5Sžfk/46/2020

1. Na základe výsledkov kontroly na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie december 2012, vykonanej u žalobcu, vydal Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“) rozhodnutie č. 9601402/5/294713/2015/Bed zo dňa 06.02.2015, ktorým podľa § 68 ods. 5 a ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov žalobcovi vyrubil rozdiel v sume 117.276,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2012. 2. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 1100302/1/171240/2015/1042 zo dňa 23.04.2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. 3. Rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období december 2012 uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v celkovej výške 117.276,- eur z dodávateľskej faktúry č. 20120519 od dodávateľa Slovenská železničná dopravná spoločnosť, a.s. za nákup tovaru - náhradné diely elektronického charakteru. Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období december 2012 zároveň deklaroval dodanie tovaru náhradné diely elektronického charakteru spoločnosti RO Company s.r.o. v celkovej sume 574.404,60 eur, z toho 20% DPH 95.734,60 eur na základe faktúry č. 31300163. Zo skladovacej evidencie žalobcu nákup, predaj a zostatok tovaru v kusoch jednotlivých druhov tovaru vyplýva, že spoločnosti Slovenská železničná dopravná spoločnosť, a.s., RO-Company s.r.o. a žalobca medzi sebou fakturovali niekoľkokrát ten istý druh tovaru v rámci mesiaca december 2012, z čoho bolo jednoznačne preukázané, že tieto spoločnosti boli zapojené do reťazového obchodu a spolu so žalobcom si prefakturovávali ten istý tovar len medzi sebou bez toho, aby ho kúpili od inej spoločnosti, alebo predali inej spoločnosti, a teda tento tovar neskončil v skutočnej spotrebe ako náhradný diel elektronického charakteru konečným odberateľom, ale tieto obchodné transakcie prebiehali len fakturačne, bez materiálnej podstaty, za účelom zvyšovania cien a tým aj bonity jednotlivých spoločností v reťazci. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca a spoločnosť Slovenská železničná dopravná spoločnosť, a.s. deklarovali v kontrolovanom zdaňovacom období december 2012 predaj tovaru - náhradných dielov elektronického a mechanického charakteru, resp. dodanie tohto tovaru do Českej republiky, a to konkrétne spoločnostiam AZ Company s.r.o. a BOHEMIA COAL SOLUTION, s.r.o.. Správca dane ale preukázal, že existencia personálne prepojených podnikateľských subjektov, kedy si tieto subjekty predávali tovar „samy sebe“, umožnila vznik čisto umelej situácie za účelom získania daňovej výhody oslobodenia od dane podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/ 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) v personálnej prepojenej spoločnosti, ktorá bola konečným daňovým subjektom na území Slovenskej republiky, kde si uplatnila odpočítanie dane z predmetného tovaru. Žalovaný mal za to, že žalobca vierohodným spôsobom nepreukázal, že zákonné podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty boli z jeho strany splnené.

1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 zákona o DPH. V preverovaných obchodných transakciách správca dane jednoznačne preukázal, že žalobca zvolil formu svojho podnikania (cez množstvo spoločností prepojených jeho osobou) a úmyselne vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb, financií, faktúr a dokladov. Krajský súd uviedol, že sa v prvom rade nepotvrdilo uskutočnenie zdaniteľných obchodov, pretože v daných obchodných transakciách nebolo preukázané, že tovar skutočne existoval. Nebol preukázaný pôvod tovaru, ani jeho skutočný osud, - poukázal na personálne prepojenie, predovšetkým medzi žalobcom a jeho dodávateľom Slovenská železničná dopravná spoločnosť, a.s. v osobe B. C.. Krajský súd uviedol, že správca dane rovnako preukázal iné personálne prepojenia u spoločnosti Xepap, spol. s.r.o., REXIAS, a.s., PB-COM, spol. s.r.o., SAMSONITE, s.r.o. a DRINK MARKET, s.r.o., - z medzinárodnej výmeny informácií (ďalej aj „MVI“) vo vzťahu k Českej republike vyplynulo, že odberateľ žalobcu - spoločnosť AZ Company s.r.o. nemala žiadne priestory

. Žiadna z týchto faktúr však nebola uhradená, - poukázal na zistenia správcu dane, že cena tovaru nakúpené hore uvedenými došlými faktúrami od slovenskej firmy INVESTEX GROUP, s.r.o. je rovnaká, ako cena tovaru na faktúrach za predaj hore uvedeným slovenským odberateľom. Teda ide o tovar predaný s

Krajský súd mal preto za to, že zmyslom realizovaných obchodov nebolo dosahovanie zisku, ale profit na neoprávnenom uplatňovaní si nadmerných odpočtov so štátneho rozpočtu, - uviedol, že správca dane zachovával zásady daňového konania, použil zákonné prostriedky, ktoré boli nevyhnutné na dosiahnutie účelu a preukázania rozhodujúcich skutočností a v žiadnom prípade nepožadoval od žalobcu, aby predkladal o svojich obchodných partneroch informácie, ktoré sú v rozpore s obchodnými zvyklosťami, resp. aby nadštandardne zabezpečoval dôkazy na právne vzťahy týkajúce sa jeho obchodných partnerov a ich subdodávateľov,

Správca dane umožnil žalobcovi uvedené pochybnosti odstrániť, z dôkazov predložených žalobcom však o odstránení pochybnosti nemožno hovoriť, - podľa jeho názoru správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“) a Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“).

Z celkového priebehu deklarovaných obchodov však vyplýva, že účastníci reťazca v skutočnosti nemali záujem využiť daný tovar pre svoju potrebu a nemali ani za cieľ hľadať konečných spotrebiteľov - nevykonávali činnosť za účelom zabezpečenia dodania predmetného tovaru konečnému spotrebiteľovi na jeho priame využitie, - stotožnil sa so žalovaným, že vyššie uvedený záver vyplýva aj z toho, že pri takých veľkých objemoch obchodovaného tovaru, ktorý bol vykázaný na faktúrach, nebol nájdený ani jeden konečný zákazník, ktorý by daný tovar využil buď na vlastnú spotrebu alebo jeho ďalšie

III. Konanie na kasačnom súde

konanie 8. Sťažovateľ v rámci vymedzených kasačných dôvodov uviedol najmä tieto sťažnostné body: - krajský súd nedôvodne poukázal na personálne prepojenie medzi daňovými subjektmi INVESTEX GROUP, s.r.o., Slovenská železničná dopravná spoločnosť, a.s. a Xepap, s.r.o. a uviedol, že žiadny z platných zákonov nezakazuje obchodovanie medzi prepojenými spoločnosťami, - žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukazoval na rozsiahle medzinárodné zisťovanie, podľa ktorého žalovaný argumentuje svedectvami osôb, ktoré však neprišli a ani nemohli prísť do styku s tovarom (pražskí správcovia alebo majitelia prenajatých kancelárií).

december 2012, - sťažovateľ nemal a ani nemohol mať vedomosť o obchodných tokoch predaného tovaru svojich odberateľov, s ktorými ho žalovaný spája, - krajský súd sa nevysporiadal s nedôvodnými tvrdeniami žalovaného voči sťažovateľovi, aby spravodlivo vyhodnotil, čo mohol sťažovateľ ovplyvniť alebo čo mohol preukázateľne vedieť o ďalších tokoch obchodného tovaru, ktorý bol odvezený zo žalobcovho skladu vozidlom českého odberateľa do Českej republiky, - vo vzťahu k dôkaznému bremenu sťažovateľ uviedol, že správca dane napriek upozorneniam žalobcu nevykonal riadnu daňovú kontrolu u jeho dodávateľa, aby uniesol vlastné dôkazné bremeno a odstránil vlastnú dôkaznú núdzu. Sťažovateľ mal za to, že nad rámec zákona po predložení zákonných dôkazov predložil ďalšie dôkazy. Dôkazné bremeno sťažovateľa

Sťažovateľ má preto za to, že správca dane sa nedokázal vyrovnať s dôkazným bremenom na jeho strane. Sťažovateľ mal za to, že zo svedeckých výpovedí a predložených písomných dokladov jednoznačne vyplynulo, že tovar v danom mesiaci - apríl 2012 (súd tu uvádza, že ide o zrejmú nesprávnosť, posudzované zdaňovacie obdobie v predmetnej veci je december 2012) - bol dodaný a teda došlo k vzniku

kontroly. Sťažovateľ namietal opakovaný negatívny prístup kontrolnej skupiny, často kombinovaný so zatajovaním skutočností dokazujúcich oprávnenosť postupu, ktorý vyvolal pochybnosti sťažovateľa o spravodlivosti prístupu kontrolnej skupiny. Sťažovateľ namietal zasahovanie nadriadených do prebiehajúceho daňového konania a tvrdil, že takto vykonaná kontrola nebola uskutočňovaná spravodlivo a nestranne, - ziskový daňový obchod nemožno kvalifikovať ako podvod, ani ako získanie daňovej výhody, keď bola DPH štátu správne zaplatená, resp. inak ho spochybňovať aj z dôvodu, že zákon nezakazuje obchodovanie medzi prepojenými firmami. Dôkazom o tejto skutočnosti je, že žalovaný si neuplatnil v trestnom konaní žiadnu škodu a nikdy ani neuviedol, akú daňovú výhodu mal alebo mohol získať ten, ktorý DPH bez zbytku dodávateľom zaplatil a kladný rozdiel DPH na vstupe a výstupe štátu odviedol, - namietal, že preukázal nadobudnutie tovaru objednávkou, dodávateľskou faktúrou a dodacím listom, predaj tovaru preukázal na základe prijatých objednávok od odberateľov, faktúrami, dodacími listami potvrdenými odberateľmi a v prípade vývozu potvrdenými dokladmi o

Sťažovateľ taktiež namietal, že správca dane neuviedol, ktoré konkrétne zákonom predpísané doklady daňový subjekt správcovi dane nepredložil a odmietol všetky daňovým subjektom predložené dôkazy, - žalovaný neuviedol, akú konkrétnu výhodu žalobca získal, keď za dodaný tovar riadne bezhotovostne všetko zaplatil, tovar predal vždy so ziskom a kladný rozdiel DPH štátu riadne

Uviedol, že ak tovar neexistoval, je nutné neuznať aj faktúry na vstupe, - správcovi dane boli v rámci súvisiacich daňových konaní (napr. Slovenskej železničnej dopravnej spoločnosti, a.s.) vzorky elektronických modulov predložené, čo potvrdil aj samotný pracovník správcu dane, čo správca dane v tomto daňovom konaní zrejme zámerne neuviedol a táto skutočnosť bola sťažovateľom prezentovaná aj na pojednávaní pred krajským súdom (a sťažovateľ žiadal tohto pracovníka vypočuť aj pred súdom), tento však tejto skutočnosti

neobsahoval. Pritom aj v súčasnosti sa časť vzoriek nachádza v policajnom depozite, - krajský súd dostatočne nepreskúmal hmotnoprávnu stránku veci, pričom časť dôkazov správca dane sám zatajil. Preto nemožno žalobcovi spravodlivo odmietnuť jeho tvrdenie, že dostatočne preukázal materiálnu stránku existencie tovaru, ktorý bol predmetom žalobcovho

Pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku len konštatuje nejaké zistenie bez náležitého odôvodnenia, o čo toto skutkové zistenie oprel, aké právne úvahy ho viedli k jeho rozhodnutiu, nepreskúmal komplexne procesné a hmotné námietky, postupoval nedôsledne, čím porušil právo subjektu domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (I. ÚS 2/08). - v celom procese daňového a aj súdneho konania nebolo podľa sťažovateľa preukázané získanie daňovej výhody, pričom na tomto tvrdení sú postavené rozhodnutia daňových orgánov

S týmito sa žalovaný podrobne vysporiadal a skutkovo a právne ich sťažovateľovi osvetlil. K novo uvedeným tvrdeniam, že rozporný fakturovaný tovar mal byť v kontrolovanom zdaňovacom období december 2012 uskladnený na území Českej republiky v spoločnosti TOP Servis, s.r.o. v Brne, čo je ale v rozpore so zisteným skutkovým stavom veci, pretože správca dane v procese dokazovania jednoznačne zistil, že sťažovateľ a

spoločnostiam AZ Company, s.r.o. a BOHEMIA COAL SOLUTION, s.r.o. . Hodnotením a analýzou získaných dôkazov bolo preukázané, že existencia personálne prepojených podnikateľských subjektov, kedy si tieto subjekty predávali tovar „samy sebe“, umožnila vznik čisto umelej situácie za účelom získania daňovej výhody. Žalovaný uviedol, že ak mal sťažovateľ dôkazy v danej veci, ktoré súviseli so skladovaním deklarovaného tovaru na území Českej republiky v spoločnosti TOP Servis, s.r.o. v Brne v roku 2012, bol povinný ich predložiť správcovi dane v rámci daňovej kontroly, resp. vo vyrubovacom konaní a nie poukazovať na túto novú skutočnosť odvolávaním sa na skutočnosti zistené políciou v rámci trestného konania. Žalovaný poukázal na skutočnosti zistené v rámci MVI, ktoré nepotvrdili skladovanie fakturovaného tovaru v roku 2012 v spoločnosti TOP Servis, s.r.o., keď zástupca tejto spoločnosti v rámci pojednávania uviedol, že v nasledujúcom roku (2013) bol tovar skladovaný v sklade v Brne a predložil zmluvu o nájme uzatvorenú dňa 02.01.2013, ale o skladovaní v roku 2012 nepredložil žiaden dôkazný prostriedok. Žalovaný tu ďalej

dopravný prostriedok ŠPZ: E. XXX B., ktorý riadil pán F.. Žalovaný ďalej uviedol, že sťažovateľ nepredložil žiaden dôkaz o dodaní rozporného tovaru deklarovanému českému odberateľovi v marci 2013. Z vykonaného šetrenia vyplynulo, že ani prepravu tovaru na územie Českej republiky, deklarovaná prepravnými dokladmi CMR, ktoré boli predložené sťažovateľom, nemohla vykonať spoločnosť AZ Company, s.r.o., pretože na predmetných dokladoch je uvedený prepravca spoločnosť ECO-ACCOUNTING s.r.o. v prospech českej spoločnosti a podľa zistení motorové vozidlo E. XXX B. v čase deklarovanej prepravy nebolo prevádzky schopné.

Informácie o personálnom prepojení obchodných spoločností v reťazci poukazujú na skutočnosť, že jednotlivé daňové subjekty navzájom o sebe vedeli, a tým vedeli o účele deklarovaných obchodných transakcií. Hodnotením a analýzou získaných dôkazov bolo preukázané, že existencia personálne prepojených subjektov umožnila, aby si tieto subjekty fakturovali tovar bez reálneho dodania deklarovaného tovaru, čo umožnilo vznik čisto umelej situácie za účelom získania daňovej výhody - optimalizácie dane v neprospech štátneho rozpočtu. 10. Žalovaný poukázal na to, že sťažovateľ sám uviedol správcovi dane výrobcu predmetného tovaru ELVAC a ELCO, a to aj napriek tomu, že spoločnosť ELVAC SK s.r.o. v odbornom stanovisku nepotvrdila tvrdenie žalobcu, ale uviedla, že prepravovaný tovar nevyrábala, nebola jeho predajcom, neobchodovala s ním, ani jej nebolo známe, že by iné takto označené produkty dodávala. Žalovaný mal za to, že nová skutočnosť - tvrdenie P.. Z. O. v trestnom konaní, na ktoré poukázal sťažovateľ, že menovaný pred Okresným súdom Banská Bystrica pripustil, že elektronické moduly, ktoré mu predložil súd sú podobné výrobkom, ktoré vyrába ELVAC,

V každom prípade boli bez nášho súhlasu označené našim logom, neodpovedajúcim označením a dokonca nepravým výrobným štítkom“. 11. Žalovaný zároveň uviedol, že nespochybnil reálnu existenciu tovaru, ale na základe zistených skutočností u spoločnosti ELVAC SK, s.r.o., vykonal v danej veci rozsiahle dokazovanie, v rámci ktorého zistil objektívne skutočnosti, ktoré poukazujú na zneužitie práva (umelý charakter transakcií, personálne prepojenie platiteľov DPH, nepreukázanie ekonomickej činnosti s integrovanými modulmi, nepreukázanie dopravy, neznalosť technických vlastností a parametrov integrovaných modulov, nekontaktnosť prvých a posledných platiteľov dane v reťazci, priznávanie daňových povinností dodatočným daňovým priznaním, nepriznanie nadobudnutia tovaru z územia členského štátu Európskej únie - Českej republiky, kolotoč tovaru medzi prepojenými spoločnosťami, postúpenie pohľadávky a iné objektívne skutočnosti), ktoré vedú k záveru, že zneužitie práva bolo hlavným cieľom zdaniteľných obchodov a tieto skutočnosti boli správcom dane o. i. zdokumentované tak v protokole z daňovej kontroly, ako aj v napadnutých rozhodnutiach.

vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, povinná zaplatiť túto daň. Taktiež správca dane postupoval v súlade so základnými zásadami správy daní, objektívne a rozumne posúdil a vyhodnotil vykonané dôkazy a jeho záver zodpovedá zásadám logického myslenia. Žalovaný zároveň uviedol, že z predloženého spisového materiálu nevyplýva ani skutočnosť, že by správca dane v danom prípade v rámci dokazovania preniesol dôkazné bremeno na daňový subjekt, ale práve naopak, správca dane za účelom zistenia skutkového stavu vykonal rozsiahle dokazovanie, čo preukazujú ním vydané tuzemské dožiadania, medzinárodné dožiadania, zápisnice o vypočutí svedkov, o výsledku ktorých následne informoval sťažovateľa v súlade so zákonom. Žalovaný napokon poukázal aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/55/2016 a 6Sžfk/41/2017, ktorými boli potvrdené rozsudky Krajského súdu v Bratislave o zamietnutí podaných žalôb sťažovateľa - žalobcu, v ktorých podstata je identická ako v preskúmavanej veci.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

15. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

december 2012. Primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chráneným záujmom daňových subjektov a iných osôb.

dane. 19. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

21. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 22.

24. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

27. Podľa § 464 ods.1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. 28.

29. Kasačný súd v nadväznosti na uvedené zistil, že kasačnom konaní boli rovnaké sťažovateľom namietané právne otázky v obdobných veciach už právoplatne posúdené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 8Sžfk/48/2019 (rozsudok zo dňa 28.05.2020), sp. zn. 5Sžfk/43/2019 (rozsudok zo dňa 16.12.2020), sp. zn. 5Sžfk/20/2019 (rozsudok zo dňa 16.12.2020) a sp. zn. 6Sžfk/41/2017 (rozsudok zo dňa 18.05.2018). Súd v predmetných konaniach považoval argumentáciu sťažovateľa za nedôvodnú a kasačnú sťažnosť zamietol. Zohľadniac túto skutočnosť, kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP ku sťažnostným bodom sťažovateľa poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/41/2017 zo dňa 18.05.2018, s ktorým sa konajúci kasačný súd stotožňuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza.

31. Podľa názoru kasačného súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého

32. Správca dane dôsledne postupoval podľa zákona o správe daní, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu.

34. V uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že takýto deň nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ, ktorý je uvedený v predmetných faktúrach, aj fakturované zdaniteľné obchody skutočne dodal sťažovateľovi a zároveň nebolo preukázané, že sťažovateľ deklarované zdaniteľné obchody reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti.

36. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd nesporne za preukázané, že správca dane vykonal vo veci dokazovanie a šetrenie uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných plnení v celom reťazci daňových subjektov, ktorý bol v podstate uzatvorený. Žalovaný po preskúmaní spisového materiálu, skutočností zistených v daňovej kontrole a námietok odvolania dospel k záveru, že správca dane vykonal dokazovanie a šetrenie v súlade so zásadami daňového konania v súlade s § 3 daňového poriadku a vo veci vykonal dostatočné dokazovanie na zistenie sporných skutočností.

38. Kasačný súd konštatuje, že samotné preukázanie dodávok tovaru len listinnými dokladmi nemožno považovať za dôkaz, na základe ktorého si môže daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Reálne plnenie predmetu zmluvy totiž nebolo preukázané.

39. Sťažovateľ tým, že predložil ku kontrole faktúry CMR, evidencie DPH, ako aj iné doklady ešte nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie formou dožiadaní a medzinárodných žiadostí smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o existencii fakturovaného tovaru, pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre.

41. Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba každý jeden prípad posudzovať individuálne, s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány v danom prípade aj urobili a dospeli k záveru, že sťažovateľ skutočne nepreukázal samotnú existenciu a dodanie tovaru a kasačný súd sa s týmto názorom stotožnil.

43. Podľa judikatúry súdneho dvora subjekty, ktoré príjmu všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe.

45. Navyše v súlade s čl. 273 prvým odsekom smernice 2006/2012 členské štáty môžu uložiť aj iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom.

47. Súdny dvor EÚ taktiež pripúšťa, že nie je v rozpore s právom únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozhodne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.

49. K námietkam sťažovateľa uvedeným v kasačnej sťažnosti, ktorý namietal nedostatočnosť a nezákonnosť dokazovania, ako aj nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na neho neprimerané dôkazné bremeno, a uviedol, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno a na podporu svojej argumentácie poukazoval aj na rozsudky NS SR, ako aj na rozsudky SD EÚ, kasačný súd konštatuje, že v uvádzaných rozsudkoch nešlo o obchod, v ktorom by bola spochybnená samotná existencia jeho predmetu, t. j. existencia tovaru a s tým spojený reálny základ deklarovaného zdaniteľného plnenia.

sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami obchodného reťazca. 51. V danom prípade je možné konštatovať, že vo veci bolo vykonané dôkladné dokazovanie, v rámci ktorého správca dane spochybnil reálnu existenciu tovaru nielen od spoločnosti ELVAC SK, s.r.o., ale vykonal rozsiahle dokazovanie v rámci ktorého zistil objektívne skutočnosti, ktoré poukazujú na zneužitie práva (umelý charakter transakcií, personálne prepojenie platiteľov dane z pridanej hodnoty, nepreukázanie ekonomickej činnosti, nepreukázanie dopravy, neznalosť technických vlastností, či parametrov integrovaných modulov, nekontaktnosť prvých a posledných platiteľov dane atď.). Ďalej bolo zistené nepriznanie nadobudnutia tovaru z územia členského štátu EÚ (Českej republiky), postúpenie pohľadávky a iné objektívne skutočnosti, ktoré viedli k záveru, že v danom prípade išlo o zneužitie práva. 52.

53. Vzhľadom na uvedené kasačný súd po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 54. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľa v kasačnom konaní mu nepriznal právo na náhradu trov vynaložených v tomto konaní; zároveň kasačný súd nevidel dôvod na postup podľa § 168 SSP. 55. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 26. augusta 2022