5Sžfk/47/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Anity Filovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): majerovský kaštieľ, s.r.o., so sídlom 094 09 Majerovce 3, IČO: 36517267, právne zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: 101600349/2018 zo dňa 16.08.2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 2S/94/2018-22 zo dňa 21. januára 2020, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

(ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 11177,30 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2015. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že v danom prípade bolo spochybnené samotné dodanie stavebných prác dodávateľom spoločnosťou V.I_P_ STAV spol. s r.o. tak, ako to bolo uvedené v dodávateľskej faktúre FV150008 z 30.11.2015. Žalobca bol povinný s poukazom aj na ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku bezpochyby preukázať, že uvedené stavebné práce vykonala spoločnosť V.I_P_ STAV spol. s r.o. tak, ako je to deklarované predmetnou faktúrou.

V tomto prípade tak správca dane, ako aj žalovaný dospeli bezpochyby k záveru, že žalobca nedostatočne preukázal, že deklarovaný zdaniteľný obchod mu dodal dodávateľ, teda spoločnosť V.I_P_ STAV spol. s r.o., čím z jeho strany nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane vyplývajúce z ustanovení zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), konkrétne § 49 ods. 1 a 2 písm. a/. Navrhované dôkazy podľa správneho súdu nemohli ovplyvniť vierohodnosť už vykonaných dôkazov. 4. Žalobca v konaní pred daňovými orgánmi tiež nepreukázal, že by v rámci svojej podnikateľskej činnosti vykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne na odstránenie pochybností o tom, že sa na podvodných transakciách nepodieľal vedome.

6. Pokiaľ žalobca namietal procesné a hmotnoprávne nedostatky v rozhodnutiach žalovaného a správcu dane pri vykonávaní daňovej kontroly, správny súd zdôraznil, že z administratívneho spisu, ktorý bol predložený žalovaným nezistil, aby sa daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly domáhal uvedených zákonom stanovených práv s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c) a f) Daňového poriadku, teda procesných pochybení, ktorých sa mal správca dane dopustiť počas výkonu daňovej kontroly, ako aj tvrdenia, že mu zamestnanci správcu dane neumožnili, aby sa vyjadroval, aby sa oboznámil s obsahom dôkazných dokumentov, ktoré boli obsahom spisu počas daňovej kontroly.

7. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP, ktorou žiadal, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. 8. Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd vysporiadal s ťažiskovými argumentmi uvedenými v žalobe len formálne alebo nedostatočne bez toho, aby prezentoval vlastné závery ako výsledok konfrontácie záverov žalovaného a námietok sťažovateľa. Takýto postup správneho súdu označil ako nesprávny procesný postup súdu, ktorým súd znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva a došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Sťažovateľ poukázal na to, že daňový subjekt e-trix. s.r.o. vyfakturovanú daň spoločnosti EFS group Slovakia, s.r.o. vo výške 98209,71 Eur nepriznal a neodvedená daň od spoločnosti e-trix. s.r.o. je nevymožiteľná. Správca dane v rozpore s § 3 ods. 3 Daňového poriadku toto závažné skutkové zistenie nikde osobitne nehodnotí, čím sa toto zistenie javí pre výsledok dokazovania a pre právne posúdenie veci ako nepodstatné. V tejto súvislosti poukázal na

uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/97/2016 zo dňa 26.06.2019 z ktorého vyplýva, že ak správca dane zistí, že niektorý článok dodávateľského reťazca nesplnil svoje daňové povinnosti, resp. jeho konanie vykazuje znaky daňového podvodu, musí preukázať, že daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa zúčastňuje plnenia, ktoré je zaťažené daňovým podvodom. Správne orgány ako aj súd účelovo neobjasnili skutočný mechanizmus podvodného konania. 10. Podľa sťažovateľa tiež nie je možné súčasne tvrdiť, že stavebné práce neboli reálne vykonané a súčasne uvádzať, že boli vykonané s časovým posunom. V súvislosti s neunesením dôkazného bremena sťažovateľovi nie je zrejmé aké doklady a dôkazy, ktorými mal povinnosť disponovať nepredložil. Tiež mal za to, že správca dane navrhované dôkazy nevykonal práve preto, že mohli ovplyvniť vierohodnosť už vykonaných dôkazov a ohroziť tak vopred prijatý záver. Uviedol, že napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno považovať za riadne a vyčerpávajúco odôvodnený. 11. Žalovaný sa k podanej kasačnej sťažnosti nevyjadril.

12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

14. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2015 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 102521393/2016 zo dňa 09.02.2016.

15. Z vykonaného dokazovania podľa správcu dane vyplynulo, že stavebné práce uvedené vo faktúre č. FV150008 zo dňa 30.11.2015 od dodávateľa V.I_P_ STAV spol. s r.o. boli v zdaňovacom období november 2015 fakturované v reťazci daňových subjektov e-trix s.r.o. - EFS group Slovakia s.r.o. - EFS group EU s.r.o. - V.I_P_ STAV spol. s r.o. - MAJEROVSKÝ KAŠTIEĽ s.r.o. Každý z týchto daňových subjektov vyhotovil pre svojho odberateľa faktúru s totožným dátumom dodania stavebných prác zo dňa 30.11.2015, popis jednotlivých položiek a množstvo dodaného materiálu alebo prác v súpise prác sa zhoduje u každého z uvedených článkov reťazca, rozdiel je v cene za dodané množstvo materiálu alebo práce, pričom cena sa zvyšuje postupne od prvého daňového subjektu e-trix s.r.o. k poslednému v uvedenom reťazci V.I_P_ STAV spol. s r.o. Vykonanie prác správca dane nespochybnil, dôkazom čoho je kolaudačné rozhodnutie obce Majerovce č. SP 12/2016-0265-03 PA zo dňa 29.01.2016 a kolaudačné rozhodnutie č. OU-VT-OSZP-2016/001182-05 zo dňa 29.01.2016, ktoré vydal Okresný úrad Vranov nad Topľov.

16. Správca dane vyhotovil o výsledku daňovej kontroly protokol č. 100148977/2017 zo dňa 24.01.2017, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručil sťažovateľovi dňa 14.02.2017, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril.

rozhodnutie, ktorým na základe výsledkov daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2015 určil sťažovateľovi rozdiel v sume 127650,- Eur, nepriznal nadmerný odpočet v sume 116472,70 eura a vyrubil daň v sume 11177,30 eura.

17. Podľa § 6 ods. 1 SPP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

19. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

21. Podľa § 24 ods. 1 písm. a/ až c/ Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 24.

26. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

28. Kasačná sťažnosť je inštitútom mimoriadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu jej podanie je koncipované na konkrétnom tvrdení sťažovateľa o pochybení krajského súdu v konaní. Sťažovateľ namietal nesprávny procesný postup krajského súdu, ktorým súd znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva a došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „právo na spravodlivý proces“ nahrádza doterajší pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, nakoľko obsahové znaky pojmu „právo na spravodlivý proces“ vyplývajú z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky a v zmysle tohto pojmu musí konanie ako celok vykazovať znaky spravodlivosti.

30. Druhým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia je právny názor [najmä rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr García Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)], t.j. že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu a na to nadväzujúce kasačného súdu (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.

K námietke sťažovateľa o nevykonaní ním navrhovaných dôkazov kasačný súd uvádza, že dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.

zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. 33. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015: „aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných ustanovení.“

. .dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

36. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. 38. Kasačný súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/26/2014).

Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti. 40. Kasačný súd poukazuje aj na Nález Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

42. Nie je v tejto súvislosti možné opomenúť, že akokoľvek namieta sťažovateľ proti tomu, že odpočet DPH mu mal byť priznaný, keďže mu nebol preukázaný podvod (resp. to, že vedel alebo mal vedieť, že participuje na podvode), kasačný súd dospel k záveru, že pochybnosti vo veci existujú nielen v tom, kto dodal zdaniteľné plnenie sťažovateľovi, ale aj v tom, či tieto zdaniteľné plnenia boli materiálne realizované tak, ako to sťažovateľ deklaroval pre účely odpočtu DPH.

november 2015 preukázateľne nevznikla daňová povinnosť tak, ako je uvedené v tejto faktúre, pretože dodanie stavebných prác podľa faktúry vyhotovenej subdodávateľom e-trix s.r.o. č. 12015021 z 30.11.2015 pre odberateľa EFS group Slovakia s.r.o. nebolo miestne príslušným správcom dane Daňovým úradom Bratislava a Daňovým úradom Košice potvrdené a daňový subjekt e-trix s.r.o. za zdaňovacie obdobie november 2015 nepodal ani daňové priznanie na DPH. Nebolo tiež preukázané, že fakturované stavebné práce za november 2015 boli skutočne zrealizované a skutočne ukončené v tomto období. Odpočítaním dane z faktúry č. FV150008 zo dňa 30.11.2015 od dodávateľa V.I_P_ STAV spol. s r.o. Košice v sume 127650

s r.o. Košice a tovar mu bol dodaný až 23.12.2015 a dňa 31.12.2015 vystavil faktúru č. 230/15. S. po vykonaní dodávky a montáže vykurovacích telies vystavil pre spoločnosť EFS group EU s.ro. o faktúru č. 62/11/2016 zo dňa 14.11.2016 v celkovej sume 13744,78 Eur s doložkou prenesenie daňovej povinnosti.“, príp. bod 14. odôvodnenia rozsudku krajského súdu: „Daňovému subjektu podľa správcu dane nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúry č. FV150008 zo dňa 30.11.2015 od dodávateľa V.I_P_ STAV spol. s r.o. Košice v sume 127650 Eur, pretože neboli splnené podmienky ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a) Zákona o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, lebo podľa zistení správcu dane práce boli vykonané s časovým posunom a nebolo preukázané, kto vlastne vykonával práce pre spoločnosť e-trix s.r.o. Zároveň vyfakturované práce na ústrednom vykurovaní neboli vykonané do 30.11.2015, čím daňová povinnosť nevznikla 30.11.2015, ale neskôr.

44. Z uvedeného potom vyplýva, že orgány verejnej správy síce spochybnili, že zdaniteľné obchody boli realizované subjektom, ktorý príslušné faktúry vystavil, t.j. nebolo preukázané, že tieto dodal subjekt, ktorý vystavil nadväzujúce faktúry, ale - a to bolo pre rozhodnutie kasačného súdu podstatné - orgány verejnej správy spochybnili aj vlastnú realizáciu samotných zdaniteľných obchodov, ktoré mali tvoriť právny základ pre odpočet DPH zo strany sťažovateľa v takom rozsahu ako si ich sťažovateľ uplatnil.

sťažovateľ. Relevantné rozhodnutie NS SR bolo uverejnené, napr. aj v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2021 - č. 26 „Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno zo strany daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil. Preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým

46. Toto rozhodnutie NS SR (podľa predchádzajúcej vety), nebolo ku dňu vydania rozhodnutia kasačného súdu v tejto veci prekonané novou ustálenou rozhodovacou praxou, ako ani judikovaním iného ustáleného právneho názoru NS SR, od ktorého by sa senát odklonil, keď uzavrel, že dôvodom pre nepriznanie odpočtu DPH v súdenej veci nebolo len to, že nebolo preukázané, že práce, resp. služby dodal deklarovaný dodávateľ, ale aj skutočnosť, že tieto dodávky boli materiálne spochybnené. 47. Neunesenie dôkazného bremena vo vyššie uvedenom rozsahu, a to najmä nepreukázanie realizácie zdaniteľných obchodov tak, ako to bolo sťažovateľom deklarované pre účely odpočtu DPH, vedie k záveru o tom, že hmotnoprávne podmienky pre odpočet DPH v súdenej veci splnené neboli, čo krajský súd v napadnutom rozsudku správne vyhodnotil. Za týchto okolností potom nebolo dôvodné od orgánov verejnej správy očakávať, aby preukazovali sťažovateľovi podvodné konanie, resp. to, že bol súčasťou podvodného reťazca, o čom vedel alebo mal vedieť. 48. Najvyšší správny súd sa na základe uvedených skutočností stotožnil so záverom ustáleným krajským súdom, že bolo predovšetkým v záujme sťažovateľa, aby v daňovom konaní predložil také dôkazné prostriedky, ktoré by preukázali deklarované zdaniteľné plnenia a odstránil tak pochybnosti finančných orgánov v tomto smere. 49. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 50. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 2:1 (§ 147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.