5Sžfk/53/2020

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) v spojenom konaní zamietol žaloby, ktorými sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100281925/2019 a č. 100283055/2019, obe zo dňa 23. januára 2019, ktorými žalovaný potvrdil rozhodnutia vydané v prvom stupni Daňovým úradom Banská Bystrica (ďalej aj ako „správca dane“) č. 101487644/2018 a č. 101486626/2018, obe zo dňa

3. Správca dane rozhodnutím č. 101486626/2018 zo dňa 02. augusta 2018 podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej aj ako „Daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2016 v sume 86.528,32 Eur, nepriznal nadmerný odpočet v sume 2.136,12 Eur a vyrubil daň v sume 84.392,20 Eur. 4.

5. Na základe vykonaného dokazovania správca dane konštatoval, že: - spoločnosti, ktoré sú uvedené v odpovediach - oznámeniach o realizovaných nadobudnutiach slovenského nadobúdateľa (L2 F2 - vybraný nadobúdateľ) zo systému VIES, sa nezhodujú s názvami spoločností, ktoré sú uvedené na zahraničných technických preukazoch motorových vozidiel nakúpených od dodávateľov uvedených na faktúrach predložených kontrolovaným daňovým subjektom k daňovej kontrole, - nebola spochybnená existencia tovaru ojazdených motorových vozidiel, o čom bolo vykonané dokazovanie na Okresnom úrade Veľký Krtíš, odbor cestnej dopravy a pozemných

Obchodnom registri, - deklarovaní dodávatelia a ich právni nástupcovia boli ako platitelia DPH zrušení, konateľom a spoločníkom deklarovaných dodávateľov bol nekontaktný občan Českej republiky (zdaňovacie obdobie marec 2016), resp. cudzí štátny príslušník (zdaňovacie obdobie február 2016) alebo bezdomovec, - u nekontaktných daňových subjektov a nekontaktných právnych nástupcov deklarovaných dodávateľov nebolo možné vykonať miestne zisťovania a preveriť, či boli zdaniteľné obchody uskutočnené tak, ako to bolo uvedené na preverovaných faktúrach, - dodávatelia nepredložili žiadne doklady a dôkazy, ktoré by reálne preukazovali nákup ojazdených motorových vozidiel žalobcom, - konatelia deklarovaných dodávateľov uviedli, že faktúry vystavili a ojazdené vozidla dodali, avšak svoje tvrdenia nepodložili žiadnymi relevantnými dokladmi a dôkazmi, ktoré by reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia potvrdili, - daňový subjekt BKB holding, s.r.o. (zdaňovacie obdobie marec 2016) podal posledné daňové priznanie na dani z príjmov právnických osôb za rok 2014 a podávanie daňových priznaní na DPH a podávanie kontrolných výkazov bolo za kontrolované zdaňovacie obdobia účelové,

spoločností. Konateľ spoločnosti Erik Kalmár nepredložil ku daňovým kontrolám žiadne doklady, - ojazdené motorové vozidlá, ktoré mali byť dodané a uvedené na preverovaných faktúrach, neboli skutočne dodané platiteľmi uvedenými na faktúrach a nebol preukázaný pôvod tovaru, najmä od koho bol tovar nakúpený, nebol preukázaný nákup tovaru u deklarovaného

7. Vychádzajúc zo žalobných dôvodov sa správny súd v prvom rade zaoberal námietkou žalobcu, ktorou namietal, že správca dane sa nevysporiadal s jeho námietkou, ktorú predniesol vo vyjadrení zo dňa 06. decembra 2017. Správny súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú, keď obsah administratívneho spisu a obsah preskúmavaných rozhodnutí tomuto tvrdeniu

2017. Správca dane uzavrel, že vo vyjadrení neboli predložené žiadne nové dôkazy a doklady, ktoré by preukázali reálne uskutočnenie deklarovaných obchodných transakcií a mali vplyv na závery správcu dane. Správca dane oznámil žalobcovi, že bude vypracovaný protokol z daňovej kontroly, ktorý mu bude zaslaný s výzvou na vyjadrenie. Následne bol vyhotovený

Pripomienky k protokolu z daňovej kontroly boli so žalobcom prerokované dňa 01. marca 2018, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100467353/2018. 8. Správny súd mal z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že správca dane vyjadrenie žalobcu zo dňa 06. decembra 2017 uviedol v protokole z daňovej kontroly (str. 51 protokolu) tak, ako to žalobca žiadal. Vyjadrením sa v rámci protokolu zaoberal a vysporiadal

9. Správny súd konštatoval, že rozhodnutia správcu dane a žalovaného spĺňajú požiadavky nastavené Daňovým poriadkom a obsahujú všetky náležitosti rozhodnutia. Námietka prednesená vo vyjadrení žalobcu zo 06. decembra 2017 nezostala nevysporiadaná, pretože sa s ňou správca dane zaoberal v protokole z daňovej kontroly, ako aj v rozhodnutiach vydaných vo vyrubovacích konaniach.

Za nepreukázané považovali daňové orgány dodanie motorových vozidiel deklarovaným dodávateľom. 10. Pokiaľ žalobca v rámci ďalšej žalobnej námietky poukazoval na to, že v zákone o DPH bola transponovaná Smernica Rady 2006/112/ES zo dňa 28. novembra 2006 o spoločnom systéme DPH, na jej prioritné postavenie vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave a na záväznosť judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ako „SD EÚ“), v ktorej je podaný výklad jednotlivých ustanovení smernice, voči týmto záverom nie je podľa správneho súdu možné nič namietať. Rovnako je nepochybné, že právo na odpočítanie DPH je neoddeliteľnou súčasťou jednotného systému DPH v krajinách EÚ a že je ho možné obmedziť výlučne za podmienok stanovených v smernici, pričom je preň charakteristická zásada

Za podstatné považoval správny súd aj tie závery správcu dane, v ktorých na základe vykonaných dôkazov bolo uvedené, že názvy spoločností, ktoré sú uvedené v oznámeniach o realizovaných nadobudnutiach slovenského nadobúdateľa zo systému VIES, sa nezhodujú s názvami spoločností, ktoré sú uvedené na zahraničných technických preukazoch motorových vozidiel nakúpených od dodávateľov uvedených na faktúrach predložených žalobcom ako kontrolovaným daňovým subjektom k daňovej kontrole. Z tohto vyhodnotenia vykonaného dôkazu vyplýva, že správca dane a ani žalovaný nespochybnili deklarované obchodné transakcie len z dôvodu nekontaktnosti deklarovaných dodávateľov a ich právnych nástupcov v čase výkonu daňovej kontroly (a v dôsledku tohto nemožnosti preveriť ich účtovnú dokumentáciu), ale aj na základe ďalších záverov vyvodených z vykonaného dokazovania.

David, Bonik EOOD), táto podľa názoru správneho súdu podala výklad práva únie za odlišnej skutkovej situácie. V prejednávanom prípade správca dane spochybnil deklarované obchodné transakcie, a to nielen vyhodnotením dôkazov, ktoré preukazovali nekontaktnosť deklarovaného dodávateľa a jeho právnych nástupcov. Správca dane preveroval nadobudnutie tovaru a registráciu v systéme VIES a nezistil zhodu s názvom spoločnosti, ktoré boli uvedené na zahraničných technických preukazoch motorových vozidiel nakúpených deklarovaným

13. Správny súd považoval za podstatné uviesť, že motorové vozidlo je individuálne určeným tovarom, s individuálne určenými identifikátormi, ako aj s dokumentáciou vyhotovovanou pre konkrétne motorové vozidlo, čo v istom smere uľahčuje monitorovanie „jeho pohybu“ od výrobcu prostredníctvom predajcov až ku konečným spotrebiteľom. Pri nákupe a predaji motorových vozidiel v rámci realizácie predmetu podnikateľskej činnosti podnikajúci subjekt vstupuje nielen do obchodnoprávnych vzťahov súkromnoprávneho charakteru, ale aj do verejnoprávnych daňových vzťahov. Je tak zaťažený zodpovednostnými vzťahmi voči svojím odberateľom v rámci súkromnoprávnej oblasti, ale aj povinnosťami voči štátu v rámci verejného práva.

Závery správcu dane a aj žalovaného vo vzťahu k tomu, že aj vypočutí svedkovia (W. B. za spoločnosť BKB holding, s.r.o., S. N. za spoločnosť TVOJE AUTO, s.r.o. a W. M. za spoločnosť ŠEGÍS, s.r.o.) neobjasnili konkrétne okolnosti deklarovaných obchodných transakcií a ich výpovede sú všeobecné a nekonkrétne, preto považoval správny súd za správne. Vypočutí konatelia neuviedli žiadne konkrétne skutočnosti o tom, ako bola nadviazaná spolupráca so žalobcom, neuviedli ani jedného konkrétneho dodávateľa, ani jeden konkrétny autobazár, s ktorým mali spolupracovať a žiadne konkrétne skutočnosti neuviedli ani o preprave motorových vozidiel, ktoré mali byť nakupované v zahraničí.

V súvislosti s uvedenými požiadavkami správny súd poukázal aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené v rozsudku sp. zn. 1Sžf/13/2016 zo dňa 16. januára 2018. 14. Správny súd vyslovil názor, že daňové orgány nezaťažovali žalobcu dôkazným bremenom, ktoré ho nemalo zaťažovať. Žiadali od žalobcu preukázať skutočnosti o reálnosti deklarovaných obchodných transakcií vo vzťahu žalobcu a jeho priamych dodávateľov po tom, ako deklarované obchodné transakcie spochybnili (uviedli skutočnosti, ktoré spochybnili dodanie deklarovanými dodávateľmi) a dôkazné bremeno sa presunulo na daňový subjekt. 15. Žalobca taktiež poukazoval na judikatúru SD EÚ, ale neuviedol žiadne konkrétne dôkazy, ani argumentáciu, ktorými by vyvracal závery daňových orgánov. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 PPUH Stehcemp, v tomto rozhodnutí podal súdny dvor výklad práva EÚ za iných skutkových okolností, ako tomu bolo v prejednávanej veci. Z bodu 29. tohto rozsudku vyplýva, že vo veci nebolo sporné, že

Tento záver daňových orgánov žalobca nerozporoval. Pokiaľ žalobca poukazoval na bod 33. uvedeného rozsudku, daňové orgány vo svojich rozhodnutiach nevyvodili závery o nepriznaní práva na odpočítanie dane na základe toho, že deklarovaní dodávatelia nemali oprávnenie vystaviť faktúry alebo že boli neexistujúcim subjektom v zmysle tohto rozhodnutia

deklarovaní dodávatelia boli obchodnými spoločnosťami zapísanými v Obchodnom registri, registrovaní ako platca DPH a mali oprávnenie vystavovať faktúry. Daňové orgány spochybnili reálnosť obchodnej transakcie, a teda že tovar deklarovaní dodávatelia skutočne dodali.

dodávateľom. Nebola riešená skutková situácia aká bola v bode 44. uvedeného rozsudku súdneho dvora, napr. že by deklarovaný dodávateľ nebol vlastník tovaru, ale reálne by dodal tovar žalobcovi, prípadne že by nemal osobitné oprávnenie disponovať s tovarom. 16. Žalobca v ďalšej časti žaloby uviedol, že v odvolaní poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 1Sžf/117/2015, 3Sžf/1/2011 a 5Sžf/22/2009. Žalobca uviedol časť argumentácie z týchto rozhodnutí, avšak bez toho, aby v konkrétnostiach uviedol, ako bol ukrátený na svojich právach v súvislosti s uvedenými závermi. Nenamietal, že by sa žalovaný s poukazmi na tieto rozhodnutia nevysporiadal. K poukazu na vyššie uvedené rozhodnutia považoval správny súd za potrebné uviesť, že v prejednávanej veci išlo o odlišnú skutkovú situáciu ako boli skutkové situácie v uvedených rozhodnutiach.

Rozhodnutia daňových orgánov boli postavené na záveroch, že žalobca nesplnil kumulatívne podmienky, ktoré sú stanovené pre nárok na odpočet DPH (nepreukázanie dodania tovaru deklarovanými dodávateľmi) a žalobcovi v prejednávanej veci nebola preukazovaná účasť na podvode. 17. Žalobca zdôrazňoval kontrolné výkazy u deklarovaných dodávateľov, ktoré podľa jeho názoru dosvedčovali reálnosť deklarovaných obchodných transakcií. K poukazu na kontrolné výkazy považoval správny súd za potrebné uviesť, že je nepochybné, že kontrolné výkazy sú „nástrojom“ na krížovú kontrolu deklarovaných obchodných transakcií, avšak ide o takú formu kontrolného prostriedku, ktorý „kontroluje“ a potom preukazuje formálnu stránku uplatňovaného nároku, teda tú stránku, ktorá sa týka účtovných a ekonomických podmienok. Aj takýto prostriedok môže byť nápomocný ako dôkaz pri skúmaní splnenia podmienok na odpočet DPH, ale bez ďalších dôkazov v prejednávanej veci nestačí na prelomenie záverov daňových orgánov o spochybnení deklarovaných obchodných transakcií.

19. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, právo na náhradu trov konania nepriznal.

23. Žalobca zdôraznil, že správca dane a žalovaný nepristupovali ku skúmaniu podmienok nároku na odpočítanie dane eurokonformnýcm spôsobom, keď toto právo možno obmedziť výlučne za podmienok stanovených v smernici 2006/112/ES, pričom výklad tejto smernice podáva SD EÚ a tento výklad je záväzný pre všetky členské štáty EÚ. Opätovne poukázal na judikatúru SD EÚ, v zmysle ktorej právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. smernice 2006/112//ES je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Preto nárok na odpočet dane možno zamietnuť výlučne v prípade, ak je s ohľadom na objektívne skutočnosti preukázané, že platiteľ dane, ktorému bol tovar dodaný vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa, alebo iného predchádzajúceho subjektu. Zo skutočnosti uvedených v odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov však podľa žalobcu vôbec nevyplýva, že by správca dane či žalovaný tvrdili, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že dané obchodné prípady sú súčasťou nejakého podvodného konania. Podľa žalobcu nedošlo k porušeniu ustanovení zákona o DPH tak, ako mu to vyčítali daňové orgány, keďže daň bola voči nemu uplatnená platiteľom a predmetný tovar použil na ďalší predaj a zároveň svoj nárok na odpočítanie dane deklaroval faktúrou vyhotovenou dodávateľom podľa § 71 zákona o DPH. Záverom poukázal na to, že nie je možné od odberateľa požadovať, aby preukazoval vznik daňovej povinnosti u svojho dodávateľa inými prostriedkami než tými, ktoré sú uvedené v zákone. Na podporu svojej argumentácie dal do pozornosti okrem iných aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/ 40/2018 zo dňa 03. septembra 2019. 24. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu súhlasil s napadnutým rozsudkom správneho súdu a kasačnú sťažnosť žalobcu považoval za nedôvodnú.

25. S účinnosťou od 01. januára 2021 bola ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. doplnená Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S a v kasačnom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

27. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

29. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

V nadväznosti na uvedené považoval kasačný súd za podstatné zaujať právny názor k viacerým sťažovateľom nastoleným otázkam týkajúcim sa predovšetkým: unesenia dôkazného bremena, resp. jeho rozloženia medzi sťažovateľa a správcu dane, otázky, či skutkový stav v rozsahu zistenom správcom dane umožnil spoľahlivo vyvodiť vyššie popísané závery spojené s uložením daňovej povinnosti, ako aj to, či v procese dokazovania nedošlo k procesným vadám takej intenzity, ktoré by zakladali nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov. 56. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.

57. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.

58. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.2.2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je

59. Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.

Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“.

62. Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoje tvrdenia o dodávke predmetných tovarov oprel o formálne doklady - predovšetkým faktúry, či kontrolné výkazy správca dane dôvodne pristúpil k ich prevereniu z hľadiska materiálneho, keď rozsiahlym dokazovaním nebola spochybnená existencia tovaru, ale skutočnosť, že k dodávke tovaru došlo práve dodávateľom uvedeným na

V tejto súvislosti je potrebné tiež zdôrazniť, že uvedené zistenia správcu dane neboli pripísané na ťarchu sťažovateľa tak, ako to naznačoval s odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 a sp. zn. 5Sžf/22/2009, keďže ich preukázanie správca dane nevyžadoval od sťažovateľa. Išlo o preukázanie skutočnosti viažucich sa na dodávky medzi sťažovateľom a jeho priamymi dodávateľmi, pričom túto okolnosť bolo potrebné vyhodnocovať okrem iného aj v kontexte nárokov na sťažovateľa ako podnikateľského subjektu, u ktorého sa pri výbere obchodných partnerov vyžaduje a predpokladá zvýšená miera obozretnosti a s tým spojená i vedomosť o rizikách z toho plynúcich v daňovom konaní. Overovanie si obchodných partnerov síce nie je povinnosťou daňového subjektu, ale v prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, napr. uplatnenie si nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať reálnosť deklarovaného obchodu a v prípade nepreverenia si obchodného partnera sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto

63. K odstráneniu pochybností o tom, či dodávky deklarované sťažovateľom boli uskutočnené spoločnosťami PS trading, s.r.o., a ŠEGÍS s.r.o. [pozn. kasačného súdu - v prejednávanej veci BKB holding, s.r.o., TVOJEAUTO, s.r.o. a ŠEGÍS s.r.o.], uvedenými na faktúrach nedošlo ani po vykonaní ďalších procesných úkonov správcu dane, keď vypočul v procesnom postavení svedkov W. M. - bývalý konateľ ŠEGÍS s.r.o., a B. M. bývalý konateľ PS trading, s.r.o. [pozn. kasačného súdu - v prejednávanej veci W. B. za spoločnosť BKB holding, s.r.o., S. N. za spoločnosť TVOJE AUTO, s.r.o. a W. M. za spoločnosť ŠEGÍS, s.r.o.], ktorí síce vystavenie faktúr a dodanie tovaru sťažovateľovi vo všeobecnej rovine potvrdili, avšak svoje tvrdenia nepodložili žiadnymi relevantnými dôkazmi, ktoré by preukázali jednak pôvod tovaru ako ich jeho dodanie sťažovateľovi. Na tomto mieste je potrebné podotknúť aj to, že sťažovateľ bol prítomný pri výsluchu uvedených svedkov, avšak nepoložil im žiadne konkrétne otázky,

Kasačný súd preto vzal do úvahy aj procesnú pasivitu sťažovateľa v kontexte unesenia jeho dôkazného bremena i postupu správcu dane, ktorý sťažovateľovi poskytol dostatočný priestor na realizáciu jeho procesných práv vyplývajúcich z Daňového poriadku.

V tejto súvislosti kasačný súd zdôrazňuje, že daňové orgány nezaložili svoje závery o nepreukázaní splnení podmienok na odpočítanie dane len s poukazom na nekontaktnosť, či ďalšie vyššie popísané zistenia ako také, ale hodnotili ich vo vzájomných súvislostiach, t. j. ako súbor zistení, ktoré v súhrne právne významným spôsobom spochybnili reálnosť dodávok tovaru od dodávateľov uvedených na faktúrach. Bolo preto na sťažovateľovi, aby tieto pochybnosti rozptýlil, resp. v tomto smere vyvinul procesnú aktivitu spočívajúcu v predložení dôkazov alebo návrhom na

65. Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd nesprávne právne posúdil žalobnú námietku týkajúcu sa nedostatočného vysporiadania sa s jeho vyjadrením zo dňa 6.12.2017. Z predmetného vyjadrenia vyplýva, že sťažovateľovi okrem iného nebolo zrejmé ako správca dane dospel k záveru, že dokazovaním v priebehu výkonu daňovej kontroly zistil, že práve dodávateľom, ktorí boli uvedení na faktúrach nevznikla daňová povinnosť, tak ako je uvedené na preverovaných faktúrach predložených kontrolovaným daňovým subjektom správcovi dane, keď k reálnemu dodaniu tovaru došlo a zároveň faktúry boli uhradené. Zároveň sťažovateľ nadobudol dojem, že jediným dôvodom, pre ktorý správca dane mal pochybnosti o realizácii predmetných obchodov je nekontaktnosť dodávateľov, resp. nemožnosť preveriť ich účtovnú evidenciu, čím došlo k neprípustnému prenosu dôkazného bremena na sťažovateľa.

Daňové orgány zdôvodnili, na podklade akých zistení dospeli k záveru, že nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľov, pričom sťažovateľom zmieňovaná nekontaktnosť nebola (aj s poukazom na bod 64 tohto rozsudku) jedinou skutočnosťou, z ktorej nadobudli pochybností o reálnosti dodávok tovaru. Pokiaľ sa sťažovateľ odvolával na to, že došlo k realizácii platieb za dodanie tovaru, registrácii motorových vozidiel, vrátane ich kontroly originality tieto skutočnosti daňové orgány nespochybňovali, keď za právne významné z hľadiska posúdenia splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane bolo nutné považovať to, či k dodaniu tovaru došlo spoločnosťami PS trading, s.r.o., a ŠEGÍS s.r.o. [pozn. kasačného súdu - v prejednávanej veci BKB holding, s.r.o., TVOJEAUTO, s.r.o. a ŠEGÍS s.r.o.].

66. Kasačný súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou sťažovateľa, ktorou poukazoval na to, že daňové orgány nepristupovali ku skúmaniu nároku na odpočítanie dane eurokonformným spôsobom. Na tomto mieste je nutné uviesť, že ani kasačný súd nespochybňuje že právo na odpočítanie dane je neoddeliteľnou súčasťou jednotného systému DPH uplatňovaného v členských štátoch EÚ, s tým že toto právo možno obmedziť za podmienok vymedzených v smernici č. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Uvedená smernica je však transponovaná vo vnútroštátnej právnej úprave, konkrétne zákone o DPH, ktorý stanovuje hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane. Medzi tieto podmienky ako už bolo vyššie uvedené patrí aj preukázanie reálnosti zdaniteľného plnenia, resp. dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre na materiálnom základe. Práve tato skutočnosť bola zásadnou pre vyvodenie záverov daňových orgánov o nesplnení podmienok v zmysle § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1, § 49 ods. 2 a § 51 zákona o DPH. Taktiež je nutné dodať, že daňové orgány tieto závery

11 vo veci Tóth, bod 45, posl. veta) medzi základné vecné podmienky uplatnenia práva na odpočítanie dane, bez splnenia ktorej nie je možné v zmysle vyhovieť právu na odpočítanie dane je preukázanie dodávateľa tovaru. Krajský súd taktiež zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil rozdiely v skutkových okolnostiach jednotlivých prípadov posudzovaných Súdnym dvorom EÚ, ktorých aplikácie sa sťažovateľ dovolával.“