← Späť na vyhľadávanie
Najvyšší správny súd·Rozsudok·28. 11. 2022

5Sžfk/70/2020

ECLI:SK:NSSSR:2022:7018200806.1

ZamietaZrušujePotvrdzujeMeníVracia na ďalšie konaniePriznáva
Súd
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
Súd 1. inštancie
Krajský súd v Košiciach
Sp. zn. 1. inštancie
8S/68/2018
IČS
7018200806
Citované
1× inými rozhodnutiami
Zdroj
PDF ↗

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. v právnej veci žalobcu (v konaní sťažovateľ): CESTY KOŠICE s.r.o., so sídlom Mlynská 28, 040 01 Košice, IČO: 46897992, právne zastúpeného: JUDr. Ing. Michalom Juhásom, advokátom so sídlom Mojmírova 12, 040 01 Košice, IČO: 42325463, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101247572/2018 z 29.06.2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. apríla 2020, č. k. 8S/68/2018, ECLI:SK:KSKE:2020:7018200806.2, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8S/ 68/2018 z 30. apríla 2020 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 101247572/2018 zo dňa 29. júna 2018 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Daňový úrad Košice (ďalej „správca dane“ či „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. 100598757/2018 z 21.03.2018 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „Daňový poriadok“) vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane v sume 10.665.37,- € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014.

2. Na odvolanie sťažovateľa žalovaný rozhodnutím č. 101247572/2018 z 29.06.2018 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“ či „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pričom sa stotožnil so všetkými skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového správneho orgánu. 3. Žalovaný i správca dane neuznali sťažovateľovi právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľov - spoločnosti PERSA, s.r.o. so sídlom Pod Šibenou 557/4, 094 31 Hanušovce nad Topľou, IČO: 44031114 (faktúra č. 47/2014 zo dňa 31.12.2004 s predmetom dodania „stavebné pomocné práce Myslava-IBV, chodníky Západ“ v sume 10.750,70,- €, z toho DPH 2.150,14,- €) a spoločnosti Horstav, s.r.o. so sídlom Na Homôlke 16, 044 13 Valaliky, IČO: 36725102 (faktúra č. 1442 zo dňa 31.12.2004 s predmetom dodania „oprava chodníkov v MČ KE Západ a Nad Jazerom na základe priloženého súpisu vykonaných prác“ v sume 42.576,15- €, z toho DPH 8.515,23,- €). Po vykonanom dokazovaní dospeli k záveru, že sťažovateľ bol zapojený do obchodného reťazca so spoločnosťami, ktoré deklarovali obchodovanie so službami - pomocné stavebné práce, ale u ktorých nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľných obchodov v súvislosti s predmetnými dodávkami služieb: 1 PreShov H+R, s.r.o. - PERSA s.r.o. - žalobca, 2 VAXAN s.r.o. - Horstav, s.r.o. - žalobca PreShov H+R, s.r.o. - PERSA s.r.o. - Horstav, s.r.o. V tejto súvislosti uzavreli, že spoločnosti PERSA, s.r.o. a Horstav, s.r.o. sťažovateľovi nedodali služby tak, ako tento deklaroval, a preto ani nedošlo k vzniku daňovej povinnosti u jednotlivých dodávateľov v reťazci. Žalovaný dospel k záveru, že správca dane oprávnene konštatoval porušenie ustanovení § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, nakoľko sťažovateľ nepreukázal, že stavebné práce fakturované spoločnosťami PERSA s.r.o. a Horstav, s.r.o. tieto spoločnosti, resp. ich subdodávatelia skutočne dodali. Sťažovateľ síce tvrdil, že pomocné stavebné práce a opravy chodníkov boli zrealizované, čo správca dane ani nespochybnil, ale podstatné podľa názoru žalovaného bolo, že okrem tvrdení a formálnych dôkazov nepredložil žiadne iné dôkazy preukazujúce dodanie pomocných stavebných prác spoločnosťami PERSA s.r.o. a Horstav, s.r.o. Zo zabezpečených dôkazov vyplynuli rozdiely v miestach výkonu práce, v obdobiach, kedy mali byť práce vykonané, v spoločnostiach, pre ktoré mali byť práce vykonané, v rozsahu, ale aj v množstve odpracovaných hodín jednotlivých zamestnancov a ich finančného hodnotenia. Pochybnosti správcu dane vyvstali i zo skutočnosti, že dodávatelia nevlastnili žiadne materiálno-technické vybavenie na realizáciu fakturovaných prác.

II. Konanie pred správnym súdom

4. Krajský súd v Košiciach (ďalej „krajský súd“ či „správny súd“) rozsudkom č. k. 8S/ 68/2018 z 30.04.2020, ECLI:SK:KSKE:2020:7018200806.2 (ďalej „napadnutý rozsudok“) postupom podľa ustanovenia § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len S.s.p.) zamietol správnu žalobu sťažovateľa proti preskúmavanému rozhodnutiu. 5. Správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že ustanovenie § 49 zákona o DPH vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane, pričom faktúry sú z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ako aj na oslobodenie od dane použiteľné len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nich uvedené odrážajú skutočnosť, ale sami o sebe nedeklarujú uskutočnenie obchodov, sú len tvrdením o určitých skutočnostiach, a použiteľné sú len vtedy, ak sa preukáže, že skutočnosti v nich uvedené majú reálny a pravdivý podklad. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu a výlučne nesprávneho a jednostranného hodnotenia dôkazov, resp. uvedenia len tých dôkazov, ktoré podporujú skutkové závery žalovaného vo vzťahu k spochybneniu dodania fakturovaného plnenia sťažovateľovi krajský súd uviedol, že preskúmaním napadnutých rozhodnutí zistil, že rozhodnutie žalovaného i správcu dane zodpovedajú zákonným požiadavkám na obsah odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku a dôkazy vykonané správcom dane boli hodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ustanovenia § 3 ods. 3 Daňového poriadku. 6. Krajský súd sa v posúdení uvedeného v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalovaného, a síce že sťažovateľ predloženými faktúrami od dodávateľov PERSA s.r.o. a Horstav, s.r.o. nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov osobami uvedenými na preverovaných faktúrach. Správca dane podľa názoru správneho súdu dôvodne preveroval faktúry vystavené dodávateľmi, skúmajúc reálnosť dodania fakturovaných stavebných prác, pričom z predloženého spisového materiálu a z vykonaného dokazovania má byť zrejmé, že správca dane už v priebehu daňovej kontroly vyjadril svoje pochybnosti o správnosti a úplnosti predložených dokladov, upovedomoval sťažovateľa o termínoch výsluchov jednotlivých svedkov, umožnil mu využiť jeho právo byť prítomný pri vypočutí svedkov a klásť svedkom otázky, oboznamoval ho s jednotlivými kontrolnými zisteniami. Žalobca počas výsluchov svedkov nevyužil možnosť klásť svedkom otázky a nepodal žiadne vyjadrenie. Podľa správneho súdu je nesporné, že žalobcovi boli známe pochybnosti správcu dane a svojim konaním tieto pochybnosti neodstránil ani nevyvrátil, ale privodil si ich v zásade sám svojou pasivitou. 7. Námietku žalobcu týkajúcu sa nedodržania lehôt na vydanie rozhodnutia považoval správny súd za neopodstatnenú a s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/5/2016 zo dňa 21. marca 2018 konštatoval, že neupovedomenie žalobcu o skutočnosti, že správca dane nemohol rozhodnúť v 60-dňovej lehote podľa § 65 Daňového poriadku, ako aj nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia, sú síce pochybením správcu dane, ale nie takými vadami, ktoré by mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

III. Kasačná sťažnosť, stanoviská

8. Proti tomuto rozsudku podal žalobca (ďalej „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. (nesprávne právne posúdenie veci) kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

9. Sťažovateľ v sťažnostných bodoch uviedol, že: - správny súd nesprávne právne posúdil skutočnosti vyplývajúce zo zákona o DPH odvolávajúc sa na to, že „právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71“, keď v tejto súvislosti skonštatoval, že uvedené podmienky odpočtu DPH neboli na základe predložených listinných dôkazov (faktúry a dodacie listy) splnené, pričom tieto dôkazy podľa sťažovateľa

ani nie sú opodstatnené, - doklady vystavené spoločnosťami PERSA s.r.o. a Horstav, s.r.o. boli riadne zaúčtované a daň bola priznaná. Správca dane podľa sťažovateľa neodôvodnene preveroval najmä subdodávateľské spoločnosti, ktoré potenciálne mohli vykazovať protiprávne konanie, avšak sťažovateľ bol v zmluvnom vzťahu len s dodávateľmi - PERSA s.r.o. a Horstav, s.r.o.; má za to, že nemôže niesť zodpovednosť za konanie tretích subjektov, s ktorými nie je v žiadnom

zmluvnom vzťahu, - krajský súd podľa sťažovateľa nesprávne právne posúdil uplatnenie zásady voľného hodnotenia dôkazov s výsledkom, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, - správny súd a daňové orgány hodnotili listinné dôkazy v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pretože do úvahy vzali iba dôkazy v neprospech sťažovateľa, napr. výpoveď zamestnanca, ktorý si mal spomínať, že pracoval v lete, pričom listinný dôkaz (výplatnú pásku) zamestnanec podpísal za obdobie november, - ďalej krajskému súdu vytýka, že si v odôvodnení svojho rozsudku odporoval, keď na jednej strane uviedol, že daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím a preto je na správcovi dane, aké dôkazy vykoná, následne však uviedol, že daňové konanie nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale aj na uplatňovaní zásady prejednacej, čím dochádza ku kombinácii uplatňovania obidvoch zásad, - správny súd podľa sťažovateľa nesprávne právne aplikoval zásadu zákonnosti a rozhodol arbitrárne, keď sa v napadnutom rozhodnutí odvolával na už vykonané dôkazy žalovaného ako

aj správcu dane, no s námietkami sťažovateľa, podloženými judikatúrou európskych súdov, sa žiadnym spôsobom nevysporiadal, - krajský súd sa dostatočne nevysporiadal ani so žalobnou námietkou týkajúcou sa nedodržania

lehoty na vydanie rozhodnutia správcom dane, - pokiaľ krajský súd konštatoval, že sťažovateľ je povinný viesť si evidenciu a preverovať svojich obchodných partnerov, aby v každej situácii mal dostatočné podklady na preukázanie oprávneného odpočtu DPH, limitoval tým zmluvnú voľnosť aj v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.- zn. ÚS/48/2018.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-354/03, C-353/03, C-484/ 03, v zmysle ktorých odpočet dane na vstupe nemôže byť odopretý u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť.

Správny súd a správca dane podľa sťažovateľa stroho a jednostranne vyhodnotili zistenia získané v priebehu daňovej kontroly a to tak, že podľa neho neboli splnené podmienky na odpočítanie dane, keď sťažovateľ mal byť súčasťou vykonštruovaného reťazca, ktorého účelom je zneužitie práva. 10. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej vo vyjadrení k správnej žalobe. Poukázal na to, že sťažovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na odpočítanie dane.

Z dokazovania správcu dane vyplynulo, že fakturované práce nevykonala spoločnosť PERSA s.r.o., ani jej subdodávateľská spoločnosť PreShov H+R, s.r.o. (a v zdaňovacích obdobiach november 2014 a december 2014 ani spoločnosť Horstav, s.r.o. a jej deklarovaní subdodávatelia VAXAN s.r.o. a PERSA s.r.o.). Ďalej uviedol, že správca dane nemá povinnosť zaviazať daňový subjekt, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť a pravdivosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť

svojich tvrdení. Citovaním z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie sťažovateľ podľa názoru žalovaného nepreukázal, že uniesol dôkazné bremeno, ani že by bol postup správcu dane, žalovaného či krajského súdu nesprávny a v

rozpore s platnou právnou úpravou. Zároveň poznamenal, že daňové orgány svoje rozhodnutia nezaložili na účasti sťažovateľa na daňovom podvode, ale na nesplnení podmienok na odpočítanie dane podľa zákona o DPH.

IV. Právne závery kasačného súdu

11. Dňa 1. augusta 2021 začal činnosť Najvyšší správny súd Slovenskej republiky a prešiel naň výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 11 písm. h/

S.s.p.). Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 S.s.p.), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru deklarovanému vo výrokovej časti tohto rozsudku, a preto po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 28. novembra 2022 tento rozsudok.

12. Predmetom kasačného konania v prejednávanej veci je rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného vo veci určenia rozdielu dane sťažovateľovi v sume 10.665,37,-€ za zdaňovacie obdobie december

2014. 13. Konajúci senát kasačného súdu v zmysle § 464 ods. 1 S.s.p. poukazuje na rozsudky iných senátov kasačného súdu vo veciach tých istých účastníkov sp. zn. 5Sžfk/73/2020 z 25.08.2022 a sp. zn. 1Sžfk/105/2020 z 26.10.2022, ktoré sa týkali tej istej daňovej kontroly u sťažovateľa, avšak zdaňovacích období október 2014 a november 2014, pričom sú založené na skutkovo totožných, príp. obdobných okolnostiach posudzovaných obchodných prípadov.

Kasačný súd označenými rozsudkami zmenil rozsudky Krajského súdu v Košiciach tak, že rozhodnutia žalovaného zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie, pričom sťažnostné body týchto kasačných sťažností sú rovnaké ako v prejednávanom prípade, ktorý sa týkal vyrubenia rozdielu dane za zdaňovacie obdobie december 2014. Senát 2S kasačného súdu ďalej cituje z jedného z menovaných rozsudkov, sp. zn. 5Sžfk/73/2020 z 25.08.2022, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje: „23.

Kasačný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa, ktorou krajskému súdu vytýkal nedostatočné vysporiadanie sa s pochybením správcu dane, ku ktorému malo dôjsť nedodržaním lehoty na vydanie rozhodnutia v zmysle § 65 Daňového poriadku uvádza, že krajský súd sa touto námietkou v odôvodnení svojho rozsudku (aj keď stručne, odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/5/2016 zo dňa 21. marca 2018) vysporiadal, keď z predmetného rozhodnutia navyše jasne vyplýva, že: ,,pokiaľ ide o nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia, táto skutočnosť nemá za dôsledok nezákonnosť rozhodnutia.

V týchto prípadoch je ochrana zabezpečovaná v rámci konania proti nečinnosti orgánov verejnej správy podľa § 250t OSP. Právny význam uvedeného ustanovenia je daný iba v súvislosti s lehotami ovplyvňujúcimi samotnú daňovú povinnosť, a to zánik práva vyrubiť daň a rozdiel dane podľa § 69 Daňového poriadku. Nedodržanie zákonom určenej procesnej lehoty na vydanie rozhodnutia preto ani v danom prípade nie je takou vadou, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť.“ Senát kasačného súdu zastáva názor, že nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia správcu dane (ale aj prípadné pochybenie v súvislosti s upovedomením o jej predĺžení) aj s ohľadom na zákonom stanovenú požiadavku postupovať pri správe daní plynule, bez prieťahov a hospodárne (§ 3 ods. 2 Daňového poriadku) nepochybne predstavuje nežiadúci jav. Ide však o vadu, ktorá sama o sebe nedosahuje takú intenzitu, ktorá by zakladala nezákonnosť rozhodnutia. Na odstránenie pochybenia správcu dane takejto povahy napokon (po splnení podmienky vyčerpania jednotlivých právnych prostriedkov nápravy nečinnosti) právna úprava - Správny súdny poriadok zakotvuje inštitút žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy ( § 242 a nasl. S.s.p.).

V rámci súdneho prieskumu už vydaného meritórneho rozhodnutia správcu dane, resp. žalovaného by preto túto vadu bolo možné posudzovať len vo vzťahu k lehotám majúcim vplyv na samotnú daňovú povinnosť - zánik práva vyrubiť daň a rozdiel dane podľa § 69 Daňovéhoporiadku. Senát kasačného súdu sa tak nemal dôvod odchýliť od vyššie citovaného právneho názoru vyplývajúceho z jeho skoršej rozhodovacej

činnosti. Uvedenú námietku sťažovateľa preto vyhodnotil ako nedôvodnú. 24. Z kasačnej sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ sa predovšetkým nestotožnil s krajským súdom zvoleným právnym posúdením otázky splnenia podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, keď dospel k záveru, že sťažovateľ v tomto smere neuniesol svoje dôkazné bremeno.

Argumentácia sťažovateľa v zásade vychádzala z toho, že sťažovateľ nemôže niesť zodpovednosť za konanie tretích subjektov, s ktorými nie je v žiadnom zmluvnom vzťahu. Podľa sťažovateľa vo vzťahu k priamemu dodávateľovi bolo preukázané splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane, pričom krajský súd sa argumentáciou, ktorou mu vytýkal nedostatočné preverovanie si obchodných partnerov uchýlil k neprípustnému rozšíreniu dôkazného bremena, resp. jeho presunom na sťažovateľa a to ohľadne skutočnosti, na ktoré nemal žiadny dosah.

25. V nadväznosti na vyššie uvedené kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že priznanie nároku na odpočítanie dane príjemcovi plnenia (v danom prípade sťažovateľovi) je podmienené súčasným splnením jednotlivých hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a/ smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky.

Týmito hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. V prípade, že čo i len jedna z vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane nie je splnená, s tým, že dôkazné bremeno (ohľadne ich splnenia) je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.

26. Vyššie uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o DPH. Platiteľ dane (sťažovateľ) si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň: 1. dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), 2. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník (§ 19 ods. 1 zákona o DPH),

3. daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH), 4. zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.

27. V posudzovanej veci nebolo sporné splnenie druhej podmienky na odpočítanie dane, t.j. že predmetné plnenia (stavebné práce) fakticky existujú a teda nejde o fiktívne plnenia (materiálna existencia plnenia) ani tretia podmienka na odpočítanie dane. Správcom dane

bolo spochybnené, kto fakturované plnenia reálne vykonal, nakoľko deklarovaný dodávateľ PERSA s.r.o. nedisponoval materiálno-technickým vybavením na realizáciu daných prác, resp. spoločnosť PreShov H+R, s.r.o., ktorá sa mala subdodávateľsky podieľať na vykonaní stavebných prác pre sťažovateľa nemala materiálne ani personálne kapacity, ktoré by umožňovali uskutočnenie stavebných prác t.j. nebolo preukázané, kto predmetné práce vykonával.

28. V súvislosti so sťažovateľom namietaným nesprávnym právnym posúdením otázky nepreukázania dodania služieb deklarovaných na predloženej faktúre od spoločnosti PERSA s.r.o., respektíve nepreukázania, že predmetné služby deklarovaný dodávateľ PERSA s.r.o. z časti realizoval prostredníctvom subdodávateľa PreShov H+R, s.r.o. je potrebné prisvedčiť argumentácii sťažovateľa, že tak žalovaný ako aj správny súd vec nesprávne posúdili.

29. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (napr. C-409/99 Metropol a Stadler a C-324/11 Tóth).

Právo na odpočítanie dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty a v zásade nemôže byť obmedzené a toto právo sa osobitne uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce transakcie uskutočnené na vstupe (napr. C-110/98C-147/98 Gabalfrisa a i., C-465/03 Kretztechnik, C-438/09 Dankowski a C-285/11 Bonik). Cieľom režimu odpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých

ich hospodárskych činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje úplnú neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na ich účel alebo výsledky, za predpokladu, že sú samy predmetom dane (napr. C-285/11 Bonik).

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ taktiež vyplýva, že každá transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na dani splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (napr. C-267/15 Gemeente Woerden). 30. Kasačný súd ďalej poukazuje na to, že odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, ak došlo k daňovému podvodu alebo k prípadu zneužitia

práva. 31. V predmetnej veci správca dane spochybnil, kto fakturované plnenia reálne vykonal, t.j. spochybnil prvú hmotnoprávnu podmienku na odpočítanie dane - že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň. Správca dane uviedol, že deklarovaný dodávateľ PERSA s.r.o. nemal materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác, resp. jeho subdodávateľ nedisponoval navyše ani potrebným personálnym vybavením, teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného

plnenia. Deklarované plnenie - stavebné práce tak mohli zrealizovať iné osoby ktoré nemali status platiteľa dane. 32. Otázke statusu osoby deklarovaného dodávateľa sa venoval Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie, kde konštatoval, že uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane, avšak status osoby deklarovaného dodávateľa hmotnoprávnou podmienkou je a dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane (sťažovateľ). V danej veci je deklarovaným dodávateľom spoločnosť PERSA s.r.o., pričom nie je sporné, že spoločnosť PERSA s.r.o. bola osobou registrovanou pre daň. Podstatou spochybnenia zo strany správcu dane tak ostala skutočnosť, že deklarovaný dodávateľ PERSA s.r.o. resp. jeho subdodávateľ, ktorý sa mal spolu s dodávateľom podieľať na výkone prác nemali materiálno-technické vybavenie, resp. nemali žiadnych zamestnancov na realizáciu daných prác.

33. V zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že sťažovateľ nevie preukázať, že ním deklarovaný dodávateľ PERSA s.r.o. zabezpečil dodanie prostredníctvom subdodávateľských subjektov, respektíve tieto subjekty stotožniť, k čomu však vedú závery správcu dane aj žalovaného v súdenej veci.

K uvedenému kasačný súd poukazuje na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v to zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti.

Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“

34. Nemožno prehliadnuť, že v tejto súvislosti dochádza k judikatúrnemu posunu vo vzťahu k posudzovaniu okolností nepreukázania dodania služieb deklarovaným dodávateľom v prípadoch, ak správca dane oprávnene spochybní ich vykonanie subdodávateľmi deklarovaného dodávateľa. Avšak zodpovednou inštanciou, ktorá je oprávnená podávať záväzný výklad práva Európskej únie, je Súdny dvor EÚ a ten svoj výklad uviedol v citovanom uznesení vo veci C-610/19 Vikingo.

35. Z vyššie citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo vyplýva, že v prípade spochybnených subdodávateľov v kontexte prejednávanej veci je možné nepriznať odpočítanie dane v prípade, ak by bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového subjektu (sťažovateľa) o podvodnom konaní niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca. Keďže správca dane a ani žalovaný týmto smerom neviedli svoje úvahy pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane sťažovateľovi, tak kasačný súd považuje ich rozhodnutie za nezákonné.

36. V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné prisvedčiť sťažovateľovi, že rozsah dôkazov, z ktorých správca dane pri formulovaní svojich záverov vychádzal nebol obmedzený len na sťažovateľom predloženú faktúru od deklarovaného dodávateľa - PERSA s.r.o.

. Správca dane mal k dispozícii taktiež dodacie listy, či stavebný denník (s výnimkou preberacieho protokolu). Dodanie služby - vykonanie stavebných prác pre sťažovateľa bolo potvrdené aj samotným konateľom dodávateľa - PERSA s.r.o. (Štefan Cibrík).

Rovnako ani výpovede zamestnancov dodávateľa - PERSA s.r.o. (Tomáša Cibríka, Jána Goroľa a Jozefa Čirkalu), ktorí sa mali priamo podieľať na výkone stavebných prác túto dodávku služby (aj napriek nezrovnalostiam pokiaľ ide o čas vykonania stavebných prác) výslovne nepopreli.

Správcom dane vykonané dokazovanie sa týkalo najmä nemožnosti zabezpečenia plnení dodávateľom, resp. prostredníctvom subdodávateľských subjektov deklarovaného dodávateľa PERSA s.r.o., čo však v zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ samo o sebe neobstojí.

37. Pre záver správcu dane a žalovaného, že sťažovateľ nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie dodávateľa, resp. subdodávateľa, ktorý nemal personálne či materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponoval nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia. V takomto prípade je možné nepriznať odpočítanie dane sťažovateľovi ak by bolo v konaní preukázané, že sťažovateľ sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom.“ 14. Kasačný súd zohľadňujúc uvedené napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného podľa § 462 ods. 2 SSP (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia nenaplnenia hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný bude pri svojom ďalšom konaní a rozhodovaní vo veci viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku a bude najmä musieť zvážiť, či je na základe zisteného skutkového stavu možné udržať záver o nesplnení podmienok na odpočítanie dane zo strany sťažovateľa. 15. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech sťažovateľa - žalobcu v konaní mu priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania pred krajským súdom, ako aj trov kasačného konania. O výške náhrady trov rozhodne osobitným uznesením súdny úradník na krajskom súde v zmysle § 175 ods. 2 SSP. 16. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 28. novembra 2022

Text rozhodnutia bol prevzatý z verejne dostupných úradných zdrojov. Rozhodnutie je úradným dokumentom.
Rozsudok 5Sžfk/70/2020 – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky | AI Pravnik