5Sžfk/76/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a zo sudkýň Mgr. Kristíny Babiakovej a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa), v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): LEGATOs Recovery k.s., so sídlom Mierová 650/56, 821 05 Bratislava, IČO: 47256184; správca konkurznej podstaty ST OMEGA s.r.o. v konkurze, so sídlom Nám. gen. Štefánika 3, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 31702791, zastúpeného komplementárom Mgr. Zuzanou Gregáňovou, trvale bytom F. XXXX/X, XXX XX R., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 1100305/1/196499/2015/5293 zo dňa 12. mája 2015 a rozhodnutia Daňového úradu Prešov č. 9712401/5/4447694/2014/4193/Gaj zo dňa 30. septembra 2014, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/29/ 2015-166 zo dňa 11. apríla 2019, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Správca dane rozhodnutím č. 9712401/5/4447694/2014/4193/Gaj zo dňa 30. septembra 2014 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 44 ods. 6 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len

3. Správca dane mal na základe daňovej kontroly za preukázané, že: - žalobca nesplnil podmienky na oslobodenie od dane z dodania tovaru podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane spochybnil dodanie tovaru pre maďarského odberateľa, spoločnosť Agro Island Kereskedelmi Kft, pričom svoje rozhodnutie založil na: (I) spochybnení kúpno-predajnej zmluvy; (II) odpovedi na žiadosť o medzinárodnú výmenu dopravných informácií (ďalej len „MVDI“), v zmysle ktorej odberateľ tovar neprijal, od svojho založenia nepodal daňové priznanie, neodviedol daň, nedeklaroval žiadne transakcie, tovar mu nebol prepravený, vozidlá, ktoré mali tovar prepraviť neboli v prevádzke, prepravca je nekontaktný, nevykonáva činnosť na adrese sídla a jeho zástupca sa nachádza na neznámom mieste; (III) skutočnosti, že manažér a jediný konateľ odberateľa poskytol vyhlásenie, že o činnosti spoločnosti nič nevie, osobne nepodpisoval žiadne doklady, nepozná osoby, ktoré mali

- žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet DPH od dodávateľa J+M SK, s.r.o. (ďalej len „dodávateľ“) za dodanie tovaru. Správca dane vykonal miestne zisťovanie, preveroval faktúry, združené vzorky a vážne listy. Dodávateľ podľa zistení nemá sídlo, na adrese sídla sa nachádza zbúraný rodinný dom, pričom na tomto mieste má sídlo veľa spoločností, ktoré so správcom dane nekomunikujú. Uvedený dodávateľ podal negatívne daňové priznanie, nevykázal nadobudnutie a ani dodanie tovaru, nepreberá zásielky, jeho konateľom je občan Maďarskej republiky, ktorého nebolo možné predviesť.

- správca dane preveroval aj zdaniteľné obchody žalobcu so spoločnosťou Silver Team, s.r.o, pričom na základe dodatočných overení uznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane z faktúr od uvedeného dodávateľa. 4. Žalovaný rozhodnutím č. 1100305/1/196499/2015/5293 zo dňa 12. mája 2015 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Námietky žalobcu, že (I) rozhodnutie vydal neexistujúci subjekt (Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad), (II) daňová kontrola nebola riadne ukončená, (III) nebolo vykonané vytýkacie konanie, (IV) kontrolu vykonali zamestnanci, ktorí mali byť vylúčení a (V) správca dane vykonal svojvoľné a neefektívne dokazovanie, považoval žalovaný za nedôvodné. V danom prípade žalobca na prerokovaní odmietol podpísať protokol, spolu s dodatkom. Kópie oboch dokumentov boli založené v spise a sú riadne podpísané. Vo vzťahu k namietanému vyrubovaciemu konaniu žalovaný poukázal na špecifický, prísne formálny charakter tohto konania, pričom žalobca si svoje práva mohol uplatniť pri výkone daňovej kontroly. Za zákonný považoval postup správcu dane, ktorý požiadal o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly, pričom o tejto žiadosti rozhodol nadriadený orgán. Žalovaný ako nedôvodné vyhodnotil aj námietky týkajúce sa nezákonnosti podania MVDI a nedodržania lehoty na výkon daňovej kontroly. K námietke žalobcu, že žalovaný nevykonal výsluch navrhovaných svedkov (konateľov a zamestnancov žalobcu), žalovaný uviedol, že návrhu na doplnenie dokazovania správca dane vyhovel, keď zaslal predvolanie na výsluch svedkov na deň 12. augusta 2014, pričom nikto zo svedkov sa na výsluchu nezúčastnil. Za neopodstatnenú námietku považoval žalovaný poukaz žalobcu na to, že maďarský odberateľ mal účty vedené v slovenských bankách. Prijatie platby od odberateľa nie je dôkazom toho, že tovar fyzicky opustil územie Slovenskej republiky (ďalej len „SR“). Hoci aj konateľka odberateľa potvrdila uskutočnenie zdaniteľného obchodu, tieto tvrdenia nijako nepodložila. K námietke, že správca dane mal vykonať výsluch vodičov, ktorí prevážali tovar dodávateľovi žalobcu žalovaný uviedol, že správca dane prepravné spoločnosti prostredníctvom maďarského správcu dane vyzval na zodpovedanie požadovaných skutočností, avšak títo sa k danej veci nevyjadrili.

5. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, ktorou žiadal, aby Krajský súd v Prešove (ďalej len „správny súd“) rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 6. Žalobca v správnej žalobe namietal: - nulitu všetkých výziev a prvostupňového rozhodnutia, ktoré podľa neho vydal neexistujúci Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad; - rozhodnutie správcu dane, ktoré považoval za zmätočné, pretože v záhlaví je uvedené Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad a vo výroku je len Daňový úrad Prešov bez označenia sídla, pričom podpísaná je J.. Q. H., riaditeľka odboru kontroly a analýz bez toho, aby sa dalo zistiť, akého konkrétneho orgánu je riaditeľkou;

Zb.; - nezákonnosť daňovej kontroly, keď správca dane svojvoľne bez akejkoľvek vedomosti daňového subjektu zisťoval dožiadaniami skutočnosti, ktoré vôbec nebolo treba zisťovať, čo malo za následok prieťahy v konaní. Žalobca tiež poukázal na to, že mu správca dane nikdy neoznámil pochybnosti, nevyzval na ich odstránenie, pričom on neustále domáhal oznámenia dôvodov začatia daňovej kontroly a postupu správcu dane; - zatajovanie dôkazov, obmedzovanie v nahliadnutiach do spisu, ako aj tú skutočnosť, že nevedel, čo sa preveruje, v akých súvislostiach a výsledky z kontroly sa dozvedel až z údajného protokolu. Žalobca ďalej tvrdil, že k protokolu sa vyjadril a navrhol vykonať dôkaz dožiadaním na Hlavnú prokuratúru župy Győr-Moson-Sopron a vypočuť všetkých zamestnancov

V tomto smere žalobca žiadal v celom rozsahu vykonať základné dokazovanie výsluchom svedkov - vodičov, prípadne ďalších osôb zúčastnených na preprave tovaru; - Hlavná prokuratúra župy Győr-Moson-Sopron potvrdila dovoz tovaru do Maďarska, pričom vykonanie tohto dôkazu navrhol žalobca, avšak správca dane dôkaz nevykonal; - chaotickosť a zjavnú nesústredenosť a neefektívnosť vykonávania dokazovania správcu dane, ktorý volil absolútne nevhodné postupy na zistenie skutkového stavu bez toho, aby mu dal ako účastníkovi daňovej kontroly možnosť oboznámiť sa s pochybnosťami správcu dane a brániť sa proti nesprávnym záverom; - odopieranie práva nahliadnuť do spisov a nemožnosť sa oboznamovať s obsahom spisu; - nezákonnosť získania údajov z cestného mýtneho systému, pretože ide o údaje osobnej povahy, ktoré podľa zákona o ochrane osobných údajov nebolo možné použiť.

spoplatneniu; - nevykonanie dokazovania výsluchom svedkov, ktorí sa dôvodne ospravedlnili a žiadali zmenu výsluchu; - všetky platby za uskutočnené obchody boli uhradené žalobcovi bezhotovostným prevodom, predaný tovar bol odvezený nákladnými vozidlami zaregistrovanými v zahraničí a v nákladných listoch CMR sa uvádzalo, že tovar bol prepravený do Maďarska; - daňové orgány nespochybnili, že by mal žalobca vedieť, že plnenia, ktoré sa uskutočnili boli súčasťou podvodu, ktorý mohol spáchať nadobúdateľ a že žalobca neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne považovať na zabránenie tohto podvodu; - prostriedky za dodaný tovar žalobca poukazoval na účty zriadené v bankách na spoločnosť J+M Sk s.r.o. a Silver team s.r.o., pričom účty založili tieto spoločnosti a za spoločnosť Silver team s.r.o. prostriedky z účtu vyberal konateľ spoločnosti Q. N.. 7. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zotrval na skutkových a právnych okolnostiach vydaného rozhodnutia a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

právoplatnosť.

9. Správny súd rozsudkom č. k. 2S/29/2015-166 zo dňa 11. apríla 2019 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „SSP“) správnu žalobu zamietol.

K žalobnej námietke, že sa žalobca nezúčastnil daňového konania, čím mu bolo odňaté základné procesné právo a znemožnené splniť si povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane, správny súd uviedol, že v zmysle vtedy platnej právnej úpravy kontrolór mal povinnosť kontrolovaný daňový subjekt oboznámiť o pochybnostiach, ktoré zistil v priebehu daňovej kontroly. V uvedenom prípade kontrola začala 4. októbra 2011, od 14. júna 2012 bola prerušená z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti, dňa 19. júna 2014 bolo žalobcovi zaslané oznámenie, v ktorom mu správca dane oznámil, že 17. júna 2014 pominuli prekážky, pre ktoré sa kontrola prerušila a vo výkone daňovej kontroly sa pokračuje.

skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Toto rozhodnutie má procesný a súčasne aj predbežný charakter, keďže jeho platnosť sa končí doručením konečných odpovedí na žiadosti o MVDI. 12. K námietke žalobcu, že správca dane vykonával dôkazy, ktoré vykonávané byť nemuseli, nemali, a to dožiadania do zahraničia, informácie o pohybe vozidiel, a že dokazovanie bolo vykonávané nesústredene, chaoticky, profesionálne neschopnými daňovými kontrolórkami správny súd uviedol, že daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Správca dane vedie

Správca dane teda postupoval plne v súlade s nariadením Rady EÚ č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH. 13. Podľa správneho súdu správca dane počas daňovej kontroly riadne a dôkladne preveril, či v danom prípade reálne išlo o intrakomunitárne dodanie, či tovar fyzicky opustil tuzemsko (preveril prepravné doklady, ich náležitosti, evidenčné čísla vozidiel použitých na prepravu, mená vodičov, vhodnosť vozidiel použitých na prepravu uvedeného tovaru). Správny súd tiež nepovažoval informácie získané od spoločnosti SKYTOL, a.s. za nezákonné, nakoľko prispeli k správnemu určeniu dane.

Zákonom určené dôkazy, sami o sebe, nemôžu byť rozhodujúce pre uznanie oslobodenia od dane, ak nie je súčasne preukázané, že k reálnemu splneniu hmotnoprávnych podmienok na oslobodenie od dane aj došlo. Preukázanie reálnej existencie týchto hmotnoprávnych podmienok oslobodenia od dane je nevyhnutnou súčasťou dôkazného bremena daňového subjektu.

15. Podľa správneho súdu si žalobca musí byť vedomý následkov svojich obchodných transakcií, pokiaľ tieto nevykazujú znaky a nespĺňajú podmienky v zmysle zákona o DPH, ktorý má prísne hmotnoprávne podmienky na vrátenie, resp. uplatnenie nároku na oslobodenie od DPH. Správny súd tiež dal do pozornosti základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku a skutočnosť, že základným predpokladom pre riadne fungovanie podnikateľského subjektu je to, že podnikateľ musí mať vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje pri výkone svojej podnikateľskej činnosti.

16. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote správca konkurznej podstaty žalobcu (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP a navrhol, aby kasačný súd rozhodnutie správneho súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutia žalovaného a správcu dane, vec vráti Daňovému úradu Prešov, pobočka Poprad na ďalšie konanie.

Správny súd podľa sťažovateľa nezohľadnil skutočnosť, že dokazovanie nie je zo zákona koncentrované len do určitej časti daňového konania, ale prebieha počas celého konania, preto jeho záver o tom, že daňový subjekt svoje práva mohol uplatniť v rámci daňovej kontroly, nemá podklad v zákone. Správca dane pri dokazovaní dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Preto priestor na vyjadrenie daňového subjektu od prerokovania protokolu z daňovej kontroly do vydania dodatočného platobného výmeru je zo zákona možný a správca dane je povinný v zmysle zásad daňového konania (z. legality, z. úzkej spolupráce) tento priestor pre daňový subjekt umožniť. Nezákonné prerušenie daňovej kontroly a predĺženie lehoty na uskutočnenie daňovej kontroly

21. Rozhodnutie nadriadeného orgánu o predĺžení lehoty považoval sťažovateľ za nezákonné, pretože predĺženie lehoty podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. bolo možné len z dôvodov uvedených v citovanom ustanovení, a z to z dôvodu zložitosti prípadu alebo z dôvodu kontroly zahraničných závislých osôb. Zo žiadosti správcu dane však vyplýva, že skutočným dôvodom bolo vykonávanie dokazovania, teda nie zložitosť prípadu. Rozhodnutie nadriadeného orgánu o predĺžení lehoty na vykonanie daňovej kontroly je dané taxatívne zo zákona a nemôže byť podľa vôle správcu dane/nadriadeného orgánu extenzívne vykladané (čo by bolo v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Daňová kontrola nebola vykonaná v zákonnej lehote, preto je akýkoľvek záver z nej vyplývajúci nepoužiteľný v ďalšom daňovom konaní. Neuznanie práva na odpočet dane v rozpore s právnym poriadkom SR a európskou judikatúrou

23. Po vyčerpaní dôkazných prostriedkov zo strany sťažovateľa, ktorého následkom bolo prenesenie dôkazného bremena, mal správca dane vyhľadávať dôkazy na princípe nestrannosti a nie uspokojiť sa tvrdeniami druhých strán, ktorých výpovede mohli byť skreslené vlastnými protichodnými záujmami a teda nepravdivé. Akékoľvek zotrvávanie na prejednávacej zásade pri dokazovaní po vyčerpaní dôkazných prostriedkov v rukách sťažovateľa, je šikanóznym postupom zo strany správcu dane a žalovaného, keďže len on má v rukách potrebné kompetencie na zabezpečenie všetkých relevantných dôkazov.

25. V zmysle európskej judikatúry môže správca dane odmietnuť právo na oslobodenie od dane pri intrakomunitárnom dodaní tovaru len v prípade, ak osoba uplatňujúca právo na oslobodenie od dane vedela, alebo mohla vedieť o tom, že sa podieľa na podvode.

Sťažovateľ ako súkromnoprávna osoba nedisponuje vyšetrovacími kompetenciami ako správca dane a zo žiadnych dôkazov nevyplýva, že táto transakcia mala byť súčasťou akéhokoľvek podvodu, alebo podvodného konania. Sťažovateľ tiež poukázal na to, že zásada poctivého obchodného styku má súkromnoprávnu povahu a jej obsahom nie je povinnosť štatutára preveriť si obchodného partnera a ani osobne vykonávať jednotlivé úlohy spojené s realizáciou obchodnej transakcie zverenej poverenému zamestnancovi a detailne poznať všetky okolnosti a kontaktné osoby.

V. Posúdenie kasačného súdu

27. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“ alebo „NSS SR“) kasačnú agendu správneho kolégia NS SR v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S a bola v kasačnom konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou. 28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453

30. Kasačný súd zistil, že obdobnými kasačnými sťažnosťami sťažovateľa, s obdobnými námietkami, sa už vo svojej činnosti stretol vo veciach sp. zn. 3Sžfk/68/2019 zo dňa 25. marca 2021, sp. zn. 10Sžfk/76/2018 zo dňa 28. apríla 2020 a sp. zn. 3Sžfk/97/2019 zo dňa 29. apríla 2021. Všetky sa týkali daňových kontrol vykonaných u sťažovateľa v obdobných obchodných reťazcoch. Všetky citované kasačné sťažnosti sťažovateľa kasačný súd ako nedôvodné zamietol, a teda kasačný súd vychádzal aj z týchto pre vec podstatných rozhodnutí.

K výsledkom vyrubovacieho konania správca dane dôjde správnou úvahou, v rámci ktorej sa musí vysporiadať i s tvrdeniami a dôkaznými návrhmi vznesenými daňovým subjektom v priebehu daňovej kontroly i vo vyjadrení k protokolu.

. . Pokiaľ tak neurobil, jeho rozhodnutie je arbitrárne, vydané jednostranne na základe zistení správcu dane. Z hľadiska právnej praxe nie je možné tieto nedostatky ponechať na odstraňovanie až v štádiu odvolacieho konania vlastnou činnosťou žalovaného (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 47/2007 z 21. novembra 2007).“. 33.

V predmetnom rozhodnutí správca dane poučil sťažovateľa, že proti rozhodnutiu môže podať odvolanie podľa § 46 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., čo sťažovateľ podaním zo dňa 23. októbra 2014 aj urobil. Kasačný súd mal preto za preukázané, že správca dane postupoval v súlade so zákonom, pričom sťažovateľ si uplatnil svoje práva, a teda uvedenú námietku považuje kasačný súd za nedôvodnú. K nezákonnému prerušeniu daňovej kontroly a predĺženiu lehoty na uskutočnenie daňovej

35. Rovnako sa kasačný súd stavia k námietke týkajúcej sa nemožnosti prerušenia kontroly z dôvodu žiadosti o MVDI. Žiadosť o MVDI je nástroj, prostredníctvom ktorého správca dane získava informácie od daňových orgánov z iných členských štátov EÚ.

36. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. 37.

účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/26/ 2014). 47. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar resp. službu dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Vzhľadom na to, že ide o písomnosti, ktoré je možné pomerne ľahko vyhotoviť na počítači s tlačiarňou, ich vierohodnosť je potom podporená osobou ich vystaviteľa, ktorý ich spravidla podpisuje, ale aj podnikateľským zázemím a minulosťou dodávateľa. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj odrážajú (a teda dokladujú) uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné v nich obsiahnuté informácie považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako to je uvedené na predložených faktúrach. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav

Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľke, aby predložila také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo v prejednávanom prípade nenastalo.

nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. 49. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový stav, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj so všetkými námietkami sťažovateľky.

50. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

Kasačný súd podotýka, že právna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu, bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach najvyššieho súdu, napr. v rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, podľa ktorého „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o

52. K námietke sťažovateľky, že nie je možné od nej požadovať overovanie fungovania obchodných partnerov nad rámec obvyklej starostlivosti kasačný súd uvádza, že nie je dôvodná. Kasačný súd dáva do pozornosti právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2009 zo dňa 06.07.2010, v ktorom sa uvádza: „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle

Možno preto určiť opatrenia, ktoré možno, v tom ktorom prípade, požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom. 54. Správca dane mal právo preveriť reálnosť obchodov sťažovateľky. Bolo na sťažovateľke, aby predložila dôkazy svedčiace o tom, že zdaniteľné obchody a spôsob ich prevedenia ako i komunikácia s dodávateľmi sa nijako neodlišuje od ňou vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jej obchodných zvyklostí. Je na nej, akým spôsobom preukáže komunikáciu s dodávateľmi, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru, jeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke, dodanie tovaru do iného členského štátu a pod.

Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane sťažovateľky v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože sťažovateľka je zaťažená dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Žalobkyňa v danom prípade síce predložila faktúry a prepravné doklady, avšak povinnosťou správcu dane nebolo len vyhodnotiť tieto doklady iba z formálneho hľadiska, ale aj preverovať, či k uskutočneniu deklarovaného obchodu došlo tak, ako je to uvádzané na týchto predložených dokladoch. Žalobkyňa však v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že k dodaniu tovaru do iného členského štátu skutočne došlo, a preto jej správca dane správne nepriznal nárok na oslobodenie od dane.

57. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-273/11 Mecsek - Gabona) vyplýva, že na získanie oslobodenia od dane znáša dôkazné bremeno dodávateľ tovaru, ktorý musí preukázať, že stanovené podmienky oslobodenia od dane, vrátane podmienok zavedených členskými štátmi na zabezpečenie správnej a jednoduchej aplikácie oslobodení a na zabránenie akémukoľvek podvodu, daňovému úniku či prípadnému zneužitiu, boli splnené.

38. Záverom kasačný súd dodáva, že medzi uvedenými konaniami spočíva rozdiel len v skutočnosti, že ide o iné zdaňovacie obdobie, inú sumu rozdielu dane, avšak v rámci obdobných obchodnoprávnych reťazcov, pričom sťažnostné námietky sú identické.

VI. Záver

39. Kasačný súd, poukazujúc na vyššie uvedené konštatuje, že správny súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými pre vec zásadnými námietkami sťažovateľa, svoje závery formuloval zrozumiteľne a presvedčivo, pričom sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol také relevantné skutočnosti, ktorými spochybnil vecnú správnosť rozsudku správneho súdu. Dospel preto k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietnuť. 40. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol tak, že sťažovateľovi ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada zo zákona nevyplýva. 41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. októbra 2022