5Sžik/2/2020
ECLI:SK:NSSSR:2022:8018200546.2
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Prešove
- Sp. zn. 1. inštancie
- 2S/81/2018
- IČS
- 8018200546
- Citované
- 6× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobkyne: U.. X. O., advokátka, zapísaná v zozname advokátov vedenom SAK pod č. XXXX, so sídlom: Q. XX, XXX XX D., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Krajský súd v Prešove, za účasti ďalšieho účastníka konania: Krajská prokuratúra Prešov, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/81/2018-62 zo dňa 17. októbra 2019, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odkladný účinok kasačnej sťažnosti nepriznáva . II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . III. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Okresnému súdu Kežmarok bola v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) (ďalej len „Zákon o slobode informácií“) doručená žiadosť žalobkyne, ktorou žiadala o písomnú informáciu, aké sú kritériá, resp. aké podmienky musia byť splnené, aby mohol byť advokát riadne a pravidelne ustanovovaný ako obhajca podľa § 40 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v účinnom znení (ďalej len „TP“) pre trestné prípady aj v rámci územného obvodu Okresného súdu Kežmarok. Na uvedenú žiadosť bolo žalobkyni odpovedané podaním
Okresného súdu Kežmarok zo dňa 29. marca 2018 tak, že aktuálna právna úprava neupravuje spôsob, akým majú byť advokáti ustanovovaní a že súd pri ustanovovaní advokátov rešpektuje hlavne zásady používania verejných prostriedkov, a to najmä na hospodárnosť.
2. Dňa 14. mája 2018 bola v nadväznosti na obsah odpovede Okresnému súdu Kežmarok doručená ďalšia žiadosť žalobkyne v zmysle Zákona o slobode informácií zo dňa 10. mája 2018, ktorou sa žalobkyňa domáhala poskytnutia nasledovných informácií v písomnej forme: a. konkrétne menovite ktorí sudcovia pre prípravné konanie v prípravnom konaní a ktorý konkrétne menovite samosudca alebo predseda senátu vykonávajúci trestnú agendu konania pred súdom, všetci z Vášho súdu, ustanovovali opatrením menovite a konkrétne ktorých advokátov ex offo pre potreby nutnej obhajoby v zmysle § 40 ods. 1 TP a v trestných veciach pre potreby prípravného konania a konania pred súdom v členení koľkokrát pre zločiny a koľkokrát pre prečiny, vrátane aj mojej osoby; b. uvedené žiadam za obdobie celých kalendárnych rokov a to: od 01. januára 2014 do 31. decembra 2014, od 01. januára 2015 do 31. decembra 2015, od 01. januára 2016 do 31. decembra 2016 a tiež od 01. januára 2018 do 30. apríla 2018.
3. Okresný súd Kežmarok žiadosti žalobkyne rozhodnutím, č. 1SprI/13/2018 zo dňa 15. mája 2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie) čiastočne vyhovel a sprístupnil informácie v časti: a. Ktorí menovite sudcovia pre prípravné konanie v prípravnom konaní, resp. ako samosudcovia alebo predsedovia senátu vykonávajúci trestnú agendu v žiadaných obdobiach, ustanovovali opatrením advokátov ex offo pre potreby nutnej obhajoby v zmysle § 40 ods. 1 TP a v trestných veciach pre potreby prípravného konania pred súdom a to: od 01. januára 2014 do 31. decembra 2014, od 01. januára 2015 do 31. decembra 2015, od 01. januára 2016 do 31. decembra 2016 a tiež od 01. januára 2018 do 30. apríla 2018.
4. Okresný súd Kežmarok súčasne vyššie citovaným rozhodnutím žalobkyni v časti nevyhovel, a teda jej nesprístupnil informácie: a. Konkrétne ktorých advokátov ex offo pre potreby nutnej obhajoby v zmysle § 40 ods. 1 TP a v trestných veciach pre potreby prípravného konania a konania pred súdom v členení koľkokrát pre zločiny a koľkokrát pre prečiny, vrátane osoby žiadateľky, ustanovovali opatrením konkrétne menovite ktorí sudcovia pre prípravné konania v prípravnom konaní a ktorý menovite samosudca alebo predseda senátu vykonávajúci trestnú agendu konania pred súdom
a to: od 01. januára 2014 do 31. decembra 2014, od 01. januára 2015 do 31. decembra 2015, od 01. januára 2016 do 31. decembra 2016 a tiež od 01. januára 2018 do 30. apríla 2018. 5. Nesprístupnenie informácií uvedených v bode 4. tohto rozsudku Okresný súd Kežmarok (ďalej len „prvostupňový orgán“) odôvodnil skutočnosťou, že takýmito informáciami nedisponuje a ani nie je schopný takéto informácie pre žalobkyňu zabezpečiť, a to ani lustráciou v informačných systémoch súdu. Poukázal tiež na Zákon o slobode informácií, ktorý povinnej osobe neukladá povinnosť dožadované informácie vytvárať a uvedený záver podporil odkazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/98/ES a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžso/3/2008. 6. Žalobkyňa podala voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že je skutkovo a právne nepreskúmateľné, nejasné, neurčité a nedôvodné.
Poukázala na to, že v rozhodnutí nebolo relevantným spôsobom vylúčené vyhotovovanie internej súdnej štatistiky o ustanovovaní advokátov ex offo pre potreby nutnej obhajoby. Žalobkyňa tiež uviedla, že podľa jej dostupných informácií súdy takúto štatistiku vedú a preto je toho názoru, že súd len nechce dožadované údaje sprístupniť. K rozsudku uvedenému prvostupňovým orgánom (sp. zn. 4Sžso/3/2008) uviedla, že je na daný prípad nepoužiteľný. Napadnuté rozhodnutie navrhla zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a
rozhodnutie. 7. O odvolaní žalobkyne rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací orgán“) rozhodnutím, č. 1SprI/44/2018 zo dňa 27. júna 2018 (ďalej len „rozhodnutie odvolacieho orgánu“) tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. Odôvodnenie prvostupňového orgánu o tom, prečo nedisponuje žalobkyňou požadovanými informáciami považoval za dostatočné, pričom doplnil, že povinnosť viesť zoznam ustanovených ex offo advokátov zákon súdom tiež neukladá. V odôvodnení sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového orgánu, že ak povinná osoba nemá k dispozícii požadované informácie, tieto nemusí vytvárať, vyhľadávať ani ich spracúvať do žalobkyňou požadovanej
formy. Odkázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sžo/190/ 2008 zo dňa 27.05.2009. Pre vyhovenie žiadosti žalobkyne v celom rozsahu by bolo podľa odvolacieho orgánu potrebné pracné zisťovanie údajov zo stovky spisov, čo by bolo v rozpore s účelom Zákona o slobode informácií, ktorým síce je sprístupnenie informácií v čo najväčšom možnom rozsahu, ale nie paralýza činnosti orgánov verejnej moci.
Svoj právny názor podporil odvolací orgán odkazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 96/ 2010 - 14 zo dňa 09. marca 2010.
II. Konanie pred správnym súdom
8. Žalobkyňa podala voči rozhodnutiu odvolacieho orgánu správnu žalobu zo dňa 20. augusta 2018, v ktorej najprv zopakovala celý priebeh dovtedajšieho konania a následne vyjadrila presvedčenie, že aj rozhodnutie odvolacieho orgánu je nejasné, neurčité a nepreskúmateľné. Ani odvolací orgán podľa žalobkyne nevylúčil ani nepoprel existenciu internej súdnej štatistiky o ustanovovaní ex offo advokátov. Tvrdenie, že zákon neukladá súdom povinnosť takúto štatistiku viesť považovala žalobkyňa za nedostatočné a trvala na tom, že podľa jej dostupných informácií takúto internú štatistiku súdy vedú. Na záver poukázala na narušenie princípu právnej istoty, a to z dôvodu rozdielnosti rozhodnutia Krajského súdu v Prešove č. 1SprI/43/ 2018 zo dňa 25. júna 2018, ktoré bolo podľa žalobkyne vydané v právne aj skutkovo totožnej veci. Navrhla preto, aby súd zrušil rozhodnutie odvolacieho orgánu ako aj prvostupňového orgánu a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. 9. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 17. decembra 2018 uviedol, že prvostupňový orgán dostatočne jasne vysvetlil, prečo nedisponuje požadovanými informáciami a prečo nie je možné žiadosti žalobkyne vyhovieť v plnom rozsahu. Z logického a sémantického výkladu ustanovení Zákona o slobode informácií je podľa neho zrejmé, že právo na prístup k informáciám sa týka len tých informácií, ktorými povinná osoba disponuje. Teda, že nie je daná zákonná povinnosť informácie pre žiadateľa vytvárať, zhromažďovať alebo inak spracúvať. K narušeniu právnej istoty odlišnosťou rozhodnutí, na ktoré poukázala žalobkyňa uviedol, že nejde o obdobné prípady. V prípade rozhodnutia Krajského súdu v Prešove č. 1SprI/43/2018 zo dňa 25. júna 2018 súd skutočne rozhodol tak, že rozhodnutie Okresného súdu Poprad zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Okresný súd Poprad však svoje rozhodnutie o nevyhovení žiadosti žalobkyne odôvodnil úplne inými dôvodmi ako prvostupňový orgán. Argument Okresného súdu Poprad, že žalobkyňa požaduje informácie, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, a preto nepodliehajú Zákonu o slobode informácií považoval Krajský súd v Prešove za nedôvodný a preto rozhodnutie Okresného súdu Poprad zrušil. Podľa žalovaného tak ide o odlišné prípady, a preto nemožno hovoriť o narušení právnej istoty žalobkyne. Na záver poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sži/2/2010; sp. zn. 4Sžso/31/2008; sp. zn. 2Sžo/190/2008.
10. Na vyjadrenie žalovaného reagovala žalobkyňa vyjadrením zo dňa 03. februára 2019 tak, že sa k argumentom žalovaného vyjadrovať nebude, lebo ich považuje za špekulatívne. Zotrvala na obsahu ňou podanej správnej žaloby a žiadala, aby súd na vyjadrenie žalovaného pri rozhodovaní žiadnym spôsobom neprihliadal, a to aj s ohľadom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sžf/44/2009 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 14/07. 11. Do konania o správnej žalobe pred Krajským súdom v Prešove (ďalej len „správny súd“) vstúpila podaním zo dňa 05. marca 2019 Krajská prokuratúra v Prešove, ktorá súčasne prostredníctvom prokurátorky Mgr. Andrey Lenártovej podľa § 90 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a z dôvodov uvedených v § 87 SSP uplatnila námietku zaujatosti sudcov správneho súdu. O vylúčení sudcov správneho súdu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2S/81/ 2018 už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, sp. zn. 5Ndz/1/2018 zo dňa 25. októbra 2018 tak, že jednotliví sudcovia vylúčení nie sú. Správny súd preto opätovne nezaslal spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o námietke zaujatosti a v konaní sám pokračoval. 12. Správny súd rozhodol o správnej žalobe rozsudkom, č. k. 2S/81/2018-62 zo dňa 17. októbra 2019 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) tak, že žalobu zamietol. Správny súd považoval za preukázané, že správne orgány postupovali v súlade so zákonom, zistili skutkový stav veci a na jeho základe dospeli k správnemu právnemu posúdeniu veci, ktorý riadne odôvodnili. Za preukázané považoval tiež to, že prvostupňový orgán požadovanými informáciami nedisponoval, a teda že pre ich sprístupnenie by bolo nutné iniciovať časovo, personálne aj odborne náročnú analýzu stovky spisov, smerujúcu k vytváraniu a zhromažďovaniu novej informácie. Takéto konanie by bolo v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27. mája 2009 ako aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 96/2010 zo dňa 09. marca 2010 v rozpore s ustanoveniami Zákona o slobode informácií. Citovaný zákon totiž povinnej osobe neukladá povinnosť získavať, zhromažďovať, vyhľadávať či spracúvať materiály požadované žiadateľom.
III. Kasačná sťažnosť žalobkyne, stanoviská účastníkov
13. Žalobkyňa (sťažovateľka) podala voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť. Odôvodnila ju tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP), odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP) a podanie nezákonne odmietol (§ 440 ods. 1 písm. j) SSP). Poukázala tiež na to, že rozsudok správneho súdu je arbitrárny a všeobecný bez jasnej, zrozumiteľnej či preskúmateľnej argumentácie a bez vysporiadania sa žalobkyňou uvedenými rozhodnutiami. Naopak rozhodnutia, na ktoré poukázal správny súd sťažovateľka považuje za s vecou nesúvisiace. Sťažovateľka opätovne argumentovala, že správny súd nijako nevylúčil vyhotovovanie internej súdnej evidencie o ustanovovaní advokátov ex offo. Poukázala na
rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sžf/44/2009, v zmysle ktorého je predmetom súdneho preskúmania zákonnosť rozhodnutia, nie jeho vecná správnosť. Ďalej sťažovateľka zopakovala odôvodnenie svojej správnej žaloby, najmä že: a. v odôvodnení rozhodnutia prvostupňového orgánu jeho podpredseda nijako právne ani skutkovo relevantným, určitým a jasne preskúmateľným spôsobom nevylúčil vyhotovovanie internej súdnej štatistiky o ustanovovaní advokátov ex offo pre potreby nutnej obhajoby; b. rozhodnutie odvolacieho orgánu je nejasné, neurčité a nepreskúmateľné;
c. v rozhodnutí odvolacieho orgánu absentuje skutkové a právne vylúčenie vyhotovovania internej súdnej štatistiky o ustanovovaní advokátov ex offo pre potreby nutnej obhajoby; d. predsedníčka odvolacieho orgánu rozhodla v dvoch úplne rovnakých právnych veciach rozdielne, pričom poukázala na právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, č. 1SprI/ 43/2018 zo dňa 25. júna 2018, čím bola narušená právna istota žalobkyne; e. tvrdenie, že žiadny zákon neukladá súdu povinnosť viesť zoznam advokátov ex offo neznamená, že takýto zoznam súd nevedie a podľa jej dostupných informácií takúto internú štatistiku súdy (rovnako tak prvostupňový orgán) vedú; f. ustanovovanie ex offo je pre každého advokáta zdrojom istých príjmov ako aj dobrou reklamou, preto by malo byť rovnomerné a pravidelné, no podľa jej názoru ide o prideľovanie ustanovovaní ex offo len vybraným advokátom.
14. Sťažovateľka z dôvodov uvedených v bode 13. tohto rozsudku navrhla zrušiť rozsudok správneho súdu a vec správnemu súdu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie s uložením povinnosti pre tento súd, aby v celom rozsahu vyhovel podanej správnej žalobe žalobkyne a súčasne, aby uložil povinnosť prvostupňovému orgánu v celom rozsahu vyhovieť žiadosti žalobkyne zo dňa 18. marca 2018 a z 10. mája 2018.
15. Sťažovateľka doručila správnemu súdu Návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti zo dňa 21. decembra 2019, ktorý odôvodnila povinnosťou predchádzať škodám, ktoré jej ako žalobkyni vznikajú dennodenne na jej dobrom mene a vysokej odbornosti, blokovaním jej mena pri pravidelnom ustanovovaní v rámci povinnej obhajoby ex offo v trestných veciach, aj pri prideľovaní klientely cez Centrum právnej pomoci, poškodením jej mena v spoločnosti a nakoniec poškodením jej mena v rámci dlhodobého zisku.
Navrhla preto, aby súd priznal jej kasačnej sťažnosti odkladný účinok. 16. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadrila Krajská prokuratúra v Prešove tak, že rozsudok správneho súdu považuje za zákonný a vecne správny. Správny súd správne zistil a vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil, čo aj náležite vyargumentoval.
Krajská prokuratúra v Prešove preto navrhla kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. 17. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 04. februára 2020 tak, že kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok považuje za zákonný a správny čo do skutkového zistenia aj právneho posúdenia veci. Kasačnú sťažnosť navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa vo svojej kasačnej sťažnosti len opätovne odkazuje na námietky, ktoré uviedla už v správnej žalobe, že žalovaný riadne nevylúčil vyhotovovanie internej štatistiky o ustanovovaní ex offo advokátov pre potreby nutnej obhajoby.
Podľa žalovaného však žalobkyňa neuvádza nijaké skutkové okolnosti či právnu argumentáciu, na základe ktorej by mohol byť prijatý záver, že takáto povinnosť je povinným osobám uložená zákonom. Žalovaný tiež zopakoval svoju predošlú argumentáciu týkajúcu sa absencie zákonnej povinnosti vytvárať, zhromažďovať či spracúvať tie požadované informácie, ktorými povinná osoba nedisponuje. V kasačnej sťažnosti tiež podľa žalovaného absentuje argumentácia, ktorá by odôvodňovala sťažovateľkou tvrdené nesprávne právne posúdenie veci či odklon od ustálenej rozhodovacej praxe súdov.
K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sžf/44/2009, na ktorý odkázala sťažovateľka uviedol, že sa na prejednávanú vec nijako nevzťahuje. V predmetnom rozhodnutí ide o preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a závery v ňom prezentované sú už aktuálnou rozhodovacou praxou kasačného súdu prekonané. Žalovaný opätovne vyjadril nesúhlas s tvrdením sťažovateľky, že v právne aj skutkovo totožnej veci dosiahla u žalovaného dve odlišné rozhodnutia - č. 1SprI/43/2018 zo dňa 25. júna 2018 a č. 1SprI/44/2018 zo dňa 27. júna 2018. Zopakoval, že Krajský súd v Prešove vyhovel jej odvolaniu voči rozhodnutiu Okresného súdu Poprad, nakoľko dôvody, pre ktoré tento súd nevyhovel jej žiadosti boli nedôvodné. Súčasne však boli úplne odlišné od dôvodov, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol prvostupňový orgán. Žalovaný sa napokon vyjadril aj k poslednému sťažnostnému bodu uvedenému sťažovateľkou - nezákonne odmietnuté podanie podľa § 440
ods. 1 písm. j) SSP, ktorý považuje za irelevantný, keďže správna žaloba nebola odmietnutá ale zamietnutá.
IV. Právne posúdenie kasačným súdom
18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho pôsobnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP a § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení. 19. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 20. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Žalobkyňa bola oslobodená spod poplatkovej povinnosti za podanú kasačnú sťažnosť uznesením Krajského súdu v Prešove, č. k. 2S/81/2018-127 zo dňa 14. februára 2020 podľa § 166 ods. 1 SSP. 21. Kasačný súd následne preskúmal rozsudok správneho súdu, kasačnú sťažnosť sťažovateľky a vyjadrenie žalovaného. Uvedené posúdil a prišiel k záverom, ktoré deklaroval vo výroku svojho rozsudku. Bližšie tieto závery odôvodňuje v nasledovnom texte.
IV. I. Odkladný účinok
22. Dňa 30. decembra 2019 bol správnemu súdu doručený návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti, ktorý sťažovateľka odôvodnila tak, ako je uvedené v bode 15. tohto rozsudku. 23. Podľa § 447 ods. 1 SSP možno návrhu sťažovateľky na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti vyhovieť, ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. Súčasne však platí, že odkladný účinok kasačnej sťažnosti je zameraný len na právne účinky rozhodnutia krajského súdu. Môže tiež zachovávať odkladný účinok smerujúci voči rozhodnutiu orgánu verejnej správy, ak tento nastúpil v konaní pred správnym súdom. Zákon však neumožňuje kasačnému súdu v rámci rozhodnutia o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti samostatne odložiť aj účinky administratívneho rozhodnutia. Keďže sťažovateľka v konaní pred krajským súdom bola pasívna a nevyužila možnosť podania návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, a takýto odkladný účinok nevyplýva ani zo zákona, právne účinky rozhodnutí správnych orgánov ostávajú zachované. Súd preto nepovažuje za dôvodné priznať odkladný účinok kasačnej sťažnosti. 24. Návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti má podľa názoru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky okrem všeobecných náležitostí obsahovať aj dostatočnú identifikáciu dôvodu pre priznanie odkladného účinku. Mal by byť vymedzený konkrétne, a to spolu so súvisiacimi skutkovými okolnosťami. Od uvedeného závisí rozhodnutie kasačného súdu a aj rozsah jeho odôvodnenia. Sťažovateľka v odôvodnení svojho návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti len konštatovala, že jej napadnutým rozsudkom vzniká škoda (na jej dobrom mene, vysokej odbornosti, poškodením jej mena v spoločnosti či v rámci dlhodobého zisku atď.), no nijako súdu neozrejmila, neodôvodnila ani nijako inak právne či skutkovo nepodoprela toto svoje tvrdenie. Súdu nie je zrejmý kauzálny nexus medzi právnymi následkami napadnutého rozhodnutia a vznikom jednotlivých škôd vymedzených sťažovateľkou tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 447 ods. 1 SSP. Súdu nie je zrejmé ani to, aký vplyv na vznik týchto škôd by mohlo mať prípadné priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti, a to najmä, keď právne účinky rozhodnutí správnych orgánov trvajú. 25. Vzhľadom na odôvodnenie obsiahnuté v bodoch 23. a 24. tohto rozsudku dospel kasačný súd k záveru, že v danej veci nie sú naplnené podmienky pre priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
IV. II. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v účinnom znení (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o slobode informácií každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Podľa § 439 ods. 3 písm. a) SSP kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440. Podľa § 440 ods. 2 SSP Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Podľa § 453 ods. 2 SSP kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi; to neplatí, ak napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom krajský súd nebol viazaný žalobnými bodmi.
IV. III. Posúdenie kasačných námietok
26. Kasačný súd sa riadne oboznámil s kasačnou sťažnosťou žalobkyne. Kasačná sťažnosť vykazuje známky zmätočnosti až nejasnosti. Je pravdou, že obsahuje všetky zákonom predpísané formálne náležitosti v zmysle ustanovení § 57 a § 445 ods. 1 SSP, avšak po obsahovej stránke len kopíruje jednotlivé podania sťažovateľky pred správnymi orgánmi ako aj v konaní pred správnym súdom. Sťažovateľka opakuje argumenty a ňou vyjadrené podozrenia, na ktoré už dostala jednoznačné a právne odôvodnené vysvetlenia v rozhodnutiach správnych orgánov ako aj správneho súdu. V súlade s § 440 ods. 2 SSP je potrebné sťažnostné body uvedené v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP vymedziť tak, že žalobkyňa uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Napriek tomu, že sťažnostné body boli v kasačnej sťažnosti uvedené, kasačný súd musí konštatovať, že tieto boli sťažovateľkou odôvodnené veľmi vágne a všeobecne, alebo odôvodnené neboli vôbec, a teda v rozpore s ustanovením § 440 ods. 2 SSP. Čo sa týka rozhodnutí súdov, na ktoré žalobkyňa poukazovala, súdu nie je zrejmé, s akým úmyslom ich do svojej kasačnej sťažnosti uvádzala, čo je ich cieľom, ani aké pochybenie správnych orgánov či správneho súdu by mali preukazovať. Vytrhnutie právnej vety z rozhodnutia bez riadneho odôvodnenia a argumentov, prečo by práve toto rozhodnutie malo mať na prejednávanú vec zásadný vplyv, alebo v čom odlišne rieši spornú právnu otázku, považuje súd analogicky za nepostačujúce. Rovnaký právny názor vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode 20. rozsudku 4Sžik/2/2020 zo dňa 29. novembra 2021.
27. Prvým sťažnostným dôvodom uvedeným v kasačnej sťažnosti je dôvod vymedzený v § 440 ods. 1 písm. g) SSP, teda že ide o rozhodnutie na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Z kasačnej sťažnosti však nie je súdu dostatočne zrejmé, aké nesprávne právne posúdenie veci sa napáda a ani to, ako inak mal správny súd podľa žalobkyne prejednávanú vec právne posúdiť. Z vyjadrenia žalobkyne: Senát Krajského súdu v Prešove sa pri rozhodovaní, podľa môjho právneho názoru, doslova špekulatívnym a zahmlievacím spôsobom vyhol jasnej, určitej, zrozumiteľnej a preskúmateľnej argumentácii, podľa ktorej by zákonným spôsobom zdôvodnil svoj výrok o zamietnutí mojej žaloby, pritom nijako jednoznačne, zákonne a jasne nevylúčil vyhotovovanie internej súdnej evidencie o ustanovovaní advokátov ex offo pre potreby nutnej obhajoby na Okresnom súde Kežmarok a zameral sa pri rozhodovaní len a len na obhajobu postupu a rozhodovania svojich kolegov, kasačný súd vyhodnotil, že sťažovateľka namieta právne posúdenie otázky, či prvostupňový orgán bol/nebol povinný jej žiadosti vyhovieť a požadovanú informáciu sprístupniť.
V zmysle § 3 ods. 1 Zákona o slobode informácií má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Z administratívneho spisu, ako aj spisu z konania o správnej žalobe kasačný súd zistil, že tak správne orgány ako aj správny súd sa sťažovateľke niekoľkokrát snažili vysvetliť, že informácie, ktoré žiada, tieto orgány k dispozícii nemajú. Napriek tomu sťažovateľka trvá na tom, že podľa jej dostupných informácií, existuje interná štatistika. Svoje tvrdenie však opiera len o tú skutočnosť, že jednotlivé opatrenia o ustanovení obhajcov obsahujú spisovú poradovú značku. Závery sťažovateľky sú v tomto smere však nesprávne. Obsiahlu odpoveď na to, prečo takáto spisová poradová značka nie je dôkazom o existencii internej súdnej štatistiky, ktorú sťažovateľka žiadala, jej poskytol Najvyšší správny súd v bodoch 27. až 31. a v bode 33. rozsudku, sp. zn. 4Sžik/2/2020 zo dňa 29. novembra 2021, na ktorú kasačný súd v celom rozsahu odkazuje.
28. Z úradnej činnosti súdov je známe, že okresné súdy nevedú osobitný prehľad o ustanovených advokátoch. Takúto povinnosť im neukladá ani právny poriadok Slovenskej republiky, čo nerozporovala ani samotná sťažovateľka. Pokiaľ však sťažovateľka trvá na tom, že neexistencia internej štatistiky nebola zo strany prvostupňového orgánu riadne preukázaná, súd dáva do pozornosti tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, v zmysle ktorej od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej skutočnosti. Uvedená teória samozrejme nie je a ani by nemala byť aplikovateľná za každých okolností, a to najmä pokiaľ ide o činnosť orgánov verejnej správy. Pokiaľ sa však ani sťažovateľke nepodarilo v konaní preukázať opak, kasačný súd sa stotožňuje s právnym záverom správneho súdu, že povinná osoba nie je povinná sprístupniť informáciu, ktorú nemá k dispozícii.
29. Na záver prezentovaný v bode 28. tohto rozsudku nadväzuje právne posúdenie otázky, či je povinná osoba povinná požadovanú informáciu, ktorú nemá k dispozícii, vytvárať. Kasačný súd sa aj v prípade tohto právneho posúdenia v celom rozsahu stotožňuje s názormi správneho
súdu. V prípade vyhovenia žiadosti sťažovateľky, by muselo dôjsť k vytváraniu novej informácie, čo Zákon o slobode informácií v žiadnom zo svojich ustanovení nevyžaduje. Je pravdou, že v prípade sprístupňovania informácií musí takmer vždy prebehnúť istý proces vyhľadávania či zhromažďovania, čo možno jednoznačne vyvodiť aj z ustanovenia § 17 ods. 1 písm. a) a b) Zákona o slobode informácií.
Súčasne však tento proces musí byť v súlade s určitou mierou časovej, personálnej či odbornej náročnosti a jeho výsledkom nemá byť vytvorenie novej informácie. Kasačný súd sa tu však plne stotožňuje s názorom správneho súdu, že v tomto prípade by nešlo o proces, ktorý možno od správneho orgánu požadovať, ale o preskúmavanie stoviek spisov, následné zhromažďovanie a spracúvanie informácií podľa kritérií sťažovateľky, čím by došlo k vytvorenie kvalitatívne novej informácie.
Zo znenia Zákona o slobode informácií, a to ani vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax nemožno vyvodzovať, že prvostupňový orgán mal žiadosti sťažovateľky vyhovieť. (Viď. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/46/2014 zo dňa 6. októbra 2015; sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27. mája 2009 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžik/2/2020 zo dňa 29. novembra 2021.) Vzhľadom na uvedené vyššie dospel kasačný súd k záveru, že správny súd rozhodol na základe správneho právneho posúdenia veci a preto kasačnú sťažnosť s ohľadom na § 440 ods. 1 písm. g) SSP považuje za nedôvodnú.
30. Druhým sťažnostným bodom uvedeným sťažovateľkou je nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Kasačný súd pri tomto sťažnostnom bode konštatuje, že žalobkyňa vo svojej kasačnej sťažnosti nešpecifikovala rozhodnutie kasačného súdu, od ktorého sa podľa jej právneho názoru správny súd odklonil. Neuviedla ani to, v čom podľa nej spočíva odklon od ustálenej rozhodovacej praxe a ako mal správny súd v súlade s takouto ustálenou rozhodovacou praxou podľa jej právneho názoru
rozhodnúť. V zmysle ustanovenia § 440 ods. 2 SSP súd sa uvedeným sťažnostným dôvodom nezaoberal, nakoľko nebolo špecifikované, od čoho konkrétne a v ktorých častiach sa mal správny súd odkloniť od konštantnej judikatúry. Rovnaký právny názor vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode 20. rozsudku, sp. zn. 4Sžik/2/2020 zo dňa 29. novembra 2021, na ktorý na tomto mieste súd v celom rozsahu odkazuje.
31. Nad rámec uvedeného kasačný súd upozorňuje, že za ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu sa považujú stanoviská správneho kolégia alebo rozhodnutia senátov správneho kolégia publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a dnes už aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.
Za ustálenú rozhodovaciu prax možno považovať aj rozhodnutia definované v bode 49. rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžik/4/2020 zo dňa 13. júla 2021, pričom aj v zmysle citovaného rozsudku ide stále o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, analogicky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ sa teda súd správne domnieva, že týmto sťažnostným bodom sťažovateľka napáda rozdielnosť rozhodnutí Krajského súdu v Prešove č. 1SprI/43/2018 zo dňa 25. júna 2018 a č. 1SprI/44/2018 zo dňa 27. júna 2018, toto nie je možné subsumovať pod sťažnostný bod v zmysle § 440 ods. 1 písm. h) SSP. Rozdielnosť týchto rozhodnutí tiež dostatočne vysvetlil žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti, ktoré je zhrnuté v bode 17. tohto rozsudku.
32. Podanie kasačnej sťažnosti žalobkyňa odôvodnila aj nezákonným odmietnutím podania v zmysle § 440 ods. 1 písm. j) SSP. Tento sťažnostný bod sa však vzťahuje na prípady procesného rozhodnutia o odmietnutí žaloby, keď má súd za preukázané, že nie je možné vo veci ďalej konať. Zo spisového materiálu, rovnako ako kasačnej sťažnosti je však zrejmé, že sťažovateľka kasačnou sťažnosťou nenapáda nemeritórne, procesné rozhodnutie, ale rozsudok, ktorým bola jej správna žaloba zamietnutá. Pre tento typ rozhodnutia je sťažnostný bod podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP neaplikovateľný. Súd sa na tomto mieste preto v celosti stotožňuje so správnym súdom a jeho vyjadrením ku kasačnej sťažnosti, zhrnutým v bode 17. tohto rozsudku, že: Irelevantný je aj dôvod kasačnej sťažnosti žalobkyne uvedený v § 440 ods. 1 písm. j) SSP, t. j. že podanie bolo nezákonne odmietnuté. Z výroku rozsudku krajského súdu je nepochybné, že žaloba žalobkyne bola zamietnutá (§ 190 SSP). Odmietnutie podania (žaloby) je upravené v § 98 SSP, ktorý upravuje zákonné dôvody, na základe ktorých môže správny súd
žalobu odmietnuť, čo však nie je tento prípad. Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že ani týmto sťažnostným bodom sa viac zaoberať nebude. 33. Sťažovateľka nad rámec vyššie rozoberaných sťažnostných bodov uviedla, že okrem zákonných dôvodov podanej kasačnej sťažnosti, má rozsudok napadnutý kasačnou sťažnosťou tiež arbitrárny, formálny, nejasný, všeobecný a právne a skutkovo nepreskúmateľný obsah a poukazuje na judikáty, ktoré s prejednávanou vecou nijako nesúvisia, pritom nijako vecne a zákonne sa nevysporiadal s ňou uvedenými judikátmi a faktami. K uvedenému, ako aj vzhľadom na záver prijatý v bode 24. tohto rozsudku, teda že kasačný súd sa nezaoberal sťažnostným bodom, ktorý nebol sťažovateľkou vymedzený tak, ako to od nej vyžaduje SSP, kasačný súd konštatuje nasledovné. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súčasne platí, že kasačný súd je pri prejednávaní a rozhodovaní o kasačnej
sťažnosti v zmysle § 439 ods. 3 písm. a) SSP v spojení s § 453 ods. 2 SSP viazaný jej dôvodmi. Vzhľadom na túto viazanosť, kasačný súd nekoná nad rámec dôvodmi vymedzeného rozsahu kasačnej sťažnosti. Súd teda nemohol právne posudzovať sťažnostné body, ktoré neboli vymedzené v súlade so zákonom (§ 440 ods. 2 SSP) alebo argumentami, ktoré boli v kasačnej sťažnosti uvedené mimo rozsahu sťažnostných bodov podľa § 440 ods. 1 SSP.
IV. IV. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
34. Kasačný súd s ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku podľa § 461 SSP. 35. O trovách kasačného konania Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľke nepriznal náhradu trov kasačného konania z dôvodu neúspechu v kasačnom konaní. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani ďalšiemu účastníkovi konania, keďže neplnil povinnosti uložené mu súdom, priznanie trov nenavrhoval a súd ani nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mali byť trovy konania v zmysle § 169 SSP priznané. 36. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 28. septembra 2022