5Sžik/3/2020

I. Administratívne konanie a konanie na správnom súde

2. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní začatom na základe žiadosti podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, podanej 08. novembra 2018, ktorou žalobca požiadal o poskytnutie informácií: · Rozhodnutie č. ROEP 1/2000 - Za · Rozhodnutie Správy katastra Košice o zmene hranice č. H5/2005 zo dňa 25.06.2008 - 2502/ 8, Protokol o oprave chyby č. X-92/2011 - Fax zo dňa 15.06.201 - 1904/11, · Rozhodnutie správy katastra Košice č. X-55/12-Tr zo dňa 18.04.2012-1555/12 · Rozhodnutie správy katastra Košice č. X-266/12-Tr zo dňa 02.01.2013-591/13 · Delimitačný protokol o odovzdaní poľnohospodárskych pozemkov v zmysle §§1, 17 a 22 zákona o pôde č. 229/1991 Zb. v spojení s vyvlastňovacím rozhodnutím ObNV, odbor výstavby Košice - Nové mesto č. Výst. 370/1977-Kp. Zo dňa 01.06.1977. GP č. 45353221108/2013, Z-6622/2013 zo dňa 11.09.2013 v.z. 3790/2013,

· 3. Prvostupňový správny orgán (Okresný úrad Košice, katastrálny odbor) žiadosti nevyhovel z dôvodu, že žiadateľ požadoval informácie z katastra nehnuteľností, konkrétne informácie vo forme listín, ktoré sú obsiahnuté v zbierke listín. Podľa § 68 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov verejnosť zbierky listín je obmedzená a prístup k listinám sa umožňuje len osobám uvedeným v tomto ustanovení. Prvostupňový orgán uzavrel, že ide o informácie, ktoré sa poskytujú podľa § 68 a 69 katastrálneho zákona a sú oceňované podľa zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o správnych poplatkoch“), preto ich nemožno žiadateľovi poskytnúť podľa zákona o slobode informácií.

zákonom teda pôsobí ako lex generalis, príslušný zákon deroguje jeho postavenie len v takom rozsahu, v ktorom sám problematiku poskytovania informácií upravuje.“ Podľa prvostupňového orgánu teda osobitné zákony môžu výslovne stanoviť, že niektoré druhy informácií sa nesprístupňujú, alebo že sú prístupné výlučne iba určitému okruhu osôb (napr. zbierka listín katastra nehnuteľností). V takom prípade má osobitná úprava v týchto zákonoch prednosť pred zákonom o slobode informácií. Tieto informácie sa nesprístupňujú na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ale podľa osobitných predpisov (napr. katastrálny zákon). 4. Žalobca podal voči tomuto rozhodnutiu odvolanie. Argumentoval, že správny orgán musí akceptovať ústavnú požiadavku v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorej zo sprístupnenia podľa zákona o slobode informácií možno osobitným zákonom vylúčiť iba také informácie, ktorých utajenie je naozaj v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

5. O odvolaní rozhodol Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov. Zotrval n argumentácii prvostupňového orgánu o potrebe rešpektovania osobitnej úpravy, ktorou je katastrálny zákon. Podľa odvolacieho orgánu odvolateľ nie je osobou, ktorá má prístup k listinám uloženým v zbierke listín, preto nemá nárok na ich poskytnutie.

V posudzovanej veci žalobca neuplatnil právo na informácie podľa osobitného zákona, ktorým je zákon o katastri nehnuteľností. Ten žalobcovi ako vlastníkovi umožňuje získať sprostredkovane informácie prostredníctvom katastrálneho operátu, po preukázaní, že je oprávnenou osobou a po splnení pravidiel upravených zákonom o správnych poplatkoch, pretože informácie správy katastra uložené v zbierke listín sa spoplatňujú podľa zákona o správnych poplatkoch. Krajský súd poukázal aj na § 11 ods. 1 písm. b) zákona o slobode informácií, podľa ktorého povinná osoba nesprístupňuje informácie, pokiaľ sú tieto informácie zverejňované podľa osobitného zákona, teda aj katastrálneho zákona.

nie je dôvodná, pretože žalovaný ako odvolací orgán voči okresnému úradu, katastrálny úrad, je „nadriadeným povinnej osoby“ v zmysle § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií. 7. O trovách konania rozhodol Krajský súd podľa § 167 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej „SSP“). Žalobca v konaní úspešný nebol, preto mu náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný si odôvodnené trovy konania podľa § 168 SSP neuplatnil, preto mu ich súd nepriznal.

III. Konanie na kasačnom súde

11. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 S a bola v kasačnom konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou. 12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

IV. K správnosti aplikácie zákona o slobode informácií

IV. A K možnosti žiadať informácie podľa rôznych právnych predpisov

15. Kasačný súd s týmto záverom Krajského súdu nesúhlasí a v súvislosti s možnosťou uplatňovania práva na prístup k informáciám podľa viacerých právnych úprav poukazuje napríklad na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn: 3Sžo/106/2015 z 27. apríla 2016, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí slovenských súdov 4/ 2017 pod č. 26, kde NS SR uviedol, že špecifický režim nahliadania do administratívnych spisov orgánov verejnej správy podľa správneho poriadku nemožno automaticky spájať s nemožnosťou sprístupnenia informácií z katastrálnych spisov podľa zákona o slobode informácií. 16.

Krajský súd bol naopak toho názoru, že obe tieto právne úpravy platia paralelne, pričom nazeranie do spisu podľa § 55 zákona o prokuratúre upravuje len oboznamovanie sa s jeho obsahom v rámci systému prokuratúry a neznamená žiadnu reštrikciu pre uplatňovanie prístupu verejnosti k informáciám podľa ustanovení zákona o slobode informácií.

Platná právna úprava však popri info zákone upravuje v jednotlivých oblastiach výkonu verejnej moci, resp. ako súčasť procesných práv účastníka správneho konania, možnosť požiadať o určité druhy informácií aj na základe iných právnych predpisov (napr. § 23 Správneho poriadku, § 55 zákona o prokuratúre, § 133 stavebného zákona).

19. V takýchto prípadoch je vecou žiadateľa, aby si zvolil právny režim prístupu k informáciám, ktorý pre seba považuje za najvhodnejší, spravidla v závislosti od svojho postavenia a vzťahu k orgánu, od ktorého informácie požaduje. Vzhľadom na to, že sa jedná o návrhové konania, znamená to, že režim vybraného zákona sa na neho bude vzťahovať počas celého procesu vybavovania žiadosti o informácie. Voľba konkrétneho právneho režimu a postupu je spojená s „rizikom“, že si zvolí právnu úpravu, postup podľa ktorej nedosiahne najpriaznivejší možný výsledok ( napr. rozsah informácií môže byť limitovaný, existuje poplatková povinnosť) v porovnaní s inou do úvahy prichádzajúcou právnou úpravou.

V posudzovanom prípade je nesporné, že žiadateľ - M.. S. Z., advokát, podal žiadosť o sprístupnenie podľa zákona o slobode informácií. Správny súd sa zmysle vyššie uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR mal vysporiadať so žalobnými dôvodmi smerujúcimi voči namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu správnych orgánov podľa zákona o slobode informácií a nie argumentovať, že žalobca si mohol a mal informácie žiadať v inom právnom režime.

nehnuteľností. 22. Kasačný súd len dodáva, že ani skutočnosť, že právna úprava poskytovania informácií podľa katastrálneho zákona spojená s poplatkovou povinnosťou v zmysle zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov nemôže byť automaticky dôvodom na odmietnutie žiadosti podľa zákona o slobode informácií. Ako už kasačný súd uviedol, je vecou žiadateľa, aký režim prístupu k informáciám si zvolí a aké podmienky v danom režime bude musieť splniť, a zároveň, nesie aj zodpovednosť za ich splnenie.

Poznámka pod čiarou odkazuje na osobitné zákony ako napr. zákon č. 540/2001 Z. z. <https://www.aspi.sk/ products/lawText/1/49712/1/ASPI%253A/540/2001%20Z.z.> o štátnej štatistike, § 36 zákona č. 747/2004 Z. z. <https://www.aspi.sk/products/lawText/1/49712/1/ASPI%253A/747/ 2004%20Z.z.%252336> o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon Slovenskej národnej rady č. 81/1992 Zb. <https://www.aspi.sk/products/ lawText/1/49712/1/ASPI%253A/81/1992%20Zb.> o Česko-slovenskej tlačovej kancelárii Slovenskej republiky v znení zákona č. 442/2003 Z. z. <https://www.aspi.sk/products/lawText/ 1/49712/1/ASPI%253A/442/2003%20Z.z.>, zákon č. 619/2003 Z. z. <https://www.aspi.sk/ products/lawText/1/49712/1/ASPI%253A/619/2003%20Z.z.> o Slovenskom rozhlase, zákon č. 16/2004 Z. z. <https://www.aspi.sk/products/lawText/1/49712/1/ASPI%253A/16/ 2004%20Z.z.> o Slovenskej televízii.

zákona. Postihuje odlišné situácie ako § 7 zákona č. 211/2000 Z. z., ktorý predpokladá informovanie o zverejnení informácií a dáva žiadateľovi možnosť trvať na sprístupnení informácií. Zákon č. 211/2000 Z. z. teda podľa § 7 umožňuje sprístupnenie informácií - zverejňovaných povinnou osobou podľa § 5 a 6 zákona č. 211/2000 Z. z. a iných informácií, ktoré už zverejnila povinná osoba dobrovoľne a na druhej strane podľa tohto ustanovenia zavádza obmedzenie práva na informácie, ak už boli (a naďalej sú) zverejnené povinnou osobou podľa osobitného zákona. Ide napríklad o informácie zverejňované pravidelne

2000 Z.z. Predmetné obmedzenie práva na informácie platí len počas obdobia zverejnenia takejto informácie. Ako náhle ju nie je možné vyhľadať a získať, obmedzenie neplatí a povinná osoba naň neprihliada. Zjednodušene povedané, ak neexistuje iná zákonná prekážka, informáciu sprístupní. (Ikrényi, P. a kol.: Zákon o slobodnom prístupe k informáciám - Komentár, Wolters Kluwer 2015, s. 235).

Pôjde najmä o informácie zverejnené na internete, ale nie je vylúčená ani iná forma zverejnenia, ak je možné dané informácie bez väčších ťažkostí vyhľadať a získať. O takýto prípad však nejde, ak sa informácia zverejňuje žiadateľovi o sprístupnenie informácie za splnenia podmienky, že patrí do kategórie oprávnených osôb v zmysle zákona č. 162/1995 Z. z., ktorými sú vlastník, správca majetku štátu, správca majetku vyššieho územného celku, správca majetku obce, nájomca alebo iný oprávnený z práv k cudzím veciam (záložný veriteľ, oprávnený z vecného bremena, oprávnený z predkupného práva).

26. Kasačný súd na základe uvedeného uzatvára, že pokiaľ chcela povinná osoba toto ustanovenie zákona o slobode informácií použiť, bolo jej povinnosťou jednoznačne uviesť, že ide o zverejňované informácie a konkretizovať, podľa akého zákona, kde, ako a prípadne v akom čase ich zverejňuje. Takáto argumentácia však v rozhodnutiach správnych orgánov absentuje a Krajský súd reagoval len zmienkou, že ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o slobode informácií je úpravou, kedy sa obmedzuje prístup k informáciám, resp. ich zverejnenie a sprístupnenie sa obmedzí (bod 28 rozhodnutia Krajského súdu). Takýto záver Krajského súdu

IV. B

28. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám predstavuje najvšeobecnejšiu a zároveň najkomplexnejšiu úpravu ktorá je prejavom ústavne garantovaného práva na informácie v zmysle čl. 26 Ústavy SR. To však nevylučuje, aby iné právne predpisy vydané v súlade s čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy obsahovali obmedzenia, ktoré nemusia vždy korešpondovať s kategóriami pokrytými § 8-11 zákona o slobode informácií, obsahujúcimi explicitné obmedzenie práva na prístup k informáciám. Súdy prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti deklarovali koncepciu implicitného obmedzenia prístupu k informáciám, v zmysle ktorej obmedzenie sprístupnenia informácií vyplýva aj z iných právnych predpisov, nielen zo zákona o slobode informácií (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/4/2009 zo dňa 21.04.2010, ktoré prešlo následným testom ústavnosti II. ÚS 514/2010 zo dňa 07.12.2010, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/29/2013 zo dňa 11.02.2014, sp. zn. 6Sži/8/2012 zo dňa 31.07.2013, sp. zn. 2Sži/7/2011 zo dňa 21.03.2012, ako aj z rozhodnutie Ústavného súdu

29. Súdna prax zároveň akcentuje potrebu reštriktívneho výkladu prípustnosti obmedzenia práva na informácie. Obmedzenie práva na informácie, ktoré spadá do kategórie základných práv a slobôd, je možné výlučne za splnenia troch podmienok, a to zákonnosti (zásah do tohto práva možno vykonať len na základe zákona a v súlade s ním), legitímnosti cieľa (Ústava Slovenskej republiky taxatívne vymenúva dôvody obmedzenia práva na informácie) a nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto zmysle uvádza, že cit.: „ (.

na informácie v súlade s ústavou je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne materiálne podmienky. Ústava za nijakých okolností nedovoľuje upustiť od splnenia všetkých troch podmienok obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie. Formálna podmienka znamená, že obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou zákona. Termínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96). .

Druhou materiálnou podmienkou je podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia.“ (PL. ÚS 15/98). 30. Súčasne, rozhodovacia prax súdov požaduje zabezpečenie materiálneho prístupu k informáciám. Pri nesprístupnení informácie nepostačuje len splnenie formálnej podmienky ochrany určitej informácie, t.j. odkaz na príslušnú právnu normu, ale aj materiálnej podmienky označenia informácie za chránenú - t.j. objasnenie, prečo naozaj existuje potreba danú informáciu chrániť a či tento dôvod v čase podania žiadosti stále trvá a či sa ochrana vzťahuje na celú informáciu alebo jej časť (Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.: 5 Sži 1/2009).

údajov do zbierky listín (dokumentácia sídelných a nesídelných geografických názvov) javí ako otázne, a to jednak z dôvodu absencie chráneného údaja, ako i bezúčelnosti obmedzenia jeho verejnosti (Fečík M. - Jakubáč R.: Katastrálny zákon. Komentár. C.H_Beck, 2021, str. 191). 32.

33. Neušlo tiež pozornosti kasačného súdu, že vo výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nie je uvedené ustanovenie hmotnoprávneho predpisu, ktorý by odôvodňoval nesprístupnenie informácie. Správny orgán uviedol len ust. § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ktoré predstavuje procesnú úpravu, napriek tomu že ust. § 47 ods. 2 správneho poriadku vyžaduje, aby vo výroku bol uvedený právny predpis, podľa ktorého sa rozhodlo, pod čím treba rozumieť nielen procesnú normu, ale aj hmotnoprávne ustanovenia.

Nezaujatie stanoviska k námietkam o porušení ústavných práv žalobcu viedlo k nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia správneho súdu a tiež k jeho nepreskúmateľnosti. Uvedené nedostatky sú podľa kasačného súdu dôvodom na zrušenie jeho rozhodnutia. V ďalšom konaní bude potrebné, aby sa správny súd komplexne vysporiadal so žalobnými námietkami pri zohľadnení vyslovených záverov týkajúcich sa právnej úpravy a posudzovania možnosti obmedzenia práva na prístup k informáciám. 35. Krajský súd v ďalšom konaní zohľadní, že: Správne orgány sú povinné v zmysle č. 2 ods. 2 Ústavy SR povinné konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zákon o slobode informácií stanovuje explicitné obmedzenia prístupu k informáciám, ako však vyplýva z rozhodovacej praxe súdov, vrátane Ústavného súdu SR, obmedzenia prístupu k informáciám môžu vyplývať aj z iných predpisov (koncepcia implicitných obmedzení) a takýmto predpisom môže byť aj katastrálny zákon. Správny súd je povinný vysporiadať sa s otázkou, či pri posudzovaní žiadosti podanej podľa infozákona predstavujú obmedzenia zakotvené v katastrálnom zákone skutočne implicitné obmedzenia prístupu ku k požadovaným jednoznačne identifikovaným informáciám, prípustné v zmysle žalobných dôvodov, najmä s poukazom na čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

V. K námietke o tom, že o odvolaní rozhodoval neoprávnený orgán

V danom prípade o odvolaní rozhodoval orgán, ktorý skutočne nie je vertikálne nadriadeným orgánom Okresného úradu Košice, katastrálneho odboru, ale ide o iný odbor toho istého Okresného úradu. Treba preto vyriešiť otázku výkladu pojmu „nadriadený povinnej osoby“ na účely zákona o slobode informácií. 37. Žalobca postup správnych orgánov napáda argumentujúc, že nadriadeným orgánom nemôže byť odbor toho istého úradu s tým istým prednostom. Podľa žalobcu ide stále o jeden a ten istý orgán. Zároveň však žalobca neuvádza, kto mal rozhodnutie v odvolacom konaní vydať ako príslušný orgán. Dôkazom o správnosti jeho tvrdenia má byť vyjadrenie Úradu geodézie a kartografie a katastra v rámci pripomienkového konania, kde aj tento úrad koncepciu, podľa ktorej o dovolaní bude rozhodovať iný útvar toho istého okresného úradu, považoval za nejednotný prístup.

39. Najvyšší správny súd SR v prvom rade uvádza, že vysvetlenie a odôvodnenie Krajského súdu nepovažuje za dostačujúce, pretože z neho nie je zrozumiteľné, ako a prečo posudzovanú situáciu podradil pod danú právnu úpravu. Zároveň, odkaz na § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií je nesprávny, čo možno považovať za chybu v písaní.

konaní. Všeobecne je odvolacie konanie je v správnom konaní (vrátane konania podľa zákona o slobode informácií) koncipované ako dvojinštančné, čo má zabezpečiť nestrannosť a objektivitu pri preskúmavaní rozhodnutia. Zásada dvojinštančnosti však neznamená, že v odvolacom konaní bude vždy rozhodovať nadriadený orgán po vertikálnej línii - niektoré osobitné zákony prelomili všeobecnú zásadu vertikálnej dvojinštančnosti a opravné prostriedky sú prerokúvané v horizontálnej dvojinštančnosti. Ani v prípade ústredného orgánu štátnej správy nedochádza k predloženiu opravného prostriedku odvolaciemu orgánu, keďže aj druhostupňové konanie prebieha na tom istom správnom orgáne, len s osobitnou právnou úpravou funkčnej príslušnosti, s čím počíta aj zákon o slobode informácií v § 19 ods. 2 druhá

Kto je nadriadeným v konkrétnom prípade, treba skúmať v kontexte právnej úpravy regulujúcej postavenie a činnosť konkrétnej povinnej osoby. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. b) zákona o organizácii miestnej štátnej správy stanovuje, že okresný úrad v sídle kraja vykonáva v druhom stupni štátnu správu vo veciach, v ktorých v správnom konaní v prvom stupni rozhoduje okresný úrad, ktorý má sídlo v jeho územnom obvode, ak osobitný zákon neustanovuje inak; ak v prvom stupni rozhoduje len okresný úrad v sídle kraja, vykonáva v druhom stupni štátnu správu okresný úrad v sídle kraja, ak tak ustanovuje osobitný zákon. Uvedené ustanovenie treba vykladať tak, že: - v prvom stupni sú oprávnené v zásade konať všetky okresné úrady a druhostupňovým orgánom bude okresný úrad, ktorý sídli v kraji, a to odbor opravných prostriedkov.

Pri odvolaní voči rozhodnutiu povinnej osoby, t.j. odboru okresného úradu, bude teda rozhodovať okresný úrad, odbor opravných prostriedkov, a to aj v prípade, že ide o okresný úrad v sídle kraja a v prvom stupni rozhodol útvar toho istého okresného úradu. Štátnou správou v druhom stupni je potrebné rozumieť aj rozhodovanie o opravných prostriedkoch. NSS uzatvára, že v danom prípade nie je potrebné použiť subsidiárne právnu úpravu podľa § 58 správneho poriadku, ale priamo vyložiť pojem „nadriadený povinnej osoby“ podľa zákona o slobode informácií v spojení so zákonom o organizácii miestnej štátnej správy.

42. Ani námietku žalobcu o neoznámení termínu verejného vyhlásenia rozsudku, čo podľa neho viedlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, nepovažoval NSS za dôvodnú. Zo spisu vyplýva, že žalobca žiadal, aby mu súd termín vyhlásenia rozsudku oznámil elektronicky. Súd tak neurobil a termín zverejnil len na úradnej tabuli. Podľa spisového materiálu bol oznam na úradnej tabuli zverejnený od 31.10.2019 do 6.12.2019. Rozsudok bol vyhlásený 5.12.2019. Žalobca argumentoval rozhodnutiami NS SR sp. zn 3 Cdo 714/2015 ( uverejnený v zbierke 1/2016) a sp. zn. 5 Cdo/14/2018, v zmysle ktorých k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom dochádza tiež vtedy, ak odvolací orgán napriek žiadosti strany jej neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku. 43. Najvyšší správny súd konštatuje, že uvedené rozhodnutia skutočne deklarujú takýto následok porušenia práv účastníka súdneho konania, avšak obe sa týkajú postupu súdu podľa iného procesného predpisu - zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, resp. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov. 44. Podľa § 214 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku cit: „Ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/ 20160614>), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/20160614>“. 45. Podľa § 219 ods. 3 CSP: „Vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.“ Je logické, že pokiaľ tak súd neurobil, došlo v daných prípadoch k porušeniu týchto predpisov. 46. Správny súdny poriadok však obsahuje osobitnú právnu úpravu v § 137 ods. 4: „Vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením.“ 47. Vzhľadom na explicitnú úpravu oznamovania termínu vyhlásenia rozsudku účastníkom v Správnom súdnom poriadku, nie sú podľa Najvyššieho správneho súdu žalobcom uvádzané rozhodnutia NS SR pre posúdenie prípadu relevantné a k porušeniu zákona nedošlo - žalobca bol informovaný v súlade s § 137 ods. 4 SSP. Potreba priameho informovania na žiadosť účastníka konania sa nedá vyvodiť ani z princípov SSP (§ 5). 48. Pre úplnosť treba zdôrazniť, že hoci SSP obsahuje osobitný kasačný dôvod podľa § 440 f), t. j. krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, žalobca tento dôvod v kasačnej sťažnosti výslovne neuvádza.

49. Najvyšší správny súd SR vyhodnotil ako nedôvodnú požiadavku, aby prerušil konanie a obrátil sa na Súdny dvor Európskej únie (ďalej „SDEÚ“) s predložením prejudiciálnej otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“): „Je vnútroštátna úprava uvedená v § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií v súlade s čl. 3 a čl. 2 ods. 4 a bodov 9 a 6 odôvodnenia Smernice o opakovanom použití informácií verejného sektora v spojení s čl. 11 a čl. 52 Charty základných práv Európskej únie“. 50. Žalobca ako dôvod svojho návrhu uvádza Smernicu 2003/98/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora (ďalej „Smernica o opakovanom použití informácií“). Tvrdí, že pojem „opakované použitie“ podľa čl 2. ods. 4 tejto smernice sa zhoduje s pojmom sprístupnenie informácie, ktoré majú v držbe subjekty verejného sektora a bolo povinnosťou SR, aby zabezpečila, aby tam, kde je povolené opakované použitie dokumentov v držbe subjektov verejného sektora, boli tieto dokumenty opakovane použiteľné na komerčné alebo nekomerčné účely. Podáva návrh na prerušenie

52. Cieľom konania o prejudiciálnej otázke je objasnenie práva Únie. Charta obsahuje právo na informácie (čl. 11). Podľa NSS je však rozhodujúci čl. 51 ods. 1 Charty cit: „Ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie“.

53. Argumentácia žalobcu, majúca preukázať dôvodnosť požiadavky na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke je pre kasačný súd v kasačnej sťažnosti ťažko zrozumiteľná nakoľko sa obmedzuje najmä na prepis ustanovení smernice, resp. iných predpisov. Žalobca sa priamo nedomáha uplatnenia konkrétneho práva, ktoré by mu prináležalo zo Smernice o opakovanom použití informácií.

zákona neobsahujú povinnosť povinnej osoby sprístupniť informácie na opakované použitie. Je na jej rozhodnutí, či informácie sprístupní; ak tak však urobí, vzťahuje sa na ňu rad povinností, okrem iného hlavne zásada rovnakého zaobchádzania. Podľa § 21c ods. 1 písm. a) zákona o slobode informácií osobitné ustanovenia o opakovanom použití informácií sa nevzťahujú na informáciu, ktorá sa nesprístupňuje podľa ustanovení tohto zákona okrem § 11 ods. 1 písm. c).

Vzhľadom na uvedené NSS uzatvára, že predloženie prejudiciálnej otázky nie je pre vyriešenie prípadu potrebné a žalobcov návrh na prerušenie konania podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP zamietol.

V Bratislave dňa 16. decembra 2021