5Sžik/5/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu: O.. O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX/XX, XXX XX A., právne zastúpený: MÚDRY & MINÁRIKOVÁ advokátska kancelária s. r. o., Palackého 6403, 911 01 Trenčín, IČO: 52418219, proti žalovanému: Mesto Púchov, so sídlom Štefánikova 821/21, 020 18 Púchov, IČO: 00317748, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ev. č. 10525/2019 zo dňa 30.08.2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného ako sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/79/2019 - 110 zo dňa 26.08.2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu trov kasačného konania voči žalovanému.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnymi orgánmi

2. Mestský úrad Púchov ako povinná osoba využil možnosť predĺženia lehoty na vybavenie žiadosti v zmysle § 17 ods. 2 písm. b) Infozákona o ďalších osem pracovných dní (t. j. do 21.06.2019). Predĺženie lehoty odôvodnil tým, že žiadosť sa týkala väčšieho počtu oddelených

3. Povinná osoba v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázala na to, že žalobca v priebehu 16 pracovných dní podal celkom 10 žiadostí o poskytnutie informácií. Samotný obsah jednotlivých žiadostí, ich značný rozsah a tiež forma sprístupnenia vyžadujúca si osobitnú formu spracovania a technické prostriedky na jej splnenie a najmä v ich sumári, vo väzbe na zákonnú lehotu, v ktorej by mali byť žiadosti vybavené, indikujú úmysel žalobcu o neprimerané zaťaženie - ochromenie až paralyzovanie činnosti osôb zodpovedných za spracovanie žiadostí, a teda indikujú zneužitie práva na prístup k informáciám žalobcom.

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca dňa 15.07.2019 odvolanie. Odmietol, že pri podávaní infožiadostí došlo z jeho strany k šikanóznemu výkonu práva. Úmyslom žiadosti vraj bolo zistiť, či je Mesto Púchov vlastníkom alebo prevádzkovateľom profilu, ako aj legitímnosť a legálnosť označovania profilu symbolmi mesta. Objasnil, že portál Mesta Púchov na Facebooku nie je riadne identifikovaný, nie je zrejmé, kto ho vlastní, kto ho spravuje, či odkiaľ získal povolenie na používanie mestských symbolov v zmysle VZN č. 7/2007. 6. Žalobca v odvolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3/Sži/4/2014 zo dňa 12.03.2014, ktorý zaviedol koncept zneužitia práva na slobodu informácií, no zároveň prikázal uplatňovať ho reštriktívne. Žalobca poukázal na to, že vo veci sp. zn. 3/Sži/4/2014 žiadal žiadateľ „všetko“, teda množstvo navzájom nesúvisiacich informácií bez vnútornej logiky od faktúr na teplú vodu, cez meritórne súdne rozhodnutia, doklady o revíziách výťahu, protokolov STK motorových vozidiel, až po doklady za čistenie sudcovských talárov.

C) poznanie organizačného poriadku MsÚ vrátane pracovných náplní jednotlivých pozícií, nakoľko tieto informácie nie sú nikde zverejnené. 7. Žalobca v odvolaní uviedol, že ak by bol úrad Mesta Púchov náležite riadený a zamestnanci vykonávali svoju činnosť v súlade so zákonom, neexistovali by ani vecné dôvody na podávanie žiadostí o informácie a prostredníctvom nich na dôvodný výkon verejnej kontroly. Poznanie informácií bolo podľa žalobcu legitímne z dôvodu výkonu verejnej kontroly vzhľadom k údajnému porušovaniu všeobecných predpisov mestom Púchov, k porušeniu zákona pri vykonávaní čiernej stavby konštatovaného obcou Dolné Kočkovce a k pokračovaniu v čiernej stavbe, k použitiu verejných zdrojov na čiernu stavbu a k spôsobeniu škody na žalobcovom majetku v súvislosti s čiernou stavbou. 8. Žalovaný ako odvolací orgán (primátorka Mesta Púchov) sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím v plnom rozsahu a preto rozhodnutím ev. č. 10525/2019 zo dňa 30.08.2019 odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“). Žalovaný sa stotožnil s dôvodmi odmietnutia informácií uvedenými povinnou osobou, t. j. množstvom požadovaných informácií v žiadostiach podávaných v krátkom časovom období v nadväznosti na plynutie lehoty na ich vybavenie. Zneužitiu práva podľa žalovaného nasvedčuje aj to, že žiadateľ požaduje jednak informáciu výslovne uviesť a jednak vyhotoviť fotokópiu listiny, ktorá požadovanú informáciu obsahuje, v kontexte viacerých za sebou podaných žiadostí. Žalovaný podotkol, že Infozákon nedefinuje striktne parametre zneužitia práva na prístup k informáciám. Preto je aj vecou povinnej osoby, aby posúdila dopad viacerých žiadostí o sprístupnenie informácií na zabezpečenie jej riadneho chodu. 9. Vo vzťahu k bodu dva infožiadosti, podľa ktorého žiadal žalobca sprístupniť informáciu, prečo nie sú v súlade so zákonom na portáli viditeľné identifikačné údaje o zriaďovateľovi, prevádzkovateľovi a správcovi, žalovaný poukázal na § 3 ods. 1 Infozákona. Podľa tohto ustanovenia sa sprístupňujú len informácie, ktoré má povinná osoba k dispozícii, tzn. ktoré existujú a sú zachytené v listinnej alebo elektronickej forme. Infozákon neukladá povinnej osobe povinnosť vytvárať novú informáciu, ktorou by bola odpoveď na otázku prečo. 10. V otázke predĺženia lehoty sa žalovaný takisto stotožnil s povinnou osobou.

11. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie, nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov a podstatné porušenie ustanovení o konaní, čo malo za následok vydanie nesprávneho

Poukázal aj na selektívny a účelový prístup povinnej osoby, ktorá ďalšiu jeho infožiadosť vybavila kladne. 15. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe poukázal na to, že žaloba bola podaná oneskorene a žiadal ju odmietnuť. Ak ju súd neodmietne, žiadal ju zamietnuť s poukazom na to, že žalobca podal za necelý mesiac 12 žiadostí o sprístupnenie informácií, z čoho vyplýva, že úmyslom žalobcu nie je získanie informácií, ale obmedzenie výkonu činnosti povinnej osoby. Žalovaný ďalej odkázal na judikatúru ÚS SR i rozsudok NS SR sp. zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12.03.2014, podľa ktorého právo na informácie musí byť v rovnováhe s princípom dobrej verejnej správy, a teda povinná osoba má pri vybavovaní žiadostí zohľadňovať nielen právo žiadateľa na sprístupnenie informácií, ale aj právo ostatných občanov na riadnom výkone verejnej správy.

jeho argumentov. Včasnosť podania žaloby doložil podacími lístkami zo dňa 13.11.2019 (rozhodnutie žalovaného mu bolo doručené 13.09.2019). Podal aj doplnenie k stanovisku, podľa ktorého povinná osoba odmietla sprístupniť požadované informácie na základe iných jeho žiadostí napriek tomu, že z rukopisného záznamu pána G. (zamestnanca žalovaného) vyplýva, že za účelom sprístupnenia informácií ohľadom optickej chráničky tieto spracoval a odovzdal.

19. Krajský súd úvodom konštatoval, že pri posudzovaní zákonnosti postupu správnych orgánov je potrebné vychádzať z účelu Infozákona, ktorým je realizácia Ústavou SR zaručeného práva každého na informácie (čl. 26 ods. 1 Ústavy SR).

povinnej osoby. Súd vyhodnotil argument žalovaného o neprimeranom zaťažení povinnej osoby poskytnutím požadovaných informácií za nedôvodný, a to vzhľadom na to, že sa jednalo o žalobcom v poradí prvú podanú žiadosť o sprístupnenie informácií a vzhľadom na predĺženie lehoty na jej vybavenie. Krajský súd mal za to, že sa jedná o pomerne jednoducho zistiteľné a formulovateľné informácie týkajúce sa internetovej propagácie Mesta Púchov a informovania jeho obyvateľov o konaní mesta.

22. Krajský súd uzavrel, že z informácií požadovaných žalobcom nemožno vyvodiť záver, že je z nich vopred zrejmé, že ich povinná osoba nebude ani pri všetkom vynaloženom úsilí, ktoré možno od nej oprávnene očakávať, spôsobilá poskytnúť žalobcovi v zákonom

povinnej osobe, akým spôsobom zabezpečí vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácie. S poukazom na formuláciu otázok o požadovaných informáciách, na predĺženie lehoty povinnou osobou na poskytnutie žiadaných informácií, na počet následne podaných žiadostí a na počet dní, počas ktorých boli žiadosti žalobcu podané, súd nevyhodnotil konanie žalobcu ako obštrukčnú metódu s cieľom zahltiť a zamestnať povinnú osobu.

23. Proti preskúmavanému rozsudku podal žalovaný včas kasačnú sťažnosť a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Žalovaný požadoval, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal žalovanému náhradu trov konania a kasačného konania. 24. Žalovaný v kasačnej sťažnosti opätovne poukázal na skutočnosť, že žalobca podal povinnej osobe v priebehu 28 kalendárnych dní spolu 12 infožiadostí.

Pozornosť upriamil aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96). Podľa článku 26 ods. 5 Ústavy SR majú orgány verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku.

26. Podľa žalovaného predloženie 12 žiadostí počas 28 kalendárnych dní presahuje rámec primeraného spôsobu realizácie práva na informácie. Frekvencia podávania žiadostí a ich počet vysoko prevyšuje správanie akéhokoľvek iného žiadateľa v danom období. Žalovaný má za to, že verejný záujem na riadnom výkone samosprávy prevyšuje nad individuálnym záujmom na sprístupnení informácií. Nastavená obštrukčná metóda - podávanie infožiadostí každý resp. každý druhý deň je aj bez ohľadu na kvantitatívnu stránku žiadosti zneužitím práva, ktoré nepožíva ochranu. Podľa žalovaného už samotné množstvo aj keď z kvantitatívneho hľadiska nie rozsiahlych žiadostí je spôsobilé zasiahnuť neprimeraným spôsobom do chodu povinnej

Z tohto dôvodu žiadal žalobca odmietnuť kasačnú sťažnosť ako neprípustnú podľa § 459 ods. 1 písm. e) SSP. Nad rámec tohto argumentu uviedol, že závery krajského súdu považuje za skutkovo a právne správne a rozsudok vyčerpávajúco odôvodnený. Podľa neho sa sťažovateľ v zásade opiera o jediný argument, ktorým je počet podaných žiadostí, ale krajský súd v napadnutom rozsudku vyčítal správnym orgánom, že sa nezaoberali obsahom podanej infožiadosti.

IV. Právny názor kasačného súdu

Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu SR a bola jej pridelená sp. zn. 5Sžik/5/2020. Od 1.8.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

31. K návrhu žalobcu odmietnuť kasačnú sťažnosť z dôvodu, že v nej absentovala povinná náležitosť, t. j. údaj, kedy bol napadnutý rozsudok sťažovateľovi doručený, kasačný súd uvádza nasledovné. Zmyslom uvedenia tohto údaju v kasačnej sťažnosti je posúdenie včasnosti podania kasačnej sťažnosti. Údaj, kedy bol napadnutý rozsudok sťažovateľovi doručený, je kasačný súd schopný zistiť aj zo súdneho spisu, a teda je schopný posúdiť, či kasačná sťažnosť bola podaná včas alebo nie. V prejednávanej veci kasačný súd zistil, že napadnutý rozsudok bol sťažovateľovi doručený elektronicky dňa 24.09.2020 a kasačná sťažnosť bola krajskému súdu doručená elektronicky so ZEP dňa 26.10.2020. Deň 24.10.2020 (koniec lehoty v dĺžke jedného mesiaca na podanie kasačnej sťažnosti v zmysle § 443 ods. 1 SSP) pripadol na sobotu, a tak je v zmysle § 69 ods. 5 SSP posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň, ktorým je pondelok 26.10.2020. Kasačný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľ

Podľa článku 26 Ústavy SR: „(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. [. . .] (4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. (5) Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.“

35. Podľa § 12 Infozákona: „Všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.“

. .].“ 37. Podľa § 17 ods. 2 písm. b) Infozákona: „Zo závažných dôvodov môže povinná osoba predĺžiť lehotu (ods. 1), najviac však o osem pracovných dní [. . .]. Závažnými dôvodmi sú: vyhľadávanie a zber väčšieho počtu oddelených alebo odlišných informácií požadovaných na sprístupnenie v jednej žiadosti.

39. Kasačný súd už rozhodol v obdobných veciach žalobcu proti žalovanému, ktoré sa taktiež týkali preskúmania rozhodnutí žalovaného o odmietnutí sprístupnenia informácií žalobcovi z dôvodu zneužitia práva na informácie, a to rozsudkom sp. zn. 1Sžik/1/2021 a 6Sžik/2/ 2021.

Možno preto konštatovať, že skutkové a právne okolnosti v týchto veciach sú obdobné prejednávanému prípadu. 40. Podľa § 464 ods. 1 SSP: „Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“ 41.

43. Zneužitie práva (abusus iuris) býva vo všeobecnosti definované ako konanie zdanlivo dovolené, ktorým má byť dosiahnutý výsledok nedovolený, pričom osobitným druhom zneužitia práva je šikanózny výkon práva, spočívajúci vo výkone práva so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie Ústavného súdu ČR, IV. ÚS 4257/16 zo dňa 05.12.2017). V oblasti slobody informácií je šikanózny výkon práva v podstate jedinou možnou formou zneužitia práva. Jedným z právnych následkov zneužitia práva je nepriznanie právnej ochrany zneužívanému právu (Vozár, I.: Analýza vybraných aspektov fungovania a výkonu štátnej správy starostlivosti o životné prostredie, 2. časť Košičiarová, S., Wilfling, P.:

Z.: Zneužití práva na informace, Správní právo, číslo 6/2019, s. 328 - 341), teda aplikácia zneužitia práva má byť riešením ultima ratio, t. j. poslednou a krajnou možnosťou. Uvedený záver koreluje aj so zásadou, že akékoľvek obmedzenia ústavných práv, vrátane slobody informácií, treba vykladať reštriktívne.

46. Zneužitie práva uznal aj Najvyšší súd SR ako zásadu aplikácie Infozákona a tiež ako validný dôvod pre odmietnutie sprístupnenia informácie povinnou osobou, a to predovšetkým v rozsudku sp. zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12.03.2014. Na tento rozsudok sa odvolával tak žalovaný (ktorý si osvojil koncept zneužitia práva ako dôvod pre odmietnutie sprístupnenia informácií žalobcovi) ako aj žalobca (ktorý poukazoval na skutkové odlišnosti tohto rozsudku s jeho prípadom). Ústavný súd SR tiež vyslovil, že každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99).

48. Najvyšší súd SR vymenoval aj typické znaky zneužitia práva: „Typickým znakom zneužitia práva na informácie je skutočnosť, že žiadateľ o poskytnutie informácie žiada „všetko“, pričom v žiadosti ustupuje kvalita informácie nad rozsahom.

49. Vychádzajúc z vyššie uvedeného kasačný súd konštatuje, že povinná osoba odmietajúca prístup k informáciám z dôvodu zneužitia práva je povinná preukázať, že žiadateľ nemal skutočnú vôľu, motív či zámer na sprístupnení informácií, t. j. na naplnení skutočného legitímneho zmyslu a účelu Infozákona, ale na spôsobení ujmy povinnej osoby (sťažení či ochromení jej chodu). Úmysel zneužiť právo na prístup k informáciám musí byť zjavný a správnymi orgánmi preukázaný nad všetku rozumnú pochybnosť, pretože odmietnutie informácie s poukazom na zneužitie práva je potrebné chápať ako riešenie ultima ratio a ako reštriktívne konštruovanú výnimku z ústavou garantovaného práva na prístup k informáciám. Veľký počet podaných žiadostí na vyvodenie záveru o zneužití práva v zmysle judikatúry nepostačuje (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžik/3/2019 zo dňa 28.04.2020).

Na konštatáciu zneužitia práva musí byť prítomný dostatočný počet indícií či dôkazov, pričom samotný počet podaných infožiadostí nesmie viesť a priori ku konštatácii zneužitia práva. Rozhodnutie povinnej osoby o odmietnutí informácií z dôvodu zneužitia práva musí byť s poukazom na uvedené indície a dôkazy dôkladne odôvodnené.

51. Aby bolo možné náležite posúdiť, či konanie žalobcu vykazuje znaky zneužitia práva na prístup k informáciám, je podľa kasačného súdu nevyhnutné prihliadnuť nielen na kvalitu a rozsah individuálnej žiadosti žalobcu, ale aj na kvalitu, rozsah a čas podania ostatných žiadostí v danom časovom slede, keďže až podanie veľkého počtu infožiadostí s istým obsahom môže indikovať či demonštrovať vôľu žiadateľa ochromiť činnosť povinnej osoby a preukázať iný účel sprístupňovania informácií než účel sledovaný Infozákonom. Len posúdením tak individuálnej žiadosti ako aj komplexu žiadostí môže povinná osoba riadne zhodnotiť naplnenie objektívnej stránky zneužitia práva (konanie žiadateľa v rozpore s účelom Infozákona) a subjektívnej stránky zneužitia práva (vôľa žiadateľa konať v rozpore s účelom Infozákona a spôsobiť ujmu povinnej osobe). Podľa kasačného súdu tak povinná osoba má skúmať nielen kvalitu a kvantitu posudzovanej individuálnej žiadosti samostatne, ale aj komplexu žiadostí časovo súvisiacich s posudzovanou žiadosťou. Žalovaný vytkol krajskému súdu v kasačnej sťažnosti, že krajský súd posudzoval infožiadosť žalobcu len individuálne.

Pokiaľ ide o posúdenie individuálnej žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií, ktorá bola predmetom tohto konania, kasačný súd na kvalite a kvantite v nej požadovaných informácií neidentifikoval nijaké znaky indikujúce zneužitie práva na sprístupnenie informácií. […]“ [v prejednávanej veci: Žalobca požadoval špecifické informácie týkajúce sa prevádzkovania profilu Mesta Púchov na sociálnej sieti Facebook a dodržiavania pravidiel daných všeobecne záväzným nariadením Mesta Púchov vo vzťahu k používaniu symbolov na

Z obsahu tejto žiadosti teda nevyplýval nijaký zjavný úmysel žalobcu ochromiť činnosť povinnej osoby a k sprístupneniu požadovaných informácií mohlo zo strany povinnej osoby dôjsť pomerne jednoducho.] 54. „Pokiaľ ide o posúdenie individuálnej žiadosti v kontexte všetkých žalobcom podaných infožiadostí v danom časovom období (spolu 12 infožiadostí v priebehu 28 kalendárnych dní), kasačný súd uvádza, že väčší počet infožiadostí môže indikovať záver o zneužití práva, ale sám o sebe na konštatáciu zneužitia práva nestačí (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžik/3/2019 zo dňa 28.04.2020). Po oboznámení sa s administratívnym spisom kasačný súd konštatuje, že aj týmito ostatnými žiadosťami žalobca žiadal pomerne špecifické informácie, ktoré nemali charakter prevádzkových informácií, ale súviseli s výkonom verejnej správy a plnením úloh a zodpovednosťou jednotlivých zamestnancov. Krajský súd správne uviedol, že nejde o typ žiadostí, kde by kvalita ustupovala kvantite, čo Najvyšší súd SR považuje za znak zneužívajúcej žiadosti podľa rozsudku sp. zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12.3.2014.

55. Kasačný súd dáva za pravdu žalobcovi v tom, že obsah infožiadostí je pomerne konkrétny - žiadateľ svoje otázky špecifikoval relatívne presne. Na mnohé z nich by malo byť možné odpovedať áno/nie, resp. poskytnúť jednoduché, krátke odpovede, či sprístupniť existujúce dokumenty. V príslušných informačných systémoch by malo byť možné požadované informácie vyhľadať bez nadmernej záťaže administratívneho aparátu správnych orgánov. Tým je vážne spochybnený argument žalovaného, že dochádza k záťaži povinnej osoby až k ohrozeniu plnenia jej úloh. Tvrdenie povinnej osoby o úmysle ochromenia jej činnosti je preto hypotetické a nekonkrétne, pričom povinná osoba sa ani len nepokúsila žiadnej zo žiadostí vyhovieť, a to ani len čiastočným sprístupnením niektorých informácii (porov. Rozsudok ESĽP zo dňa 28.11.2013 Österreichische Vereinigung zur Erhaltung, Stärkung und Schaffung eines wirtschaftlich gesunden land- und forstwirtschaftlichen Grundbesitzes v. Rakúsko , bod 47: „Hoci súdu neprináleží, aby stanovil, akým spôsobom by Komisia mohla a mala poskytnúť združeniu prístup k svojím rozhodnutiam, konštatuje, že úplné odmietnutie prístupu k akémukoľvek z rozhodnutí komisie bolo neprimerané (disproportionate).“ Povinná

56. Právo na informácie sa zaraďuje medzi politické práva a je jedným zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. Odmietnutie prístupu k informáciám musí byť vykladané nanajvýš reštriktívne, čo vyplýva aj z článku 26 Ústavy SR. Preto inštitút zneužitia práva ako dôvod pre odmietnutie informácií môže byť využitý len ako ultima ratio, keď je zjavné, že žalobca svoje právo vedome zneužíva, t. j. realizuje ho nie s cieľom získania informácií ale spôsobenia ujmy povinnej osobe.

odlišné. V tejto veci podal žiadateľ 58 rôznych zväčša vôbec nesúvisiacich otázok odlišného, rozsiahleho a najmä prevádzkového charakteru (viď bod 7 rozsudku). V prejednávanom prípade sledoval žiadateľ podaním infožiadostí v zásade tri okruhy záujmov (viď body 6 a 7 rozsudku) a kvantita a kvalita požadovaných informácií bola špecifikovaná, nemala prevádzkový charakter, ale smerovala k zisteniu skutočností súvisiacich s výkonom verejnej moci a vyhovenie infožiadostiam by si nevyžadovalo toľko úsilia, než by tomu bolo vo veci sp. zn. 3Sži/4/2014.

Ústavného súdu III. ÚS 96/2010 - 14, podľa ktorého účelom zákona o slobode informácií nie je paralyzovať činnosť orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti primeraným spôsobom. V uvedenom prípade sa Ústavný súd SR stotožnil s Najvyšším súdom SR v tom, že vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácií spôsobom v nej požadovaným, by prinášalo pre ministerstvo školstva ako povinnú osobu personálne a technické problémy, zamerajúc sa pritom nie na žiadateľov subjektívny zámer spôsobiť povinnej osobe ujmu, ale na objektívny následok, resp. nebezpečenstvo vzniku objektívneho následku spočívajúceho v reálnom ochromení či sťažení chodu povinnej osoby. Kasačný súd však v tejto súvislosti poukazuje na svoje vyššie uvedené závery (vid bod 55 tohto rozsudku), kedy uzavrel, že tvrdenie správnych orgánov o ochromení chodu povinnej osoby je nekonkrétne, nedoložené a neproporcionálne, keďže povinná osoba sa očividne nepokúšala vynaložením primeraného úsilia žiadostiam žalobcu vyhovieť a s výnimkou v poradí druhej žiadosti ďalšie žiadosti odmietla paušálne, vydaním rozhodnutí s takmer identickým znením, dokonca podľa dôkazov predložených žalobcom aj vtedy, keď informácie boli spracované na sprístupnenie príslušným zamestnancom povinnej osoby. V prejednávanej veci teda nedošlo ani k preukázaniu úmyslu žalobcu spôsobiť povinnej osobe ujmu, ani k preukázaniu nebezpečenstva vzniku objektívnych následkov spočívajúcich v ochromení či sťažení chodu povinnej osoby a teda ohrozeniu verejného záujmu v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. 59. Kasačnému súdu neušlo, že krajský súd označil žalovaného ako primátorka Mesta Púchov, pričom správne označenie má byť Mesto Púchov, preto kasačný súd odchylne od krajského súdu označil v tomto rozsudku žalovaného ako Mesto Púchov. 60. Na základe vyššie uvedených zistení a úvah kasačný súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Kasačný súd nepovažuje sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené a preto rozhodol podľa § 461 SSP o zamietnutí kasačnej sťažnosti ako nedôvodnej. 61. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému vzhľadom na neúspech žalovaného ako sťažovateľa v kasačnom konaní. 62. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.