5Sžk/23/2020
ECLI:SK:NSSSR:2021:1017202131.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 2S/309/2017
- IČS
- 1017202131
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členiek senátu Mgr. Kristíny Babiakovej a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: Q.. P. J., K.. XX.XX.XXXX, V. XX, XXX XX O., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/309/2017-47 zo dňa 11. marca 2020, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 40385/2017/152/RK zo dňa 09.10.2017, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie
1. Rozhodnutím č. 40385/2017/152/RK zo dňa 13.07.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) žalovaný podľa § 8a ods. 1 zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mediácii“) zamietol žiadosť žalobkyne, zapísanej v registri mediátorov pod ev. č. 1677, o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora. Žalobkyňa predmetnú žiadosť odôvodnila svojim pracovným zaradením v štátnozamestnaneckom pomere, ktorý jej v zmysle § 61 ods. 2 zákona č. 100/ 2009 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) neumožňuje vykonávať činnosť mediátora ako podnikateľskú činnosť. Uviedla, že jej zamestnávateľom je ústredný orgán štátnej správy - Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, kde pôsobí ako zamestnanec odboru pre druhostupňové konanie, pričom tento štátnozamestnanecký pomer stále trvá.
2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia žalovaný uviedol, že inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora spočíva vo vážnych prekážkach na strane mediátora, ktoré v celosti po určitý čas bránia výkonu činnosti mediátora, pričom rámec osobných dôvodov vo všeobecnosti je integrovaný do osobnej, nie pracovnej sféry mediátora.
Preto je podľa žalovaného vylúčené, aby existencia štátnozamestnaneckého pomeru tvorila významný osobný, prípadne iný dôležitý dôvod, ktorý by bránil výkonu činnosti mediátora. Výkon určitej pracovnej činnosti alebo štátnozamestnaneckého pomeru nemôže zakladať objektívnu prekážku, ale iba prekážku subjektívneho charakteru, ktorú v prípade kolízie štátnozamestnaneckého pomeru a podnikania rieši § 112 ods. 9 zákona o štátnej službe, podľa ktorého je štátny zamestnanec povinný do 30 dní odo dňa vzniku štátnozamestnaneckého pomeru preukázať skončenie, pozastavenie alebo prerušenie podnikania spôsobom
vyplývajúcim z osobitného predpisu. Ak predmetné ustanovenie hovorí o skončení podnikania, mal žalovaný za to, že úkonom smerujúcim k skončeniu podnikania nie je žiadosť o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora, ale žiadosť o vyčiarknutie z registra mediátorov, čo nebráni žiadateľovi, aby bol podľa § 8 ods. 2 zákona o mediácii opätovne zapísaný do registra mediátorov. Žalovaný tiež poukázal na to, že mu zákon dáva v § 8a ods. 1 zákona o mediácii len možnosť, nie povinnosť vyhovieť žiadosti mediátora o dočasné pozastavenie výkonu činnosti, ak preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov, pričom musí sledovať hlavne verejný záujem na výkone mediácie. Konštatoval, že dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora nie je aktuálne v prípade prekážok, ktoré by mali za cieľ iba dočasné nevykonávanie mediácie z dôvodu súbežného výkonu iných činností alebo povolaní, s ktorými by sa výkon mediácie, z titulu iných právnych predpisov, nezlučoval. Preto uzavrel, že v
prípade žalobkyne nebola preukázaná existencia vážnych rodinných alebo osobných dôvodov a tým neboli splnené zákonné podmienky podľa § 8a ods. 1 zákona o mediácii pre vydanie rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu činnosti mediátora. 3.
Rozhodnutím č. 40385/2017/152/RK zo dňa 09.10.2017 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“) podpredsedníčka vlády a ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „správny orgán druhého stupňa“) po prerokovaní veci v osobitnej komisii pre veci civilné rozklad žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietla a prvostupňové rozhodnutie
potvrdila. Správny orgán druhého stupňa sa stotožnil so závermi prvostupňového rozhodnutia a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zákon o štátnej službe (aj nový zákon č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe účinný od 01.06.2017) zakazuje štátnemu zamestnancovi podnikať. Štátnozamestnanecký pomer teda nie je prekážkou vo výkone činnosti mediátora, ale naopak, výkon činnosti mediátora je prekážkou pri výkone štátnej služby štátneho zamestnanca.
Inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora preto v danom prípade nemôže byť využitý, pretože jeho ratio legis je zamerané na celkom iný druh prekážok na strane mediátora, ktoré v celosti po určitý čas bránia výkonu činnosti mediátora podľa zákona o mediácii. Tento záver vyplýva z výkladu inštitútu štátnej služby a výkonu činnosti mediácie, ktorých nezlučiteľnosť z pohľadu trvania štátnozamestnaneckého pomeru zakladá podnikanie, ale aj zo skutočnosti, že existencia a trvanie štátnozamestnaneckého pomeru neimplikuje v súlade s § 8a ods. 1 zákona o mediácii existenciu vážneho rodinného ani osobného dôvodu, resp. iného dôležitého dôvodu, ktorý by zakladal opodstatnenosť dočasného pozastavenia výkonu činnosti
mediátora. 4. Správny orgán druhého stupňa sa stotožnil s prvostupňovým správnym orgánom aj v tom, že výkon štátnozamestnaneckého pomeru je z pohľadu zákona o mediácii subjektívnou prekážkou, pre ktorú existuje riešenie v podobe osobitnej právnej úpravy a je len na žalobkyni, či sa rozhodne zostať v štátnozamestnaneckom pomere, alebo bude pokračovať vo výkone činnosti mediátora. Objektívna prekážka však predpokladá také dôvody, ktorých existenciu osoba bez ohľadu na svoju vôľu nevie ovplyvniť, pričom aj „iné dôležité dôvody“ v zmysle § 8a ods. 1 zákona o mediácii musia mať charakter objektívnej prekážky.
Zaradenie iného dôležitého dôvodu do osobnej sféry mediátora je podľa druhostupňového správneho orgánu celkom logickým krokom, keďže celý inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora má slúžiť na riešenie práve takých situácií, ktoré spadajú do osobnej sféry jednotlivca, teda do jeho súkromného, osobného života. Správny orgán druhého stupňa v zhode s prvostupňovým orgánom poukázal na sledovanie verejného záujmu na výkone mediácie, pričom dôvodil tým, že iný ako reštriktívny výklad inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora by mohol spôsobiť stav, že pri relatívne veľkom počte mediátorov, zapísaných v registri mediátorov, nebude z dôvodu dočasného pozastavenia výkonu činnosti civilná mediácia ako súčasť práva na prístup k spravodlivosti dostupná.
5. Správny orgán druhého stupňa tiež zdôraznil, že dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora nie je nárokovateľné zo zákona a je postavené na obdobnom princípe ako prerušenie funkcie súdneho exekútora na žiadosť, čím sa zároveň odlišuje od žalobkyňou uvádzaného inštitútu pozastavenia výkonu advokácie v zmysle § 8a zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov.
Záverom zdôraznil, že výkon štátnozamestnaneckého pomeru nie je dôvodom dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora a je neprípustné týmto inštitútom obchádzať inštitút zákonom o štátnej službe vyvolaného vyčiarknutia z registra mediátorov na vlastnú žiadosť.
II. Konanie a rozhodnutie o správnej žalobe
6. Proti rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa v zákonnej lehote všeobecnú správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“), namietajúc nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
Navrhla rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V žalobných bodoch uviedla, že: - rozhodnutie je nezrozumiteľné a nezdôvodnené vo vzťahu k poskytnutému výkladu „vážnych rodinných alebo osobných dôvodov“, ako aj „iných dôležitých dôvodov“, na ktorých je
založené zamietnutie žiadosti žalobkyne; - rozhodnutie redukujúce uvedené kritériá len na osobnú sféru jednotlivca je v rozpore s princípom legitímneho očakávania a je nezrozumiteľné; - verejný záujem na výkone mediácie ako zdôvodnenie reštriktívneho výkladu inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora neobstojí a nereflektuje na fakt, že aj mnohí mediátori aktuálne zapísaní v registri túto činnosť nevykonávajú; - nakoľko je mediácia podnikaním, na reálny výkon tejto činnosti je potrebné vykonať ďalšie úkony v súlade s ďalšími relevantnými predpismi; - žalobkyňa riadne absolvovala predpísané vzdelávanie, absolvuje tiež priebežné vzdelávanie a mala v úmysle sa na profesiu mediátora riadne pripravovať, v čom jej žalovaný svojím
výkladom práva bráni; - žalovaný svojím reštriktívnym výkladom vzťahu zákona o štátnej službe a zákona o mediácii umožňuje využiť len inštitút trvalo znemožňujúci výkon činnosti mediácie na základe osvedčenia o skúške, ktoré žalobkyňa získala v auguste 2016, pričom nie je zrejmé, z čoho žalovaný vychádza, keď tvrdí, že pre štátneho zamestnanca je relevantná vo vzťahu k mediácii iba tá časť § 112 ods. 9 zákona o štátnej službe, ktorá hovorí o skončení činnosti a nie jej časť
o pozastavení činnosti; - rozhodnutie žalovaného trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia v dôsledku nezaradenia dôvodov uvádzaných žalobkyňou v žiadosti do kategórie osobných, rodinných a iných vážnych dôvodov, nakoľko výkon štátnozamestnaneckého pomeru podľa žalobkyne spadá do sféry dôvodov umožňujúcich využiť inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora, a to ako osobný dôvod, príp. iný vážny dôvod, keďže ide o otvorenú kategóriu; - rozhodnutie prináša diskrimináciu určitej kategórie fyzických osôb, pokiaľ ide o slobodný výber povolania a prípravu naň, nakoľko vylučuje všetkých zamestnancov z možnosti rozvíjať svoje vzdelávanie v oblasti mediácie a získať povolenie na výkon činnosti mediátora s cieľom v blízkej budúcnosti túto činnosť vykonávať. 7. Žalovaný navrhol správnu žalobu zamietnuť, pričom zrekapituloval dôvody preskúmavaného rozhodnutia a zdôraznil vlastnú diskrečnú právomoc pri aplikácii § 8a ods. 1 zákona o mediácii, ktorej využitie je správny súd oprávnený preskúmavať len do tej miery, či
došlo k výberu niektorej z dovolených možností (riešení), pričom sám výber zásadne súdnemu prieskumu nepodlieha. 8. Žalobkyňa v replike nesúhlasila so stanoviskom žalovaného a uviedla, že žalovaný nemôže svoje rozhodnutie o nevyhovení žiadosti zakladať na svojich predpokladoch. Žalovaný sa snaží vyvolať dojem, že nedostatkom jej žiadosti je nedostatočne dočasný dôvod na pozastavenie činnosti mediátora. Znenie zákona podľa nej plne umožňuje žalovanému subsumovať pod vážne dôvody aj prekážku vyplývajúcu zo zákona o štátnej službe.
9. Správny súd dňa 11.03.2020 verejne vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. 10. V odôvodnení rozsudku uviedol, že pri preskúmavaní dôvodov rozhodnutia správneho orgánu, ktorý aplikoval svoju diskrečnú právomoc, nebolo úlohou správneho súdu posudzovať vhodnosť resp. účelnosť výkladu príslušného ustanovenia právneho predpisu, ale miera posudzovania smerovala k tomu, či konkrétny výklad právnej normy nevykazoval znaky svojvôle (bezbrehosti) správneho orgánu.
Právnym posúdením veci správnym orgánom je činnosť, pri ktorej skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie je
nesprávne, ak sa správny orgán pri tejto činnosti dopustil omylu. Žalovaný na účely aplikácie § 8a zákona o mediácii pristúpil k reštriktívnemu výkladu pojmu „osobný dôvod“, pričom v tejto časti námietok správny súd konštatoval, že žalovaný skutkový stav nesprávne právne posúdil, ak nezaradil štátnozamestnanecký pomer žalobkyne pod pojem „osobný dôvod“ resp. „iný vážny dôvod“. Svoju úvahu však následne podporil aj ďalšími dôvodmi týkajúcimi sa dočasnosti, výnimočnosti tohto inštitútu a žalobkyňou vyvolaný stav v rozpore so zákonom o štátnej službe, pričom tieto z hľadiska súdneho prieskumu obstáli. Vo vzťahu k žalobkyňou
namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia uviedol, že súd hodnotí preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy je potrebné v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy, pričom je limitovaný len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok predstavujúcich hranicu voľnej úvahy.
11. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správny súd dospel k záveru, že spĺňajú zákonom vyžadované atribúty a žalobu v súlade s § 190 SSP zamietol.
III. Kasačná sťažnosť a argumentácia účastníkov
12. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa (ďalej len „sťažovateľka“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/, g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie
konanie. 13. Sťažovateľka má za to, že hoci ustanovenie § 8a zákona o mediácii umožňuje MS SR rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora, ak mediátor o pozastavenie výkonu písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov, MS SR nemôže v rámci svojho rozhodovania postupovať svojvoľne, arbitrárne, ale rozhodovať v intenciách zákona o mediácii, ako aj v súlade s princípom právnej istoty, predvídateľnosti rozhodovania a nediskriminačne. Podľa jej názoru ide MS SR svojim výkladom a uplatňovaním § 8a zákona o mediácii nad rámec a rozhodol v rozpore so zákonom.
14. Podľa názoru sťažovateľky nie je zrozumiteľný ani zdôvodnený výklad MS SR, ktorým konštatuje, že inštitút dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediátora je odlišný napr. od advokácie. Zákon o mediácii je podstatne stručnejší a všeobecnejší a nie je možné z jeho znenia ani z dôvodovej správy vyvodiť takýto výklad. Z rozhodnutia absolútne nie je zrejmé, v čom sa uvedené inštitúty dočasného pozastavenia zásadne odlišujú, ani dôvody, ktoré by viedli k takýmto záverom. Vzhľadom k uvedenému má za to, že rozhodnutie žalovaného je arbitrárne, nakoľko zásadne popiera význam a účel právnej normy.
15. Poukázala na to, že žalovaný sa snaží vyvolať dojem, že nedostatkom jej žiadosti je nedostatok dočasnosti návrhu na pozastavenie činnosti mediátora, pričom s ohľadom na maximálnu dĺžku pozastavenia spočívajúcu v maximálnej trojročnej lehote uviedla ako príklad pozastavenie z dôvodu nástupu na materskú dovolenku. Zákon však neuvádza žiadne kritériá dôvodov okrem kritéria osobných, rodinných alebo iných vážnych dôvodov. Žalovaný ako dôvod reštriktívneho výkladu inštitútu dočasného pozastavenia uvádza verejný záujem na výkone mediácie, čo podľa sťažovateľky nereflektuje fakt, že mediátori aktuálne zapísaní v registri mediátorov uvedenú činnosť nevykonávajú, ak sú zapísaní pasívne. Uviedla, že nie je zrejmý úmysel zákonodarcu na tom, aby namiesto využitia inštitútu dočasného pozastavenia výkonu činnosti mediácie bol mediátor, ktorý splnil podmienky na dosiahnutie vzdelania a iné zákonné podmienky na zápis, odkázaný na žiadosť o vyčiarknutie z registra mediátorov.
Vo svetle uvedeného považuje rozsudok krajského súdu za vnútorne rozporný a nezrozumiteľný. 16. Nesprávne právne posúdenie veci videla sťažovateľka aj v diskriminácii určitej kategórie fyzických osôb pokiaľ ide o slobodný výber povolania a prípravu naň. Sťažovateľka zastáva názor, že pokiaľ by zákonodarca nemal v úmysle umožniť štátnym zamestnancom výkon činnosti mediátora, toto by zakotvil priamo v podmienkach žiadosti o zápis do registra mediátorov, čo však dané nie je. Žiadala, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 17. Žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú. Uviedol, že sťažovateľka vo svojej kasačnej sťažnosti opätovne predkladá argumentáciu, s ktorou sa vysporiadal druhostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí, ale aj krajský súd v rozsudku.
Vo vzťahu k vymedzeným dôvodom kasačnej sťažnosti považoval žalovaný sťažovateľkou formulované námietky za neopodstatnené a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku krajského súdu.
IV. Posúdenie kasačného súdu
18. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“) kasačnú agendu správneho kolégia NS SR v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 Sav kasačnom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.
19. Najvyšší správny súd ako súd kasačný v súvislosti s otázkou zohľadnenia konštantnej judikatúry NS SR pri svojom rozhodovaní konštatuje, že rozhodovaciu prax NS SR možno na účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu. V tejto súvislosti považuje aj vo vzťahu k aplikácii § 464 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) za rozhodujúce, že odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia NS SR na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita, bod 6). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít [§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov], je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia NS SR.
20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná.
21. S ohľadom na vymedzenie sťažnostných bodov kasačnej sťažnosti pripadlo kasačnému súdu posúdiť, či správny súd pri rozhodovaní o správnej žalobe vzal do úvahy všetky relevantné argumenty sťažovateľky najmä v súvislosti so správnym uvážením o obsahu právneho pojmu „iný dôležitý dôvod“, prípadne „vážne osobné alebo rodinné dôvody“, uvedené v § 8a ods. 1 zákona o mediácii, ktorých aplikácia viedla žalovaného k zamietnutiu žiadosti žalobkyne o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora. Podľa § 8a ods. 1 zákona o mediácii ministerstvo môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora, ak mediátor o pozastavenie výkonu písomne požiada a preukáže existenciu vážnych rodinných alebo osobných dôvodov.
Ministerstvo môže rozhodnutím dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora aj z iného dôležitého dôvodu. Ministerstvo rozhodnutie zruší, ak pominú dôvody jeho vydania a dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora nezanikne podľa odseku 2. Podľa ods. 2 dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora na základe jeho písomnej žiadosti nemôže trvať viac ako tri roky. Dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora zaniká uplynutím doby stanovenej v rozhodnutí ministerstva, uplynutím troch rokov od pozastavenia výkonu činnosti alebo prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mediátor ministerstvu písomne oznámil zánik dôvodov pozastavenia výkonu činnosti mediátora.
22. Kasačný súd konštatuje, že právne dôvody, pre ktoré žalovaný v oboch stupňoch správneho konania zamietol žiadosť sťažovateľky o dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora, sú v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia jasné a nerozporné, pričom spôsob aplikácie § 8a ods. 1 zákona o mediácii, vrátane interpretácie vyššie uvedených právnych pojmov, žalovaný v rozhodnutí zrozumiteľne vysvetlil.
23. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci sp. zn. 1Sžk/49/2020, v ktorej najvyšší súd uviedol, že „vážne osobné a rodinné dôvody aj iné dôležité dôvody v zmysle § 8a ods. 1 zákona o mediácii, z ktorých preukázaním zákon spája možnosť sťažovateľa dočasne pozastaviť výkon činnosti mediátora, nie sú v zákone podrobnejšie definované. Ide o tzv. právne neurčité pojmy, ktorých aplikácia na konkrétny skutkový stav patrí do kompetencie žalovaného, ktorý ich pri rozhodovacej činnosti napĺňa predovšetkým formou správneho uváženia. Pri aplikácii právnych noriem obsahujúcich právne neurčité pojmy na konkrétny skutkový stav, orgán aplikácie práva bližšie precizuje obsah právne neurčitého pojmu prostredníctvom metód právnej hermeneutiky, ale predovšetkým prostredníctvom správneho uváženia.
Správne uváženie predstavuje inštitút, ktorý vyplýva z konštrukcie obsahu niektorých noriem správneho práva. V normách správneho práva sa totiž nemôže odzrkadľovať spoločenská realita absolútne, z uvedeného dôvodu normy správneho práva poskytujú orgánom verejnej správy pri ich aplikácii určitý priestor, v hraniciach ktorého môžu využiť svoju odbornú erudíciu, praktické skúsenosti, ako aj dôkladnú znalosť príslušného úseku verejnej správy. Inštitút tzn. neurčitých pojmov sa v správnom práve vzťahuje na situácie, kedy norma správneho práva používa výraz, ktorý bližšie obsahovo nevymedzuje a ktorý nie je bližšie obsahovo vymedzený ani inými právnymi normami. Preto pri aplikácii právne neurčitého pojmu platí zásada, že je v kompetencii správneho orgánu v procese aplikácie, aby vymedzil jeho obsah v rámci tzv. správneho uváženia (rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3Sžf/47/2017 zo dňa 09.04.2013).
. . . . . . Kasačný súd tiež poukazuje na to, že zákon limituje právomoc správneho súdu preskúmať rozhodnutie alebo opatrenie, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, keď ustanovuje, že správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie alebo opatrenie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 27 ods. 2 S.s.p.). Ponecháva teda správnemu orgánu právny priestor pre výber čo najefektívnejšieho riešenia posudzovanej otázky, do ktorého výberu nie je oprávnený zasiahnuť ani správny súd, pokiaľ je zvolené riešenie náležite odôvodnené a neprekračuje hranice uváženia vyplývajúce predovšetkým z účelu aplikovanej právnej úpravy.
. . . Kasačný súd nakoniec poznamenáva, že mediátor nemá zákonný nárok na dočasné pozastavenie výkonu činnosti, a to ani vtedy, ak splní kritériá stanovené zákonom. Povinnosťou sťažovateľa, ktorý je oprávnený o žiadosti mediátora rozhodnúť, je uviesť dôvody svojho rozhodnutia, ktoré nemôžu byť svojvoľné a musia byť konzistentne aplikované na každého mediátora v podobnej situácii“.
24. Z preskúmavaného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že vážne osobné alebo rodinné či iné dôležité dôvody, v prípade preukázania ktorých môže žalovaný mediátorovi dočasne pozastaviť výkon činnosti, žalovaný v rozhodnutiach reštriktívne vykladá ako objektívne dôvody patriace do osobnej sféry (súkromného a osobného života) mediátora, ktoré na určitý čas úplne znemožňujú výkon tejto činnosti, pričom berie do úvahy i verejný záujem na reálnom výkone mediácie zo strany osôb zapísaných do registra mediátorov, snažiac sa tak o zabezpečenie prístupu k spravodlivosti v oblasti mediácie. Na základe uvedeného žalovaný považuje existenciu štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky za subjektívnu voľbu pri výkone povolania, nie za objektívnu prekážku výkonu činnosti mediátora, zdôrazňujúc pritom, že dočasné pozastavenie výkonu činnosti mediátora je nenárokovateľné, čím sa odlišuje, napr. od dočasného pozastavenia výkonu advokácie.
25. K námietke sťažovateľky, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces podľa § 440 ods. 1 písm. f/ S. s. p. kasačný súd uvádza, že krajský súd rozsudok riadne odôvodnil s tým, že uviedol, akými úvahami sa riadil. Do práva sťažovateľky na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi. Rovnako k námietke sťažovateľky vo vzťahu k tomu, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, kasačný súd uvádza, že krajský súd na zistený skutkový stav aplikoval príslušnú právnu normu a jej obsah správne
interpretoval. To, že sa sťažovateľka s odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a jeho právnym posúdením veci nestotožňuje, automaticky neznamená, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, alebo že je nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené.
26. Kasačný súd považuje vo vzťahu k námietkam sťažovateľky za nevyhnutné uviesť, že samotné dobrovoľné zaradenie zamestnanca do štátnozamestnaneckého pomeru nevyvoláva diskrimináciu vo vzťahu k možnosti výkonu činnosti mediátora podľa zákona o mediácii. Za diskrimináciu sa považuje také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom inak než s iným človekom na základe jeho odlišnosti napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania. Vo vzťahu k súbežnej existencii štátnozamestnaneckého pomeru a oprávnenia na výkon činnosti mediátora treba v prvom rade zdôrazniť, že zákon o štátnej službe vylučuje paralelný výkon inej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane, nie je možné stavať na rovnakú úroveň možnosť a nárok zamestnanca v štátnej službe dosiahnuť pozastavenie výkonu advokátskej činnosti podľa § 8a ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení živnostenského zákona, ktorý upravuje obligatórne pozastavenie výkonu činnosti advokáta pre kolíziu s výkonom činnosti nezlučiteľnej s poskytovaním služieb
advokáta. Na rozdiel od zákona o advokácii zákon č. 420/2004 Z.z. však v ust. § 8a obsahuje iba fakultatívnu možnosť mediátora domôcť sa pozastavenia výkonu činnosti mediátora na základ zákonom stanovených dôvodov a ako výsledok správneho konania, kde pri rozhodovaní o vyhovení či nevyhovení žiadosti uplatňuje správnu úvahu. Kasačný súd považuje za správne a dostatočne odôvodnené, že existencia štátnozamestnaneckého pomeru sama o sebe nemôže byť jediným dôvodom na pozastavenie činnosti mediátora bez toho, aby tento bol podporený iným dôvodom objektívneho charakteru. Zo žiadosti sťažovateľky nevyplýva, že by štátnozamestnanecký pomer predstavoval len dočasnú „prekážku“ výkonu reálne predpokladanej činnosti mediátora. Dôvodom pre zamietnutie jej žiadosti o pozastavenie činnosti mediátora nebol iba samotný fakt, že je v štátnozamestnaneckom pomere, ale to, že žiadosť o pozastavenie výkonu činnosti mediátora nebola vo vzťahu k predpokladu výkonu mediátorskej činnosti odôvodnená žiadnou skutočnosťou, ktorá by mohla byť subsumovaná pod pojem „vážne rodinné alebo osobné dôvody“ prípadne „iný dôležitý dôvod“, ktoré
nepochybne treba vykladať v kontexte (predpokladaného ) záujmu mediátora a záujmu štátu na vykonávaní mediátorskej činnosti . 27. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky ohľadom znemožnenia jej slobodného výberu povolania kasačný súd uvádza, že sťažovateľka naopak slobodný výber povolania uplatnila, pričom si vybrala prácu v štátnej službe, rozhodnutie nie je možné vyhodnotiť ako zásah do princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti, nakoľko ich rámec predstavuje zákonná úprava, o ktorej kasačná sťažovateľka nepochybne má vedomosť.
V. Záver
28. Vzhľadom na limity súdneho prieskumu rozhodnutí založených na správnom uvážení kasačný súd konštatuje, že žalovaným aplikovaný výklad právnej normy nevykazuje znaky svojvôle ani prekročenia zákonom zverených právomocí a nevybočuje z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Za danej skutkovej a právnej situácie nevidí dôvod pre záver o nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Zároveň Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konštatuje, že sťažovateľka v kasačnej sťažnosti neuviedla také skutočnosti, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť výroku rozsudku krajského súdu, ani také právne relevantné námietky, s ktorými by sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nebol dostatočne vysporiadal. Najvyšší správny súd tiež nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a preto kasačnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 29. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľke, ktorá nemala v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP). 31. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
V Bratislave dňa 16. decembra 2021