5Sžk/26/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): T. E., narodený X. P. XXXX, bytom M. C. XX, N., zastúpený: JUDr. Pavol Gráčik, advokát so sídlom Farská 40, Nitra, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody 6, Bratislava, za účasti: 1/ Jaguar Land Rover Slovakia s.r.o., so sídlom: Horné lúky 4540/1, Nitra, IČO: 48302392, zastúpený: CMS Cameron McKenna Nabarro Olswang, advokáti, v.o.s., organizačná zložka, so sídlom Staromestská 3, Bratislava,, IČO: 51034166, 2/ MH Invest, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 44/A, Bratislava, IČO: 36724530, zastúpený: Allan Böhm, advokát advokátskej kancelárie Böhm & Partners, so sídlom Jesenského 2, Bratislava, 3/ Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, Bratislava, IČO: 31820174, 4/ Nitra Invest, s.r.o., so sídlom Mostná 29, Nitra, 5/ DESIGN ENGINEERING, a. s., so sídlom Palisády 33, Bratislava, 6/ T.. P. D., bytom K. XX, A., 7/ J.. Q. V., bytom W. F. X, N., 8/ W. M., bytom Q. X, N., 9/ W. E., bytom W. F. XX, N., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 21977/2016/B625-SV/53540/Pa z 25. augusta 2016, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/ 247/2016-386 z 26. februára 2020, ECLI:SK:KSNR:2020:4016200928.6, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Účastníkom kasačného konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

II. Konanie na krajskom súde

3. Krajský súd v Nitre (ďalej „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č. k. 11S/147/ 2016-386 z 26.02.2020, ECLI:SK:KSNR:2020:4016200928.6 (ďalej „napadnutý rozsudok“), zamietol podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“) ako nedôvodnú sťažovateľovu správnu žalobu proti preskúmavanému rozhodnutiu. 4. Sťažovateľa správny súd považoval za aktívne legitimovaného ako zainteresovanú verejnosť podľa § 178 ods. 3 SSP. Správny súd poznamenal, že pred ním prebehlo viacero konaní s obdobným skutkovým základom a rovnakými žalobnými dôvodmi, a v jednotlivostiach na iné rozsudky aj ďalej poukazoval. 5. Citujúc skorší rozsudok v inej veci správny súd na žalobný bod o nedostatočnom zregulovaní dotknutého územia územným plánom obce alebo zóny (pričom podľa sťažovateľa územný plán Mesta Nitra stanovuje podmienku spracovania územnoplánovacej dokumentácie na úrovni zóny) reagoval poukazom na VZN Mesta Nitra č. 3/2003 v znení jeho dodatkov (ktorým bola vyhlásená záväzná časť územného plánu mesta), pričom zdôrazňoval, že v bodoch 1.13.1 - 1.13.5 sú tam uvedené priestorovo funkčné celky, ktorých sa týka obstaranie a schválenie územného plánu zóny, avšak oblasť, resp. priestorovo funkčný celok Dražovce, tu nie je uvedený. Námietku sťažovateľa, že neboli splnené podmienky na vydanie stavebného povolenia bez predchádzajúceho vydania územného rozhodnutia v zmysle § 32 ods. 2 stavebného zákona, tak považoval súd za nedôvodnú. 6. Ďalej sa podľa súdu na základe podanej žaloby nebolo možné zaoberať otázkou, či investícia mala byť posudzovaná z hľadiska vplyvov na životné prostredie v zmysle § 18 ods. 1 písm. a/ zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (ďalej „zákon o posudzovaní“), nakoľko táto otázka je predmetom posudzovania v inom súdnom konaní vedenom na základe žaloby sťažovateľa. 7. Za nedôvodnú správny súd považoval i námietku proti doručovaniu preskúmavaného rozhodnutia verejnou vyhláškou.

8. Sťažovateľ zastúpený advokátom podal proti napadnutému rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Navrhol zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie. 9. Sťažovateľ argumentoval, že je potrebné si uvedomiť, čoho sa vlastne prvostupňové rozhodnutie týkalo, teda že išlo o stavby realizované stavebníkom, ktorým bol ďalší účastník konania v 1. rade. Zdôrazňoval rozdiel medzi strategickým parkom (stavebníkom ktorého bol ďalší účastník v 2. rade) a investíciou v ňom realizovanou. Tvrdil vlastne, že § 32 ods. 2 stavebného zákona nevyžaduje územné rozhodnutie (iba) pre prípad, keď ide o budovanie samotného strategického parku (nie pri povoľovaní stavieb tvoriacich jednotlivé významné investície), a teda v súdenej veci že nebola splnená hypotéza právnej normy. Správny súd tu podľa sťažovateľa pochybil, keď si zamieňa dve samostatné osvedčenia a investície (strategický park vs. investícia v ňom). 10. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že krajský súd nesprávne reagoval na jeho námietky, že strategický park definovaný osvedčením vydaným pre ďalšieho účastníka v 2. rade nie je obsiahnutý v územnom pláne Mesta Nitra. Upozornil, že už v žalobe podrobne vysvetľoval, že v textovej časti tohto územného plánu je využitie plôch v území limitované spracovaním dokumentácie na úrovni zóny. Poukazoval na to, že Komplexný výkres sa týka aj k. ú F., kde sa pre priemyselnú výrobu vyžaduje spracovanie územnoplánovacej dokumentácie na úrovni zóny, pritom podľa bodu 1.15 citovaného VZN Mesta Nitra je aj grafická časť v plnom rozsahu záväzná. Takýto územný plán zóny podľa sťažovateľa vyhotovený nebol. 11. Sťažovateľ pripomenul námietku zo správnej žaloby, že samotný strategický park nebol posúdený z hľadiska vplyvov na životné prostredie, pričom zisťovacie konanie bolo podľa neho povinné v zmysle § 18 ods. 2 písm. b) a § 38 ods. 3 zákona o posudzovaní. Tvrdil, že ak v rozpore so zákonom nebola posúdená významná investícia v podobe stavby „Vybudovanie strategického parku“, nemôžu byť legitímne ďalšie stavby v tomto strategickom parku. Poznamenal, že obdobný Strategický park Haniska sa bude povinne posudzovať v zmysle zákona o posudzovaní. 12. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Súhlasil s právnym posúdením krajského súdu, podľa neho sťažovateľ len zopakoval svoje námietky zo žaloby. 13. Ďalší účastník konania v 1. rade sa jednotlivo vyjadril k sťažnostným námietkam a uzavrel, že kasačná sťažnosť je nedôvodná a navrhol, aby ju kasačný súd zamietol podľa § 461 SSP zamietol.

14. Dňa 1. augusta 2021 začal činnosť Najvyšší správny súd Slovenskej republiky a prešiel naň výkon súdnictva aj vo veciach kasačných sťažností, v ktorých bol dovtedy príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 11 písm. h/

15. Kasačný súd bol postavený pred úlohu posúdiť dôvodnosť jednotlivých sťažnostných bodov, a v ich medziach určiť, či je rozsudok správneho súdu súladný so zákonom. 16. V kasačnej sťažnosti sa objavila nová argumentácia v sťažnostnom bode o nerozlišovaní medzi strategickým parkom a budovami (investíciou). Kasačný súd však zo správnej žaloby zistil, že nerozlišovanie výstavby v strategickom parku na jednej strane, a umiestnenia a prípravy strategického parku na strane druhej, si osvojil aj sám sťažovateľ v žalobe, a teda tento dôvod nezákonnosti rozhodnutia netvrdil. Všeobecné tvrdenie o nenaplnení hypotézy právnej normy bolo v tomto zmysle nedostatočné. V obdobnej veci rovnakých účastníkov sa k rovnakej novote výstižne vyjadril kasačný súd v rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Sžk/ 25/2020 z 24.08.2022, ECLI:SK:NSSSR:2022:4017200671.1: „[17.] Sťažovateľ argumentoval k nesprávnej aplikácii § 32 ods. 2 stavebného zákona aj podrobným rozvedením rozdielu medzi pojmami strategický park a investícia, pričom práve ich nedôsledné rozlišovanie malo spôsobiť nesprávnosť aplikácie § 32 ods. 2 stavebného zákona.

Vzhľadom na uvedené teda nie je možné konštatovať, že by bol naplnený sťažnostný bod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci správnym súdom podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Takéto rozširovanie argumentácie je uplatnením novoty v konaní pred kasačným súdom v zmysle § 441 SSP. Novoty v kasačnom konaní zásadne nie sú prípustné, pretože kasačná sťažnosť je mimoriadnym opravným prostriedkom a režim koncentrácie konania nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva novôt.“ Ani tvrdené zamieňanie si rôznych osvedčení zo strany správneho súdu nebolo v tomto smere natoľko podstatné, aby viedlo k zrušeniu napadnutého rozsudku, keďže nie je sporné, že aj samotný strategický park bol uznaný za významnú investíciu.

17. Vo vzťahu k sťažnostnému bodu korešpondujúcemu so žalobným bodom vo veci tvrdenej nesprávnej aplikácie § 32 ods. 2 stavebného zákona, kde sťažovateľ vytýkal nesprávne právne posúdenie veci najskôr orgánmi verejnej správy a potom správnym súdom, kasačný súd musí poznamenať, že právne posúdenie správneho súdu (ktoré sa v kasačnom konaní posudzuje na prvom mieste) nebolo formulované celkom výstižne a nebolo dôsledné. Napriek tomu kasačný súd nepovažuje s nižšie uvedeným vysvetlením tento sťažnostný bod za dôvodný, pretože ani sťažovateľova argumentácia o nenaplnení hypotézy právnej normy vyplývajúcej z citovaného ustanovenia v dôsledku tvrdeného rozporu umiestnenia strategického parku (tak argumentoval v správnej žalobe a na vyššie uvedené novoty z kasačnej sťažnosti nemožno prihliadnuť) s príslušným územným plánom nie je správna.

Toto ustanovenie však podľa kasačného súdu nevyžaduje, aby pre umiestňovaný strategický park existovalo v územnom pláne obce/zóny podrobne ustanovené priestorové usporiadanie územia a funkčné využívanie územia. Zákonným predpokladom, ktorý z citovaného ustanovenia vyplýva, je len absencia rozporu umiestnenia strategického parku s priestorovým usporiadaním územia a funkčným využívaním územia, ktoré je v územnom pláne ustanovené.

Kasačný súd sa však v súlade s vyššie uvedeným domnieva, že pre aplikáciu § 32 ods. 2 stavebného zákona sa nevyžaduje, aby územný plán priamo podrobne riešil umiestnenie strategického parku. Podstatné je, že z územného plánu nevyplýva také priestorové usporiadanie územia a funkčné využívanie dotknutého územia, s ktorým by bol strategický (priemyselný) park v rozpore - napríklad rekreačná funkcia, bytová výstavba a pod.

O vhodnosti a osožnosti takejto právnej úpravy v stavebnom zákone si môže každý urobiť vlastný názor. Je zrejmé, že skôr vyhovuje investorovi strategického parku, ktorý je významnou investíciou, a naopak nemusí uspokojiť vlastníkov susedných pozemkov či zainteresovanú verejnosť. Jednou z funkcií právneho poriadku je však aj riešenie konfliktov medzi protichodnými záujmami zainteresovaných subjektov či častí spoločnosti.

20. K sťažnostnému bodu týkajúcemu sa chýbajúceho posúdenia strategického parku z hľadiska vplyvov na životné prostredie kasačný súd musí poznamenať, že mu z argumentácie sťažovateľa nie je zrejmé, v čom vidí nesprávne právne posúdenie krajského súdu. Správny súd v bode 36 napadnutého rozhodnutia citáciou z iného rozsudku poskytol svoje právne posúdenie tohto žalobného bodu, z ktorého sa dá vyrozumieť, že spolu zo žalovaným za rozhodujúce pre vec považoval právoplatné rozhodnutie EIA (v zmysle ktorého sa nemalo vykonať posudzovanie). V kasačnej sťažnosti uvádzal v podstate len všeobecne to, že zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, resp. prvostupňového rozhodnutia o povolení stavieb mala závisieť od toho, či bol posúdený samotný strategický park, nereaguje však na toto právne posúdenie krajského súdu. Okrem toho aj pri tejto argumentácii ide vlastne o neprípustnú novotu v kasačnej sťažnosti (§ 439 ods. 3 písm. b/, § 441 SSP), keďže sa argumentácia zo žaloby a kasačnej sťažnosti neprekrýva. V správnej žalobe totiž sťažovateľ v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie namietal to, že rozhodnutie EIA sa týkalo navrhovanej činnosti „Automotive Nitra Project“, ktorá už však nebola aktuálna v dôsledku existencie nového zámeru „Automotive Nitra Project - Fáza 2“, ale v kasačnej sťažnosti toto rozlišovanie nezopakoval, lež namietal chýbajúce posúdenie strategického parku (ako samostatného objektu) s dôsledkami v podobe nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. 21. Vzhľadom na to, že žiaden sťažnostný bod nebol dôvodný, kasačnému súdu nezostalo iné, ako kasačnú sťažnosť zamietnuť. 22. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP). Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im trovy kasačného konania vznikli a nevzhliadol dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.