5Sžk/27/2019

Odôvodnenie

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania a súdneho konania

územie: Trnava, vo vlastníctve spoločnosti Kamenáč, s.r.o. nachádzalo na ploche cca 20 m x 7 m zrealizované oplotenie z betónových zalievacích tvárnic a jeho výstavba nebola príslušným úradom povolená. Následne stavebný úrad vydal dňa 16. novembra 2017 oznámenie č. 0SaŽP/ 35181-85063/2017/Zs o začatí konania podľa § 88 a § 88a zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „stavebný zákon“) o odstránení, resp. dodatočnom povolení stavby oplotenia. 2. Žalobkyňa podala dňa 10. januára 2018 mestu Trnava ako stavebnému úradu (ďalej aj ako “stavebný úrad”) žiadosť o dodatočné povolenie stavby „oplotenie pozemku na parcele č.

Dňa 22. marca 2018 vydalo mesto Trnava rozhodnutie č. OSaŽP/1323-11178/2018/GD (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bolo žalobkyni podľa § 88a ods. 2 a § 90 stavebného zákona a ustanovenia § 25 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona (ďalej aj ako „vyhláška č. 453/2000 Z. z.“) nariadené odstránenie stavby oplotenia.

Poukázal na to, že oplotená časť pozemku sa nachádza pri existujúcom lesoparku Kamenný mlyn, ktorý je významný krajinný prvok podľa § 2 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 543/2002 Z. z.“) a je podľa záväznej časti územného plánu súčasťou funkčného bloku v urbanizovanom území Z. Plochy Zelene, Z 01 Plochy lesoparkov. Podľa základnej charakteristiky a podmienok využitia vymedzeného územia je územie Z 01 určené pre budovanie plôch a lesov osobitného určenia s funkčným využitím podľa primárnych, prípustných alebo podmienečne prípustných funkcií, a preto realizáciou oplotenia v časti tohto územia by bolo zamedzené jeho využitie v súlade s platným územným plánom, ktoré okrem funkčného využitia rieši aj zabezpečenie verejnej prístupnosti lesoparkov. S poukazom na uvedené, ako aj s vymedzením neprípustných funkcií, medzi ktoré patrí aj ostatná výstavba objektov a s odkazom na doplňujúce ustanovenia, v zmysle ktorých je vo vzdialenosti 15 m od územnej hranice existujúcich a navrhovaných

územného plánu. Z dôvodu rozporu s územným plánom stavebný úrad nariadil odstránenie stavby, keďže sa na základe podkladov konania o dodatočnom povolení preukázal rozpor stavby oplotenia s verejným záujmom. Dôvodil tiež s poukazom na ustanovenie § 88a ods. 1 a ods. 2 stavebného zákona, že dôkazné bremeno preukázať, že ďalšia existencia nepovolenej stavby nie je v rozpore s verejným záujmom je na stavebníkovi, pričom stavebník príslušné podklady, ktoré by túto skutočnosť preukazovali, nepredložil.

Uviedol, že dotknuté orgány sa v zákonom stanovenej lehote nevyjadrili a stavebník k žiadosti nepredložil žiadne stanoviská. 6. Stavebný úrad v odôvodnení tiež poukázal na to, že na základe určenia výstavby obytnej zóny Kamenný mlyn bola v minulosti určená aj hranica zastavaného územia v danom území, čo bolo premietnuté aj do evidencie katastra ako hranica zastavaného územia k 1. januáru 1990. V tejto súvislosti poukázal na to, že nepovolené oplotenie je už mimo zastavaného územia. Zdôraznil, že táto skutočnosť bola riešená aj v územnom rozhodnutí zo dňa 16. júla 2013 OSaŽP/1590-58733/2013/Kch o umiestnení stavby IBV Kamenný mlyn, Doprava a inžinierske

7. Stavebný úrad tiež uzavrel, že umiestnením tejto stavby do bloku Z 01 Plochy lesoparkov bolo zo strany stavebníka porušené aj ustanovenie § 4 ods. 1 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len ako „vyhláška č. 532/2002 Z. z.“), pretože došlo k zamedzeniu predpokladaného rozvoja územia a nepríde k naplneniu zámerov ochrany existujúceho lesoparku a využitia územia podľa platného územného plánu po hranicu zastavaného územia, ktorá tvorí hranice stavebných pozemkov obytnej zóny Kamenný

Ako prílohu k odvolaniu doložila fotografie, ktoré podľa jej názoru dokazujú, že existujúci stav bloku Z 01 je neudržiavaný a práve svojim stavom poskytuje možnosť zvýšeného výskytu hlodavcov. V tejto súvislosti tiež poukázala na to, že práve na časti pozemkov, ktoré boli vytvorené predloženým geometrickým plánom sa vytvorila zóna, ktorá svojou povahou zabezpečuje funkcie, ktoré sú prípustné pre tento blok, konkrétne zeleň doplnkovej vybavenosti - tráva, výsadba okrasných rastlín a stromov, ktorá skutočnosť nie je zo strany stavebného úradu rozporovaná a táto bola aj preukázaná v rámci výkonu štátneho stavebného dohľadu.

rozhodnutie. 10. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že v danej veci si stavebný úrad obstaral potrebné podklady pre rozhodnutie a bol presne a úplne zistený skutočný stav veci. S odkazom na ustanovenie § 88a ods. 1 a 2 stavebného zákona poukázal na to, že dôkazné bremeno preukázať, že ďalšia existencia nepovolenej stavby nie je v rozpore s verejným záujmom, je na stavebníkovi, pričom tento nepredložil príslušné doklady.

a zámermi územného plánovania. 11. Včas podanou správnou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalobkyňa navrhla správnemu súdu, aby z dôvodu nezákonnosti zrušil aj prvostupňové rozhodnutie, ktoré predchádzalo napadnutému rozhodnutiu. Žalobkyňa považovala napadnuté rozhodnutie, ako aj postup žalovaného za nezákonný v celom rozsahu, a to najmä z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, ďalej že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, ďalej že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej a tiež z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. 12. Žalobkyňa upozornila na časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom žalovaný poukázal na to, že predmetná plocha, na ktorej je stavba postavená, je podľa záväznej časti

hraničné. Upozornila tiež, že táto skutočnosť dokonca nevyplýva ani z evidencie katastra, podľa ktorej má pozemok parc. č. XXXXX/XXX spôsob využitia ako pozemok prevažne v zastavanom území obce alebo v záhradkárskej osade, na ktorom sa pestuje zelenina, ovocie, okrasná nízka a vysoká zeleň a iné poľnohospodárske plodiny.

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „vyhláška č. 461/2009 Z. z.“) poukázala na to, že účel využitia pozemku zapísaný v katastri nehnuteľností spochybňuje, že by pozemok parc. č. XXXXX/XXX v k. ú. Trnava bol regulovaný v bloku Z 01 určeného územným plánom dodajúc, že podľa výroku napadnutého rozhodnutia žalovaný nariadil odstránenie stavby (20 m x 7 m) z dôvodu nesúladu s územným plánom, a to aj z pozemku, ktorého účel využitia je v priamom rozpore so základnou charakteristikou využitia územia vymedzeného v územnom

poľovnícke využívanie. 14. Ďalej nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že sa v spise nachádza záväzné stanovisko podľa § 140b stavebného zákona, keďže v danej veci je mesto Trnava stavebným úradom, a preto nemá postavenie dotknutého orgánu, ktorý by mal možnosť uplatniť svoje požiadavky záväzným stanoviskom. Doplnila, že postavenie dotknutého orgánu v danom konaní má Okresný úrad Trnava, odbor starostlivosti o životné prostredie, ako orgán ochrany prírody, ktorý však v koncentračnej lehote (§ 61 ods. 6 stavebného zákona) neoznámil svoje stanovisko, t.j. platí fikcia, že z hľadiska ním sledovaných záujmov so stavbou súhlasil.

15. Na záver poukázala, že vo funkčnom bloku Z 01 je možné umiestňovať určité stavby (cesty, parkoviská, zariadenia parkovania, nevyhnutné zariadenia technického a hospodárskeho vybavenia územia atď.). Stavba oplotenia podľa nej priamo súvisí s užívaním jej stavby s tým, že ide o doplnkovú funkciu nevyhnutnú na užívanie pozemku (nevyhnutné vybavenie územia).

Tiež poukázala na to, že v „ochrannom pásme“ určenom v územnom pláne (nie je to ochranné pásmo v zmysle zákona, ochranné pásmo môže byť vymedzené rozhodnutím alebo územným plánom zóny) nie je možné budovať objekty na bývanie a služby - oplotenie nie je ani jednou z týchto stavieb a nenarušuje verejnú prístupnosť lesoparku, keďže lesopark je naďalej prístupný v nezmenenom rozsahu, prístupová cesta do lesoparku nevedie cez pozemok, na ktorom sa nachádza jej oplotenie.

V tejto súvislosti tiež poukázal na to, mesto F. síce nazvalo list zo dňa 09. januára 2018 ako „záväzné stanovisko“, avšak toto nie je záväzným stanoviskom v zmysle ustanovenia § 140b stavebného zákona, ide len o informáciu pre stavebníka na základe jeho žiadosti. Žalovaný upozornil, že nezávisle od uvedeného listu mesta Trnava v odvolacom konaní preskúmal súlad predmetnej stavby s územným plánom a zistil, že predmetná stavba oplotenia je v rozpore s jeho záväznou časťou, nakoľko predmetná plocha, na ktorej sa stavba nachádza, je podľa záväznej časti funkčne definovaná ako Z 01 Plochy lesoparkov, v ktorej medzi neprípustné funkcie patrí „ostatná plocha objektov“. Žalovaný ako dôkaz predložil k vyjadreniu k žalobe územnoplánovaciu informáciu, z ktorej vyplýva, že parcely č. 10138/258 a 10133/9 v k. ú.

význam tohto termínu je zrejmé, že množina „ostatných objektov“ nezahŕňa všetky objekty, t.j. výstavba určitých objektov v danom regulačnom bloku je povolená. V tejto súvislosti tiež dôvodila, že zásady a limity pre ochranu a tvorbu krajiny upravené v C.01.08 územného plánu, na ktoré vo svojom vyjadrení odkazuje žalovaný, upravujú zákaz budovať objekty na bývanie, výrobu a služby z dôvodu ochrany porastov a týchto objektov, pričom zastala názor, že oplotenie nie je objektom na bývanie, výrobu a služby a preto nie je objektom, ktorý by bolo neprípustné v danom území umiestňovať dodajúc, že žalovaný neuviedol žiadne dôvody, prečo by bolo možné považovať plot za neprípustnú funkciu v danom území. Ďalej žalobkyňa v súvislosti s vyjadrením žalovaného, že pre neho sú záväzné údaje podľa katastra nehnuteľností ohľadom umiestnenia pozemku mimo zastavaného územia obce, ale nie sú pre neho záväzné údaje katastra o spôsobe využitia pozemkov tvrdila, s odkazom na ustanovenie § 139 ods. 8 stavebného zákona, že rozhodujúca je hranica, ktorá je určená v územnom pláne,

Na záver poukázala na fakt, že napadnuté rozhodnutie malo obsahovať všetky skutočnosti a argumenty uvádzané žalovaným v jeho vyjadrení, keďže je v právnom štáte neprípustné, aby sa adresát individuálneho správneho aktu dozvedal o dôvodoch jeho vydania z iných vyjadrení v inom konaní, resp. mu boli predkladané podklady, ku ktorým nemal možnosť sa vyjadriť v správnom konaní. 18. Žalovaný v duplike uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že jeho výklad pojmu „ostatná výstavba objektov“ je svojvoľnou aplikáciou všeobecne záväzného nariadenia, pričom zastal opačný záver a to, že je v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania, ktoré prostredníctvom územného plánu zosúlaďuje záujmy a činnosti ovplyvňujúce územný rozvoj, životné prostredie a ekologickú stabilitu vo verejnom záujme. Ďalej uviedol, že vo vyjadrení k správnej žalobe poukázal aj na Zásady a limity pre ochranu a tvorbu krajiny upravené v regulatíve C.01.08 na zdôvodnenie cieľov a zámerov územného plánovania, de facto súlad s verejným záujmom, pričom z regulatívu C.01.11 (Vymedzenie ochranných pásiem a

nehnuteľností a platné právne predpisy v oblasti stavebného konania a územného plánovania. S poukazom na uvedené nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné. 19. Správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol a vyslovil názor, že v posudzovanom prípade sú dané zákonné dôvody na odstránenie stavby, a to s poukazom na ustanovenia § 88a ods. 2 v spojení s § 90 stavebného zákona, pretože v konaní bol preukázaný rozpor stavby s verejným záujmom, ktorý predstavoval rozpor s Územným plánom mesta Trnava, konkrétne s cieľmi a zámermi územného plánovania.

21. Správny súd k námietke, že sa v spise nenachádza žiaden doklad, z ktorého by vyplývalo, že posudzovaná plocha je funkčne definovaná ako blok Z 01 Plochy lesoparkov podľa územného plánu, uviedol, že z listu vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie:

Preto uzavrel, že posudzovaná plocha a stavba na nej sa nachádzajú mimo zastavaného územia obce, konkrétne za hranicou rozvojovej plochy 025 Obytná zóna Kamenný mlyn a v danom prípade je dostatočne preukázané, že dotknuté pozemky spadajú do bloku Z 01.

Stavebný úrad, ako aj žalovaný v odôvodneniach svojich rozhodnutí po konštatovaní, že realizácia oplotenia v bloku Z 01 Plochy lesoparkov je neprípustnou funkciou, dostatočným a zrozumiteľným spôsobom tento záver ozrejmili. Žalovaný na základe žalobnej námietky ozrejmil skutočnosti, ktoré preukazujú, že predmetné pozemky sa nachádzajú v bloku Z 01 a rovnako prečo nie je potrebné na preukázanie tejto skutočnosti geometrické zameranie, pričom doložil územnoplánovaciu informáciu, z ktorej tieto skutočnosti vyplývajú.

23. K prípustnosti posudzovanej stavby v bloku Z 01 správny súd zdôraznil, že stavba oplotenia sa považuje za výstavbu objektu, ktorá sa podľa stavebného zákona považuje za drobnú stavbu. Žalobca uvádzal, že oplotenie je zariadením, ktoré priamo alebo nepriamo bráni zvýšenému výskytu hlodavcov z lesoparku, a preto napĺňa základnú zásadu sledovanú územným plánom - zabránenie negatívnych vplyvov lesoparku na susedné parcely určené

24. Podľa názoru správneho súdu žalovaný, ako aj stavebný úrad, na účely rozhodnutia dostatočným a zrozumiteľným spôsobom uviedli dôvody, ktoré ich viedli k záveru, že nepovolenú stavbu je potrebné odstrániť. Naviac správny súd dodal, že k legalizácii oplotenia v tejto funkčnej ploche sa vyjadril aj spracovateľ Územného plánu mesta Trnava Ing. arch.

II. Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

25. Žalobkyňa kasačnú sťažnosť zo dňa 7. júna 2019 odôvodnila tým, že žalovaný nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočnili jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. f), g), h) SSP). Žalobkyňa sa domáhala zmeny napadnutého rozsudku tak, že kasačný súd zruší rozhodnutie žalovaného alebo žiadala zrušiť rozhodnutie správneho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Tiež uvádza, že stavebný úrad je ten, kto má vedieť spoľahlivo vyhodnotiť umiestnenie nepovolenej stavby v jednotlivom bloku v zmysle územného plánu a rozpor stavby s verejným záujmom a tým zistiť skutočný stav veci. Krajský súd mal v tejto súvislosti zle vyložiť rozloženie dôkazného bremena v konaní o odstránení stavby, keďže vlastník nepovolenej stavby je povinný iba predložiť podklady v zmysle § 8 a § 9 vyhlášky č. 453/2000 Z.z.

29. Krajský súd mal podľa žalobkyne v rozsudku uviesť, že na zistenie skutočnosti, či sa stavba nachádza v určitom regulačnom bloku, je dostatočná územnoplánovacia informácia. Poukazuje na to, že územnoplánovacia informácia má nezáväzný charakter a bolo povinnosťou stavebného úradu bez pochybností verifikovať umiestnenie posudzovanej stavby, čo však bez prekrytia územného plánu a katastra nie je možné.

31. Na záver žalobkyňa poukazuje na to, že neprípustnosť stavby v regulačnom bloku Z.01 nie je daná a napadnuté rozhodnutie nie je v tejto súvislosti, najmä z dôvodu verejnej dostupnosti lesoparku, dostatočne odôvodnené. Žalobkyňa tvrdí, že verejná dostupnosť lesoparku je zabezpečená v nezmenenom rozsahu a ak bolo potrebné zabezpečiť verejnú prístupnosť, mohli správne orgány alebo súd navrhnúť vybudovanie bráničky. Podľa žalobkyne je rozhodnutie správneho súdu zmätočné tiež v tom, že posudzovaná stavba by sa mala nachádzať jednak v ochrannom pásme lesoparku ako aj byť súčasťou bloku Z.01. Žalobkyňa tvrdí, že oplotenie sa nemôže naraz nachádzať v oboch týchto územiach a tiež to, že dnes sa oplotenie nachádza v bloku Z.01 bežne. 32. Žalobkyňa tiež navrhla kasačnej sťažnosti priznať odkladný účinok, pretože jeho nepriznaním hrozí nútený výkon rozhodnutia prvostupňového orgánu a prípadný úspech žalobkyne by už v prípade odstránenia stavby nemal význam a vznikli by zbytočné škody na majetku žalobkyne a došlo by k zásahu do jej subjektívnych práv.

III. Posúdenie kasačného súdu

34. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 S a bola v kasačnom konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou. 35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju zamietol (§ 461 SSP).

III. A

V súvislosti s touto námietkou žalobkyne kasačný súd uvádza, že v územnom ako aj v stavebnom konaní platí koncentračná zásada, to znamená, že po termíne určenom stavebným úradom sa na pripomienky a námietky účastníkov konania neprihliada a stanoviská dotknutých orgánov, ktoré sa nevyjadrili, sa považujú za kladné; stavebný úrad však musí zainteresované subjekty na túto skutočnosť písomne upozorniť a jednoznačne určiť lehotu na uplatnenie ich pripomienok a námietok (R 105/2012 (sp. zn. 6 Sžp 1/2011)). Koncentračná zásada v

vysporiadať. 39. Ani v odvolaní následne žalobkyňa žiadnym spôsobom nerozporovala zistený skutkový stav veci, že nepovolené oplotenie sa nachádza v bloku Z 01 Plochy lesoparkov. Žalobkyňa v odvolaní poukazovala jedine na skutočnosť, že nepovolené oplotenie je v súlade s funkciami určenými pre blok Z 01 Plochy lesoparkov. Z toho dôvodu ani v konaní o odvolaní nemal žalovaný povinnosť vysporiadať sa s prípadnými, pre neho neznámymi, námietkami žalobkyne, ktoré nevzniesla v prvostupňovom ako ani v druhostupňovom konaní, keď mal za preukázané, že stavba sa nachádza v bloku Z 01, čo aj riadne odôvodnil.

Rozšírený senát sa totiž s otázkou koncentračnej zásady v citovanom rozhodnutí vysporiadal: „Rozšírený senát ďalej zvažoval, či predchádzajúci záver platí i v prípadoch, kedy procesné predpisy upravujú zásadu koncentrácie konania (napr. § 61 ods. 3 starého stavebného zákona alebo § 89 ods. 1 stavebného zákona nového).

Rozšírený senát sa s vyššie uvedeným názorom stotožnil len sčasti. Pravidlo vyššie uvedené totiž nerozlišuje dostatočne žalobné námietky procesnoprávneho charakteru, ktorých uplatnenie je limitované ustanoveniami o koncentrácii správneho konania, od námietok hmotnoprávnych, ktoré nijak obmedzovať nemožno. Inak povedané, žalobca určite nemôže účinne spochybňovať zákonnosť postupu žalovaného správneho orgánu a vytýkať mu ako procesnú vadu, že sa nevysporiadal so skutočnosťami či právnymi námietkami, ktoré v správnom konaní neuviedol alebo ktoré uplatnil neskoro, môže však bez obmedzenia namietať nesprávne právne posúdenie veci, ku ktorému žalovaný svojim postupom dospel.“

42. Z toho dôvodu sa kasačný súd stotožňuje so závermi správneho súdu, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán vzhľadom na to, že žalobca námietku ohľadom umiestnenia posudzovaného oplotenia na pozemkoch v bloku Z 01 územného plánu v konaní pred nimi neuvádzal, dostatočne a jasne poukázali na skutočnosti, ktoré preukazujú, že predmetné pozemky sa nachádzajú v bloku Z 01 územného plánu. Z dôvodu koncentračnej zásady preto nebolo možné rozhodnutie žalovaného zrušiť pre nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie.

K dôkaznému bremenu 43. Žalobkyňa tiež uvádza, že stavebný úrad je ten, kto má vedieť spoľahlivo vyhodnotiť umiestnenie nepovolenej stavby v jednotlivom bloku v zmysle územného plánu a rozpor stavby s verejným záujmom a tým zistiť skutočný stav veci. Krajský súd mal v tejto súvislosti zle vyložiť rozloženie dôkazného bremena v konaní o odstránení stavby, keďže vlastník nepovolenej stavby je povinný iba predložiť podklady v zmysle § 8 a § 9 vyhlášky č. 453/2000

Keďže odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (čl. 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov), je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

46. Už v oznámení č. 0SaŽP/35181-85063/2017/Zs zo dňa 16. novembra 2017 o začatí konania podľa § 88 a § 88a stavebného zákona o odstránení resp. dodatočnom povolení stavby stavebný úrad žalobkyňu jasne odkázal na ustanovenie § 88a ods. 1 stavebného zákona, že je úlohou žalobcu predložiť doklady o tom, že dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania, a osobitnými predpismi. 47. Žalobkyňa v prvostupňovom konaní však nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by mali preukazovať súlad s verejnými záujmami a nepredložila ani doklad (územnoplánovaciu informáciu) o súlade s územným plánom, pretože bol v rozpore s jej predstavami.

48. Poukázanie správneho súdu na dôkazné bremeno na strane žalobkyne a na skutočnosť, že žalobkyňa v konaní o dodatočnom povolení stavby nepredložila dôkazy o súlade stavby s verejným záujmom bol preto podľa kasačného súdu v súlade s § 88a ods. 1 stavebného zákona.

rozhodnutia.

K zisteniu skutočného stavu veci 49. Žalobkyňa opakovane v kasačnej sťažnosti uvádza, že žalovaný ako ani prvostupňový orgán nezistili skutočný stav veci a krajský súd tieto závery potvrdil. Poukazuje na to, že podľa krajského súdu má byť územnoplánovacia informácia dostatočný podklad, že sa stavba nachádza v určitom regulačnom bloku; že stavebný úrad nemal bez pochybností verifikované, či sa stavba nachádza v určitom regulačnom bloku, keďže nezabezpečil prekrytie operátu územného plánu a katastra; že správny súd prihliadal iba na hranicu zastavaného územia stanovenú v katastri nehnuteľností, pričom bol povinný túto hranicu posudzovať podľa územného plánu.

Námietka žalobkyne, že krajský súd zohľadňoval v danej veci hranicu zastavaného územia len podľa katastra nehnuteľností, nie je pravdivá. Správny súd správne vyhodnocoval a spolu zohľadňoval viacero dôkazov o hranici a umiestnení posudzovaných pozemkov, pričom zohľadnil hranicu podľa katastra nehnuteľností ako aj podľa územného plánu, pričom tiež odkázal na predloženú územnoplánovaciu informáciu. Správny súd nepoukazoval na územnoplánovaciu informáciu ako na jediný dôkaz preukazujúci rozpor posudzovanej stavby s územným plánom, ale poukázal na ňu ako na jeden z podkladov, ktorý umiestnenie stavby v rozpore s územným plánom preukazovali. Stavebný úrad danú hranicu v rozhodnutí aj graficky jasne stanovil a z prvostupňového rozhodnutia ako aj z napádaného rozhodnutia jasne vyplýva, akou správnou úvahou sa orgány riadili pri vydávaní rozhodnutí a svoje rozhodnutia riadne

V zmysle § 34 ods. 6 Správneho poriadku skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať, preto ani nebolo povinnosťou tieto všeobecne prístupné informácie ešte iným spôsobom potvrdzovať alebo osvedčovať spôsobom, ktorý si účastník konania želá alebo považuje za správny.

na ktorom je napádané rozhodnutie postavené, teda, že dodatočne povoľovaná stavba je umiestnená v bloku Z 01 územného plánu, a teda jej povolenie je v rozpore verejným záujmom - s cieľmi územného plánovania, žalobkyňa nevyvrátila.

III. D

56. Ak správny súd vo svojom rozhodnutí odkázal na listinu, ktorá nebola ako dôkaz v správnom konaní prvostupňovým správnym orgánom ako ani druhostupňovým orgánom predložená a ani vykonaná, konal podľa kasačného súdu v rozpore s § 119 SSP.

57. Podľa ustálenej judikatúry v správnom súdnom konaní sa rozhodnutie nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka konania [rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 98-102/02 (R122/2003), III.ÚS 357/2016] 58. Ústavný súd v tejto súvislosti ustálene rozhoduje, že spravodlivosť procesu je nevyhnutné posudzovať ako celok (napr. II.ÚS 307/06). Preto k porušeniu spravodlivého procesu podľa neho dochádza iba v takých prípadoch, ak namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (IV.ÚS 320/2011).

60. Kasačný súd po posúdení veci konštatuje, že zo strany správneho súdu išlo o procesné pochybenie, keď v rozhodnutí odkazoval na listinu, ktorá nebola súčasťou administratívneho konania, a teda skutkového stavu zisteného správnym orgánom, a nebola ani ako dôkaz vykonaná v súdnom konaní. Daná listina nebola podkladom pre napádané rozhodnutie, teda neovplyvnila závery žalovaného a ani zistenie skutočného stavu veci, a preto odkaz zo strany správneho súdu nemá vplyv na posúdenie zákonnosti napádaného rozhodnutia. Kasačný súd skúmal, aký vplyv malo dané vyjadrenie na rozhodnutie súdu, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie správneho súdu bolo založené na iných zásadných dôvodoch (body 48 - 52 rozhodnutia správneho súdu) a tieto aj bez zohľadnenia predmetnej listiny jasne odôvodňovali zamietnutie žaloby. Preto napriek tomuto procesnému pochybeniu zo strany krajského súdu, kasačný súd nevidí dôvod na zrušenie napádaného rozhodnutia, pretože by to nemohlo privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre žalobkyňu. Uvedené pochybenie kasačný súd nepovažuje ani za tak zásadné, aby bolo dôvodom pre záver o porušení práva na spravodlivý proces. 61.

III. E

65. Žalobkyňa na záver ešte uvádza, že podľa nej posudzovaná stavba nemôže byť naraz v bloku Z 01 a zároveň v ochrannom pásme lesoparku. Kasačný súd danú námietku považuje za nedôvodnú, pretože určenie ochranného pásma lesoparku žiadnym spôsobom nezasahuje do regulácie a funkcií určených územným plánom pre blok Z 01, a teda žiadnym spôsobom nemôže zmeniť záver o nesúlade posudzovanej stavby s územným plánom.

III. F

K odklonu od ustálenej praxe 66. Sťažovateľka ako dôvod kasačnej sťažnosti uvádza aj skutočnosť, že krajský súd sa mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP). V kasačnej sťažnosti síce odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/5/2004, ale nepoukazuje na žiadne konkrétne závery daného rozhodnutia, od ktorých sa mal správny súd odkloniť, čo je v rozpore s § 440 ods. 2 SSP. Napriek tomu kasačný súd rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/5/2004 preskúmal a vyhodnotil, že dané rozhodnutie sa venovalo definícii stavebného pozemku na účely dane z pridanej hodnoty, čo podľa kasačného súdu nie je aplikovateľné na posudzovanú vec. Preto kasačný súd ani ohľadne tohto sťažnostného dôvodu nepovažuje kasačnú sťažnosť za dôvodnú.

IV.

67. Sťažovateľka sa v kasačnej sťažnosti domáhala priznania odkladného účinku kasačnej sťažnosti. Kasačný súd jej návrh posudzoval zohľadniac ustanovenie § 447 ods. 1 SSP, podľa ktorého môže kasačný súd priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. V danej veci nezistil procesné dôvody na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti, keďže mal za to, že priznanie odkladného účinku by mohlo byť v rozpore s verejným záujmom chráneným územným plánom, teda cieľmi a zámermi územného plánovania a tiež, že z toho dôvodu, že kasačnú sťažnosť považoval za nedôvodnú. Z dôvodu uvedeného kasačný súd návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti v zmysle ustanovenia § 447 ods. 2 SSP v spojení s ustanovením § 188 SSP zamietol.