5Sžk/3/2020

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky pokračuje v kasačnom konaní namiesto ďalšej účastníčky v 8. rade s právnym nástupcom: Z., nar. XX. Y. XXXX, U.. II. Kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta. III. Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

2. Ešte 24. augusta 2006 ďalšia účastníčka v 24. rade ako prenajímateľka uzavrela s ďalším účastníkom v 26. rade zmluvu o nájme výkonu práva poľovníctva v p. r. Švedlár, ktorú schválil vtedajší Obvodný lesný úrad Gelnica rozhodnutím z 21. júna 2007. Listom zo 14. apríla 2008 prenajímateľka na základe uznesenia obecného zastupiteľstva vypovedala túto zmluvu s tým, že sa nájom mal skončiť 31. decembra 2008. Ďalší účastník v 26. rade žalobou žiadal určiť, že táto výpoveď je neplatná. Túto žalobu však Okresný súd Spišská Nová Ves zamietol rozsudkom zo 17. marca 2014, pretože nezistil naliehavý právny záujem na takomto určení. Jeho rozsudok potvrdil Krajský súd v Košiciach svojím rozsudkom sp.zn. 11 Co 669/2014 z 19. novembra 2014 v zásade z rovnakých dôvodov. Dodal ešte, že otázka platnosti výpovede bude posudzovaná v inom konaní (sp. zn. 1 C 18/2009), v ktorom sa ďalšia účastníčka v 24. rade domáhala, aby ďalší účastník v 26. rade vypratal poľovný revír a zdržal sa aj ďalších zásahov do jej vlastníckeho práva.

4. Potom, čo sa tieto občianske súdne konania právoplatne skončili (porov. odsek 2 tohto rozsudku), Okresný úrad Spišská Nová Ves, pozemkový a lesný odbor, 3. marca 2015 oznámil účastníkom, že v prerušenom konaní pokračuje. Ďalšia účastníčka v 24. rade mu 13. marca 2015 oznámila, že svoj pôvodný návrh na schválenie zmluvy so žalobcom z 11. mája 2009 berie späť, a žiadala konanie zastaviť. Pokiaľ by zastavenie konania nebolo možné, žiadala svoj vlastný návrh zamietnuť, pretože je naďalej platná a účinná zmluva o nájme výkonu práva poľovníctva medzi ďalšími účastníkmi v 24. a 26. rade z 24. augusta 2006.

5. Vychádzajúc z tohto názoru pozemkový a lesný odbor okresného úradu ďalším rozhodnutím z 27. augusta 2015 č. OU-SN-PLO-2015/003034-37 neschválil uvedené zmluvy o postúpení výkonu práva poľovníctva z 11. mája a 1. júna 2009.

zamietol. Zdôraznil, že napriek späťvzatiu návrhu nebolo možné konanie zastaviť, pretože so zastavením nesúhlasili ostatní účastníci. Zároveň však musel prihliadať na prejav vôle ďalšej účastníčky v 24. rade, ktorá vlastní takmer 65 % výmery pozemkov v poľovnom revíre Švedlár. Výpoveď pôvodnej zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva z 24. augusta 2006 nebola schválená v súlade s § 16 zákona č. 23/1962 Zb. Preto nemohla byť platná a nemohla viesť k zániku tejto zmluvy, čo zasa prekážalo schváleniu nových zmlúv.

Pozemkový a lesný odbor tomuto úkonu nevenoval náležitú pozornosť, žalovaný to však vo svojom rozhodnutí napravil. Rozsudky Okresného súdu Spišská Nová Ves a Krajského súdu v Košiciach neriešili meritórne otázku platnosti výpovede zo 14. apríla 2008, ale žaloby ďalšieho účastníka v 26. rade zamietli preto, že nebol preukázaný naliehavý právny záujem na žiadanom určení. Tieto rozsudky tak nekonštatovali záväzne pre správny súd v zmysle § 131 SSP, že by táto výpoveď bola platná a pôvodná zmluva z 24. augusta 2006 zanikla. Stanovisko Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoje vidieka Slovenskej republiky, ktorého sa žalobca dovolával, sa týkalo iného konania.

7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Úvodom vytkol správnemu súdu, že sa neriadil ustanovením § 139 SSP o odôvodnení rozsudku, judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky k náležitostiam odôvodnenia ani čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy. V prerokúvanej veci bolo podľa žalobcu nepodstatné, či späťvzatie návrhu na schválenie zmluvy urobil väčšinový spoluvlastník, lebo na zastavenie je potrebný súhlas všetkých účastníkov. Súhlas jedného nemôže znegovať nesúhlas ostatných. Zmluvy o postúpení výkonu práva poľovníctva boli uzavreté v súlade so zákonom č. 23/1962 Zb. a predošlá zmluva o postúpení výkonu práva poľovníctva na ďalšieho účastníka v 26. rade zanikla 31. decembra 2008 v dôsledku výpovede. Preto boli splnené všetky podmienky, aby pozemkový a lesný odbor schválil zmluvu z 11. mája 2009, ktorou bol výkon práva poľovníctva postúpený na žalobcu. 8. Žalovaný a ďalší účastník v 25. rade žiadali kasačnú sťažnosť zamietnuť. 9. Ďalšia účastníčka v 24. rade takisto žiadala kasačnú sťažnosť zamietnuť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa nej dáva odpoveď na kľúčové argumenty žalobcu. Právne posúdenie veci správnym súdom je takisto správne. Výkon práva poľovníctva v poľovnom revíre sa podľa judikatúry posudzuje ako hospodárenie so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 OZ, o čom rozhodujú spoluvlastníci nadpolovičnou väčšinou. Ďalšia účastníčka v 24. rade ako väčšinová spoluvlastníčka rozhodla, že vezme svoj návrh späť, čím rozhodla aj o hospodárení so spoločnou vecou. Proti súhlasu nadpolovičnej väčšiny podielov nemožno zmluvu schváliť. 10. Ďalší účastník v 27. rade žiadal kasačnej sťažnosti vyhovieť. Žalovaný aj pozemkový a lesný odbor mali podľa neho prihliadať na závery vyslovené v rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 Co 699/2014, že výpoveď zmluvy z 24. júna 2006 je platná. Žalobca totiž nemá možnosť domáhať sa posúdenia tejto otázky v osobitnom konaní. Ustanovenie § 131 SSP vyžaduje, aby aj správny súd v zásade vychádzal z rozhodnutí kompetentných orgánov a len výnimočne ich závery korigoval. Za nesprávny považoval aj záver správneho súdu, že bolo potrebné brať do úvahy späťvzatie návrhu zo strany ďalšej účastníčky v 24. rade. Uzavretú zmluvu totiž bolo možné ukončiť len spôsobmi, ktoré ustanovuje zákon. Nesúhlasil ani s odkazom správneho súdu na čl. 20 ústavy, pretože žalobca legitímne očakával aplikáciu § 30 ods. 1 písm. b) Správneho poriadku. Rovnako nepovažoval za správny ani odkaz správneho súdu na čas, ktorý uplynul od podania návrhu. 11. Ďalší účastníci v 28. až 30. rade sa pripojili ku kasačnej sťažnosti. 12. Zvyšní ďalší účastníci sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

15. Kasačný súd sa nestotožňuje s námietkami žalobcu, že rozsudok správneho súdu nie je náležite odôvodnený. Podľa § 139 ods. 2 SSP správny súd v odôvodnení rozsudku uvedie, stručný priebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov účastníkov, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Podľa judikatúry ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva súd nie je povinný dať podrobnú odpoveď na každý jeden argument alebo tvrdenie účastníka, ale postačí sa vyrovnať s argumentami podstatnými (porov. z posledného obdobia napríklad uznesenia sp.zn. I. ÚS 398/ 2021, I. ÚS 421/2021 alebo nález sp. zn. I. ÚS 177/2021 a v nich citovanú prejudikatúru). Správny súd v napadnutom rozsudku zrozumiteľne reagoval na všetky podstatné námietky žalobcu, ktoré sa týkali nerešpektovania stanoviska ministerstva, účinkov rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ako nemožnosti ďalšej účastníčky vziať späť už uzavretú zmluvu. Nesúhlas žalobcu s jeho závermi neznamená, že by rozsudok nebol náležite odôvodnený.

17. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. je právo poľovníctva súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú alebo inak usmrtenú zver si privlastňovať, zbierať zhody parožia a vajcia pernatej zver. Právo poľovníctva patrí vlastníkovi pozemku; vykonávať ho však možno len podľa tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie (§ 2 ods. 2). Podľa § 5 cit. zák. možno právo poľovníctva vykonávať len na poľovných pozemkoch, ktoré okresný národný výbor uznal za (okrem iného) poľovný revír. Podľa § 14 ods. 1 o výkone práva poľovníctva rozhodujú vlastníci pozemkov zlúčených alebo pričlenených do uznaného poľovného revíru (vlastníci spoločného poľovného revíru).

18. Citované ustanovenia zákona č. 23/1962 Zb. upravujú základný rámec výkonu práva poľovníctva. Uvedený zákon bol schválený a nadobudol účinnosť ešte skôr než nadobudol účinnosť dnešný Občiansky zákonník. Z § 2 ods. 1 cit. zák. je však zrejmé, že právo poľovníctva je len osobitným prejavom práva užívať a požívať poľovné pozemky, ich plody a tiež divú zver, ktorá sa na nich objaví a ktorá sama osebe (kým nie je ulovená) nie je predmetom vlastníctva. Právo vlastníka poľovných pozemkov užívať ich a brať z nich úžitky je upravené v § 123 Občianskeho zákonníka, ktoré takisto ustanovuje obmedzenosť tohto práva právnymi predpismi. Právo poľovníctva je tak vo svojej podstate prejavom vlastníckeho práva, hoci je mimoriadne intenzívne regulované verejným právom. Zmluva o postúpení výkonu práva poľovníctva upravená v § 16 zákona č. 23/1962 Zb. je tak osobitným druhom zmluvy, ktorou vlastník poľovného pozemku prenecháva inej osobe právo v určitom rozsahu užívať poľovné pozemky a brať z nich úžitky. Právo užívať určitý predmet a brať z neho úžitky je

19. Ustanovenie § 16 viaže tak platnosť zmluvy, ako aj určité dispozičné úkony s ňou (výpoveď alebo dohoda o jej skončení) na schválenie okresného národného výboru. Úlohy okresných národných výborov podľa citovaných ustanovení vykonávali od 18. decembra 1991 podľa § 36 ods. 3 zákona SNR č. 100/1977 Zb. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva lesné úrady. Ich úlohy postupne prešli na okresné úrady (zákon NR SR č. 222/ 1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy), z nich na obvodné lesné úrady (zákon č. 519/ 2003 Z. z. a následne § 56 ods. 1 a 3 zákona č. 326/2005 Z. z.) a naostatok od 1. októbra 2013 znova na okresné úrady (§ 9 ods. 4 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy). Najneskôr od 1. októbra 2013 sú tak na schválenie úkonov podľa § 16 zákona č. 23/ 1962 Zb. príslušné v prvom stupni okresné úrady. Citované ustanovenie pritom neustanovujú žiadne obmedzenia, ktorými by sa okresné úrady mali pri schvaľovaní zmlúv o postúpení výkonu práva poľovníctva, ich výpovedí alebo dohôd o ich skončení spravovať.

20. V tu prerokúvanej veci pozemkový a lesný odbor, ako aj žalovaný odopreli schváliť zmluvy o postúpení výkonu práva poľovníctva z 11. mája a 1. júna 2009 v podstate z dvoch dôvodov: 1. ďalšia účastníčka v 24. rade, ktorá bola účastníčkou zmluvy z 11. mája 2009 ako prenajímateľka, žiadala neschváliť ju a 2. výkon práva poľovníctva v poľovnom revíre Švedlár bol prenajatý ďalšiemu účastníkovi v 26. rade zmluvou z 24. augusta 2006, ktorá bola riadne schválená lesným úradom a ktorej platnosť nezanikla, pretože výpoveď zo 14. apríla 2008 lesný úrad neschválil tak, ako to ustanovuje § 16 ods. 4 písm. d) zákona č. 23/1962 Zb. Žalobca v podanej správnej žalobe vznášal námietky len proti prvému dôvodu, k druhému dôvodu zdôrazňoval len to, že orgány verejnej správy nerešpektovali závery rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 Co 669/2014, ktorý vraj právoplatne ustálil, že výpoveď zo 14. apríla 2008 je platná.

právny záujem na požadovanom určení, nepredstavuje záväzné posúdenie hmotnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi a nemá ani účinky rozhodnutej veci (porov. rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 5 Cdo 201/2007 alebo 3 Cdo 42/2008). Už správny súd v napadnutom rozsudku zdôraznil, že označeným rozsudkom sp. zn. 11 Co 669/2014 bola právoplatne zamietnutá žaloba o určenie neplatnosti výpovede zo 14. apríla 2008 len z dôvodu, že súdy na žalovanom určení nevideli naliehavý právny záujem. Ani okresný súd, ani krajský súd sa tak vecne nezaoberali otázkou, či je výpoveď platná alebo nie. Vecným zaoberaním nie je to, že súdy pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu vyšli z názoru, že zmluva v dôsledku výpovede

22. Správny súd tak dospel k správnemu záveru, že rozsudok krajského súdu sp.zn. 11 Co 669/2014 záväzne nerieši otázku, či výpoveď zo 14. apríla 2008 je alebo nie je platná a či v jej dôsledku zanikla alebo nezanikla pôvodná zmluva o nájme výkonu práva poľovníctva v p. r. Švedlár z 24. augusta 2006. Žalovaný, ani pozemkový a lesný odbor tak neboli podľa § 40 Správneho poriadku povinné vychádzať z toho, že by výpoveď bola platná a táto zmluva skončená. Naopak, boli oprávnení si túto otázku posúdiť sami, čo aj urobili, a žalovaný dospel k záveru, že výpoveď je neplatná, lebo nebola schválená v zmysle § 16 ods. 4 písm. d) zákona č. 23/1962 Zb. Žalobca však v správnej žalobe proti tomuto záveru nevzniesol žiadne konkrétne žalobné body okrem už uvedenej námietky, že žalovaný nerešpektoval rozsudok sp. zn. 11 Co 699/2014. Podľa § 134 ods. 1 SSP je však správny súd viazaný (okrem iného) dôvodmi žaloby. Ak teda správny súd dospel k záveru, že uvedený žalobný bod nie

. ., že zmluva uzatvorená medzi [ďalšou účastníčkou v 24. rade] a [ďalším účastníkom v 27. rade] zanikla dňom 31.12.2008 na základe výpovede“. Ako však bolo vysvetlené v predošlom texte, tento záver vôbec nie je nepochybný. Naopak, žalovaný výslovne vyšiel z názoru, že táto zmluva je stále platná, pretože jej výpoveď platná nebola. Povinnosťou žalobcu tak bolo v správnej žalobe predniesť konkrétne námietky, prečo tento záver žalovaného nie je správny. Žalobca tak urobil len odkazom na údajné vyriešenie tejto otázky rozsudkom sp.zn. 11 Co 699/2014, s čím sa správny súd nestotožnil. Potom však žalobca podľa § 440 ods. 2 SSP mal predniesť v kasačnej sťažnosti konkrétne námietky proti tomuto posúdeniu veci správnym súdom.

24. Ako už bolo uvedené, ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. neustanovuje žiadne konkrétne dôvody, kvôli ktorým by príslušný orgán mal alebo musel zmluvu schváliť alebo neschváliť. Z § 14 ods. 2 tohto zákona však možno vyvodiť, že výkon práva poľovníctva v poľovnom revíre možno súčasne postúpiť (prenajať) len jednej osobe. Takýto záver je aj v súlade s ďalšími ustanoveniami zákona, ktoré vyslovene predpokladajú, že v určitom čase v určitom poľovnom revíre vykonáva právo poľovníctva len jedna osoba (užívateľa poľovného revíra). Užívateľ poľovného revíra je totiž povinný ustanoviť poľovníckeho hospodára (§ 15 ods. 1), poľovnícku stráž (§ 20), starať sa o poľovný revír (§ 23), vypracovať plán poľovníckeho hospodárenia (§ 24) a plniť tiež iné povinnosti. Účinné napĺňanie týchto ustanovení si vyžaduje, aby tieto povinnosti zaťažovali jednu konkrétnu osobu, pretože súčasná existencia viacerých osôb by mohla viesť k zbytočným konfliktom na úkor plnenia úloh poľovníctva.

25. Kasačný súd už opakovane zdôraznil, že žalobca nespochybnil tento záver žalovaného žiadnym žalobným bodom okrem jedného, ktorý už správny súd považoval za nedôvodný. Tým, že tento záver žalovaného je sám osebe dostatočný na to, aby jeho rozhodnutie obstálo, ani prípadná správnosť ostatných žalobných resp. kasačných bodov nemá na výsledok konania vplyv. 26.

Ako už bolo zdôraznené, zmluva podľa § 16 zákona č. 23/1962 Zb. je len osobitným typom občianskoprávnej (nájomnej) zmluvy, na ktorú sa subsidiárne vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa § 44 ods. 1 OZ je zmluva uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť, teda podľa § 43c ods. 2 OZ zásadne okamihom, keď prijatie dôjde navrhovateľovi. Podľa § 40 ods. 3 OZ je písomný úkon platný, ak je podpísaný konajúcou osobu. V prerokúvanej veci ďalšia účastníčka v 24. rade ako prenajímateľka a žalobca ako nájomca podpísali zmluvu o postúpení výkonu práva poľovníctva 11. mája 2009.

Ustanovené „inak“ je napr. v ustanovení o odstúpení (§ 48 OZ) alebo výpovedi (§ 582 OZ). 27. Podľa citovaných ustanovení sa tak zmluva medzi jej účastníkmi stáva záväznou, len čo vznikla. Ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. síce podmieňuje „platnosť“ zmluvy schválením, podľa kasačného súdu však citované ustanovenie nemožno chápať tak, že by uzavretá zmluva do jej schválenia nemala vôbec žiadne účinky. Platnosť v zmysle citovaného ustanovenia treba chápať ako nadobudnutie plných účinkov v zmysle § 47 ods. 1 OZ.

28. Argumentácia správneho súdu ustanovením § 139 ods. 2 OZ a čl. 20 ústavy nie je správna. Ustanovenie § 139 ods. 2 OZ sa totiž týka len rozhodovania o hospodárení so spoločnou vecou vo vzťahu medzi spoluvlastníkmi navzájom. Netýka sa však vzťahu spoluvlastníkov ako jednotnej zmluvnej strany určitej zmluvy k druhej zmluvnej strane. Inak povedané, podľa § 139 ods. 2 OZ môžu spoluvlastníci rozhodnúť o tom, že uzatvoria určitú zmluvu. Ak s tým prejaví súhlas väčšina spoluvlastníkov, zmluva sa uzavrie s účinkami pre všetkých spoluvlastníkov, vrátane tých, ktorí s uzatvorením nesúhlasili, a všetci spoluvlastníci tvoria spoločne jednu zmluvnú stranu. Takíto spoluvlastníci potom môžu následne podľa § 139 ods. 2 OZ rozhodovať o tom, či ako zmluvná strana zmluvu ukončia a akým spôsobom.

podmienky. Aj keď sa teda väčšina spoluvlastníkov rozhodne napr. odstúpiť od zmluvy, avšak na odstúpenie nie je daný zákonný ani zmluvný dôvod, potom takéto odstúpenie nemá voči druhej zmluvnej strane účinky a zmluva naďalej existuje a sú ňou naďalej viazaní aj podieloví spoluvlastníci, hoci si aj želali ju ukončiť. Táto viazanosť je dôsledkom rovnosti všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov (§ 2 ods. 2 OZ). Žiaden účastník tak nesmie druhému jednostranne vnútiť svoju vôľu, ak na to nie sú splnené zákonné alebo zmluvné podmienky.

Podľa judikatúry ústavného súdu tak citované ustanovenie zaručuje predovšetkým rovnosť vlastníkov navzájom, a to aj v rámci spoluvlastníctva, kde ústavný súd akceptoval zásadu väčšinového rozhodovania a viazanosti menšiny vlastníkov rozhodnutím väčšiny (nález sp. zn. PL. ÚS 110/2011, č. 2/2013 ZNaU). Z citovaného ustanovenia však nemožno vyvodiť, že by vlastník mohol s odkazom na svoje ústavou chránené vlastnícke právo kedykoľvek ukončiť akúkoľvek zmluvu, ktorá sa týka jeho vlastníctva. Ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy totiž dovoľuje zákonom vymedziť obsah vlastníckeho práva, vrátane možností jeho dobrovoľného obmedzenia. Takými ustanoveniami súd aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o zmluvách a ich účinkoch, ako aj o záväzkových vzťahoch.

IV. Záver

30. Hoci teda správny súd naznačené okruhy otázok neriešil celkom správne, nemení to nič na tom, že správne vyriešil otázku, či výpoveď zo 14. apríla 2008 mohol považovať za platnú alebo nie. Toto riešenie bolo potom základom jeho správneho záveru o tom, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je zákonné. Na základe všetkých uvedených úvah tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 31. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167, 168 a 169 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaný ho síce mal, kasačný súd však nezistil dôvody, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal. Podanie vyjadrenia ďalšieho účastníka ku kasačnej sťažnosti nemožno podľa ustálenej judikatúry považovať za splnenie povinnosti, ktorá by opodstatňovala priznanie náhrady trov. 32. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 15. decembra 2021