5Sžk/8/2021
ECLI:SK:NSSSR:2024:1016202709.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 6S/318/2016
- IČS
- 1016202709
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Slovak Telekom, a.s., Bajkalská 28, Bratislava, IČO: 35763469, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, Továrenská 7, Bratislava, IČO: 42355818, za účasti: 1. ANTIK Telecom s.r.o., Čárskeho 10, Košice, IČO: 36191400, zast.: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným, Rázusova 1, Košice, IČO: 36588725, 2. SWAN, a.s., (predtým BENESTRA, s. r. o.,), Landererova 12, Bratislava, IČO: 47258314, 5. Energotel, a.s., Miletičova 7, Bratislava, IČO: 35785217, zast.: ius aegis s. r. o., Nedbalova 12, Bratislava, IČO: 36857203, 6. Marlink s.r.o., Lamačská cesta 3/B, 841 04, Bratislava, IČO: 31373500, zast.: ČECHOVÁ & PARTNERS s. r. o., Staromestská 3, Bratislava, IČO: 47249129, 7. Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, Bratislava, IČO: 35697270, 8. O2 Slovakia, s.r.o., Einsteinova 24, Bratislava, IČO: 35848863, zast.: BBH advokátska kancelária, s.r.o., Suché Mýto 1, Bratislava, IČO: 36713066, 9. Slovanet, a. s., Záhradnícka 151, Bratislava, IČO: 35954612, zast.: SVITOK a spol., s. r. o., Tomášikova 23/C, Bratislava, IČO: 36863980, 10. SWAN Mobile, a. s., (predtým SWAN, a.s.), Landererova 12, Bratislava, IČO: 35680202, 11. Towercom, a. s., Cesta na Kamzík 14, Bratislava, IČO: 36364568, zast. PESCHLOVÁ PODHORSKÁ advokátska kancelária, s.r.o., Bajkalská 2d, 831 04 Bratislava, 12. UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o., Ševčenkova 36, Bratislava, IČO: 35971967, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 17/PÚ/2016-303 zo dňa 11.10.2016, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 6S/318/2016-366, zo dňa 24. septembra 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/318/2016-366 zo dňa 24. septembra
2020 sa zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Žalobca žiadosťou zo dňa 12.12.2013 požiadal o úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby podľa § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon č. 610/2003 Z. z., resp. pôvodný zákon o elektronických komunikáciách) a § 53 ods. 1 a § 78 ods. 11 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon č. 351/2011 Z. z., resp. zákon o elektronických komunikáciách), a to za obdobie roku 2011 a január až júl 2012, spolu s Prílohami č. 1 a č. 2 - výpočet čistých nákladov na univerzálnu službu. 2. Prvostupňovým rozhodnutím č. 1726/OER/2016 zo dňa 30.06.2016 žalovaný rozhodol tak, že žalobcovi podľa § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov a zákona č. 351/2011 Z. z. nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby v rokoch 2011 a 2012 nevznikol, pretože jej poskytovanie nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Na základe žalobcom podaného rozkladu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 17/PÚ/2016-303 zo dňa 11.10.2016 tak, že podaný rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
II. Konanie pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
3. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného žalobu na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“). Namietal nasledovné okruhy: · Najvyšší súd SR (ďalej „NS SR“) obdobné rozhodnutia žalovaného vo veci úhrady nákladov na univerzálnu službu za roky 2005 a 2006 (sp. zn. 6Sž/13/2011 z 29.02.2012), 2007 a 2008 (sp. zn. 5Sž/35/2011) a 2009 a 2010 (sp. zn. 6Sž/24/2012 z 27.11.2013) ako nezákonné zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie konanie a vyslovil právny názor aplikovateľný aj pre úhrady nákladov na univerzálnu službu za roky 2011 a 2012; · nesprávne právne posúdenie podmienok pre vznik práva na úhradu nákladov. Podmienky pre vznik práva na úhradu nákladov na univerzálnu službu stanovovalo do 31.10.2011 ustanovenie § 53 zákona č. 610/2003 Z. z., podľa ktorého mal právo na úhradu nákladov na univerzálnu službu vždy, ak jeho výnosy z jej poskytovania boli nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na jej poskytovanie, t. j. žalovaný mohol len upraviť výšku kompenzácie straty. Od 01.11.2011 boli podmienky vzniku práva na úhradu nákladov na univerzálnu službu upravené v § 53 zákona č. 351/2011 Z. z. a tento podmienil samotný vznik práva na úhradu nákladov univerzálnej služby existenciou neprimeraného zaťaženia podniku pri jej poskytovaní; · limity eurokonformného výkladu. Priamy účinok Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo dňa 07.03.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (ďalej „Smernica“) je vylúčený, lebo jeho podmienkou je, že nedôjde k uloženiu povinnosti jednotlivcom. Nepriamy účinok prostredníctvom eurokonformného výkladu nesmie spôsobiť nečakané účinky (potreba ochrany legitímnych očakávaní a dobrej viery a zákaz retroaktivity); · limity podzákonnej právnej úpravy. Od 15.09.2004 do 31.10.2011 bol pojem neprimerané zaťaženie spájaný so zriaďovaním osobitného účtu univerzálnej služby vo vyhláške ako podzákonnom vykonávacom predpise - vyhláške Ministerstva dopravy pôšt a telekomunikácii
SR č. 501/2004 Z. z. o zriaďovaní a spravovaní osobitného účtu univerzálnej služby a o súvisiacich predpisoch v znení neskorších predpisov (ďalej „vyhláška“). Zo splnomocnenia v § 50 ods. 7 zákona č. 610/2003 Z. z. jasne nevyplýva, aké otázky a v akom rozsahu majú byť vo vykonávacom právnom predpise upravené; · Nedostatočne zistený skutkový stav, keďže žalovaný: a) rozhodol, že poskytovanie univerzálnej služby nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením bez toho, aby vypočítal čisté náklady vynaložené na jej poskytovanie, b) v rozpore s povinnosťou vždy vypočítať čisté náklady rozhodol o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu v dvoch podmienených fázach (1/ vyhodnotenie samotnej možnosti, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený, a ak áno, 2/ až potom sa pristúpi k vypočítaniu čistých nákladov vynaložených na poskytovanie univerzálnej služby), c) použil nevhodné kritérium podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení žalobcu na trhu, čo nezodpovedá ani požiadavke NS SR (rozsudok sp. zn. 5Sž/35/ 2011 pre roky 2007 a 2008),
d) neprípustne podmienil vznik práva žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu podielom na trhu verejnej telefónnej služby poskytovanej prostredníctvom pevnej telekomunikačnej siete nižšom ako 80%, e) nezohľadnil rozhodovaciu prax iných európskych regulátorov; · Opatrením Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky z 09.02.2012, č. 0-28/2012 o úhrade čistých nákladov, o postupe pri posudzovaní neprimeraného zaťaženia a o zriadení a spravovaní osobitného účtu univerzálnej služby (ďalej „opatrenie”) nebol žalovaný vzhľadom na znenie § 53 zákona č. 351/2011 Z. z. a splnomocňovacieho ustanovenia § 54 ods. 7 tohto zákona oprávnený meniť princípy a podmienky úhrady čistých nákladov na univerzálnu službu, ktoré vyplývajú zo Smernice. Žalovaný navyše uplatnil opatrenie retroaktívne na celý rok 2012, t. j. od 01.01.2012, čiže dva mesiace pred jeho účinnosťou dňa 01.03.2012; · porušenie procesných práv (práva vyjadriť sa nenariadením ústneho pojednávania, porušenie zásady aktívnej súčinnosti účastníkov konania a správneho orgánu, práva na súdnu a inú
právnu ochranu a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). 4. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť a podrobne sa vyjadril k žalobným okruhom. 5. Rozsudky NS SR rešpektoval v miere, v akej to to bolo možné. Zdôraznil, že NS SR sa vysporiadaval len s námietkou žalobcu o nesprávnom právnom posúdení, ktoré spočívalo v tom, že žalovaný neposudzoval nárok na úhradu nákladov podľa právnej normy účinnej v čase poskytovania univerzálnej služby. K ostatným námietkam žalobcu však nezaujal žiadne stanovisko.
Podľa žalovaného tak nebolo jednoznačné, ktoré závery vyplývajúce z rozsudku 6Sž/13/2011 a 5Sž/35/2011 považoval NS SR pri prieskume rozhodnutia, ktoré vychádzalo z iného právneho posúdenia veci, za rozhodujúce.
6. Výklad žalobcu považoval za rozporný so Smernicou. Zdôraznil, že vyvažovanie cieľa verejného záujmu v snahe predchádzať deformácii hospodárskej súťaže je základnou premisou čl. 12 a 13 Smernice, ktoré sa zaoberajú kalkuláciou nákladov vynaložených na poskytovanie univerzálnej služby a ich kompenzáciou na európskej úrovni (proces, ktorý na národnej úrovni reguluje § 53 zákona č. 351/2011Z. z.). Verejný záujem si môže vyžadovať, aby boli niektoré služby poskytované za ceny nezodpovedajúce trhovým podmienkam, a teda značne nižšie, ako si to účinná hospodárska súťaž vyžaduje. Uloženie takejto povinnosti by mohlo spôsobiť niektorým menším podnikom značné náklady a obmedziť ich konkurencieschopnosť.
Podniky, ktoré nie sú konkurencieschopné zase značne deformujú účinný priebeh hospodárskej súťaže. Práve preto dáva čl. 12 Smernice národným regulačným orgánom možnosť kalkulovať čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby v prípade, že usúdia, že poskytovanie univerzálnej služby môže predstavovať neprimerané zaťaženie pre podniky.
7. Zo znenia čl. 12 a 13 Smernice však nevyplýva, že podniky majú právo na automatickú kompenzáciu čistých nákladov. Práve naopak, Súdny dvor EÚ (ďalej „SDEÚ“) v rozsudku zo dňa 6. októbra 2010 vo veci C-389/08 Base NV a i. proti Ministerraad (ďalej len „rozsudok C-389/08“), bod 41 explicitne uvádza, že identifikácia nespravodlivého zaťaženia je nevyhnutným predpokladom na to, aby došlo k zavedeniu kompenzačného mechanizmu. Rovnaký záver formulovala aj z rozsudku zo 6. októbra 2010 vo veci C-222/08 Európska komisia proti Belgickému kráľovstvu (ďalej len „rozsudok C-222/08“), bod 48.
8. Aby sa predišlo deformovaniu hospodárskej súťaže automatickým priznaním kompenzácie čistých nákladov, čl. 12 a 13 Smernice, ako aj § 53 zákona č. 351/2011 Z. z., dávajú národným regulačným orgánom právomoc voľnej úvahy. Čl. 12 Smernice podmieňuje kalkuláciu čistých nákladov teoretickou úvahou, či môže byť podnik neprimerane zaťažený poskytovaním univerzálnej služby. Čl. 13 Smernice podmieňuje zavedenie mechanizmu na kompenzáciu faktickou úvahou, či po výpočte čistých nákladov, je podnik naozaj neprimerane zaťažený poskytovaním univerzálnej služby. Na európskej úrovni majú národné regulačné úrady možnosť voľnej úvahy hneď v dvoch štádiách procesu rozhodovania o kompenzácii.
Zároveň európske právo jasne uvádza, že pri výkone svojej právomoci priznať výšku kompenzácie, musia národné regulačné orgány brať do úvahy skutočnosť neprimeraného zaťaženia. Neprimerané zaťaženie ako podmienka pre vznik nároku na úhradu nákladov na poskytovanie univerzálnej služby vyplýva aj z rozsudkov NS SR sp. zn. 5Sž/35/2011 a sp. zn. 6Sž/13/2011. 9. Žalovaný pristúpil k nepriamej aplikácii Smernice (eurokonformnému výkladu), avšak v súvislosti s použitím priameho účinku poukázal na rozsudok SDEÚ zo 06.10.2015 vo veci C-508/14 Český telekomunikačný úrad proti T-Mobile Czech Republic a. s., Vodafone Czech Republic a. s. (ďalej „rozsudok C-508/14”), kde SDEÚ konštatoval priamy účinok čl. 12 a 13 Smernice. SDEÚ konštatoval tzv. „trojuholníkový vzťah“ (operátor 1 - úrad - operátor 2).
Ak úrad rozhoduje prípad udelenia kompenzácie za poskytovanie univerzálnej služby, do konania sú okrem relevantného operátora prizvaní aj iní operátori, ktorých záujmy môžu byť rozhodnutím úradu ovplyvnené. Za takýchto okolností sa priameho účinku čl. 12 a 13 Smernice môžu dovolávať práve títo operátori. Keďže sa budú priameho účinku dovolávať voči úradu, a nie inému operátorovi, úrad bude musieť použiť doktrínu priameho účinku aj napriek tomu, že jej použitím vytvorí povinnosti právnickej osobe. Európsky súdny dvor sa vyjadril, že za takýchto okolností, rozhodnutie úradu neuvalí na operátora povinnosti, ale bude na neho mať len negatívny dopad. Ak by sa boli účastníci správneho konania priameho účinku Smernice dovolali, žalovaný by bol priamo viazaný čl. 12 Smernice. Ostatní účastníci konania (napr. viď podanie účastníka konania Energotel, a. s.) sa v správnom konaní osobitne domáhali použitia inštitútu neprimeraného zaťaženia.
10. Pokiaľ ide o námietky k vyhláške, považoval ju žalovaný za relevantnú právnu normu upravujúcu poskytovanie univerzálnej služby od roku 2011, ktorú nemohol svojvoľne ignorovať. Žiaden z oprávnených subjektov nepodal na Ústavnom súde SR návrh vo veci
súladu právneho predpisu. 11. Výber kritéria pre rok 2011 žalovaný riadne odôvodnil, pričom žalobca neuviedol, v čom má spočívať nezrozumiteľnosť odôvodnenia. 12. Žalovaný nesúhlasil s právnym názorom žalobcu o jeho a priori povinnosti vypočítať čisté
náklady. Pri výklade jednotlivých ustanovení platnej právnej úpravy sa musel riadiť svojou povinnosťou vykladať vnútroštátne právo tak, aby sa dosiahol cieľ stanovený Smernicou. Dvojfázovosť procesu vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia poskytovateľa univerzálnej služby vyplýva zo znenia čl. 12 a 13 Smernice a za účelom dosiahnutia cieľov Smernice ju bol povinný aplikovať pri interpretácií príslušných ustanovení národného práva.
13. V prvej fáze bolo potrebné vyhodnotiť, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený. Až v prípade kladnej odpovede bol povinný vypočítať čisté náklady na univerzálnu službu a na základe nich rozhodnúť, či k neprimeranému zaťaženiu skutočne prišlo.
Prvostupňový orgán preto najskôr skúmal, či pre žalobcu mohlo poskytovanie univerzálnej služby predstavovať neprimerané zaťaženie. Na vyhodnotenie tejto otázky použil za rok 2011 kritérium podielu na trhu. Výber a vhodnosť tohto kritéria prvostupňový orgán riadne zdôvodnil.
Pre vyhodnotenie situácie v roku 2012 žalovaný aplikoval kritériá ustanovené opatrením a aj v tomto prípade svoj postup odôvodnil. 14. Na základe riadneho a podrobne odôvodneného postupu dospel v prvostupňovom konaní k záveru, že poskytovanie univerzálnej služby pre žalobcu nemohlo predstavovať neprimerané zaťaženie.
Na základe tohto záveru nebola splnená podmienka, ktorá bola rozhodná pre ďalší postup spočívajúci v povinnosti vypočítať čisté náklady. 15. Dvojfázovosť vyhodnocovania neprimeranosti zaťaženia má oporu aj v judikatúre SDEÚ (rozsudok C-389/08, bod 36, rozsudok C-222/08, body 43 a 44), ako aj v rozsudku NS SR sp. zn. 5Sž/35/2011. Súčasne je to aj v súlade s cieľmi Smernice, v zmysle ktorej, keď má podnik silné dominantné postavenie, je možné už vo „fáze 1“ skonštatovať, že k neprimeranému zaťaženiu ani nemohlo dôjsť. K takémuto záveru (na základe riadne zvoleného a odôvodneného kritéria a postupu jeho vyhodnotenia) dospel aj žalovaný, keďže v rozhodnom období predstavoval trhový podiel žalobcu vyše 84% účastníckych prípojok na relevantnom trhu č. 1 (prístup k verejnej telefónnej sieti v pevnom umiestnení pre bytových a nebytových zákazníkov) za rok 2011.
16. Pri voľbe kritéria pre posúdenie neprimeraného zaťaženia počas fázy 1 vychádzal o. i. aj zo správy Orgánu európskych regulátorov pre elektronické komunikácie (BEREC-Body of European Regulators for Electronic Communications), ktorá uvádza, že vo väčšine prípadov národné regulačné orgány rozhodujú podľa svojho uváženia, či je podnik vystavený neprimeranej záťaži. Vyhodnocujú to prevažne na základe kritérií, ktoré sa týkajú podmienok na trhu a úrovne konkurencie na trhu, ako napr. podiel na trhu (v mnohých krajinách poskytovanie univerzálnej služby nie je považované za neprimerané zaťaženie, ak podiel tržieb podniku určeného na poskytovanie univerzálnej služby na trhu prístupu k verejnej telefónnej sieti v pevnom umiestnení prevyšuje 80%). 17. Žalovaný vyčíslil podiel žalobcu na trhu, ktorý prevyšoval 80% a dospel k záveru, že žalobca mal také postavenie na relevantnom trhu, že poskytovanie univerzálnej služby nemohlo zhoršiť jeho konkurencieschopnosť, tzn. postavenie na trhu a náklady na univerzálnu službu nepredstavovali pre neho neprimerané zaťaženie. 18. Žalovaný nepovažoval za relevantné ani ostatné žalobné námietky.
19. K žalobe sa vyjadrili viacerí ďalší účastníci konania, rozhodnutie žalovaného považovali za správne a navrhli žalobu zamietnuť. Poukázali aj na rozsudok SDEÚ C-508/14 v súvislosti s tzv. triangulárnym vertikálnym vzťahom priameho účinku Smernice.
20. Správny súd rozsudkom 6S/318/2016 z 24.09.2020 prvostupňové rozhodnutie, ako aj rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Správny súd svoj záver odôvodnil tým, že: · výklad článkov 12 a 13 Smernice uskutočnil SDEÚ v rozhodnutiach C-398/08 a C-222/08, prijal ho NS SR v rozsudkoch sp. zn. 6Sž/13/2011, 5Sž/35/2011 a takýto výklad je záväzný aj pre orgány verejnej správy a súdy Slovenskej republiky; · v zmysle záverov v rozsudkoch NS SR sp. zn. 6Sž/13/2011, 5Sž/35/2011 a rozsudkov SD EÚ C-398/08 a C-222/08 bol žalovaný povinný vykonať špeciálnu kalkuláciu čistých nákladov k tomu, aby mohol prijať záver o neprimeranom zaťažení žalobcu v súvislosti s jeho povinnosťou poskytovať univerzálnu službu, čo a contrario znamená, že špeciálna kalkulácia čistých nákladov je potrebná aj k tomu, aby žalovaný mohol konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby pre žalobcu neprimerané zaťaženie nepredstavovalo (rozsudok sp. zn. 5Sž/ 35/2012); · NS SR v rozsudku sp. zn. 5Sž/35/2012 vyjadril nesúhlas s názorom žalovaného, že nebolo
potrebné pristúpiť k výpočtu čistých nákladov univerzálnej služby, nakoľko žalovaný ešte predtým na základe ním zvoleného kritéria (podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok na pevnom umiestnení) neusúdil, že by poskytovanie univerzálnej služby v roku 2011 a 2012 predstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie. Pokiaľ žalovaný konštatoval, že poskytovanie univerzálnej služby v posudzovanom období nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie, a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona č. 610/ 2003 Z. z., resp. § 53 zákona č. 351/2011 Z. z., bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov podľa čl. 12 Smernice, postupoval v rozpore s čl. 12 a čl. 13 Smernice, a teda aj v rozpore s § 53 zákona o elektronických komunikáciách, a to tak v zmysle pôvodného aj nového zákona, t. j. za celé žalobcom uplatnené obdobie 2011 - 2012; · pokiaľ žalovaný tvrdil, že predpokladom rozhodovania o nároku na náhradu je rozhodnutie o zaťažení podniku (fáza 1) a až v prípade zistenia nadmerného zaťaženia je relevantné vypočítanie čistých nákladov univerzálnej služby podnikom poskytovanej (fáza 2), takýto
názor nie je v súlade s vysloveným stanoviskom ESD, pretože z neho vyplýva, že národný regulačný úrad musí konštatovať nespravodlivé zaťaženie pred realizáciou samotného odškodnenia, pričom predpokladom posúdenia zaťaženia je výpočet čistých nákladov podľa čl. 12 Smernice. Žalovaný preto postupom, kedy posudzovanie žiadosti žalobcu rozdelil na dve samostatné fázy a v rámci prvej fázy aplikujúc zvolené kritérium vyhodnotil vykonávanie univerzálnej služby žalobcom bez neprimeraného zaťaženia, pričom však nevykonal kalkuláciu čistých nákladov univerzálnej služby na základe žalobcom predložených podkladov, konal v rozpore s uvedenou judikatúrou NS SR. Rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov preto vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci; · správny súd sa vzhľadom na uvedené závery bližšie nezaoberal procesnými námietkami, avšak viaceré z nich , napr. námietku porušenia práva žalobcu na vyjadrenie sa na ústnom pojednávaní, porušenie zásady aktívnej súčinnosti účastníkov konania a správneho orgánu, porušenie práva žalobcu vlastniť majetok, porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu
a porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vyhodnotil ako zjavne nedôvodné; · keďže žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vo veci, nesprávne si vyložil ust. § 53 pôvodného aj nového zákona o elektronických komunikáciách, t. j. vec nesprávne právne posúdil, nepovažoval za potrebné posudzovať námietku voči zvolenému kritériu podielu žalobcu na trhu elektronických komunikácií s tým, že bude povinnosťou žalovaného v novom konaní zvoliť kritéria pre posúdenie primeranosti zaťaženia žalobcu pri poskytovaní univerzálnej služby v rozhodnom období nanovo, a to v dôsledku jeho povinnosti urobiť výpočet čistých nákladov vyplývajúcich z poskytovania univerzálnej služby, od ktorého sa bude odvíjať aj správna úvaha žalovaného pri výbere vhodných kritérií; · v danom prípade je treba použiť eurokonformný výklad ust. § 53 pôvodného aj nového zákona, a to v súlade s výkladom čl. 12 a 13 Smernice, ktoré učinil ESD v rozsudkoch C-398/ 08 a C-222/08 a ktorý si osvojil aj NS SR (rozsudky sp. zn. 6Sž/13/2011, 5Sž/35/2011).
Podľa tohto výkladu mala byť zo strany žalovaného pred posúdením neprimeranej zaťaženosti žalobcu vykonaná kalkulácia čistých nákladov.
III. Kasačná sťažnosť žalovaného, stanoviská účastníkov
21. Žalovaný (sťažovateľ) podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť a žiadal, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „SSP“).
22. Uviedol nasledovné argumenty: · čl. 12 a 13 Smernice boli do slovenského právneho poriadku transponované zákonom č. 610/2003 Z. z., transpozícia však nebola uskutočnená dostatočne, pokiaľ ide o ustanovenia upravujúce posudzovanie existencie neprimeraného zaťaženia.
Z relevantných ustanovení tohto zákona síce vyplývala právomoc žalobcu rozhodnúť o výške kompenzácie straty, ale jednoznačne z nich nevyplývalo, či je neprimerané zaťaženie potrebné posudzovať na základe vypočítaných čistých nákladov na univerzálnu službu, resp. kedy presne je úrad povinný vypočítať čisté náklady na univerzálnu službu; · vzhľadom na nejednoznačnosť je potrebný eurokonformný výklad; · čl. 12 a 13 Smernice pripúšťajú dvojfázový proces tak, ako ho uskutočnil a vysvetlil
sťažovateľ. Podľa Smernice ku kompenzácii čistých nákladov nemôže dôjsť bez identifikácie neprimeraného zaťaženia na základe vypočítaných čistých nákladov na univerzálnu službu, avšak ani Smernica, ani judikatúra SDEÚ nevylučujú použitie fázy 1., t. j. vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia bez počítania čistých nákladov na univerzálnu službu; · rozsudky SD EÚ C-398/08 a C-222/08 sa týkali odlišného skutkového stavu, a to situácie, kedy legislatíva Belgického kráľovstva umožnila automatickú kompenzáciu všetkých poskytovateľov univerzálnej služby priamo na základe zákona; · správny súd nezohľadnením skutkového stavu a skutočnosti, že v zmysle judikatúry SDEÚ je výpočet čistých nákladov predpokladom posúdenia neprimeraného zaťaženia až pred realizáciou samotného odškodnenia podľa čl. 13 Smernice vo fáze 2 a nie v prípade nepriznania finančnej kompenzácie po tom, čo sťažovateľ v zmysle čl. 12 Smernice dospel na základe zvoleného a riadne odôvodneného kritéria k záveru, že poskytovanie univerzálnej služby nemôže pre žalobcu predstavovať neprimerané zaťaženie, vec nesprávne právne posúdil;
· v období, za ktoré žalobca požadoval úhradu (január 2011 až júl 2012), došlo k zmene právnej úpravy. Nová právna úprava (zákon č. 351/2011 Z. z.) už dvojfázovosť postupu priamo aplikovala, v nadväznosti na čo Opatrenie stanovilo kritériá posudzovania neprimeraného
zaťaženia; · správny súd tým, že existenciu novej právnej úpravy nevzal do úvahy a celé rozhodnutie sťažovateľ posudzoval len podľa právnej úpravy účinnej do 31.10.2011, vec nesprávne právne posúdil. 23. Žalobca reagoval vyjadrením zo dňa 29.01.2021, kde zdôraznil, že: · sťažovateľov názor o možnosti dvojfázového procesu vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia je v rozpore s čl. 12 a 13 smernice; · povinnosť sťažovateľa vykonať špeciálnu kalkuláciu čistých nákladov na to, aby bolo možné určiť, či poskytovanie univerzálnej služby bolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením, vyplýva zo záverov Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 5Sž/35/2011, sp. zn. 6Sž/13/2011), ako aj z rozsudku SD EÚ vo veci C-222/08 (body 46., 47., 52.) a z rozsudku SD EÚ vo veci C-389/08 (body 36.-37.); · k poukazu sťažovateľa na novú právnu úpravu, účinnú od 01.11.2011, zdôraznil povinnosť eurokonformného výkladu a poukázal na nové znenie § 53 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z. z. ktoré
v spojení s dôvodovou správou k tejto novele podľa jeho názoru svedčí v prospech povinnosti regulátora vždy vypočítať čisté náklady univerzálnej služby. 24. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadrili účastníci konania Orange Slovensko a.s., Antik Telekom s.r.o. a O2 Slovakia, s.r.o. a stotožnili sa s jej dôvodmi.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
IV. A Všeobecné východiská
26. Kľúčovou právnou otázkou v súdenej veci je posúdenie podmienok pre vznik nároku na úhradu nákladov na univerzálnu službu. Konkrétne je potrebné ustáliť, či je pre záver žalovaného o tom, že poskytovanie univerzálnej služby nemôže pre podnik predstavovať nespravodlivé zaťaženie, potrebné vypočítať čisté náklady na jej poskytovanie.
27. Pre jej vyriešenie je podstatná Smernica, stanovujúca minimálny súbor služieb koncovým užívateľom za prijateľné ceny (t. j. záväzky univerzálnej služby), pravidlá jej poskytovania a kompenzácie pre podniky určené na jej poskytovanie (pozn. platnosť Smernice skončila 20.12.2020). Smernicu boli členské štáty povinné transponovať najneskôr do 24.07.2003.
28. V Slovenskej republike sa transpozícia Smernice realizovala zákonom o elektronických komunikáciách, pričom pre posudzované obdobie roku 2011 a obdobie január - júl 2012, za ktoré žalobca požiadal o úhradu čistých nákladov, išlo o § 53 zákona č. 601/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách, účinného do 31.10.2011, a o § 53 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách účinného od 01.12.2011. Tieto ustanovenia zneli nasledovne:
Zákon č. 601/2003 Z. z. - zákon o elektronických komunikáciách účinný do 31.10.2011: § 53 Úhrada čistých nákladov na univerzálnu službu (1) Podnik poskytujúci univerzálnu službu má právo na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby, ak jeho výnosy z tejto služby sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie univerzálnej služby. Žiadosť o úhradu čistých nákladov s podkladmi môže podnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia finančného roka, v ktorom vznikli. Uplynutím tejto lehoty právo na úhradu zaniká. (2) Úrad na základe žiadosti podniku, ktorá obsahuje podklady na výpočet čistých nákladov, posúdi, či podnik zabezpečuje povinnosti vyplývajúce z poskytovania univerzálnej služby nákladovo efektívnym spôsobom a jej poskytovanie je pre podnik neprimeraným zaťažením. Podklady na výpočet čistých nákladov môže úrad sám alebo prostredníctvom ním poverenej odborne spôsobilej a nezávislej osoby overovať a kontrolovať a nahliadať do účtovných kníh a záznamov; výsledky overenia podkladov úrad zverejní.
(3) Úrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný podnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby a rozhodne o výške kompenzácie straty. Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj postup určenia podnikov na poskytovanie povinností univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4.
Vypočítané čisté náklady úrad zverejní. Zákon č. 351/2011 Z. z. - zákon o elektronických komunikáciách účinný od 1.12.2011: § 53 Úhrada čistých nákladov na univerzálnu službu (1) Podnik určený na poskytovanie univerzálnej služby má právo na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby, ak je poskytovanie univerzálnej služby pre podnik neprimeraným zaťažením. Žiadosť o úhradu čistých nákladov s podkladmi môže podnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia finančného roka, v ktorom vznikli, inak právo na úhradu zaniká. (2) Úrad na základe žiadosti podniku, ktorá obsahuje podklady na výpočet čistých nákladov, posúdi, či podnik plní povinnosti vyplývajúce z poskytovania univerzálnej služby nákladovo efektívnym spôsobom a jej poskytovanie môže byť pre podnik neprimeraným zaťažením. Podklady na výpočet čistých nákladov môže úrad sám alebo prostredníctvom ním poverenej odborne spôsobilej a nezávislej osoby overovať a kontrolovať a nahliadať do účtovných kníh a záznamov; výsledky overenia podkladov úrad zverejní.
(3) Ak úrad zistí, že poskytovanie univerzálnej služby je pre podnik neprimeraným zaťažením, vypočíta čisté náklady, pričom prihliadne na akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný podnik získa poskytovaním univerzálnej služby a rozhodne o výške úhrady čistých
nákladov. Vypočítané čisté náklady a metódu ich výpočtu úrad zverejní. 29. Žalobca, sťažovateľ aj správny súd sa zhodujú, že pri výklade uvedených ustanovení platí povinnosť eurokonformného výkladu (nepriamy účinok smernice). Kasačný súd v nadväznosti na závery SD EÚ zdôrazňuje, že súdy musia pristupovať k vnútroštátnemu právu tak, aby mu dávali význam sledovaný smernicou a jej účelom. Podstatnú úlohu pri nepriamom účinku tak zohráva účel smernice, t. j. povinnosť eurokonformného výkladu nie je viazaná na znenie samotnej smernice, ale na jej účel. Nepriamy účinok zadefinoval SD EÚ v rozhodnutí Von Colson (14/83 Von Colson [1984] ECR 1891, ods. 15) cit: „smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a prostriedkov ponecháva vnútroštátnym orgánom“.
Pokiaľ ide o zmieňovaný priamy účinok Smernice, z rozsudku SD EÚ c-508/14 vyplýva, že čl. 12 a 13 Smernice majú priamy účinok a jednotlivci sa na ne môžu priamo odvolávať pred vnútroštátnym súdom na účely napadnutia rozhodnutia vnútroštátneho regulačného úradu, čo však nie je tento prípad.
30. Pre riešenú právnu otázku sú podstatné čl. 12 a 13 Smernice, ktoré znejú: Článok 12 Kalkulácia nákladov záväzkov univerzálnej služby 1. Ak národné regulačné orgány usúdia, že poskytovanie univerzálnej služby podľa článkov 3 až 10 môže predstavovať nespravodlivé zaťaženie podnikov určených na poskytovanie univerzálnej služby, budú kalkulovať čisté náklady za jej poskytovanie. Na tento účel národné regulačné orgány: a) vykalkulujú čisté náklady na plnenie záväzku univerzálnej služby, berúc do úvahy každú trhovú výhodu, ktorá vyplynie pre podnik určený na poskytovanie univerzálnej služby, v súlade s prílohou IV, časť A; alebo b) použijú čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby identifikovanej mechanizmom určovania v súlade s článkom 8 ods. 2 2. Čiastky a/alebo ďalšie informácie slúžiace ako základňa pre kalkuláciu čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby podľa odseku 1 písm. a) kontroluje alebo overuje národný regulačný orgán alebo orgán nezávislý na príslušných stranách a schvaľuje národný regulačný
orgán. Výsledky kalkulácie nákladov a závery auditu sú verejne dostupné. Článok 13 Financovanie záväzkov univerzálnej služby 1. Ak na základe kalkulácie čistých nákladov uvedených v článku 12 národný regulačný orgán zistí, že podnik znáša neprimerané zaťaženie, členské štáty na žiadosť určeného podniku
rozhodnú o:
a) zavedení mechanizmu, ktorým sa podniku za transparentných podmienok uhradia stanovené čisté náklady z verejných fondov; a/alebo b) rozdelení čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby medzi poskytovateľov elektronických komunikačných sietí a služieb.
2. Ak sú čisté náklady rozdelené podľa odseku 1 písm. b), členské štáty vytvoria rozdeľovací mechanizmus spravovaný národným regulačným orgánom alebo orgánom nezávislým na užívateľoch, ktorý je pod dohľadom národného regulačného orgánu.
Financovať sa môžu len čisté náklady stanovené v súlade s článkom 12, ktoré sa týkajú povinností uvedených v článkoch 3 až 10. 3. Mechanizmus rozdeľovania rešpektuje princípy transparentnosti, čo najmenšej deformácie trhu, nediskriminácie a proporcionality, v súlade so zásadami prílohy IV časť B. Členské štáty nemusia vyžadovať príspevky od podnikov, ktorých tuzemský obrat je menší než stanovený
limit. 4. Všetky poplatky v súvislosti s rozdeľovaním čistých nákladov záväzku univerzálnej služby sú neviazané a určené samostatne pre každý podnik. Také poplatky sa neukladajú alebo nevyberajú od podnikov, ktoré neposkytujú služby na území členského štátu, ktorý mechanizmus rozdeľovania ustanovil.
31. Pokiaľ ide o výklad týchto ustanovení Smernice, relevantné sú jej ciele a účel stanovený predovšetkým priamo v jej odôvodnení. Z odôvodnenia sú podstatné najmä tieto časti: (3) spoločenstvo a jeho členské štáty v súvislosti s dohodou Svetovej obchodnej organizácie (WTO) o základných telekomunikáciách prevzali záväzky, týkajúce sa regulačného rámca telekomunikačných sietí a služieb. Každý člen WTO má právo vymedziť druh povinnosti poskytovania univerzálnej služby, ktorý si chce zachovať. Také povinnosti sa nebudú považovať vopred za protisúťažné za predpokladu, že sú riadené transparentným, nediskriminačným a konkurenčne neutrálnym spôsobom a že nie sú väčšou záťažou, než je nutná pre tento druh univerzálnej služby vymedzený členom WTO; (4) zabezpečenie univerzálnej služby (t. z. poskytovanie vymedzeného minimálneho súboru služieb koncovým užívateľom za prijateľné ceny) môže zahŕňať poskytovanie niektorej služby niektorým koncovým užívateľom za ceny, ktoré sa odchyľujú od cien vyplývajúcich z bežných trhových podmienok. Kompenzácia pre podniky, určené na poskytovanie takýchto služieb,
však za týchto okolností nemusí vyústiť do deformácie hospodárskej súťaže za predpokladu, že určeným podnikom sa uhradia vyvolané špecifické čisté náklady a za predpokladu, že čisté nákladové zaťaženie sa uhrádza konkurenčne neutrálnym spôsobom; (18) členské štáty by v prípade potreby mali vytvoriť mechanizmy financovania čistých nákladov povinnosti univerzálnej služby v prípadoch, keď sa preukáže, že povinnosť môže byť splnená len so stratou alebo s čistými nákladmi, ktoré ležia mimo normálnych obchodných
noriem. Je dôležité zabezpečiť, aby boli čisté náklady povinností univerzálnej služby primerane kalkulované a aby akékoľvek financovanie bolo uskutočnené s minimálnym účinkom na trh a podniky a aby bolo kompatibilné s ustanoveniami článkov 87 a 88 zmluvy;
32. Kasačný súd sumarizuje, že Smernica vychádza z dvoch základných a rovnocenných cieľov - zabezpečenia univerzálnej služby v príslušnej kvalite pre všetkých koncových užívateľov za prijateľné ceny a nenarušenia hospodárskej súťaže.
Týmto cieľom musí byť prispôsobený rámec kompenzovania nákladov - pokiaľ trhové podmienky nedokážu vygenerovať pre koncových užívateľov prijateľné ceny, je potrebný regulačný zásah v podobe určenia podnikov/podnikov poskytujúcich univerzálnu službu a v prípadoch, kedy je jej poskytovanie pre podnik/podniky neobjektívne zaťažujúce, treba vytvoriť kompenzačný mechanizmus s minimálnym účinkom na trh, kompatibilný s pravidlami o štátnej pomoci (v čase prijatia Smernice čl. 87 a 88 Zmluvy, v súčasnosti čl. 107 a 108 Zmluvy).
33. Problematika financovania záväzkov univerzálnej služby vo väzbe na fungujúcu hospodársku súťaž, t. j. čl. 12 a 13 Smernice, už bola predmetom výkladu SD EÚ. V prvom rade išlo o rozhodnutia C-222/08 a C- 389/08, týkajúce sa belgickej právnej úpravy.
Tu SD EÚ vysvetlil, že Smernica bráni tomu, aby regulátor rovnakým spôsobom a na základe rovnakého výpočtu konštatoval, že podniky v dôsledku poskytovania univerzálnej služby znášajú nespravodlivé zaťaženie bez toho, aby konkrétne preskúmal situáciu každého z nich. Poskytol tiež vysvetlenie k pojmu „nespravodlivé zaťaženie“ (cit. body 42 a 43 rozhodnutia C-389/08): „42.
Z odôvodnenia č. 21 smernice 2002/22 v tomto ohľade vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva zamýšľal naviazať mechanizmy náhrady čistých nákladov, ktoré môžu podniku vzniknúť na základe poskytovania univerzálnej služby, s existenciou nadmerného zaťaženia pre tento podnik. Zákonodarca Spoločenstva, ktorý sa domnieval, že čisté náklady na univerzálnu službu nepredstavujú nevyhnutne nadmerné zaťaženie pre všetky dotknuté podniky, chcel v tejto súvislosti vylúčiť, aby akékoľvek čisté náklady na univerzálnu službu automaticky viedli k vzniku práva na náhradu. Za týchto podmienok je nespravodlivým zaťažením, ktorého existenciu musí národný regulačný orgán konštatovať pred poskytnutím akejkoľvek náhrady, zaťaženie, ktoré je pre každý z dotknutých podnikov nadmerné, pokiaľ ide o jeho schopnosť znášať ho s ohľadom na súhrn vlastností podniku, najmä na úroveň jeho vybavenia, jeho ekonomickú a finančnú situáciu, ako aj jeho podiel na trhu.
43. Je síce úlohou národného regulačného orgánu, aby všeobecne a neosobne stanovil kritériá umožňujúce určiť hranicu, pri ktorej prekročení možno s ohľadom na vlastnosti podniku uvedené v predchádzajúcom bode považovať zaťaženie za nadmerné, keďže smernica 2002/22 v tomto ohľade neobsahuje nijaké spresnenie, uvedený orgán však môže na účely uplatnenia článku 13 tejto smernice konštatovať, že zaťaženie spojené s poskytovaním univerzálnej služby je nespravodlivé, len pod podmienkou, že vykoná konkrétne preskúmanie situácie každého dotknutého podniku z hľadiska týchto kritérií."
34. Neskoršia judikatúra SD EÚ precizovala, či je možné do čistých nákladov zahrnúť aj primeraný zisk poskytovateľa služieb (C-508/14 z 6.10.2015 vo veci T-Mobile Czech republic a.s. a Vodafone Czech Republic a.s.), pričom v tomto rozsudku sa uvádza, že výpočet čistých nákladov je potrebný pre určenie výšky náhrady cit: „33. Podľa článkov 12 a 13 smernice 2002/22 je na určenie výšky náhrady, ktorá prípadne prináleží podniku určenému na poskytovanie univerzálnej služby, potrebné po prvé vypočítať čisté náklady na povinnosť poskytovať univerzálnu službu, ktoré znáša podnik určený na jej poskytovanie, a ďalej, pokiaľ vnútroštátny regulačný orgán zistí, že podnik znáša nespravodlivú záťaž, tento orgán rozhodne o zavedení mechanizmu náhrady zistených čistých nákladov takémuto podniku alebo o rozdelení čistých nákladov na záväzky univerzálnej služby medzi podniky poskytujúce siete a poskytujúce služby elektronických komunikácií.“
35. Rozsudok vo veci C-327/15 z 21.12.2016 vo veci TDC A/S tento záver preberá v bode 46., taktiež v súvislosti s určením výšky náhrady. Najnovším je rozsudok vo veci C-494/ 21 z 30.7.2021 vo veci Eircom Limited, ktorý upresňuje pojem „nespravodlivé zaťaženie“, nadväzujúc na úvahy z rozsudku C-389/08, v zmysle ktorého je potrebné zohľadňovať ohľadom na súhrn vlastností podniku, najmä na úroveň jeho vybavenia, jeho ekonomickú a finančnú situáciu, ako aj jeho podiel na trhu (bod 39 rozsudku C-494/21). K týmto prvkom sa v zmysle rozsudku C-494/21 pripája aj potreba zohľadnenia trhových podielov konkurentov (body 43. a 44. tohto rozsudku), pretože cit: „47.
Z toho vyplýva, že posúdenie stavu hospodárskej súťaže na dotknutom trhu je neoddeliteľnou súčasťou podmienok uplatnenia článkov 12 a 13 smernice univerzálnej služby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. júna 2008, Komisia/Francúzsko, C-220/07, neuverejnený, EU:C:2008:354, body 45 a 46, ako aj z 21. decembra 2016, TDC, C-327/15, EU:C:2016:974, bod 49).“
36. Podľa kasačného súdu možno na úrovni práva EÚ konštatovať, že SDEÚ zatiaľ priamo nevyjasnil, či je pre záver o tom, že poskytovanie univerzálnej služby nemôže pre podnik predstavovať nespravodlivé zaťaženie, potrebné vypočítať čisté náklady na jej poskytovanie. Ozrejmil však už, že obsah pojmu „nespravodlivé zaťaženie“ zahŕňa posúdenie ekonomickej a finančnej situácie podniku spolu s jeho pozíciou na trhu v porovnaní s konkurentami a vyhodnotením úrovne hospodárskej súťaže, a kategória „výpočet čistých nákladov“ vrátane určenia, čo je do nej potrebné započítať, je relevantná pre určenie výšky náhrady.
IV. B Aplikácia všeobecných východísk na riešený prípad
37. Správny súd sa zaoberal správnosťou aplikácie ust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. a ust. § 53 zákona č. 351/2011 Z. z. vzhľadom na to, že počas obdobia, za ktoré žalobca žiadal náhradu, boli účinné postupne obe. Tieto ustanovenia však neznejú identicky. Zatiaľ čo ust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. vznik práva na úhradu čistých nákladov viaže doslovne na porovnanie výnosov a nákladov, neskoršia právna úprava v § 53 zákona č. 351/2011 Z. z. už presnejšie preberá znenie Smernice a právo na úhradu viaže na existenciu neprimeraného zaťaženia. 38. Správny súd poukázal na potrebu eurokonformného výkladu, ktorý podľa jeho záverov vykonal právne záväzným spôsobom NS SR v rozsudkoch sp. zn. 6Sž/13/2011 z 29.02.2012 (obdobie 2005-2006) a sp. zn. 5Sž/35/2011 z 19.7.2012 (obdobie 2007-2008). V týchto rozsudkoch NS SR vo vzťahu k staršej právnej úprave § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. uviedol, že: „...Pokiaľ žalovaný na podporu svojho postupu tvrdil, že predpokladom rozhodovania o nároku na náhradu je rozhodnutie o zaťažení podniku a až v prípade zistenia nadmerného zaťaženia je relevantné vypočítanie čistých nákladov univerzálnej služby podnikom poskytovanej, nebolo možné z vyššie uvedených dôvodov súhlasiť s jeho tvrdením, keďže takýto názor nie je v súlade s vysloveným stanoviskom súdneho dvora, pretože z uvedeného vyplýva, že národný regulačný úrad musí konštatovať nespravodlivé zaťaženie pred realizáciou samotného odškodnenia, pričom predpokladom posúdenia zaťaženia je výpočet čistých nákladov podľa čl. 12 smernice.“ (rozsudok sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012); resp. že: „je potrebné vykonať kalkuláciu čistých nákladov predtým, ako tieto náklady bude možné kvalifikovať ako „nespravodlivé zaťaženie“ čo a contrario znamená, že špeciálna kalkulácia čistých nákladov je potrebná aj k tomu, aby Úrad mohol konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby pre žalobcu neprimerané zaťaženie nepredstavovalo.“ (rozsudok sp. zn. 5Sž/35/2011 z 19.7.2012). 39. Kasačný súd konštatuje, že právny názor NS SR vyslovený k právnej úprave § 53 zákona č. 610/2003 Z. z., nezbavuje správny súd povinnosti poskytnúť vlastný výklad k neskoršej právnej úprave, ktorá je pre posúdenie veci relevantná. Osobitne za okolností, keď je znenie týchto ustanovení rozdielne. Zjednocujúcim prvkom pre eurokonformný výklad oboch právnych úprav je výklad Smernice, avšak z rozhodnutí SDEÚ vo veciach C-222/08 a C-389/08 záver prijatý NS SR explicitne nevyplýva. Neskoršie rozsudky SDEÚ, vydané po rozhodnutiach NS SR, naznačujú samostatný obsah pojmov „neprimerané zaťaženie“ a „kalkulácia čistých nákladov na účely výšky náhrady“. 40. Úlohou správneho súdu je v zmysle § 138 ods. 2 SSP v odôvodnení rozsudku uviesť o. i. posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov. Pri výklade práva EÚ je správny súd povinný vykladať ho tak, ako ho objasnil v rozhodovacej činnosti SDEÚ. Vzhľadom na to, že správny súd vyložil § 53 zákona č. 351/2011 Z. z. prostredníctvom právnych záverov týkajúcich sa právnej úpravy § 53 zákona č. 610/2003 Z. z., ktorej znenie bolo odlišné, a pri eurokonformnom výklade sa uspokojil s rozhodnutiami SDEÚ z roku 2010, ktoré neriešia identickú právnu otázku, bez skúmania neskorších rozhodnutí SDEÚ, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia.
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
41. Kasačný súd sa z vyššie uvedených dôvodov považoval kasačnú sťažnosť za dôvodnú a rozhodol podľa § 462 ods. 1 SSP tak, že rozhodnutie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude vyložiť vnútroštátnu právnu úpravu § 53 zákona č. 351/2011 Z. z. aj § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. eurokonformne, zohľadňujúc cieľ Smernice a závery SDEÚ. Na tento účel môže správny súd požiadať SDEÚ o výklad európskeho práva prostredníctvom predloženia prejudiciálnej otázky. 42. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods. 3 SSP). 43. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 25. apríla 2024