5Sžrk/2/2021

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej PhD. (spravodajca) a sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LL.M, v právnej veci žalobcov (sťažovateľov): 1. X. Z., X. V. XXX/X, XXX XX W., 2. L. W., X. Ľ. XXX, 3. Y. W., X. Ľ. XXX, 4.a) H. P., X. Š. Č. XXXX/XX, T.-L., 4.b) Z. C., X. G. H.Á. XXXX/X, T., 5. B. T., X. Ľ. XX, 6. Y. W., X. U. G. XXX, T.C., 7.a) H. W., X. D. L. J. XXX/X, I., 7.b) I. Z., X. D. L. J. XXXX/XX, I., 7.c) Y. W., X. D. L. J. XXX/ X, I., 8. Ľ. W., X. I. XX, 9. Y. L., G.. Ď., X. X.. B. XX, P. W., 10. H. L., X. XX, 11. J. W., X. P.. L.. O.O. XXXX/XX Z., 12. Y. W., O. XXX/X, J. B., 13. N.. Y. T., X. L. XXX/XX, O. O., 14. N.. H. I., X. R. XXXX/X, X. X. - U., 15. L. N., X. X. Č.. XXX, 16. Y. W., Y.. S.. V. XXX/ X, W., 17. Y. L., X. K. S. XX, XXX XX U., 18. Ľ. U., X. U. V. - K. XXXX, C.. W., 20. H. V., X. J. G. XXX, T., 21. T. W., X. Š.P. X, X. X., 22. Z. X., X. Ľ. XX, 23. Q. X., U. XXXX/XX, X. X., 25. Y. J., X. L. XX, P., 26. L. W., X. P. XX, P. W., 27. N.. H. H., X. D. T. XXXX/XX, I., 28. Z. V., X. X. XXX, 29. T. V., X. C. S. XX/XXX, T., 30. Z. K., X. U. XXX/XX, T., 31. P. V., X. W. L. Z., D.. H.. T. XXX, 32. J. U., X. I. XX, I.Q., 33. H. K., X. H. L. XXX/X, T., 34. T. G., X. C. I.W. XX, 35. H. T., V., O. XXX/X, U., 36. Y. W., X. W.G. XX/XX, T., 37.a) C. I., X.: X. T. XXX/X, U., 37.b) J.. N.., J. W., L., X. X. XX, 37.c) Y. D., L.., X.: J.. T. XXXX/XX, T., 37.d) G.. N. T., X.: S. - P. XXX, 38.a) L. K., T. XXX/XX, T., 38b) Y. K., T. XXX/XX, T., 38.c) J. K., X. XX (Ž. H. P. P. XXS/XXX/XXXX), 38.d) Q. L., T. XXX, T.Š., 38.e) Z. K., U. XXX, T., 39. Y. L., X. J. XXX/X, C. T., 40. Y. R., H.. U. XXXX/XX, T., 41. T. Ď., B. XXXX/ XX, Z., 42. P. X., I.. U. XXXX/XX, I., 43. L. X., X. C. I. Č.. XX, 44.a) Q. H., L. Č.. XX, 44.b) T. H., L. Č.. XX, 44.c) Q. W., X. : I. Č.. XXXX/X, X. - L.H., XXMilota R., X. C. XXX/XX, J. U., 46. L. K., X. L. XXXX/XX, T., 47. Z. T., X. D.. W. XXXX/XX, J., 48.a) Q. X., X.: H..U.. L.Š. XXXX/XX, I., 48.b) N.. L. X., X.: J. V. XX, I., 48.c) A. U., X.: L. U.. XXX-XXX/XX, P., G., 48.d) W. U., X.: G.Z. U.. XX/X, P., G., 48.e) K. U., X.: R. XX/XX, P., G., 49. B. G., B.. XX.XX.XXXX, O. XX, XXX XX X. X., J. Z. H. W.C., G.. X., X. N. XXX/XX, X. X., 50.a) L. K., X.: Y. XXXX/XX, X. X., 50.b) P. K., X.: U. XXXX/XX, U. B. P., 51. Z. W., X. U. XXX/ XX, J. B., 52. H. T. G.. X.Á., X. U. XXX, 53. N.. Y. Š., T.. B.L. XXX/XX, U., 54. Z. W., X. U. X. Č.. XX, 55. Y. W., O. XXX (L. T. XXXX/XX, X. X.), 56. U. L., X.Á. XX, 57. U. W.,

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/129/2018-145 zo dňa 15. januára 2020 vo výroku I. mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. OU-BB-OOP6-2018/003443-021/6Tp zo dňa 25. júna 2017 ako aj rozhodnutie Okresného úradu Zvolen, pozemkový a lesný odbor, č. OU-ZV-PLO-2017/000477-049 zo dňa 24. februára 2017 zrušuje a vec vracia Okresnému úradu Zvolen, pozemkový a lesný odbor, na ďalšie konanie. II. Kasačná sťažnosť žalobcov č. 29., 38.c), 44.a), 44.b) a 64.c) sa vo vzťahu k výroku II. rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/129/2018-145 zo dňa 15. januára 2020 zamieta . III. Kasačná sťažnosť žalobcov č. 90 až 94 sa vo vzťahu k výroku III. rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/129/2018 - 145 zo dňa 15. januára 2020 zamieta . IV. Vo vzťahu k výroku I. tohto rozsudku sa žalobcom priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania ako aj konania pred krajským súdom. V. Vo vzťahu k výrokom II. a III. tohto rozsudku sa účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

VI. Ďalšiemu účastníkovi konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

júna 2018 bola pôvodne pridelená sp. zn. 23S/134/2018 a žalobe o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP6-2018/003442-007/6TP zo dňa 30. júna 2018 bola pôvodne pridelená sp. zn. 24S/160/2018. Vzhľadom na skutočnosť, že vyššie uvedené veci spolu skutkovo súviseli, krajský súd ich spojil na spoločné konanie, ktoré sa ďalej viedlo pod sp.zn. 23S/129/2018. 3.

neprešli na štát alebo inú právnickú osobu niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 ods. 1 citovaného zákona. Navrhovatelia podali voči prvostupňovému rozhodnutiu prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OU-BB- OOP6-2018/003443-021/6TP zo dňa 25. júna 2018 tak, že odvolanie navrhovateľov zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Na poštovú prepravu bolo odvolanie podané až dňa 20. marca 2017, teda 3 dni po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. V dôsledku uvedeného posudzoval žalovaný oneskorene podané odvolanie ako podnet na prešetrenie prvostupňového rozhodnutia v zmysle § 60 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“), t.j. z hľadiska, či neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania.

Vo veci uplatneného reštitučného nároku žalobcov č. 90 až 94 rozhodol Okresný úrad Zvolen, pozemkový a lesný odbor tak, že konanie voči nim zastavil s poukazom na skutočnosť, že na výzvu nereagovali a v stanovenej lehote neoznámili potrebné skutočnosti, t.j. neoznačili pôvodných vlastníkov nehnuteľností ktorí zomreli a po ktorých si uplatnili reštitučný nárok.

. Z predloženého spisu nepochybne vyplynulo, že vymedzení žalobcovia túto povinnosť nesplnili. 6. Vo vlastnom odôvodnení napadnutého rozsudku, prihliadajúc na rozsah a dôvody správnej žaloby, sa krajský súd stotožnil s konštatovaniami žalovaného uvedenými v rozhodnutí č. OU- BB-OOP6-2018/003443-021/6TP zo dňa 25.júna 2018, a teda, že nebola splnená objektívna podmienka straty vlastníckeho práva niektorým zo zákonom stanovených dôvodov, taxatívne uvedených v § 3 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z.

Krajský súd bol v názorovej zhode so žalovaným, že zoštátnenie nehnuteľností podľa § 8 ods. 2 zákona č. 169/1949 Sb. nie je vymenované v § 3 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z., konkrétne pod dôvody uvedené v písm. m/, n/ a o/, podľa ktorých si reštitučný nárok žalobcovia uplatnili. Štátne orgány môžu s poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konať iba na jej základe v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Žalovaný preto nemohol vykladať zákon č. 503/2003 Z.z. tak rozširujúco, aby mohol dospieť k opačnému záveru o akceptovaní prechodu vlastníctva na štát postupom podľa zákona č. 169/1949 Sb. ako ďalšieho reštitučného titulu, ktorý v tomto zákone nie je výslovne

zákona č. 169/1949 Sb. .

nespadá. 11. Nakoniec, nejednalo sa ani o prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, pretože právnym dôvodom prevzatia nehnuteľnosti štátom bol postup v súlade so zákonom č. 169/ 1949 Sb. . Žalovaný navyše nemohol v rámci reštitučného konania posudzovať súlad postupu príslušných orgánov verejnej moci s citovaným zákonom.

13. Nebolo možné prihliadnuť ani na odlišný postup, ktorý sa aplikoval v prípade vojenského obvodu Javorina, ktorý sa mal v zmysle uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 548 z 29. mája 2002 zrušiť a zároveň rozdeliť a začleniť do katastrálnych území susedných obcí.

14. Zákonodarca zareagoval na tento zámer zakomponovaním ďalšieho reštitučného titulu do zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (prijatému v snahe zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 - 1989), v zmysle ktorého sa oprávneným osobám vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku prechodu na štát podľa osobitného predpisu, ak sa nachádzajú na území Vojenského obvodu Javorina. Nový reštitučný titul upravený v § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 229/1991 Zb. sa zameriaval iba na vojenský obvod Javorina, čo súviselo s jeho plánovaným zrušením a následným obnovením vlastníctva lesných pozemkov, ktoré stratili charakter lesov osobitného určenia. V prípade ostatných vojenských obvodov teda nebola daná vôľa zákonodarcu napraviť aj tieto krivdy, ak došlo k strate vlastníctva pozemkov v čase totality postupom podľa zákona č. 169/1949 Sb.

15. Vo svetle uvedeného bolo potom irelevantné zaoberať sa otázkami uzatvorenia dohody zo dňa 26. júla 1956 medzi Obvodným úradom vojenského obvodu Lešť, L. Š. H. Y. O. ako aj otázku vyplatenia náhrady v súvislosti s prechodom vlastníctva na štát podľa zákon č. 169/ 1949 Sb.

Záverom krajský súd uviedol, že žiadne z rozhodnutí Ústavného súdu alebo správnych súdov prezentovaných žalobcami nebolo možné použiť v prejednávanej veci z dôvodu skutkových odlišností, no nerozporoval záver, že k interpretácii reštitučných zákonov je potrebné pristupovať s určitou veľkorysosťou, berúc do úvahy nedostatky vtedajšej legislatívy, ktoré boli pre totalitný režim príznačné. Nespochybnil ani skutočnosť, že zoštátnenie majetku podľa zákona č. 169/1949 Sb. často sprevádzalo porušovanie ľudských práv, nátlak a násilie, čo preukazovali žalobcovia rozhodnutím o zákaze pobytu na území vojenského obvodu Lešť zo dňa 08. decembra 1950 pre Y. W.. Uvedené je všeobecne známou skutočnosťou, s ktorou sa stretli mnohí žijúci v totalitnom režime, avšak napriek tomu zastáva stanovisko, že táto skutočnosť nie je sama o sebe dôvodom pre vyhovenie návrhu a priznanie reštitučného nároku. V danom prípade, konštatovanie nezákonnosti rozhodnutia žalovaného by v konečnom dôsledku znamenalo nedovolené rozširovanie zákonom taxatívne vymedzených spôsobov

Správny poriadok neukladá odvolaciemu orgánu vydať rozhodnutie s náležitosťami podľa § 47 Správneho poriadku v prípade oneskorene podaného odvolania. 19. Nakoniec, krajský súd nevzhliadol ani dôvodnosť námietok smerujúcich voči rozhodnutiu žalovaného č. č. OU-BB-OOP6-2018/003442-007/6TP zo dňa 30. júna 2018. V § 2 zákona č. 503/2003 Z. z. je kogentným spôsobom upravené, kto je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva alebo priznania práva na náhradu za pozemky, keď ustanovuje, že skutočnosti preukazujúce oprávnenosť osoby pozostávajúce z listiny preukazujúcej vlastníctvo žiadaných pozemkov, a pokiaľ žiadateľom nie je oprávnená osoba podľa § 2 ods. 1 (pôvodný vlastník) aj listiny preukazujúce právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi, ako aj skutočnosti preukazujúce prechod vlastníctva na štát alebo inú právnickú osobu, je povinný orgánu verejnej správy predložiť žiadateľ reštitučného nároku.

L. X.N_ neboli spôsobilé preukázať, že navrhovatelia T.. N. P., H. S. H. H. Z. boli oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2 v spojení s § 3 zákona č. 503/2003 Z.z. na navrátenie vlastníckeho práva alebo priznania náhrady za žiadané pozemky. Zo skutkových okolností v danej veci, a to zo zoznamu bývalých urbarialistov a želiarov obce Lešť, a z dokumentu Klíč k rozdelení urbárskeho majetku obce Lešť, vyplýva, že nie sú v nich uvedení pôvodní vlastníci P. P. L., L. Y. O. H. H. L., po ktorých si uplatnil reštitučný nárok T.. N. P., ďalej nie je v nich uvedený pôvodný vlastník H. R. Š., po ktorom si uplatnila reštitučný nárok H. S. (zomrela 14. júla 2009, do konania po nej nastúpili T. S. H. J. T.) a ani pôvodný vlastník Y. Z. W., po ktorom si uplatnila reštitučný nárok H. Z. (zomrela 14. januára 2008 a do konania po nej nastúpil N.. J. Z. H. N.. U. T.). 21.

konanie. O následkoch nesplnenia výzvy boli riadne poučení. Účastníci konania na výzvu adekvátne nereagovali a neoznámili potrebné skutočnosti, najmä po ktorom pôvodnom vlastníkovi uplatňujú (resp. ich právni predchodcovia uplatnili) reštitučný nárok.

22. Voči rozsudku krajského súdu podali žalobcovia kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, navrhujúc rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP6-2018/003443-021/6TP zo dňa 25. júna 2018, opatrenie žalovaného č. OU-BB-OOP6-2018/003443-020 zo dňa 14. júna 2018 a rozhodnutie žalovaného č. OU-BB-OOP6-2018/003442-007/6TP zo dňa 30. júna 2018, ako aj rozhodnutia prvostupňových orgánov ktoré im predchádzali zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, alternatívne, rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Taktiež sa nestotožnili s reštriktívnym výkladom čo do objektívnych podmienok straty vlastníckeho práva resp. vymedzenia splnenia zákonných vecných, a to objektívnych a subjektívnych, podmienok reštitučného nároku uplatneného žalobcami podľa zákona č. 503/2003 Z.z. uvedených v § 3 ods. 1 písm. m/, n/ a o/. Takýto záver je v rozpore s veľkorysosťou a citlivosťou, s ktorou by mal správny orgán, podľa judikatúry Ústavného súdu, pristupovať pri prejednávaní reštitučných nárokov. V tejto súvislosti preto opätovne poukázali na nálezy Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 209/2010-29 zo dňa 16. septembra 2010, sp.zn. III ÚS 212/2010-54 zo dňa 5. októbra 2010, sp.zn. III. ÚS 185/2010-30 zo dňa 5. októbra 2010 a sp.zn. III ÚS 127/2010-35 zo dňa 27. júna 2010, na ktoré upriamovali pozornosť už v správnej žalobe a zotrvali na potrebe vychádzať z právnych názorov tam vyjadrených.

2011 použil tieto výrazy ako synonymá a nepripisoval im odlišný význam. Ako synonymá ich používa aj internetová Encyklopédia Wikipédia. 25. Sťažovatelia videli ďalšie pochybenie v riadnom nevysporiadaní sa s otázkou, či boli dodržané podmienky zákona č. 169/1949 Sb. týkajúce sa vykonania vyjednávaní o určení spôsobu a výšky náhrady za vyvlastnené nehnuteľností a následného vyplatenia náhrady. Nesprávny je záver prvostupňového správneho orgánu, že finančná čiastka bola vyplatená alebo uložená v depozite, keďže o tomto neexistujú žiadne dôkazy. To, že vtedajší štát vyhotovil „fiktívny“ doklad (dohoda zo dňa 26. júla 1956), z ktorého vyplýva, že určité finančné prostriedky majú byť poukázané do štátnej poraniteľne ešte neznamená, že k tomu skutočne došlo a či boli ďalej skutočne vyplatené. Naopak tvrdili, že za zoštátnené nehnuteľnosti im prináležala náhrada, ktorá im nikdy nebola poskytnutá a preto je zrejmé, že zoštátnenie (pri určitej veľkorysosti „znárodnenie“) bez vyplatenia náhrady, resp. v rozpore s

. Sťažovatelia pritom kumulovane uplatnili svoj nárok hneď z viacerých dôvodov podľa § 3 ods. 1 písm. m/, n/ a o/ zákona č. 503/2003 Z.z. . 27. Vo vzťahu k výroku II napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd zamietol žalobu voči opatreniu č. OU-BB-OOP6-2018/003443-020 zo dňa 14. júna 2018 sťažovatelia namietali, že nezmeškali lehotu na podanie žaloby resp. predchádzajúcich procesných úkonov.

Zároveň namietali, že žalovaný rozhodol v rozpore so zákonom stanoveným spôsobom, keď odvolanie vybavil iba neformálne zaslaným oznámením. 28. Vo vzťahu k výroku III napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd zamietol žalobu voči opatreniu č. OU-BB-OOP6-2018/003442-007/6TP zo dňa 30. júna 2018, sťažovatelia iba stručne rozporovali závery krajského súdu, keď podľa ich názoru boli zo strany nebohého N.. L. X. doložené potrebné doklady, ktoré boli následne doplnené.

30. Na výzvu krajského súdu sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril aj ďalší účastník, ktorý rovnako ako žalovaný považoval kasačnú sťažnosť za nedôvodnú, keďže žalovaný ako aj krajský súd správne dospeli k záveru o nemožnosti extenzívneho výkladu § 3 zákona č. 503/2003 Z.z., dodajúc, že sťažovatelia predostreli identické tvrdenia a dôvody, ktoré uviedli skôr v podaniach pred krajských súdom, s ktorými sa navyše tento v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysporiadal.

Predmetná kasačná sťažnosť bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 19. februára 2021 a zaregistrovaná v jeho správnom kolégiu podsp.zn. 5Sžrk/2/2021. Od 1. augusta 2021 je teda na konanie o nej príslušný Najvyšší správny súd. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.

Po konštatovaní jej včasnosti, ako aj splnení ostatných podmienok konania, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) pričom jednomyseľne (§ 464 v spojení s § 139 ods. 4 SSP) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je v časti týkajúcej sa výroku I. napadnutého rozsudku dôvodná a vo zvyšku, voči výrokom II. a III. napadnutého rozsudku nedôvodná a treba ju v tomto rozsahu zamietnuť. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z., právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v

a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti, d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1, e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti. Podľa § 3 ods. 1 písm. m/, n/ a o/ zákona č. 503/2003 Z. z., oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady; znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez vyplatenia náhrady; prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Podľa § 6 ods. 1 písm. n/ a v/ zákona č. 299/1991 Zb., oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady; prechodu na štát podľa osobitného predpisu, ak sa nachádzajú na území vojenského obvodu Javorina; § 11 ods. 1 písm. g/ sa nepoužije. Osobitným predpisom je zákon č. 169/1949 Sb.

2018. 34. Úvodom kasačný súd konštatuje, že v prejednávanej veci je nastolená veľmi špecifická otázka, ktorá nie je častým predmetom posúdenia zo strany správnych súdov. Jej jednoznačnému zodpovedaniu neprispievajú ani dôvodové správy k reštitučným zákonom, ktoré vo veľkej miere o tejto téme mlčia. Zmieňujú sa o nej hádam iba v to rozsahu, že v § 6 zákona č. 229/1991 Zb. nebolo jednoznačne vymedzené ustanovenie, ktoré by riešilo prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe zákona č. 169/1949 Sb.

36. Hneď na úvod je potrebné ozrejmiť spojitosť tohto Nálezu s prejednávanou vecou, keďže sa týka právnej úpravy, ktorá predchádzala právnej úprave na základe ktorej rozhodovali orgány verejnej správy. 37. Nález Ústavného súdu sa týka súladu právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ktorý bol jedným zo zákonov upravujúcich postupy pri uplatňovaní reštitučných nárokov oprávnených osôb. Ďalším, v poradí druhým, bol zákon č. 503/2003 Z. z. na základe ktorého rozhodovali orgány verejnej správy a následne aj krajský

. Navyše, oprávnená osoba podľa zákona č. 503/2003 Z.z. podliehala tým istým kritériám ako pri aplikácii zákona č. 229/ 1991 Zb. 38. Jedným z obsahovo takmer doslovne prevzatých ustanovení bolo ustanovenie upravujúce výpočet reštitučných dôvodov, na základe ktorých si oprávnené osoby mohli uplatniť reštitučný nárok. Kým v zákone č. 229/1991 Zb. bol taxatívny výpočet obsiahnutý v § 6 ods. 1, v zákone č. 503/2003 Z. z. bol obsiahnutý v § 3 ods. 1. Do oboch citovaných zákonov zákonodarca zakomponoval reštitučné dôvody, na základe ktorých si žalobcovia v prejednávanej veci uplatnili svoj reštitučný nárok, t. j. vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady, znárodnenie vykonané v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez vyplatenia náhrady a prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Práve reštitučného dôvodu vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady sa Nález Ústavného súdu dotýka.

Vláda Slovenskej republiky schválila dňa 29. mája 2002 návrh na majetkové vyrovnanie vo Vojenskom obvode Javorina a uznesením č. 548 uložila ministrovi obrany Slovenskej republiky predložiť návrh na zrušenie Vojenského obvodu Javorina, vrátane návrhu rozdelenia jeho územia a začlenenia do katastrálnych území susedných obcí. Vojenský obvod Javorina bol následne zrušený nariadením vlády č. 455/2010 Z. z. zo dňa 01. decembra 2010 o zrušení vojenského obvodu Javorina, s účinnosťou od 1. januára 2011. V nadväznosti na túto skutočnosť zakomponoval zákonodarca do § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. nový reštitučný dôvod pod písm. v/, v zmysle ktorého bola oprávnenou osobou taká osoba, ktorej vlastníctvo k nehnuteľnosti prešlo na štát podľa zákona č. 169/1949 Sb., za predpokladu, že sa nehnuteľnosti nachádzali na území vojenského obvodu Javorina. Nový reštitučný zákon č. 503/2003 Z.z. však tento reštitučný dôvod uvedený pod písm. v) neprevzal. Tým zákonodarca vyjadril svoj zámer, keď nemal vôľu naprávať eventuálne krivdy v prípade ak došlo k strate vlastníctva pozemkov v čase totality

Kým krajský súd považuje reštitučný dôvod doplnený pod písm. v) za nový reštitučný dôvod ktorý doposiaľ nebol daný, ústavný súd naň nahliada inak. Ústavný súd totiž pripustil taký výklad, podľa ktorého sa mohli oprávnené osoby domáhať vydania nehnuteľnosti vo Vojenskom obvode Javorina aj na základe § 6 ods. 1 písm. n/ zákona č. 229/1991 Zb. (teda z dôvodu vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady) v pôvodne stanovenej lehote do 31. decembra 1992. Doplnením reštitučného dôvodu pod písm. v) poskytol zákonodarca užšiemu okruhu oprávnených osôb opakovanú možnosť v nanovo stanovenej lehote uplatniť si reštitučný nárok, ak tak nestihli urobiť v pôvodne stanovenej

42. Tým, že Ústavný súd pripustil subsumovanie prechodu vlastníctva na štát v dôsledku osobitného postupu podľa zákona č. 169/1949 Sb. pod reštitučný dôvod uvedený v § 6 ods. 1 písm. n/ zákona č. 229/1991 Zb. v prípade vojenského obvodu Javorina, logickým výkladom možno dospieť k záveru, že rovnaká situácia bola daná aj pre ostatné vojenské obvody, ktoré boli zriadené na rovnakom podklade zákona č. 169/1949 Sb.

43. Kasačný súd preto nevidí zákonný dôvod, aby nebolo žalobcom umožnené uplatniť si reštitučný nárok z dôvodu podľa § 3 ods. 1 písm. m/ zákona č. 503/2003 Z.z. . Kasačný súd je zároveň toho názoru, že pri zohľadnení skutočností, akým spôsobom bolo v totalitnom režime vlastníkom odnímané ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, odmietnutie možnosti uplatniť si reštitučný nárok iba v dôsledku terminologickej nejasnosti je nanajvýš striktné. Načrtnutému výkladu svedčí aj rozhodovacia prax Ústavného súdu vyjadrená napríklad v náleze sp.zn.

Navyše, strohé odôvodnenie zo strany krajského súdu ako aj žalovaného nedáva žalobcom žiadnu odpoveď, prečo sa v ich prípade o vyvlastnenie nejedná, keď postup, akým im bolo vlastnícke právo odňaté zodpovedá všetkým znakom ktoré krajský súd v bode 64 napadnutého rozsudku vymenoval (t.j. odňatie vlastníckeho práva vo verejnom záujme spravidla vždy s poskytnutím náhrady). Neexistuje totiž zákonná definícia, z ktorej by bolo možné vyvodiť obsah pojmu zoštátnenie, ani v akom rozsahu sa s pojmami vyvlastnenie prípadne znárodnenie prelína alebo odlišuje. Postup, ktorý pod zoštátnením zákon č. 169/1949 Sb. upravoval sa navyše vo veľkej miere javí ako postup v prípade vyvlastnenia (ak nie striktnejší), kedy zákonodarca predpokladal odňatie vlastníctva k nehnuteľnosti vo verejnom záujme, nasledované priznaním náhrady na základe dohody alebo rozhodnutím príslušného orgánu.

a podľa § 108 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) na ktorý odkazuje poznámka pod čiarou aj výstavba vojenských objektov a vojenských priestorov osobitného určenia podľa osobitných predpisov.

46. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť smerujúca voči výroku I. napadnutého rozsudku je dôvodná a preto podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil rozsudok krajského súdu v tomto rozsahu tak, že rozhodnutie žalovaného č. OU-BB-OOP6-2018/ 003443-021/6Tp zo dňa 25. júna 2017 ako aj rozhodnutie Okresného úradu Zvolen, pozemkový a lesný odbor, č. OU-ZV-PLO-2017/000477-049 zo dňa 24. februára 2017 zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vec sa vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie, v ktorom opätovne rozhodne o podanom návrhu žalobcov, prihliadajúc na záväzný právny názor kasačného súdu. 47. Čo sa týka ostatných kasačných námietok smerujúcich voči výroku II. napadnutého rozsudku, kasačný súd konštatuje, že sťažovatelia nedostatočne odôvodnili, v čom vidia naplnenie kasačných dôvodov podľa §440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP.

49. Sťažovateľmi uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP je naplnený za predpokladu, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ako napovedá citácia zmieneného ustanovenia, tento kasačný dôvod je naplnený iba za predpokladu, že k porušeniu práva na spravodlivý proces dôjde v priebehu konania pred správnym súdom, teda v priebehu súdneho konania na ktoré má sám dosah, ktoré sám vedie a určuje jeho procesný postup. Nemožno teda prisvedčiť námietke sťažovateľov, že by došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces konaním orgánov verejnej správy, ktoré krajský súd následne odobril ako súladné so zákonom.

Riadne ozrejmil, kedy začala plynúť zákonná lehota na podanie odvolania, kedy uplynula, kedy bolo odvolanie podané a to s prihliadnutím na skutočnosť, že až v priebehu odvolacieho konania (t.j. až po doručení odvolania sťažovateľom) boli konajúcemu orgánu predkladané plné moci pre právneho zástupcu datované až po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

52. V dôsledku uvedeného potom nezostalo kasačnému súdu nič iné, ako kasačnú sťažnosť v rozsahu smerujúcom voči výroku II. a III. napadnutého rozsudku postupom podľa § 461 SSP zamietnuť. 53. O náhrade trov konania vo vzťahu k výroku I. predmetného rozsudku rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 2 SSP tak, že sťažovateľom ako úspešným účastníkovi konania priznal právo na úplnú náhradu trov kasačného konania ako aj trov konania pred krajským súdom voči žalovanému.

56. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

V Bratislave dňa 13. decembra 2022