5Sžrk/5/2020

I. Priebeh administratívneho konania a rozhodnutie správneho orgánu

1. Žalobca si návrhom, ktorý bol správnemu orgánu doručený dňa 14. decembra 2004, požiadal v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“ alebo „zákon č. 503/2003 Z.z.“) o navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v k.ú. Spišská Belá, vedených v pozemno - knižných vložkách č. XXXX, XXXX, XXXX,

Uvedenými rozhodnutiami došlo k odňatiu pôdohospodárskeho majetku pôvodných vlastníkov, osôb nemeckej národnosti, podľa § 2 nar. č. 104/45 Zb. n. SNR. 2. Prvostupňový orgán rozhodnutím č.k. OU-KK-PLO-2018/000883-256-KM zo dňa 28. marca 2018 rozhodol tak, že pôvodným vlastníkom E. D., X.. XX.X.XXXX, B.. XX.X.XXXX

3. Prvostupňový správny orgán uvedené rozhodnutie odôvodnil tým, že podmienkou vzniku nároku na vyňatie pozemkov z konfiškácie podľa § 3 ods. 2 reštitučného zákona je kumulatívne splnenie štyroch podmienok, a to štátne občianstvo, trvalý pobyt na území SR, odňatie vlastníckeho práva k pozemkov, neodsúdenie podľa osobitných predpisov, pričom v predmetnom konaní žalobca nepreukázal slovenské, resp. československé štátne občianstvo pôvodných vlastníkov, t.j. starých rodičov žalobcu a zároveň nebol preukázaný ani ich trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Preto pôvodným vlastníkom nevznikol nárok na vydanie pozemkov a teda odvodene od ich práva tento nárok nevznikol ani samotnému žalobcovi. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, štátny archív v Prešov, pracovisko Poprad oznámilo správnemu orgánu, že jediným dokladom o štátnej príslušnosti E. D. C. E. H. B. D., K..

národnosti. Dôkaz o znovunadobudnutí československého štátneho občianstva a trvalom pobyte pôvodných vlastníkov na území Slovenskej republiky nepredložili ani účastník konania, ani jeho právni zástupcovia a nepodarilo sa ho získať ani správnemu orgánu na základe jeho vlastnej činnosti a to napriek tomu, že následne boli vydané právne normy, ktorými bolo možné získať späť československé štátne občianstvo ako napr. vyhláška ministra vnútra č. 51 zo dňa 25.augusta 1945, vyhláška ministra vnútra č.254 zo dňa 20. decembra 1946, vládne nariadenie č. 76 zo dňa 13. apríla 1948, vyhláška ministra vnútra č. 119/1949 Zb. zo dňa 18.mája 1949.

Odvolací správny orgán uložil prvostupňovému správnemu orgánu povinnosť pokračovať ďalej v konaní v zmysle reštitučného zákona, vyzvať oboch splnomocnených zástupcov žiadateľa - žalobcu na odstránenie všetkých nedostatkov reštitučného nároku žiadateľa a poskytnúť im pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

Odvolací správny orgán taktiež upozornil prvostupňový správny orgán, že vo výrokovej časti následného rozhodnutia je tento povinný rozhodnúť v zmysle § 5 ods. 2 reštitučného zákona o tom, či pôvodní vlastníci spĺňajú, resp. nespĺňajú podmienky ustanovené § 3 ods. 2 reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu.

6. Predmetom reštitučného konania tak ostal nárok žalobcu uplatnený po vlastníkoch E. D. C. B. D., K.. X.. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. OU-KK-PLO-2018/000883-45-KM zo dňa 1. októbra 2018 rozhodol tak, že pôvodní vlastníci E. D., X.. XX.X.XXXX, B.. XX.X.XXXX, Y. L. X., X. R. K. C. B. D., K.. X., X.. X.X_XXXX, B.. XX.X.XXXX,

7. Voči tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a namietal, že správny orgán rozhodoval o osobách, ktoré nie sú účastníkmi konania a ktoré si reštitučný nárok neuplatnili, pričom skúmal ich štátnu príslušnosť a ich trvalý pobyt. Žalobca taktiež poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 127/201 z 22.6.2010 o uprednostňovaní citlivého prístupu k uplatňovaným reštitučným nárokom a nález ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 7/2014 o účele reštitučných zákonov, ktorým je zmiernenie majetkových krívd a iných krívd z obdobia od

že: A.. Z. K., X.. XX.X.XXXX, L. X. XXXX/XX, XXXXX J., ktorý si dňa 14.12.2004 uplatnil na bývalom Obvodnom pozemkovom úrade v Kežmarku nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom pôvodne vedeným v pozemkovoknižných vložkách č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX nachádzajúcim sa v k.ú.

Neupauer nachádzajúceho sa v k.ú. L. a rozhodnutím konfiškačnej komisie v Kežmarku č. L.-XX/XX-A.. zo dňa 6.2.1947 o konfiškovaní poľnohospodárskeho H. E. D. nachádzajúceho sa v k.ú. L. nespĺňa podmienky ustanovené v § 3 ods. 2 reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k pozemkom alebo priznanie práva na náhradu za ne z dôvodu, že pôvodných vlastníkov E. D., X.. XX.X.XXXX, B.. XX.XX.XXXX Y. L. X., X. R. K. C. B. D., K.. X., X.. X.X_XXXX, B.. XX.X.XXXX Y. N., X. R. K. nie je možné považovať za osoby, ktorým vnikol nárok na vyňatie pozemkov z konfiškácie v zmysle ust. § 3 ods. 2 reštitučného zákona, a taktiež z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnej podmienky na navrátenie vlastníctva v zmysle § 2 ods. 1 reštitučného zákona v spojení s §3 ods. 2 reštitučného zákona, nakoľko ku konfiškácii H. E.X_ D., X.. XX.X.XXXX, B.. XX.XX.XXXX Y. L. X., X. R. K. C. B. D., K.. X., X.. X.X_XXXX, B.. XX.X.XXXX Y. N., X. R. K., došlo pred rozhodným obdobím (pred 25.2.1948);

vlastníctva. 9. Bod II. výroku správny orgán odôvodnil tým, že čo sa týka parcely v PKV č. XXX, v k. ú. J., vlastník B. X., ktorá pozemky nadobudla titulom dedenia dňa 31.5.1896, nie je B. D., K.. X., X.. X.X_XXXX, B.. XX.X.XXXX Y. N., nakoľko v čase dedenia táto ešte nebola nažive.

PKV č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX avk.ú. L. J.ôvodne v PKV č. XX, XXX, XX, XX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XX. 11. Správny orgán konštatoval, že majetok pôvodných vlastníkov bol konfiškovaný na základe rozhodnutí konfiškačnej komisie a uzavrel, že z podaného reštitučného návrhu žalobcu zo dňa 14.12.2004 vyplýva, že tento si uplatnil nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom nachádzajúcim sa v k.ú. R. L., J. C. L., pričom reštitučné konanie je návrhovým konaním ovládaným dispozičnou zásadou, preto pokiaľ v zákonnom stanovenej lehote na uplatnenie reštitučných nárokov svoj nárok na vrátenie pozemkov neuplatnil aj o pozemky nachádzajúce sa v k.ú. R. Y., tieto nemožno zahrnúť do predmetu reštitučného konania. 12. Čo sa týka námietky žalobcu, že prvostupňový správny orgán rozhodol o osobách, ktoré nie sú účastníkmi konania a nerozhodol o právach osoby, ktorá si reštitučný nárok uplatnila, odvolací správny orgán dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán nesprávne formuloval znenie výrokovej časti a preto uvedený nedostatok odstránil jej zmenou, pričom skutkové

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžr/132/2013 z 24. júna 2015 a zisťovať trvalý pobyt a štátny občianstvo u pôvodných vlastníkov, žalovaný uviedol, že uvedené skutočnosti sú relevantné pre posúdenie splnenia podmienok podľa § 3 ods. 2 reštitučného zákona.

. Potreba zisťovania uvedených skutočností podľa záverov odvolacieho správneho orgánu vyplývala priamo z ustanovenia § 3 ods. 2 reštitučného zákona, pričom nepreukázanie ktoréhokoľvek z predpokladov má za následok nesplnenie podmienok podľa § 3 ods.2 reštitučného zákona u účastníka konania, ktorý si reštitučný nárok uplatnil po pôvodných vlastníkoch, ktorým bol majetok konfiškovaný.

X. štátnu príslušnosť slovenskú a národnosť nemeckú. V zmysle §1 ods. 2 ústavného dekrétu prezidenta títo stratili československé štátne občianstvo, avšak na základe ich žiadosti im mohol príslušný orgán konštitutívnym rozhodnutím československé štátne občianstvo vrátiť. Žalobca nepreukázal a zároveň ani správnemu orgánu sa nepodarilo zistiť, že by pôvodným vlastníkom nehnuteľností bolo vrátené československé štátne občianstvo po ich odsune do Nemecka a taktiež ani nebolo preukázané, že by mali trvalé bydlisko na území Slovenskej republiky.

pomery osôb nemeckej, maďarskej národnosti a osôb považovaných za zradcov nepriateľov slovenského národa, nebola zásadne produktom komunistickej nadvlády. Obdobie od konca druhej svetovej vojny až po 25.2.1948 takéto znaky negatívne poňatého výkonu štátnej moci a politickej perzekúcie vtedajšieho štátneho režimu proti jednotlivcovi nenesie, resp. mu ani historické analýzy neprisudzujú.

Nakoľko v predmetnom prípade ku konfiškácií majetku pôvodných vlastníkov došlo pred 25.2.1948, nebolo dodržané rozhodné obdobie odňatia ich vlastníckeho práva štátom, čo je prekážkou navrátenia vlastníctva k nim.

18. Voči rozhodnutiu žalovaného a rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca správnu žalobu a namietal, že vo výroku žalovaného sú riešené len reštitučné nároky na katastrálne územia R. L. a L. a vo výroku 2 pre katastrálne územie J., avšak nie je rozhodnuté o nároku žalobcu vo vzťahu ku katastrálnemu územiu R. Y., pričom boli predložené doklady týkajúce sa uvedeného katastrálneho územia, vrátane rozhodnutí o konfiškácií zo dňa 28.2.1947.

t.j. právnej predchodkyne žalobcu a uvedené skutočnosti boli v administratívnom spise preukázané. 19. Žalobca poukázal na znenie § 3 ods. 1 a 2 reštitučného zákona, z ktorého vyplýva, že reštitučný nárok sa vzťahuje aj na konfiškáciu majetku - odňatie vlastníckeho práva podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, keďže jeho pôvodným vlastníkom boli nehnuteľností odňaté na základe uvedeného nariadenia rozhodnutia konfiškačnej komisie v Kežmarku č. R..L..XXX/XX/III. zo dňa 16.1.1947, č. L.-XX/XX-A. zo dňa 7.2.1947, č. L.-XX/XX-A. zo dňa 6.2.1947, č. R..Y..-XX/XX-A.. zo dňa 28.2.1947. 20. Žalobca taktiež uviedol, že jeho právni predchodcovia boli československými štátnymi občanmi, ktorí podľa § 1 ods. 2 dekrétu č. 33/1945 Sb. o úprave občianstva z dôvodu ich nemeckej národnosti, mali stratiť československé štátne občianstvo, avšak keďže preukázali

21. Zároveň však žalobca poznamenal, že podľa jeho názoru sa na základe reštitučného zákona prejednávali jednotlivé reštitučné nároky osôb, ktoré si uplatnili nároky na vrátenie nehnuteľností po pôvodných vlastníkoch, ktorým bol majetok konfiškovaný na základe nariadenia č. 104/1945 Zb a u týchto osôb sa neskúmalo splnenie podmienok štátneho občianstva a trvalého pobytu v období konfiškácie a v období ich úmrtia. Čo sa týka rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžr/132/2013 z 24.6.2015 žalobca uviedol, že sa jedná o rozhodnutie, ktorým sa najvyšší súd odklonil od dovtedajšej praxe, čím dochádza k porušeniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutia. 22. Čo sa týka konštatovania odvolacieho správneho orgánu, že obdobie od konca druhej svetovej vojny po 25.2.1948 nebolo produktom komunistickej nadvlády, teda ak došlo ku konfiškácií nehnuteľností pred začatím rozhodného obdobia, pred 25.2.1948, nie je splnená zákonná hmotnoprávna podmienka na vydanie nehnuteľností, t.j. podmienky podľa § 3 ods.

Na základe uvedeného mal žalobca za to, že rozhodnutie žalovaného je z uvedených dôvodov nezákonné, že odvolací správny orgán postupoval nezákonným postupom, porušil práva a právom chránené záujmy žalobcu, nesprávne právne vec posúdil, čím došlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej moci, čo malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej a zároveň vec nesprávne právne posúdil, v dôsledku čoho navrhol rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie

administratívnom spise. Za dôvod nesplnenia podmienok ustanovených v § 3 ods. 2 reštitučného zákona označil žalovaný tú skutočnosť, že pôvodní vlastníci tieto podmienky nespĺňali, preto ani žalobca nemohol byť oprávnenou osobou, ktorá si svoje právo odvodzovala od pôvodných vlastníkov. Žalovaný opätovne ako v preskúmavanom rozhodnutí poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžr/132/2013, 10Sžr/3/2012 a 2Sžo/153/2009 a v súvislosti s uvedenými závermi konštatoval, že z administratívneho spisu nevyplývalo, že by pôvodní vlastníci po strate československého štátneho občianstva v zmysle dekrétu prezidenta č. 33/1945Zb. opätovne nadobudli československé, resp. slovenské štátne občianstvo a taktiež aby mali trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. 24. Čo sa týka žalobcom predloženého Hlásenia o odsunovej jednotke Nemca- antifašistu č.XXXX/I.-Y.-XXXX zo dňa 18.3.1947, žalovaný uviedol, že tento dokument nie je potvrdením preukazujúcim zachovanie, znovunadobudnutie alebo navrátenie

štátneho občianstva. Keďže táto žiadosť nebola žalobcom doložená a ani na základe vlastnej činnosti správneho orgánu sa ju nepodarilo získať, správny orgán nemal za preukázané vrátenie československého štátneho občianstva pôvodným vlastníkom. 25. Čo sa týka reštitučného nároku vo vzťahu ku katastrálnemu územiu J., žalovaný uviedol, že skutočnosť, že B. X., zapísaná v PKV č. XXX, nie je totožnou osobou so B. D., po ktorej si žalobca uplatnil reštitučný titul vyplýva z tej skutočnosti, že tieto pozemky boli získané do vlastníctva pôvodnej vlastníčky titulom dedenia dňa 31.5.1896, pričom stará matka žalobcu v tom čase ešte nežila, teda je vylúčené, aby sa jednalo o totožnú osobu.

do samostatného bodu č. 2 výrokovej časti. Záver žalobcu, že o k.ú. J. bolo rozhodnuté až v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného je podľa názoru žalovaného absolútne nepodložený. 26. Vo vzťahu ku k. ú. Slovenská Ves žalovaný uviedol, že žalobca si reštitučným návrhom neuplatnil reštitučný nárok na pozemky nachádzajúce sa v k.ú. R. Y. v lehote podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona a to do 31.12.2004. Tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaný nerozhodol

žalovaného č. OU-PO-OOP6-2018/023533-POE zo dňa 4.6.2018 a bola aj predmetom odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Okresného úradu Kežmarok, PLO, č. OU-KK-PLO-2018/ 000883-26-KM zo dňa 28.3.2018, z toho dôvodu neobstojí tvrdenie žalobcu, že otázka rozhodnej doby netvorila predmet rozhodovania v prvostupňovom konaní, nakoľko Okresný úrad Kežmarok, PLO bol v zrušujúcom rozhodnutí žalovaného zo dňa 4.6.2018 zaviazaný v otázke dodržania rozhodnej doby postupovať v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho

Napriek tomu, že právne účinky konfiškácie nastávali okamžikom právnej záväznosti nariadenia č. 104/1945Zb. t.j. ex lege, odvíjali sa od konfiškačného rozhodnutia a pôsobili na majetok osôb nemeckej národnosti ex tunc ku dňu 1.3.1945.

aktu. V danom prípade konfiškácia majetku pôvodných vlastníkov sa uskutočnila na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie v Kežmarku č. R..L..-XXX/XX/III. zo dňa 16.1.1947, č. L.-XX/XX-A.. zo dňa 6.2.1947 a č. L.-XX/XX-A.. zo dňa 6.2.1947. Na základe uvedeného dospel žalovaný k záveru, že neboli splnené podmienky podľa § 3 ods. 2 reštitučného zákona a zároveň neboli splnené ani hmotnoprávne podmienky na navrátenie vlastníctva v zmysle § 2 os. 1 reštitučného zákona v spojení s § 3 ods. 2 reštitučného zákona z dôvodu, že

rozhodnutia. Na základe uvedených skutočností mal žalovaný za to, že nie je dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového správneho orgánu. 28. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 7. mája 2019 uviedol, že žalovaný porušil procesný postup upravený správnym poriadkom, ak zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktoré bolo neurčité a v rozpore so zákonom. Žalobca mal za to, že žalovaný mal uvedené

správnym orgánom nebolo sporné, preto konštatovanie žalovaného vo výroku II považuje za nezákonné. Žalobca má za to, že správnym procesným postupom žalovaného by bolo, ak by rozhodnutie bolo zrušené a prvostupňový správny orgán by bol zaviazaný na vysporiadanie sa s vadami výroku prvostupňového správneho rozhodnutia. Čo sa týka štátneho občianstva pôvodných vlastníkov žalobca zotrval na svojom názore, že v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 ústavného dekrétu č. 33/1945 Sb. tým, že títo preukázali vernosť k Československej republiky, zostalo im československé štátne občianstvo zachované.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia je oprávnený napadnuté rozhodnutie zmeniť. Zrušenie napadnutého rozhodnutia je upravené v ods. 3 predmetného ustanovenia s tým, že odvolací orgán vec zruší a vráti na ďalšie konanie ak je to vhodnejšie z dôvodov rýchlosti a hospodárnosti.

Dôsledkom tohto postupu je, že situácia účastníkov konania môže byť rozhodnutím odvolacieho orgánu aj zhoršená v neprospech odvolateľa. V danom prípade žalovaný ako odvolací orgán zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a to z dôvodu, že by nebolo vhodnejšie ani z dôvodov rýchlosti ani z dôvodov hospodárnosti zrušovať rozhodnutie a vracať ho

zachované.“ Žalovaný v ďalšom obsahu svojho vyjadrenia poukázal na jednotlivé právne predpisy, ktoré upravovali vrátenie československého štátneho občianstva. Nakoľko však v konaní nebolo preukázané navrátenie štátneho občianstva pôvodným vlastníkom, neboli splnené podmienky podľa § 3 ods. 2 reštitučného zákona. Čo sa týka námietky žalobcu, že zo zákona nevyplýva povinnosť preukázať občianstvo a trvalý pobyt, žalovaný uviedol, že nakoľko nárok žalobcu je od nároku pôvodných vlastníkov len odvodený, preukázanie dátumu úmrtia jednotlivých pôvodných vlastníkov a okruhu ich dedičov, rovnako ako zistenie, či v čase smrti boli občanmi Československej republiky a mali tu trvalý pobyt je rozhodujúce pre posúdenie, či žalobcu možno považovať za oprávnenú osobu podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona. Čo sa týka rozhodnej doby, žalovaný zotrval na svojich skorších vyjadreniach a na záveroch vyplývajúcich z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžr/2/2017, v ktorom sa Najvyšší súd vysporiadal s predchádzajúcimi rozhodnutiami a vysvetlil, z akých dôvodov sa od skoršej judikatúry odklonil.

30. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom č. k. 2S/18/2019 - 61 zo dňa 27. februára 2020 rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako aj rozhodnutie žalovaného zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

Súčasťou boli aj konfiškačné rozhodnutia Konfiškačnej komisie v Kežmarku č. R..Y..-XX/XX-A.. zo dňa 28. februára 1947 na katastrálne územie R.Á_ Y., Konfiškačnej komisie v Kežmarku č. L..-XX/XX-A.. zo dňa 7. februára 1947 na katastrálne územie L., Konfiškačnej komisie v Kežmarku č. R..L..- XXX/XX-A.. zo dňa 16. januára 1947 na katastrálne územie R. L., ktorými došlo k odňatiu pôdohospodárskeho majetku pôvodných vlastníkov, osôb nemeckej národnosti, podľa § 2 nar. č. 104/45 Zb. n. SNR. 32.

33. Podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tam stanovenom poradí.

rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov. Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. o konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy v znení neskorších predpisov. 11) Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 33/1945 Zb. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva v znení neskorších predpisov.

jedinou podmienkou skúmanie štátneho občianstva iba osoby, ktorá si nárok uplatnila, správny súd uviedol, že účelom reštitučného zákona je prinavrátenie vlastníctva, resp. poskytnutie náhrady oprávneným osobám, ktorých vlastníctvo k ich pozemkom prešlo na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnom období niektorým zo spôsobov vymenovaných v § 3 ods. 1 alebo 2 tohto zákona.

Krivdy boli spôsobené stratou vlastníckeho práva, a preto cieľom a účelom reštitučných zákonov je prinavrátiť vlastníctvo, t. j. je premietnutím princípu ústavnej ochrany vlastníctva zaručenej čl. 20 Ústavy SR. Reštitučný zákon však neznamená automatické obnovenie vlastníckych práv, ale zvolený bol princíp vrátenia majetku po splnení určitých zákonom stanovených

37. Konštatovanie žalobcu, že v prípade, ak si nárok uplatňuje oprávnená osoba v zmysle § 2 ods. 2 reštitučného zákona, sa uvedené skutočnosti týkajúce sa pôvodných vlastníkov nezisťujú a žalobca nie je povinný ich preukázať, nie sú v súlade so systematickým výkladom uvedeného zákona. Nie je možné tvrdiť, že kým u pôvodných vlastníkov zákon ako podmienky na priznanie ich reštitučného nároku ukladá podmienku slovenského štátneho občianstva a trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, pri osobách uvedených v odseku 2 predmetného ustanovenia, ktoré svoje právo odvodzujú od pôvodných vlastníkov, postačuje iba preukázanie štátneho občianstva uvedeného žiadateľa, bez toho, aby pôvodní vlastníci spĺňali podmienky uvedené v odseku 1 predmetného ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že systematickým výkladom predmetného znenia § 2 je nevyhnutné dospieť k záveru, že žiadatelia o vydanie nehnuteľností podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona musia na priznanie nároku preukázať splnenie podmienok stanových v odseku 2, avšak zároveň musia byť splnené

Preukázanie dátumu úmrtia jednotlivých pôvodných vlastníkov a okruhu ich dedičov, rovnako ako zistenie, či v čase smrti boli občanmi ČSFR (resp. či aspoň v zmysle § 2 ods. 2 dekrétu prezidenta republiky č.33/1945 Sb. požiadali o zistenie, že československé štátne občianstvo im zostáva zachované) a mali tu trvalý pobyt, je rozhodujúce pre posúdenie, či žiadateľa možno považovať za oprávnenú osobu podľa § 4 ods.2 zákona o pôde ."

diskriminácia podľa čl. 14 dohovoru je možná len v súvislosti s porušením niektorého hmotného práva zaručeného dohovorom, nemožno odvodiť v prípade podmienky ani štátneho občianstva, ani trvalého pobytu podľa reštitučných predpisov porušenia zákazu diskriminácie. Ak teda neexistuje podľa dohovoru právo na reštitúciu vlastníctva, sú podľa Komisie reštitúcie v rukách každého štátu ako suveréna (č. 23131/93 Brežní v. Slovensko, č. 28390/95 Petzoldová v. Česká republika, č. 23899/93 Nohejl v. Česká republika, č. 23069/93 Jonas v. Česká republika). Ústavný súd Českej republiky pri svojej rozhodovacej činnosti v súvislosti s reštitučným zákonodarstvom konštatoval, že čl. 11 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ktorý platí aj v Slovenskej republike a obsahovo je identický s čl. 20 ods. 2 ústavy, je špeciálnym ustanovením k ústavnému princípu rovnosti všetkých subjektov týkajúcich sa nadobúdania a ochrany vlastníckeho práva. Je to práve čl. 11 ods. 2 listiny, ktorý vytvára pre zákonodarcu priestor pre obmedzenie okruhu oprávnených osôb v reštitučnom

V súvislosti s navrátením vlastníctva treba v tejto súvislosti za právne relevantné ustanovenie považovať druhú vetu čl. 20 ods. 2 ústavy, ktorá vytvára priestor na to, aby zákon ustanovil limity osobného rozsahu potenciálnych reštituentov z dôvodu, že toto ustanovenie deklaruje, aby určité veci boli iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike. Kým čl. 4 ústavy explicitne vymedzuje veci, ktoré sú priamo z ústavy vo vlastníctve Slovenskej republiky, čl. 20 ods. 2 prvá veta ústavy ustanovuje zákonné limity vecného rozsahu majetku, ktorý môže byť len vo vlastníctve štátu a čl. 20 ods. 2 druhá veta ústavy vytvára priestor pre zákonodarcu ustanoviť osobný a vecný rozsah pri právnej úprave vlastníctva, resp. majetkových otázok, napríklad tak, že zúži osobný rozsah vlastníkov len na občanov Slovenskej republiky a právnické osoby so sídlom v Slovenskej republike ako vlastníkov určitých vecí."

orgánom, keď tento rozhodol o splnení podmienok podľa reštitučného zákona pri vydaní nehnuteľností v k.ú. L., J. a R. L., pričom správne orgány nerozhodli aj o k.ú. R. Y., napriek tomu, že žalobca predložil doklady týkajúce sa uvedeného katastrálneho územia vrátane rozhodnutia o konfiškácii zo dňa 28.2.1947, správny súd považuje postup správnych orgán za postup v rozpore so zákonom. Konanie o reštitučnom nároku sa riadi ustanoveniami správneho poriadku a teda v zmysle § 19 ods. 2, druhá veta, v spojení s § 19 ods. 3, z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, akej veci sa týka a čo sa ním navrhuje a v prípade, ak podanie nemá predpísané náležitosti, správny orgán pomôže účastníkovi konania nedostatky odstrániť, prípadne ho vyzve, aby ich v určenej lehote odstránil. Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca v podaní, ktorým si uplatnil reštitučný nárok, označil za pozemky, na ktoré si tento nárok uplatnil, pozemky v k.ú. J., L. C. R. L., pričom ako prílohy k predmetnému návrhu doložil rozhodnutia konfiškačnej komisie na katastrálne územia J., L. C. R. Y..

Vzhľadom k tomu, že správny orgán takto nepostupoval, jeho procesný postup mal za následok nejasnosť v predmete konania, čo spôsobuje zmätočnosť celého konania a následne aj zmätočnosť vo vzťahu k samotnému napadnutému rozhodnutiu. Poukazujúc na uvedené správny súd mal za naplnený žalobný dôvod a to existenciu podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 42. Čo sa však týka námietky, že odvolací správny orgán nemá oprávnenie zmeniť rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, v uvedenom sa správny súd v plnom rozsahu stotožnil s vyjadrením žalovaného a poukázal na apelačný princíp upravený v ustanovení § 59 správneho poriadku, v zmysle ktorého odvolací správny orgán je oprávnený doplniť dokazovanie, odstrániť zistené vady a zmeniť rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Správny súd považoval námietku žalobcu, čo sa týka straty možnosti brániť sa voči rozhodnutiu odvolacieho správneho orgánu riadnym opravným prostriedkom za nedôvodnú.

44. Správny súd poukázal na to, že zákon č. 503/2003 Z. z. v otázke navrátenia vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond a lesný pôdny fond, je vlastne pokračovaním zákona č. 229/1991 Zb., pričom umožnil oprávneným osobám, ktoré neuplatnili svoj nárok v lehote podľa zákona č. 229/1991 Zb., aby tento nárok mohli uplatniť v novej jednoročnej lehote.

Neobstojí preto ani zásadná námietka, že predmetná konfiškácia majetkov spadá v danom prípade pred tzv. rozhodné obdobie.

45. Uvedený právny názor bol uverejnený v Zbierke stanovísk z dôvodu potreby zjednotenia odlišnej rozhodovacej praxe na Najvyššom súde SR a za účelom jej zjednotenia. Na základe uvedeného nemožno vychádzať z rozhodnutia, na ktoré poukazuje žalovaný sp. zn. 10 Sžr/3/ 2012 z 25.1.2013, v ktorom Najvyšší súd SR zaujal názor, že rozhodné obdobie, v ktorom došlo ku konfiškácií majetku je striktne dané ako obdobie od 25.02.1948 do 01.01.1990. Právny názor o rozšírení reštitučných nárokov aj na pozemky odňaté na základe nariadenia č. 104/1945 Zb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov bol uverejnený aj v ďalších rozhodnutiach prijatých v neskorších súdnych rozhodnutiach, ako napríklad v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžr/138/2016 zo dňa 26.2.2019. 46. Správny súd uzavrel, že výrok napadnutého rozhodnutia je nesprávny nakoľko (i) žalovaný ani prvostupňový správny orgán nevyzvali žalobcu na odstránenie nezrovnalostí a špecifikovanie petitu reštitučného návrhu, ale vo veci rozhodli bez toho, aby nezrovnalosť ohľadom obsahu návrhu odstránili, čím porušili ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. (ii) bolo prijaté nesprávne právne posúdenie veci, čo sa týka rozšírenia obdobia reštitučných nárokov aj na obdobie pred 25.2.1945, ak bolo o konfiškácií rozhodnuté na základe nariadenia č. 104/ 1945 Zb. Správny súd preto zrušil rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) Správneho súdneho poriadku a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že v ďalšom konaní bude žalovaný viazaný v súlade s ustanovením § 191 ods. 6 Správneho súdneho poriadku právnym názorom správneho súdu.

47. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný (sťažovateľ) včas kasačnú sťažnosť a žiadal zrušenie rozsudku správneho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie, resp. zmeny napadnutého rozsudku tak, že rozhodnutie žalovaného potvrdzuje. Uviedol, že správny súd nesprávne právne posúdil vec (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP).

Súd nezdôvodnil, na základe čoho mal preukázané, že toto rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo priložené k návrhu a že k jeho doloženiu nedošlo zo strany iných subjektov, ktoré boli vyzývané na súčinnosť. · V reštitučnom konaní bolo rozhodujúcou skutočnosťou nepreukázanie štátneho občianstva a trvalého pobytu pôvodných vlastníkov, s čím sa správny súd stotožnil.

februára 2018. Rozhodnutie žalovaného bolo vydané 10. decembra 2018, pričom správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného s odkazom na názor Najvyššieho súdu prezentovaný v rozsudku 2Sžr/138/2016 z 26. februára2019, ktorý v tom čase ešte neexistoval a žalovaný z neho nemohol vychádzať.

V rozsudku správneho súdu absentuje dôkladné a presvedčivé zdôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu. 50. Podaním zo dňa 16. septembra 2020 sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril žalobca. Rozsudok

V. Posúdenie kasačného súdu

Kasačný súd dodáva, že pri posúdení veci vychádzal aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Keďže odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, vychádzajúc z účelu zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti, z právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/ 2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) sa kasačný súd naďalej považuje za viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia Najvyššieho súdu

54. V správnom konaní, ako aj v konaní pred správnym súdom, bola rozhodujúca otázka posúdenia splnenia podmienok podľa reštitučného zákona, teda že: a. oprávnená osoba si uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného zákona (do 31.12.2004) a súčasne b. preukázala splnenie zákonných podmienok ustanovených v § 2 ods. 1, 2 tohto zákona (štátne občianstvo, trvalý pobyt), ako aj to, že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe (od 25.02.1948 do 01.01.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3 reštitučného zákona a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1 tohto zákona, ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb.).

si žalobca uplatnil nárok. Kasačný súd sa s posúdením správneho súdu v plnom rozsahu stotožňuje a považuje ho za korešpondujúce s doterajšou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Poukazuje v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sžr/132/2013 z 24. júna 2015, ktoré je zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 4/2017 pod č. 32, kde je rovnako uvedené, že cit.: „Podmienky štátneho občianstva ČSFR a trvalého pobytu na jej území (rovnako ako podmienku, že neboli odsúdené podľa osobitných predpisov) musia spĺňať osoby, ktorým sa skonfiškoval pôvodný majetok, čo v danom prípade znamená, že tieto podmienky museli spĺňať právni predchodcovia žiadateľa, aby ich bolo možné považovať za oprávnené osoby. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pôvodní vlastníci, keďže boli nemeckej národnosti, dňom 10. augusta 1945 stratili československé štátne občianstvo podľa § 1 ústavného dekrétu prezidenta republiky

58. Zo spisového materiálu vyplýva (a tieto skutočnosti neboli ani sporné), že pôvodní vlastníci ako osoby nemeckej národnosti stratili československé štátne občianstvo podľa ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. o úprave československého štátneho občianstva osôb národnosti nemeckej a maďarskej dôsledku a o jeho znovunadobudnutie nepožiadali. 59. Kasačný súd teda uzatvára, že nebola splnená jedna zo základných podmienok na navrátenie vlastníctva k požadovaným pozemkom, pričom dodáva, že v čase úmrtia nebol preukázaný ani trvalý pobyt pôvodných vlastníkov na území SR, naopak, zo spisového materiálu vyplýva ich trvalý pobyt v Nemecku. Podľa kasačného súdu už tieto závery boli postačujúce na prijatie záveru o nesplnení podmienky na navrátenie vlastníctva žalobcu k požadovaným pozemkom. 60. Pokiaľ ide o správnosť posúdenie rozsahu rozhodného obdobia, kasačný súd sa stotožňuje so záverom správneho súdu o tom, že táto podmienka splnená bola a správny súd svoj záver riadne odôvodnil. Kasačný súd si je vedomý nejednotného prístupu Najvyššieho súdu SR, ktorý ale za účelom zjednotenia rozhodovacej praxe publikoval v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 4/2017 pod č. 32 rozhodnutie sp.zn. 9Sžr/132/2013 z 24.6.2015, z ktorého vyplýva cit: ,,I. Z ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov vyplýva záver, že nemožno poznámky pod čiarou č. 9 a č. 9a interpretovať inak, než ako príkladné odkazy na osobitné predpisy prichádzajúce do úvahy, a preto uvedené ustanovenie je žiaduce chápať ako ďalší reštitučný titul špecificky orientovaný do oblasti možnej zákonnej reštitúcie konfiškovaného poľnohospodárskeho majetku priamo v režime zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov. Neobstojí preto ani zásadná námietka, že predmetná konfiškácia majetkov spadá v danom prípade pred tzv. rozhodné obdobie.

Najvyššieho súdu. Naopak, rovnaký právny názor o rozšírení časového vymedzenia reštitučných nárokov aj na pozemky odňaté na základe nariadenia č. 104/1945 Zb. v zmysle vyššie uvedeného zbierkového rozhodnutia, zaujal Najvyšší súd SR aj v ďalších neskorších rozhodnutiach (napr. sp.zn. 2Sžr/138/2016 zo dňa 26.2.2019). Osvojil si ho aj NSS SR v rozhodnutí sp. zn.: 5 Sžrk 7/2019 z 29. novembra 2021. v ktorom sa rozsiahlo vysporiadal práve s nejednotným prístupom Najvyššieho súdu SR k tejto otázke. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia kasačný súd uvádza cit. (body 34 - 37 predmetného rozhodnutia): „ 34. Najvyšší správny súd v reakcii na tento argument sťažovateľa poukazuje na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. júna 1998 č. R 45/1998, ktoré možno z povahy veci považovať za prejav ustálenej rozhodovaciu praxe, a z ktorého vyplýva, že (ide o citáciu, zdôraznenie je pridané Najvyšším správnym súdom): (i) V § 6 ods. 1 sú [.

dobe. (ii) Naproti tomu ustanovenie § 6 ods. 2 rieši prípad, kedy sa obdobne ako podľa § 6 ods. 1 postupuje (teda vydajú sa nehnuteľnosti) aj ďalším osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli na štát už pred 25. februárom 1948 podľa predpisov o konfiškácii podľa osobitných predpisov z roku 1945 (Nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR, Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb.) s tým, že pre vydanie nehnuteľností (teda aj lesnej pôdy) musia byť splnené ďalšie tam stanovené podmienky týkajúce sa oprávnenej doby. V zmysle týchto podmienok musí ísť o fyzické osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov, napr. nariadenia Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR.

pracovať. (iii) Za oprávnené podľa tohto ustanovenia treba považovať jednak osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov (napr. nar. Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR), pričom od účinnosti zákona č. 93/1992 Zb., ktorým bolo doplnené ustanovenie § 6 ods. 2 treba za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov považovať pre účely tohto zákona aj štátnych občanov ČSFR, ktorí majú trvalý pobyt na území ČSFR a ktorým sa skonfiškoval poľnohospodársky majetok a neboli odsúdení podľa osobitných predpisov. 35.

Z tohto názoru vychádzal aj zrušujúci rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto veci zo 6. apríla 2011 sp. zn. 2 Sžo 211/2010. 36. Neskoršie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, citované sťažovateľom, obsahujúce opačný právny názor, treba považovať o pokus o odklon od uvedeného stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý však nebol neskoršou praxou práve správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky akceptovaný.

37. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 24. júna 2015 sp. zn. 9 Sžr 132/2015 skonštatoval uvedené: (i) Druhá a tretia veta [§ 6 ods. 2] boli do zákona č. 229/1991 Zb. vložené zákonom č. 93/1992 Zb. s účinnosťou od 28. februára 1992. Podľa názoru odvolacieho senátu dňom 28. februára 1992 došlo k prelomeniu zásady, že sa vydávajú len pozemky, ktoré prešli na štát v období od 25. februára 1948 z titulu konfiškácie. Tento jeho záver opiera o znenie tretej vety odseku 2 ustanovenia § 6; práve zo spojenia „pokiaľ tento majetok bol už pred rozhodným obdobím pridelený“, vyplýva nárok takých osôb na vydanie aj v prípade, keď konfiškačné rozhodnutie bolo vydané pred 25. februárom 1948. (ii) Uvedený záver je navyše podporený dôvodovou správou k zákonu č. 186/1993 Z. z., ktorým sa menil zákon č. 229/1991 Zb. a v ktorej sa uvádza: „.

63. Kasačný súd preto uzatvára, že kasačný dôvod nesprávneho právneho posúdenia rozhodného obdobia, ani kasačný dôvod odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe nepovažuje za relevantný. Ako vyplýva z predchádzajúcej argumentácie, práve rozhodnutie, ktoré aplikoval sťažovateľ a na ktoré poukazuje v kasačnej sťažnosti, sa vymyká z väčšinovej rozhodovacej línie Najvyššieho súdu SR, vrátane rozhodnutia publikovaného v zbierke rozhodnutí.

Pokiaľ ide o bod. 35 rozsudku, kde správny súd uvádza, že v ďalšom konaní bude právnym názorom viazaný žalovaný, a nie prvostupňový orgán, nejedná sa o vadu spôsobilú privodiť zmenu alebo zrušenie rozsudku správneho súdu.

Kasačný súd však zdôrazňuje, že zo spisového materiálu má za preukázané, že žalobca k návrhu priložil rozhodnutie konfiškačnej komisie týkajúce sa nehnuteľností v tomto katastrálnom území a argumenty sťažovateľa o číslovaní príloh považuje za nepresvedčivé. Číslovanie spisového materiálu a žurnalizácia spisu je vecou správneho orgánu a v danom prípade zo spisového materiálu nie je jednoznačné, ako žalovaný prílohy evidoval.

67. Správnemu súdu však treba vytknúť nezohľadnenie potreby vyhodnotenie významu ustálených pochybení ohľadne zahrnutia ďalších nehnuteľností v nadväznosti na záver o nesplnení základných podmienok pre priznanie reštitučného nároku. Ako už kasačný súd uviedol, stotožňuje sa so závermi správneho súdu o nesplnení podmienky preukázania štátneho občianstva a trvalého pobytu pôvodných vlastníkov. Ako je zrejmé z podaného návrhu, ako aj z celého administratívneho a súdneho konania, nehnuteľnosti v k.ú. R. Y. boli žalobcom uplatňované po pôvodných vlastníkoch E. D. C. B. D., K.. X., u ktorých sa nepreukázalo splnenie podmienky štátneho občianstva a trvalého pobytu. Po prijatí záveru o nesplnení podmienky štátneho občianstva a trvalého pobytu pôvodných vlastníkov už vytýkanie nezahrnutie určených nehnuteľností do predmetu reštitučného nároku nemá reálny význam.

konania a ďalších osôb pri vydávaní rozhodnutí, ktorý upravuje právny predpis. Zmyslom všetkých procesných predpisov je zabezpečiť realizáciu hmotných noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb podľa takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami, ktoré objasňujú okolnosti rozhodujúce pre posúdenie veci, a aby účastníkovi, o ktorého vec - práva a povinnosti ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy a obhajovať svoje práva.

Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.)