5Sžrk/7/2020
ECLI:SK:NSSSR:2022:7017200738.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- 8S/38/2017
- IČS
- 7017200738
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LL.M. (spravodajca), v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Poľnohospodárske družstvo Mlynica, Mlynica 78, IČO: 00199761, právne zastúpený: JUDr. Juraj Lukáč, advokát, Námestie sv. Egídia č. 11/6, Poprad, proti žalovanému: Okresný úrad Košice, Odbor opravných prostriedkov, Komenského 52, Košice, za účasti ďalších účastníkov: 1/ Z. F., nar. XX. S. XXXX, H. 101, 2/ S. Y., V.. P., nar. XX. Z. XXXX, G. XX, 3/ Š.Y. P., nar. XX. M. XXXX, H. X, 4/ X. P., nar. XX. S. XXXX, H. X, 5/ M. Y., V.. F., nar. XX.Q. XXXX, H. XXX, 6/ E. K., V.. Y., nar. XX. Z. XXXX, I. F. XXX, 7/ H. S., nar. XX. Q. XXXX, H. X, 8/ P. M., nar. XX. M. XXXX, U. XXX, 9/ Z. I., nar. XX. S. XXXX, H. XX, všetci právne zastúpení: GRABAN, TORMA a PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Kováčska 53, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-KE-OOP-2017/029877-Kos z 12. júla 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 8S/38/2017-110 z 13. februára 2020, takto
rozhodol:
Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva . Ďalším účastníkom konania 1/ až 9/ sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj len ,,krajský súd“) rozsudkom č. k. 8S/38/2017 - 110 z 13. februára 2020 (ďalej aj len ,,napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OU-KE-OOP-2017/029877-Kos z 12. júla 2017 (ďalej aj len ,,napadnuté rozhodnutie“) v spojení s rozhodnutím Okresného úradu Košice - okolie, odbor pozemkový a lesný (ďalej aj len ,,prvostupňový orgán“) č. OU-KS-PLO/2017/000452-77 z 12. apríla 2017 (ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“), ktoré žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil.
2. Prvostupňový orgán vydal rozhodnutie č. OU-KS-PLO/2016/0433-70 z 03. novembra 2016 o navrátení vlastníctva oprávneným osobám, ktoré žalovaný na podklade odvolania žalobcu rozhodnutím č. OU-KE-OOP-2017/007432-Kos z 20. februára 2017 zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. V novom konaní prvostupňový orgán prvostupňovým rozhodnutím podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ,,zákon č. 503/2003 Z. z.“) navrátil vlastnícke právo k pozemkom v katastrálnom území H., pôvodne vedenom v pozemnoknižnej zápisnici č. 84 ako parcela č. 523, lúka, vo výmere 193 katar jutár 800 štvorcových siah v podiele 62260/1113669 zo spoločného pasienka, ktorý je dnes v liste vlastníctva označený ako parcela E KN č. 523/ 1, druh pozemku trvalý trávny porast, vo výmere 57 1863 m2, E KN č. 523/3, druh pozemku
trvalý trávny porast, vo výmere 321 m2, E KN č. 523/4, druh pozemku trvalý trávny porast, vo výmere 2030 m2 a E KN č. 523/2, druh pozemku trvalý trávny porast, vo výmere 52 1729 m2, oprávneným osobám - ďalšiemu účastníkovi 8/ P. M., ďalšiemu účastníkovi 9/ Z. I. a dedičom po oprávnených osobách ďalšiemu účastníkovi 1/ Z. F., ďalšej účastníčke 2/ S. Y. V.. P., ďalšiemu účastníkovi 3/ Š. P., ďalšiemu účastníkovi 4/ X. P., ďalšej účastníčke 5/ M. Y., ďalšiemu účastníkovi 7/ H. S. a ďalšej účastníčke 6/ E. K., v príslušných podieloch. 3. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie. V odôvodnení poukázal na to, že dôvodom zrušenia rozhodnutia č. OU-KS- PLO/2016/0433-70 z 03. novembra 2016 bola nesprávna identifikácia oprávnených osôb. V reakcii na odvolacie námietky žalobcu uviedol, že reštitučný nárok bol uplatnený včas a bolo preukázané, že oprávnené osoby uvedené v návrhu prejavili svoju vôľu nechať sa zastupovať
Z. F.. K otázke vôle reštituenta dať sa zastupovať poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/145/2011 z 16. novembra 2011. S poukazom na identifikáciu parciel a rozhodnutie bývalého Pozemkového úradu Košice - vidiek č. j. 712/93/94/Mi z 18. februára 1994 konštatoval, že aj povinná osoba bola správne a jednoznačne identifikovaná. Ďalej konštatoval, že ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 503/2003 Z. z., teda k 01. januáru 2004 v danej veci nebola daná prekážka, ktorá by bránila navráteniu vlastníctva.
Vo vzťahu k podmienke prechodu pozemku na právnickú osobu v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 503/ 2003 Z. z. poukázal na to, že prechod pozemku (parcely č. 523 z pozemnoknižnej vložky č. 84, k. ú. H.) na JRD v Komárovciach na základe zákona č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov (ďalej aj len ,,zákon SNR č. 81/1949 Zb.“) potvrdzuje kópia pozemnoknižnej vložky č. 84, k. ú. H. (por. č. 13). Žalovaný uviedol, že Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 3K/58/ 03-17 z 19. decembra 2003 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu Poľnohospodárskeho družstva Komárovce (ďalej aj len ,,PD Komárovce“) - povinnú osobu, ktorá zastúpená správkyňou konkurznej podstaty Mgr. Martou Konkoľovou, ako predávajúci uzatvorila 23. marca 2009 s kupujúcim AGRO KOMÁROVCE, s.r.o. kúpnu zmluvu na nehnuteľnosti v k. ú. H., ktoré boli
predmetom uplatneného reštitučného nároku a to na parcelu parcelu E KN č. 523/1 vo výmere 571863 m2 v podiele 313/5601, zapísanú v liste vlastníctva č. XXX, parcelu E KN č. 523/2 vo výmere 521729 m2, parcelu E KN č. 523/3 vo výmere 321 m2 a parcelu E KN č. 523/4 vo výmere 2030 m2 v podiele 313/5601, zapísané v liste vlastníctva č. XXX.
Poukázal na § 68 ods.1 vtedajšieho zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej aj len ,,zákon o konkurze“), v zmysle ktorého sa do konkurznej podstaty zahŕňajú veci patriace oprávneným osobám podľa zákonov upravujúcich zmiernenie niektorých majetkových krívd, len ak nároky oprávnených osôb v zákonom ustanovených lehotách neboli uplatnené alebo boli zamietnuté. Ďalej poukázal na zodpovednosť správcu konkurznej podstaty pri výkone činnosti podľa zákona o konkurze (§ 8 ods. 2 zákona o konkurze) a na jeho povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou a na zodpovednosť za škodu vzniknutú porušením povinností.
K opatreniu Krajského súdu v Košiciach č. 3K/58/2003-128 z 19. januára 2009, ktorým vyslovil súhlas s predajom majetku a uložil správkyni konkurznej podstaty povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu, žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 44Sp/40/2013-55 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/142/2014 z 23. novembra 2015 a konštatoval, že konkurzný súd neskúma ani nerozhoduje o tom, či kúpna zmluva, ktorú má správca konkurznej podstaty uzavrieť, spĺňa podmienky pre jej uznanie za platný právny
úkon. Pokiaľ išlo o kúpnu zmluvu medzi AGRO KOMÁROVCE, s.r.o. a žalobcom poukázal na konštatovanie prvostupňového orgánu, že s ohľadom na § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. táto kúpna zmluva je ex lege absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže sa týka prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na ktoré oprávnené osoby uplatnili reštitučný nárok. S poukazom na § 14 ods. 1 správneho poriadku žalovaný konštatoval, že neobstojí ani námietka, že AGRO KOMÁROVCE s.r.o. nebola účastníkom konania, keďže v danom čase už nebola vlastníkom predmetných pozemkov a preto sa v reštitučnom konaní nekonalo o jej právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach a žiadne jej práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti neboli dotknuté. 4. Žalobca proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobu, ktorú krajský súd zamietol.
Krajský súd poukázal na to, že predmetom konania bol uplatnený reštitučný nárok podľa zákona 503/ 2003 Z. z., ktorého účelom bolo napraviť krivdy, ku ktorým došlo v rozhodnom období od 1. februára 1948 do 1. januára 1990.
Krajský súd poukázal na to, že išlo o nápravu pre porušovanie základných demokratických princípov každého právneho štátu a obnoviť a chrániť základné ľudské práva v posudzovanej veci vlastnícke právo oprávnený osôb - reštituentov podľa zákona č. 503/2003 Z. z.
5. Krajský súd poukázal na interpretačné pravidlá k otázke reštitučných nárokov, o ktoré sa opieral a opakovane sa k nim vyjadroval ako Ústavný súd SR tak i Najvyšší súd SR, ktorí vo svojich výkladoch často zdôrazňovali princípy a prístupy pre uplatnenie týchto nárokov. Ústavný súd SR konštatoval, že správne orgány sú povinné v týchto prípadoch pristupovať k týmto nárokom s určitou dávkou veľkorysosti a zdôraznil, že ide o nápravu krívd, ku ktorým došlo v období neslobody. Podľa krajského súdu v tomto prípade bolo preukázané uplatnenie reštitučného titulu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona 503/2003 Z. z. t. j. titul spočíval v tom, že došlo k odňatiu poľnohospodárskeho majetku oprávneným osobám bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. a teda reštitučný titul bol nesporne preukázaný.
6. Krajský súd konštatoval, že v konaní nebola preukázaná žiadna prekážka upravená zákonom č. 503/2003 Z. z., ktorá by bránila navráteniu vlastníctva pozemku oprávneným osobám a dedičom zomrelých oprávnených osôb, povinná osoba bola zistená z hodnoverných a záväzných údajov katastra nehnuteľností vedených v príslušných listoch vlastníctva a je celkom zistiteľne uvedená v odôvodnení napadnutého rozhodnutí správnych orgánov.
7. Krajský súd konštatoval, že reštitučný nárok bol uplatnený v súlade so zákonom, pretože nebolo sporné, kto sú osoby uplatňujúce nárok, z akého titulu si ho uplatňujú a voči ktorým nehnuteľnostiam. K tomu uviedol, že tieto skutočnosti dostatočne vyplývajú z rozhodnutí správnych orgánov. Pokiaľ ide o nedostatky podania, tieto krajský súd považoval z hľadiska ich charakteru za odstrániteľné a mal za preukázané ich odstránenie.
K rozhodujúcej žalobnej námietke, že reštitučný nárok oprávnenými osobami nebol uplatnený riadne a preto nebolo možné navrátiť vlastníctvo krajský súd uviedol, že nebola dôvodná. Uviedol, že ďalším účastníkom 1/ až 9/ svedčí postavenie oprávnených osôb, buď ako pôvodných vlastníkov podľa § 2 ods. 1 alebo ako právnych nástupcov podľa § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. Krajský súd s poukazom na účel reštitučných zákonov, ktorým je zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989, konštatoval, že nenavrátením vlastníctva pozemku z dôvodu, že po uplatnení reštitučného nároku došlo k nezákonným a teda neplatným úkonom (§ 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.), by došlo k ďalšej majetkovej krivde. Práva reštituentov boli riadne a včas uplatnené.
8. K námietke, že došlo k prevodu poľnohospodárskeho majetku z povinnej osoby na AGRO KOMÁROVCE s.r.o. za situácie, kedy následne sa samotný žalobca stal vlastníkom týchto nehnuteľností a to v čase, kedy bol dobromyseľným nadobúdateľom týchto nehnuteľností, krajský súd poukázal na skutočnosť, že jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti AGRO KOMÁROVCE s.r.o. je a aj v danom čase bol predseda Poľnohospodárskeho družstva Mlynica, ktorý je i štatutárny orgán žalobcu a z toho vyplýva skutočnosť, že spoločnosť AGRO KOMÁROVCE s.r.o., i žalobca sám, jednoznačne mali vedomosť o veci a mali možnosť zapojiť sa do správneho konania a obhajovať účinne svoje práva alebo právom chránené
záujmy. Krajský súd poukázal na to, že zákon č. 503/2003 Z. z. vo svojom blokačnom ustanovení § 4 ods. 2 cit. zákona, výslovne konštatoval neplatnosť akýchkoľvek prevodov majetku, ku ktorým bol uplatnený reštitučný nárok a nepochybným je, že reštitučný nárok oprávnené osoby uplatnili v roku 2003, pričom akým spôsobom ho uplatnili vyplýva rozhodnutí správnych orgánov.
9. Za nedôvodnú považoval krajský súd námietku, že žalobca nie je povinnou osobou, že touto bol iný subjekt, ktorý ako povinná osoba nebol účastníkom správneho konania a naopak žalobca bol dotknutý vo svojich procesných i hmotných právach /vlastníckych/ napadnutým
rozhodnutím. K tomu uviedol, že podľa platnej právnej úpravy žalobca nenadobudol vlastníctvo k reštituovaným nehnuteľnostiam, ale bol držiteľom reštituovaných nehnuteľností v čase vydania napadnutých rozhodnutí. Kúpna zmluva, ktorú uzavrel so subjektom, ktorý ju nadobudol tiež neplatným právnym úkonom je absolútne neplatná. Na právny úkon, ktorým došlo ku prevodu takéhoto majetku sa od počiatku hľadí ako na absolútne neplatný a to ex offo, v dôsledku blokačného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. vzhľadom na uplatnený reštitučný nárok. Samotnú neplatnosť prevodu tohto vlastníckeho práva k majetku spôsobuje tak zákon, nie administratívne rozhodnutie, alebo rozhodnutie súdu.
Ak dôjde k prevodu takého majetku, absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, že tento „prevod“ nespôsobuje žiadne právne účinky a nedochádza k prevodu vlastníckeho práva. 10. K otázke dobromyseľnosti nadobudnutia krajský súd uviedol, že žalobca nenadobudol predmetné pozemky v dobrej viere od spoločnosti AGRO KOMÁROVCE s.r.o., pričom nadobudnutie vlastníckeho práva AGRO KOMÁROVCE s.r.o. je tiež neplatné, pretože dobromyseľnosť nadobudnutia vlastníckeho práva nie je založená na opatrení Krajského súdu v Košiciach z 26. januára 2009, v ktorom bola správkyni konkurznej podstaty uložená povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu do 30 dní od právoplatnosti, t. j. do 30 dní od 26. januára
2009. K tomu krajský súd ďalej uviedol, že v tomto reštitučnom konaní nebol správny orgán povinný zaoberať sa platnosťou kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi správkyňou konkurznej podstaty PD Komárovce a AGRO KOMÁROVCE s.r.o., lebo ex lege je tento právny úkon neplatný zo zákona, podľa § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. Preto správne orgány podľa krajského súdu správne posúdili kúpnu zmluvu tak, že sa jedná o absolútne neplatný právny úkon, pričom absolútna neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému a na túto neplatnosť je správny orgán povinný
prihliadnuť. 11. Krajský súd ďalej s poukazom na § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. uviedol, že to, že nastala ex lege neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi správkyňou konkurznej podstaty PD Komárovce a AGRO KOMÁROVCE s.r.o., nemalo v reštitučnom konaní žiaden právny následok na platnosť následne uzatvorenej kúpnej zmluvy medzi AGRO KOMÁROVCE s.r.o. a žalobcom a táto zostáva naďalej neplatnou. S poukazom na § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. ďalej konštatoval, že nebolo potrebné preskúmavať platnosť prevodov uzatvorených medzi povinnou osobou a nadobúdateľom a následne žalobcom. Podľa krajského súdu skutočnosť, že konkurzný súd udelil opatrením súhlas na prevod tohto majetku, sám o sebe nemá ten dôsledok, aby tento právny úkon bol platný a hoci žalobca vlastníctvo nenadobudol v súčasnosti sa vydanie veci týka žalobcu ako jej držiteľa. Krajský súd súčasne poukázal na zásadu nemo plus iuris pokiaľ sa jednalo o kúpnu zmluvu medzi AGRO KOMÁROVCE, s.r.o. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim.
12. Krajský súd konštatoval, že žalobca nebol ukrátený na svojich právach a mohol sa vyjadriť ku všetkým podkladom rozhodnutia, čo potvrdzujú aj vyjadrenia zo dňa 25. januára 2016, 22. apríla 2015, 07. októbra 2014 a 22. mája 2014.
S poukazom na výpis z obchodného registra poukázal na to, že je v ňom doposiaľ PD Komárovce zapísané a správkyňou konkurznej podstaty je Mgr. Marta Konkoľová (zápis vo vložke 811V). Okrem uvedeného z neho vyplýva aj že štatutárnym orgánom žalobcu je Ing. Ľudovít Dorko (zápis vo vložke 2/P), čo je osoba totožná ako bol konateľ PD Komárovce pred vstupom do procesu konkurzu a vyrovnania. Ďalej krajský súd uviedol, že nepovažoval za potrebné vypočuť správkyňu konkurznej podstaty
Mgr. Martu Konkoľovú, vykonať listinné dôkazy týkajúce sa uplatnenia nároku na navrátenie vlastníctva v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z. z 20. decembra 2004, vypočuť ďalšieho účastníka 1/ a Ing. Ľudovíta Dorka, ani vykonať dokazovanie oboznámením predložených citácií z odbornej literatúry.
13. Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou, že len súd je oprávnený aj pred uzatvorením kúpnej zmluvy skúmať otázku vlastníctva. Neplatnosť vyplývajúca zo zákona (§ 39 Občianskeho zákonníka a blokačného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.) znamená že, predmetné spoluvlastnícke podiely nebolo legálne možné zahrnúť do konkurznej podstaty úpadcu a speňažiť, a to ani na základe súhlasu konkurzného súdu, pod sankciou absolútnej neplatnosti. 14. Žalobca ako sťažovateľ podal v zastúpení advokátom, včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne navrhol priznať sťažovateľovi úplnú náhradu trov konania.
15. Namietal, že krajský súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy a to výsluch správkyne konkurznej podstaty Mgr. Marty Konkoľovej, nevykonal listinné dôkazy týkajúce sa uplatnenia nároku na navrátenie vlastníctva v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z., nevypočul ďalšieho účastníka 1/ ani Ing. Ľudovíta Dorka a ani nevykonal dokazovanie oboznámením predložených citácií z odbornej literatúry. K tomu uviedol, že ak sa krajský súd rozhodne navrhnutý dôkaz nevykonať, musí to zdôvodniť v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 139 ods.
2 SSP), pričom spravidla pôjde však len o také dôkazy, ktoré nemôžu smerovať k preukázaniu opornej skutočnosti preto, lebo tú skutočnosť možno preukázať iným dôkazom (sudca vyberá, ktorý z viacerých možných je vhodný, pričom vždy prihliada na hospodárnosť), alebo ak sa dôkazy týkajú skutočností nerozhodných a právne bezvýznamných a tiež také, ktoré účastníci navrhli s úmyslom predĺžiť konanie. Podľa sťažovateľa ním navrhnuté dôkazy netvorili ani jednu z týchto okolností a odmietnutie ich vykonania nebolo krajským súdom odôvodnené. Nesprávne právne posúdenie namietal s poukazom na časť odôvodnenia, v ktorom krajský súd uviedol, že nedostatky podania, ktorým bol uplatnený reštitučný nárok vo vzťahu k zastúpeniu oprávnených osôb boli odstrániteľné a aj odstránené. Podľa sťažovateľa boli neodstrániteľné a poukázal na to, že okolnosti, za ktorých bol uplatnený reštitučný nárok, jeho samotné obsahové a formálne náležitosti, ako aj okolnosti zastupovania oprávnených osôb a najmä spôsob (vo forme fotokópie) a čas predloženia splnomocnení zo strany ich zástupcu (v čase predloženia
splnomocnení dňa 27. novembra 2015 boli tri oprávnené osoby po smrti, a to Š. Y., K. F. a X. S. a takmer 11 rokov po uplatnení reštitučného nároku) vzbudzujú závažné a odôvodnené pochybnosti o oprávnenosti uplatnenia nároku oprávnených osôb.
V súvislosti s uvedeným sa sťažovateľ nestotožnil ani s aplikáciou rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr 145/ 2011 na túto otázku. Podľa sťažovateľa obsahové a formálne náležitosti uplatnenia nároku vzbudzujú pochybnosti o manipulácii s týmto podaním. Podľa sťažovateľa, ak správne orgány nemali v čase odpredaja dotknutých nehnuteľností v konkurznom konaní (2009) preukázané riadne uplatnenie reštitučného nároku oprávnenými osobami, nemohli byť ani spôsobilé poskytnúť správkyni v prebiehajúcom konkurznom konaní relevantnú informáciu, pre ktorú by predmetné pozemky nebola oprávnená zahrnúť do konkurznej podstaty v zmysle § 68 ods. 1 zákona o konkurze. Správkyňa konkurznej podstaty v čase rozhodovania o zahrnutí sporného majetku do konkurznej podstaty preto objektívne nemohla disponovať žiadnou relevantnou informáciou o uplatnení nároku podľa zákona 503/2003 Z. z. V tejto súvislosti namietal, že správne orgány a aj krajský súd bez riadneho vysporiadania sa s týmito skutočnosťami aplikovali na predmetnú situáciu tzv. blokačné ustanovenie (§ 4 zákona č. 503/2003 Z. z.),
ktorého relevanciu odvodzujú z podkladov, ktoré správne orgány zisťovali a dopĺňali až v roku 2014. 16. Nesprávnosť právneho posúdenia sťažovateľ videl aj v právnom názore krajského súdu, podľa ktorého boli správne orgány oprávnené rozhodnúť „zo zákona” o neplatnosti prevodu nehnuteľností medzi obchodnou spoločnosťou AGRO KOMÁROVCE s.r.o. a sťažovateľom, resp. všetkých prevodov od účinnosti zákona č. 503/2003 Z. z. Tomuto názoru podľa sťažovateľa odporuje skutočnosť, že spoločnosť AGRO KOMÁROVCE s.r.o. nadobudla tieto nehnuteľnosti prevodom schváleným opatrením Krajského súdu v Košiciach právoplatným 26. januára 2009 v konkurznom konaní. K tomu poukázal na § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon č. 7/2005 Z. z.), ktoré podľa sťažovateľa predstavuje výnimku zo zásady ,,nemo plus iuris“. Právnym následkom prevodu schváleného opatrením Krajského súdu v Košiciach sa tak obchodná spoločnosť AGRO KOMÁROVCE s.r.o. stala v roku 2009 legitímnym vlastníkom nehnuteľnosti.
Následný prevod na žalobcu kúpnou zmluvou preto nemôže byť zo strany správneho súdu spochybňovaný uvedenou zásadou „nemo plus iuris”. Za zmätočné a vzájomne protichodné sťažovateľ považoval aj vysporiadanie sa správneho súdu s otázkou dobromyseľnosti, ktorej nepriznanie mal krajský súd v bode 48 napadnutého rozsudku odvodiť od kauzálne nesúvisiacich okolností.
17. Sťažovateľ namietal, že jeho práva boli porušené aj tým, že krajský súd o jeho návrhu na priznanie odkladného účinku nerozhodol v zákonnej lehote podľa § 187 ods. 3 SSP.
18. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom a uviedol, že dôkazy, ktoré boli navrhnuté sťažovateľom, v súdnom konaní nebolo potrebné vykonať, pretože už prvostupňový orgán náležite zistil skutkový stav veci a zabezpečil všetky potrebné podklady k rozhodnutiu, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu a všetci účastníci sa s nimi mali možnosť oboznámiť a vyjadriť sa k nim. Podľa názoru žalovaného sa krajský súd náležite vysporiadal so všetkými žalobnými dôvodmi a v odôvodnení napadnutého rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom dal odpoveď na všetky pre vec rozhodujúce skutočnosti. 19. Ďalší účastníci konania 1/ až 9/ zastúpení advokátskou kanceláriou vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhli túto zamietnuť a súčasne im priznať trovy konania. K námietke
sťažovateľa ohľadom nevykonania ním navrhovaných dôkazov uviedli aj s poukazom na § 119 a nasl. SSP, že dokazovanie v správnom súdnictve sa spravuje inými zásadami ako v civilnom spore a od súdu nemožno očakávať dokazovanie v rozsahu zisťovania skutkového stavu veci, pričom vykonávanie dôkazov má byť obmedzené na zisťovanie zákonnosti napádaného rozhodnutia a na rozhodnutie vo veci, nie na ustaľovanie otázok týkajúcich sa skutkového stavu (pre ktorý má byť základom konanie pred správnymi orgánmi). K tomu ďalej uviedol, že vyjadrenie stotožnenia sa so závermi žalovaného je možné odvodiť z bodu 54 ako aj 44 napadnutého rozsudku. Ďalší účastníci 1/ až 9/ ďalej v súvislosti s povinnosťou súdu vysporiadať sa s navrhovanými dôkazmi, ktorých nevykonanie namieta sťažovateľ poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci uviedli, že na jej základe nemožno úspešne uplatňovať námietku nesprávne zisteného skutkového stavu, keďže úlohou správneho súdu nie je vyhodnocovať skutkový stav
veci. Ďalej k námietke nesprávneho právneho posúdenia uviedli, že dovolávanie sa aplikácie § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. je neprípustné z dôvodu, že konkurz Poľnohospodárskeho družstva Komárovce, v rámci ktorého spoločnosť AGRO KOMÁROVCE s.r.o. neplatne uzatvorila zmluvu o prevode pozemkov, sa nespravoval ustanoveniami ZKR, pričom v tejto súvislosti poukázali na § 206 ods. 1 cit. zákona, v zmysle ktorého konkurzy a vyrovnania vyhlásené alebo povolené pred účinnosťou tohto zákona, ako aj právne vzťahy s nimi súvisiace sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov. K námietke dobromyseľnosti uviedli, že AGRO Komárovce s.r.o. je majetkovo aj personálne spriaznená so sťažovateľom, ktorý vlastní 100% jej obchodného podielu. Okrem toho v mene sťažovateľa aj v mene spoločnosti AGRO Komárovce s.r.o., koná jediný štatutárny orgán - pán Ing. Ľudovít Dorko.
K argumentu sťažovateľa o dobromyseľnosti založenom na opatrení Krajského súdu v Košiciach, ktorým bolo konkurznej správkyni umožnené uzavrieť kúpnu zmluvu, poukázali na rozsudky Najvyššieho súdu SR vo veciach pod sp. zn. 3Sžo/52/2015, sp. zn. 3Sžr/102/2014, sp. zn. 2Sžr/ 80/2014 a sp. zn. 10Sžr/144/2014. Ďalej ďalší účastníci konania 1/ až 9/ uviedli, že existencia blokačného ustanovenia v § 4 zákona č. 503/2003 Z. z. tak, ako bolo preukázané aj ustálenou súdnou praxou má za následok neplatnosť akýchkoľvek prevodov vlastníckeho práva bez toho, aby musela nastať ďalšia právna skutočnosť (napr. riadne uplatnenie si nároku u príslušného orgánu) tak, ako tvrdí sťažovateľ. Ďalej uviedli, že s ohľadom na závery rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR bol prevod pozemkov porušujúci blokačné ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. absolútne neplatný a správny orgán mal povinnosť prihliadnuť na túto skutočnosť ex offo. Záverom poukázali na nálezy Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. III.
ÚS 127/2010, sp. zn. II. ÚS 7/2014, sp. zn. I. ÚS 306/2010, sp. zn. III. ÚS 341/2007 a sp. zn. I. ÚS 26/2010 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/14/2011. 20. V zmysle čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ,,zákon č. 757/2004 Z. z.“) odo dňa 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd SR činnosť a stal sa príslušným na konanie vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konali senáty správneho kolégia Najvyššieho súdu SR. Predmetná kasačná sťažnosť bola predložená Najvyššiemu súdu SR 02. decembra 2020 a bola zaregistrovaná pod sp. zn. 5Sžrk/7/2020.
V zmysle uvedeného je od 1. augusta 2021 na konanie o predmetnej kasačnej sťažnosti príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. v súlade s platným a účinným Rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu SR náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená senátu 5S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 11 písm. h) SSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal postupom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP zamietol ako nedôvodnú.
21. Kasačný súd zistil, že krajský súd konal aj s ďalším účastníkom 10/, ktorým bolo Poľnohospodárske družstvo Komárovce, IČO: 31668666, so sídlom Komárovce 66, v zastúpení správca konkurznej podstaty JUDr. Marta Konkoľová, Jarmočná 79, Stará Ľubovňa. Ku dňu 27. apríla 2022 došlo k ex offo výmazu menovaného subjektu z obchodného registra
SR. Vzhľadom na uvedené kasačný súd nebude konať s týmto subjektom a pre potreby odôvodnenia ho v kasačnom konaní bude označovať jeho názvom, alebo označením povinná osoba. 22. Kasačný súd v kontexte kasačných námietok považuje za kľúčové pre rozhodnutie veci posúdenie toho, či vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu bolo možné navrátiť vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam oprávneným osobám na podklade aplikácie tzv. blokačného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. Vzhľadom na kasačné námietky je však subsidiárne vhodné posúdiť aj splnenie podmienok pre navrátenie vlastníctva.
23. Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, povinná osoba je povinná s pozemkami až do navrátenia vlastníctva k pozemkom oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára a nemôže pozemok previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného; takýto úkon je neplatný. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva nedotknuté.
24. Kasačný súd konštatuje, že zo spisu má za preukázaný skutkový stav, tak ako bol zistený správnymi orgánmi. Z administratívneho spisu kasačný súd zistil, že právny predchodca prvostupňového orgánu (Obvodný pozemkový úrad Košice - okolie) dňa 20. decembra 2004 zaevidoval žiadosť vo veci uplatnenia nároku na navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 503/ 2003 Z. z., spísanú 13. decembra 2004. Z obsahu žiadosti vyplynulo, že oprávnenými osobami sú K. F., P. M. (po H. M.), Š. Y., X. S. (po I. S.) a Z. I. (po M. I.).
Reštitučný nárok bol uplatnený na pôvodnú pozemnoknižničnú zápisnicu č. 84, na parcelu č. 1043 vo výmere 672528 m2 a parcelu č. 1044 vo výmere 468057 m2, zapísané na liste vlastníctva č. 352 a č. 486, na podiel vo vlastníctve PD Komárovce, na ktorý nebol uplatnený nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku. Súčasťou návrhu bolo okrem dokladov aj splnomocnenie oprávnenej osoby K. F., ktorá splnomocnila ďalšieho účastníka 1/ Z. F. na jej zastupovanie v reštitučnom konaní. Na výzvu právneho predchodcu prvostupňového orgánu Z. F. doplnil k žiadosti splnomocnenia, vyjadrenia účastníkov konania, dedičské rozhodnutia a matričné doklady. Súčasťou spisu je aj
rozhodnutie bývalého Pozemkového úradu Košice - vidiek č. j. 712/93/94/Mi z 18. februára 1994, ktorým bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľnosti uzatvorená medzi oprávnenými osobami, urbarialistami obce Komárovce a PD Komárovce ako povinnou osobou.
Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu možno poukázať na to, že správny orgán si zabezpečil aj ďalšie vyjadrenia účastníkov a doklad, vrátane kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi povinnou osobou PD Komárovce ako predávajúcim a kupujúcim AGRO KOMÁROVCE, s.r.o. a následnej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcim AGRO KOMÁROVCE, s.r.o. a kupujúcim žalobcom. Prvostupňový orgán listom z 18. decembra 2014 opätovne vyzval Z. F. na doplnenie dokladov z dôvodu úmrtia účastníkov konania, keďže bolo potrebné zistiť okruh účastníkov konania, právnych nástupcov K. F., Š. Y. M. X. S.. Rozhodnutím č. 2016/00433-61 z 15. februára 2016 prvostupňový orgán zastavil konanie podľa § 30 ods. 1 písm. a) správneho poriadku, pričom na podklade odvolania Z. F. žalovaný cit. rozhodnutie o zastavení konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňový orgán následne vydal rozhodnutie č. OU- KS-PLO/2016/0433-70 z 03. novembra 2016 o navrátení vlastníctva oprávneným osobám, ktoré žalovaný na podklade odvolania žalobcu rozhodnutím č. OU-KE-OOP-2017/
007432-Kos z 20. februára 2017 zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. V novom konaní prvostupňový orgán vydal prvostupňové rozhodnutie, v ktorom jednoznačne identifikoval oprávnené osoby, ktoré si nárok uplatnili a právnych nástupcov zomrelých oprávnených osôb, pričom oprávnenými osobami tak boli ďalší účastníci 1/ až 9/.
25. Kasačný súd uvádza, že pre riadne uplatnenie si nároku na vrátenie vlastníctva podľa zákona č. 503/2003 Z. z. je potrebné splnenie podmienok stanovených cit. zákonom, pričom tieto možno označiť takto: I) status oprávnenej osoby (§ 2 zákona č. 503/2003 Z. z.), II) spôsobilý reštitučný titul (§ 1 písm. a) a b) v spojení s § 3 zákona č. 503/2003 Z. z.) a III) dodržanie prekluzívnej lehoty (§ 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z.). Súčasne však cit. zákon ustanovuje aj výnimky, resp. prekážky, pri existencii ktorých vlastníctvo k pozemkom alebo k jeho častiam nemožno navrátiť (§ 6 zákona č. 503/2003 Z. z.), hoci by aj boli splnené podmienky na uplatnenie si reštitučného nároku.
26. S poukazom na vyššie uvedené zistenia z administratívneho spisu ako aj odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov kasačný súd konštatuje, že podmienka spôsobilého reštitučného titulu bola naplnená, keďže v prípade dotknutých pozemkov, tak ako boli identifikované v žiadosti o navrátenie vlastníctva ako aj v rozhodnutiach správnych orgánov, sa jedná o pozemky, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia bez náhrady postupom podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.
Spôsobilosť reštitučného titulu tak nachádza oporu v § 3 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. a navyše táto nebola v priebehu konania ani namietaná. 27. Pokiaľ ide o status oprávnenej osoby, kasačný súd konštatuje, že správne orgány sa touto otázkou dôsledne zaoberali a posudzovali splnenie tejto podmienky v intenciách § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. a keďže nárok bol uplatnený zo strany Z. F. ako zástupcu oprávnených osôb, prvostupňový orgán vyzval menovaného na doloženie splnomocnení preukazujúcich, že mal právo od oprávnených osôb resp. ich právnych nástupcov uplatniť nárok ich menom.
Z. F. tieto splnomocnenia doložil, pričom ich nedostatky následne prvostupňový orgán v zmysle pokynu žalovaného odstránil v súčinnosti s účastníkmi správneho konania. Pokiaľ sťažovateľ namietal predloženie splnomocnení až po dlhšom časovom odstupe, kasačný súd v zhode so žalovaným poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/145/2011 z 16. novembra 2011, z ktorého vyplýva, že aj dodatočným doložením plnomocenstva v priebehu konania sa konvaliduje jeho nedostatok pri začatí konania. Skutočnosť, že v prejednávanej veci boli splnomocnenia predložené resp. zbavené vád až s odstupom času nemá za následok ich neakceptovanie, obzvlášť pokiaľ reštituent jednoznačne prejavil svoju vôľu nechať sa zastupovať konkrétnym zástupcom, ktorý oznámil správnemu orgánu, že bude reštituenta zastupovať a zároveň nárok uplatnil v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote.
28. Kasačný súd ďalej k otázke statusu oprávnenej osoby poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžo/67/2007 z 18. decembra 2007, v zmysle ktorého je v § 2 zákona č. 503/2003 Z. z. kogentným spôsobom ustanovené, kto je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva alebo priznania práva na náhradu za pozemky, v prípade splnenia taxatívne ustanovených zákonných ustanovení § 3 cit. zákona.
Skutočnosti preukazujúce oprávnenosť osoby pozostávajúce z listiny preukazujúcej vlastníctvo žiadaných pozemkov a ak žiadateľom nie je oprávnená osoba podľa § 2 ods. 1 (pôvodný vlastník) aj listiny preukazujúce právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi, ako aj skutočnosti preukazujúce prechod vlastníctva na štát alebo inú právnickú osobu, je povinný pozemkovému úradu predložiť žiadateľ reštitučného nároku. Kasačný súd má z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že Z. F. ako žiadateľ reštitučného nároku a zástupca oprávnených osôb predložil aj s ohľadom na obsah výzvy všetky relevantné listiny, pričom ich nedostatky (v prípade splnomocnení) boli odstránené za súčinnosti ostatných účastníkov správneho konania (pracovné rokovanie uskutočnené dňa 10. júna 2016), ktorí mali taktiež postavenie žiadateľov reštitučného nároku, napriek tomu, že boli v konaní zastúpení Z. F.. S ohľadom na uvedené kasačný súd konštatuje správnosť záverov krajského súdu v napadnutom rozsudku, ako aj správnych orgánov v ich rozhodnutiach ohľadom splnenia podmienok pre uplatnenie si reštitučného nároku zo strany oprávnených
osôb a to vrátane otázky sťažovateľom namietaného zastúpenia oprávnených osôb. V správnom konaní nebola preukázaná existencia žiadnej z prekážok pre navrátenie vlastníctva v zmysle § 6 zákona č. 503/2003 Z. z. 29. Ako už kasačný súd vymedzil, kľúčovým bolo posúdenie aplikácie tzv. blokačného ustanovenia v § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. a jeho vplyvu na navrátenie vlastníctva
oprávneným osobám. Kasačný súd po zodpovedaní si otázky, či bol reštitučný nárok uplatnený riadne (t. j. či boli splnené podmienky na navrátenie vlastníctva) skúmal s ohľadom na skutkové okolnosti týkajúce sa uzatvorených kúpnych zmlúv (medzi povinnou osobou PD Komárovce ako predávajúcim a kupujúcim AGRO KOMÁROVCE, s.r.o. a následne ďalšej kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi predávajúcim AGRO KOMÁROVCE, s.r.o. a kupujúcim žalobcom) potrebu resp. adekvátnosť aplikácie tzv. blokačného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.
30. Pokiaľ sa jedná o samotnú podstatu blokačného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 503/ 2003 Z. z. k tomu kasačný súd uvádza, že z normatívneho textu o. i. vyslovene vyplýva zákaz prevodu vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré sa môžu vydať oprávnenej osobe v reštitučnom konaní, pričom pokiaľ je taký prevod realizovaný, ide o neplatný právny úkon.
Uvedené potvrdzuje aj dôvodová správa k cit. ustanoveniu. Súčasne z normatívneho textu zreteľne vyplýva aj rozhodný moment, ktorý determinuje ,,začiatok“ uvedeného zákazu a tento je vymedzený ako ,,odo dňa účinnosti tohto zákona“. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na skutkové okolnosti, ktoré je potrebné vziať do úvahy a to, že Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 3K/58/03-17 z 19. decembra 2003 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu PD Komárovce - povinnú osobu, ktorá zastúpená správkyňou konkurznej podstaty Mgr.
Martou
Konkoľovou, ako predávajúci uzatvorila 23. marca 2009 s kupujúcim AGRO KOMÁROVCE, s.r.o. kúpnu zmluvu na nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom uplatneného reštitučného nároku. 31. K uzatvoreniu kúpnej zmluvy tak došlo v čase, kedy už bol účinný zákon č. 503/2003 Z. z. a teda bolo účinné blokačné ustanovenie § 4 ods. 2 cit. zákona, ktoré výslovne upravuje zákaz prevodu nehnuteľností, ktoré sú predmetom reštitučného nároku a upravuje aj s tým spojenú neplatnosť takého právneho úkonu ex lege. Ako aj dôvodová správa k cit. ustanoveniu uvádza, v tomto prípade pôjde o neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. V danom prípade tak pôjde o absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Podľa kasačného súdu nemožno za týchto okolností argumentovať ani tým, že AGRO KOMÁROVCE s.r.o. nadobudla dotknuté nehnuteľnosti prevodom schváleným opatrením Krajského súdu v Košiciach právoplatným 26. januára 2009 v konkurznom konaní, pretože uvedené nemá ,,konvalidačný“ vplyv na to, že prevod dotknutých nehnuteľností je v rozpore so zákonom - § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.
32. Kasačný súd v tejto súvislosti uvádza, že absolútna neplatnosť je v tomto prípade odôvodnená účelom, ktorý toto zákonné obmedzenie sleduje a na koho ochranu bola sankcia absolútnej neplatnosti v tomto ustanovení zakotvená (t. j. ochrana vlastníckeho práva reštituentov). V danom prípade sa kasačný súd prikláňa k názoru, že tento rozpor dosahuje intenzitu narušenia účelu tzv. blokačného ustanovenia v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. a tento účel nie je možné dosiahnuť inak ako neplatnosťou právneho úkonu.
Absolútna neplatnosť právneho úkonu v prejednávanej veci nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege) a preto sa na predmetnú kúpnu zmluvu medzi povinnou osobou PD Komárovce a AGRO KOMÁROVCE hľadí, ako by nebola uzatvorená. Kasačný súd sa stotožňuje s konštatovaním správnych orgánov, že absolútna neplatnosť v tomto prípade pôsobí od začiatku a to voči každému, pričom na absolútnu neplatnosť je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti.
33. Kasačný súd sa prikláňa k názoru, že v takomto prípade absolútne neplatného právneho úkonu a to aj s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu nemožno uvažovať o uprednostnení ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa, ktorý argumentoval svojou dobromyseľnosťou pred ochranou vlastníckeho práva reštituentov. V tejto súvislosti kasačný súd s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 127/2010-35 z 22. júna 2010, považuje za potrebné uviesť, že k reštitučným nárokom žiadateľov je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v konaní podľa týchto zákonov v súlade so záujmami týchto osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná,
nedochádzalo k ďalším krivdám. Namietanú dobromyseľnosť značne spochybňujú personálne prepojenia, na ktoré poukazoval v napadnutom rozsudku aj krajský súd, spočívajúce v tom, že štatutárnym orgánom AGRO KOMÁROVCE,s r.o. ako aj sťažovateľa je jedna a tá istá osoba. Sťažovateľa aj z uvedeného dôvodu nemožno bez ďalšieho vnímať ako dobromyseľného nadobúdateľa, pričom pokiaľ sťažovateľ argumentoval aj v súvislosti s otázkou dobromyseľnosti, opatrením Krajského súdu v Košiciach, ktorým bolo konkurznej správkyni umožnené uzavrieť kúpnu zmluvu, kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžr/102/2014 z 07. septembra 2015, podľa ktorého: ,,Ak postupom správcu konkurznej podstaty došlo k porušeniu blokačného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 503/ 2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, je potom príslušný
prevod vlastníckeho práva na tretiu osobu, ktorý vykonal správca konkurznej podstaty, keď kúpnou zmluvou previedol nehnuteľnosti, na ktoré bol riadne a včas uplatnený reštitučný nárok, zo zákona neplatný. Predmetná neplatnosť takéhoto právneho úkonu nastáva automaticky zo zákona, bez toho, aby bolo potrebné neplatnosť príslušného právneho úkonu nejakým spôsobom osobitne definovať v civilnom súdnom konaní.“. V nadväznosti na uvedené kasačný súd uvádza, že sa stotožňuje s posúdením krajského súdu v napadnutom rozsudku, že správkyňa konkurznej podstaty úpadcu - povinnej osoby porušila § 68 ods. 1 zák. č. 328/ 1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorého veci, ktoré majú byť vydané oprávneným osobám podľa zákonov upravujúcich zmiernenie niektorých majetkových krívd, sa zahŕňajú do podstaty len vtedy, ak nároky neboli v zákonom ustanovených lehotách uplatnené alebo boli
zamietnuté. Uvedená nesprávnosť postupu správkyne konkurznej podstaty mala za následok porušenie zákazu prevodu podľa § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. a následkom bolo aj z cit. ustanovenia vyplývajúce zaťaženie právneho úkonu (uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi povinnou osobou a AGRO KOMÁROVCE, s.r.o) jeho absolútnou neplatnosťou.
34. Keďže v konaní nebolo preukázané, že sťažovateľ bol dobromyseľným nadobúdateľom, kasačný súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu ohľadom uplatnenia zásady nemo plus iuris a konštatuje, že vzhľadom na to, že nebola spoľahlivo preukázaná dobromyseľnosť sťažovateľa, túto zásadu v tomto prípade nebolo možné prelomiť. Kasačný súd si je vedomý, že zásadu nemo plus iuris možno prelomiť nadobudnutím nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci konkurzného konania, avšak v tomto prípade by uvedené prichádzalo do úvahy len v právnom vzťahu medzi povinnou osobou a AGRO KOMÁROVCE, s.r.o., avšak aj to len za predpokladu, že by neexistovalo blokačné ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z., ktoré túto situáciu vylučuje, pričom vzhľadom na časové okolnosti prejednávanej veci túto situáciu v konečnom dôsledku vylučovalo aj ustanovenie § 68 ods. 1 zák. č. 328/1991 Zb. o
konkurze a vyrovnaní. 35. Pre úplnosť kasačný súd k námietke, že krajský súd nedodržal lehotu na rozhodnutie o odkladnom účinku, uvádza, že SSP vymedzuje všeobecnú lehotu a osobitné lehoty na rozhodnutie správneho súdu o podanom návrhu na priznanie odkladného účinku.
Všeobecná lehota je upravená v § 187 ods. 3 SSP, pričom dĺžka tejto svojou podstatou procesnej lehoty je 30 dní a začína plynúť od doručenia vyjadrenia žalovaného k návrhu, resp. márneho uplynutia lehoty určenej správnym súdom na podanie takéhoto vyjadrenia, alebo od doručenia administratívnych spisov, a to v závislosti od tej udalosti, ktorá logicky nastala neskôr.
Z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že vyjadrenie žalovaného spolu s administratívnymi spismi bolo doručené krajskému súdu dňa 16. novembra 2017, pričom koniec lehoty by mal pripadať na 16. decembra 2017, čo však bola sobota a preto koniec lehoty pripadol až na 18. decembra
2017. O zamietnutí odkladného účinku krajský súd rozhodol uznesením č. k. 8S/38/2017-35 z 21. decembra 2017. Uvedená lehota tak bola reálne prekročená o 3 dni, čo síce možno vnímať ako určité pochybenie, avšak podľa názoru kasačného senátu aj vzhľadom na skutočnosť, že sa jednalo z časového hľadiska o skutočne mierne prekročenie tejto lehoty, sťažovateľ nebol na svojich právach ukrátený. Kasačný senát navyše konštatuje, že z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by sťažovateľ túto skutočnosť namietal, resp. že by sa domáhal nápravy napr. sťažnosťou na prieťahy adresovanou predsedovi krajského súdu. Okrem uvedeného kasačný súd dáva do pozornosti, že pokiaľ konajúci súd prekročí uvedenú zákonnú lehotu (§ 187 ods. 3 SSP), neznamená to bez ďalšieho, že v ústavnoprávnej rovine tým dochádza k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 493/2020-36 z 27. októbra 2020).
36. Kasačný súd po vyhodnotení závažnosti kasačných dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa kasačný súd v ostatnom stotožňuje s posúdením krajského súdu v napadnutom rozsudku a konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal všetkými relevantnými námietkami, preskúmal zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil, pričom neponechal otvorenú žiadnu spornú otázku, ktorej riešenie by bolo relevantné pre posúdenie prejednávanej veci. Kasačný súd preto v nadväznosti na uvedené konštatuje, že námietky sťažovateľa obsiahnuté v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ani rozhodnutí správnych orgánov a preto tieto vyhodnotil ako nedôvodné.
Vzhľadom na vyššie uvedené tak kasačnú sťažnosť zamieta ako nedôvodnú podľa § 461 SSP. 37. O náhrade trov kasačného konania rozhodol tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal, žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona a ďalším účastníkom 1/ až 9/ ich náhradu nepriznal, keďže im v zmysle § 169 SSP nevznikli žiadne trovy v súvislosti s plnením povinností, ktoré im správny
súd uložil. 38. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd SR v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 25. augusta 2022