6Sak/1/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca), zo sudkyne JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a zo sudcu JUDr. Martina Tisa, vo veci žalobcu: V. Y. E., nar. XX. W. XXXX, štátny občan K., zastúpený: JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., advokátka so sídlom Mariánske námestie č. 31, Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, so sídlom Hlboká cesta 2, 833 36 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 99/2019 - EGVV zo dňa 13. mája 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-1S/130/2019-94 zo dňa 27. septembra 2023, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania na kasačnom súde voči žalovanému v rozsahu 100 %.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania

2. V zákonnej lehote žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 14. júna 2019 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“), t.j. z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol oprávnený a súčasne napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

Správny súd rozhodol o priznaní náhrady dôvodne vynaložených trov konania v plnom rozsahu v prospech žalobcu, nakoľko bol v konaní pred správnym súdom úspešný. O výške trov konania rozhodol podľa § 175 ods. 2 SSP. 4.

Z administratívneho spisu bolo zistené, že napadnuté rozhodnutie má podobu formulára s možnosťou dopĺňania údajov, kde v záhlaví pod označením žalovaného, ako označenie zastupiteľského úradu bolo všeobecne uvedené „Veľvyslanectvo/Generálny konzulát Slovenskej republiky, ulica a číslo domu, PSČ a mesto, štát“, s tým, že rozhodnutie je opatrené pečiatkou Veľvyslanectva SR Káhira a podpísané veľvyslancom. Správny súd v tejto súvislosti vyhodnotil, že jednoduché označenie dvoch odlišných organizačných útvarov žalovaného, nepovažoval za takú vadu, ktorá by spôsobovala nulitnosť napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP, ale jeho zrejmú zmätočnosť a nezrozumiteľnosť v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP, a preto sa v ďalšom postupe zameral na skúmanie tohto dôvodu.

Správny súd sa tak vo vzťahu k označeniu žalobcu v napadnutom rozhodnutí stotožnil s námietkou žalobcu o jeho nedostatočnej identifikácii v napadnutom rozhodnutí. 6. K ustanoveniu § 15 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktoré Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Káhire uviedlo ako dôvod neudelenia národného víza, správny súd uviedol, že uvedené zákonné ustanovenie nezodpovedá slovnému odôvodneniu, respektíve možnosti vyznačenej v napadnutom rozhodnutí, a to, že národné vízum nebolo udelené pre nesúhlas MV SR s jeho udelením (zrejme § 17 ods. 5 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov). Takto uvedený dôvod, okrem zjavného rozporu medzi slovným vyjadrením a poukazom na nepríslušné ustanovenie právneho predpisu, naviac vo svojej strohosti nijako neumožnil žalobcovi oboznámiť sa s podstatou dôvodov, pre ktoré bola jeho žiadosť o udelenie víz

Princíp viazanosti právom vyžaduje, aby všetky rozhodnutia a úkony orgánov verejnej správy mali oporu v právnom poriadku, ich obsah bol s ním v súlade a boli účinne vynútiteľné. Ide o stav, ktorý predpokladá aj čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky („ďalej len Ústava SR“), podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

8. Správny súd dospel k odlišnému názoru od žalovaného, podľa ktorého bola žalobcovi oznámená podstata dôvodov, pre ktoré mu nebolo udelené národné vízum, keď bolo uvedené, že s udelením víza nesúhlasilo MV SR. Skonštatoval, že súčasťou predloženého administratívneho spisu nebol uvedený nesúhlas MV SR, ale na žiadosti žalobcu je rukou dopísaná iba poznámka „záznam v SIS (CZE)“, z čoho možno dedukovať, že Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Káhire disponovalo podstatnou informáciou, pre ktorú nebol udelený súhlas s udelením víz žalobcovi, a to minimálne v tom rozsahu, že žalobca mal zápis v Schengenskom informačnom systéme.

Základnými zásadami spravodlivého konania sú podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“) zásada kontradiktórnosti konania, právo dotknutej osoby poznať presné a skutočné dôvody rozhodnutia proti nej a právo na prístup ku všetkým dôkazom, ktoré boli proti nej použité tak, aby s plnou znalosťou veci mohla posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa so svojím návrhom na súd. Podľa judikatúry ESĽP každá osoba musí mať prístup k účinnému opravnému prostriedku, možnosť obhajoby nesmie byť len

10. Správny súd po preštudovaní žalobou napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že nedostatky v odôvodnení tohto rozhodnutia sú natoľko zásadné, že to bráni riadnemu preskúmaniu jeho zákonnosti. Nedostatok dôvodov rozhodnutia vyhodnotil správny súd ako neprekonateľnú prekážku vôbec sa zaoberať meritórne vecou, pričom zároveň skonštatoval, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia je výrazne v rozpore s právom žalobcu na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie, v zmysle záverov správneho súdu, neobsahuje také odôvodnenie, ktoré umožňuje oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré správny orgán rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia. Správny súd nie je povinný ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní rozhodnutí. Avšak platí, že vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia. Na uvedenom závere nemá vplyv ani vylúčená pôsobnosť Správneho poriadku, keď v konaní bolo potrebné aplikovať všeobecné princípy správneho práva, či základné zásady

Skutočnosť, že nesúhlas MV SR s udelením víz bol prekážkou vydania rozhodnutia o udelení víza, neznamená, že žalovaný nebol povinný relevantne zdôvodniť podstatu dôvodov zamietnutia žiadosti žalobcu. 12. Uvedené pochybenia žalovaného považoval správny súd za o to výraznejšie, že použitím rozhodnutia formulárového typu (čo samo o sebe správny súd nepovažuje za nezákonný postup), žalovaný rezignoval na základné formálne ako aj materiálne požiadavky administratívneho rozhodnutia. Nielen formálne nedostatky v označení zastupiteľského orgánu, v označení žalobcu, v zákonnom vymedzení dôvodu, pre ktorý nebolo národne vízum udelené, ale aj materiálne vady spočívajúce v nedostatku dôvodov, dosiahli podľa názoru správneho súdu takú intenzitu, že tento dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, a preto ho postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

15. K otázke nesprávneho právneho posúdenia veci sťažovateľ uviedol, že skutočnosť, že v záhlaví napadnutého rozhodnutia správneho orgánu je uvedené „Veľvyslanectvo/ Generálny konzulát Slovenskej republiky“, nespôsobuje nezrozumiteľnosť označenia orgánu, ktorý

16. Vo vzťahu k námietke žalobcu o jeho nedostatočnej identifikácii v napadnutom rozhodnutí sťažovateľ uviedol, že tento záver nepovažuje za správny, nakoľko samotný žalobca uviedol svoje meno a priezvisko vo svojej žiadosti vo viacerých verziách, a teda nemohol nevedieť, že rozhodnutie je vydávané jemu.

Sťažovateľ dodáva, že z citovaných ustanovení § 15 ods. 1 v spojení s § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov nepochybne vyplýva záver, že príkaz zákonodarcu, že ak nie je splnená jediná podmienka (súhlas ministerstva vnútra), správny orgán (žalovaný) musí žiadosť o udelenie národného víza

18. Sťažovateľ konštatoval, že podmienka nezrozumiteľnosti a absencie odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí víza na základe § 191 ods. 1 písm. d) SSP nie je naplnená, a napadnuté rozhodnutie nie je nezrozumiteľné ani neodôvodnené.

SSP. Poukazuje, že predmetná Rezolúcia č. (77) 31 Výboru ministrov Rady Európy o správnom konaní definuje charakter správnych zásad ako abstraktný a všeobecný, dokonca pripúšťa aj modifikáciu, či dokonca vylúčenie zásad správneho konania v špecifických prípadoch

20. Podľa vyjadrenia sťažovateľa nesúhlasné stanovisko MV SR ako centrálneho vízového orgánu je podľa § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov prekážkou, pre ktorú zastupiteľský úrad nemôže národné vízum udeliť. Žalovaný nemá oprávnenie v konaní o udelení národného víza v rámci nového posudzovania dôvodov vyžiadať si opätovné stanovisko centrálneho vízového

21. K?podanej kasačnej sťažnosti zo dňa 24. novembra 2023 sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa v?plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím správneho súdu a považuje ho za vecne správny. Tiež vyjadril svoj zjavný nesúhlas s výkladom § 17 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, tak ako ho interpretuje sťažovateľ. Poukazuje na skutočnosť, že samotné nesúhlasné stanovisko MV SR, na ktoré sa žalovaný odvoláva, sa ani len nenachádza v administratívnom

Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd či právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.”

22. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, pričom po zistení, že?kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 SSP, §?443 ods. 1 SSP) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná (§ 461 SSP).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok správneho súdu, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a?konanie tomuto rozhodnutiu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.

24. S?prihliadnutím na ustanovenie § 461 SSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na?to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so?správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.

26. Podľa názoru kasačného súdu nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu vo všeobecnej rovine pri jeho naplnení predstavuje dôvod pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu (§ 191 ods.1 písm. d/ SSP). Súd posudzuje zákonnosť postupov a?rozhodnutí správnych orgánov, pričom úlohou správneho súdu nie je nahrádzať svojím postupom a?rozhodnutím činnosť správnych orgánov. V nadväznosti na to, pokiaľ v?odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu chýbajú dôvody spĺňajúce požiadavku individuálneho a?presvedčivého zdôvodnenia prijatých záverov pri vysporiadaní sa s?tvrdeniami účastníkov konania, trpí rozhodnutie správneho orgánu nedostatkom, ktorý zakladá dôvod jeho zrušenia pre?nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov podľa § 191 ods.1 písm. d) SSP.

Podľa ustálenej rozhodovacej praxe je pri hodnotení preskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu potrebné aplikovať v?zásade rovnaké princípy ako?pri?posudzovaní preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí a?vychádzať z?princípu právneho štátu (článok 1 ods. 1 Ústavy SR) a?zo zohľadnenia práva na súdnu a?inú právnu ochranu (článok 46 Ústavy

v. ?Španielsko), ako aj na závery rozhodnutí Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. III. ÚS 119/03 alebo IV. ÚS 115/03. V?zmysle uvedenej judikatúry kasačný súd zdôrazňuje, aby na každú námietku bola daná podrobná odpoveď a?rozsah povinnosti odôvodniť rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a?musí byť analyzovaný s?ohľadom na okolnosti každého prípadu. Ak však žalovaný v?odôvodnení nereaguje na zásadnú relevantnú námietku prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti - svojvoľnosti postupu a?rozhodovacej činnosti žalovaného.

30. Kasačný súd musí konštatovať, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sťažovateľa nie je zrejmé, na základe akých, aspoň v základnom rámci vyjadrených, skutkových okolností, resp. dôkazov dospel k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav daný v prejednávanej veci aplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov.

31. Kasačný súd dáva do pozornosti, že referenčný čl. 46 ods. 1 Ústavy SR predstavuje primárnu ústavnú bázu pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránu“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu (IV. ÚS 39/2020).

Pritom medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/2007, III. ÚS 236/2014).

33. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario). 34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.