6Sak/1/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: B. U., narodený XX. N. XXXX v meste Ú. T. W., Ú. Y., Č. M., Č. Š. C., naposledy trvale bytom mesto Ú. T. W., I. Ú., G. U., Č. M., toho času C. U. M., bez dokladov totožnosti, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-111-10/2024-Ž z 25. júla 2024, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. 16Saz/9/2024-58 zo dňa 7. novembra 2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania na kasačnom súde voči žalovanému v rozsahu 100 %.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania

z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú, keďže v prípade žalobcu sa jedná o občana štátu Európskej únie a zároveň nenastali skutočnosti uvedené v osobitnom predpise, ktorým je Protokol č. 24 o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov EÚ pripojený k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva (oznámenie č. 185/2004 Z. z.). 3. Žalovaný uviedol, že žalobca sa dňa 20. júna 2024 dostavil na Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné, kde požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Žalobca uviedol, že voči nemu nebolo v krajine pôvodu vedené žiadne trestné konanie, nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia ani organizácie, nemá žiadne politické ambície a politiku neznáša. V júni 2024 mu bol políciou zlikvidovaný petičný stánok nachádzajúci sa pred Úradom vlády v Prahe. Cieľom petícií (ktorých bolo spolu 26) bolo vyzbierať 10.000 podpisov za demisiu vlády, zrušenie green dealu, zachovanie českej koruny a ďalšie.

českej polícii. Iné dôvody svojej žiadosti žalobca neuviedol. 4. Vychádzajúc zo skutočností (tvrdení žalobcu uvedených v predchádzajúcom bode) dospel žalovaný k záveru, že je daný dôvod postupu podľa § 11 ods. 1 zákona o azyle. Uzavrel teda, že žiadosť žalobcu o poskytnutie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky nemožno

6. Správny súd napadnutý rozsudok v podstatnom odôvodnil tým, že (i) žalobu žalobcu posudzoval neformálne a pri rozhodovaní o nej nebol viazaný žalobnými bodmi (odvolávajúc sa na ustanovenie § 206 ods. 3 SSP); (ii) ďalej dôvodil, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že pri zamietaní žiadosti žalobcu podľa § 11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle ako neprípustnej žalovaný skúmal iba splnenie dvoch podmienok, ktoré musia byť naplnené kumulatívne; (iii) vo vzťahu k prvej podmienke (pôvod žiadateľa o azyl, ktorý musí byť občanom štátu Európskej únie) správny súd skonštatoval, že túto žalovaný vyhodnotil správne; (iv) vo vzťahu k druhej podmienke (skúmanie, či nastali skutočnosti uvedené v Protokole) však správny súd konštatoval, že „ .

únii. V prvom rade z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je známe, z akých verejne dostupných zdrojov žalovaný čerpal a v druhom rade, nemožno tieto skutočnosti považovať za skutočnosti všeobecne známe podľa ustanovenia § 52 zákona o azyle v spojení s § 32 ods. 2 Správneho poriadku, ktoré by ako podklad rozhodnutia nebolo potrebné dokazovať (§ 34 ods. 6 Správneho poriadku).“ (viď bod 17 a 18 napadnutého rozsudku).

7. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP, žalobcovi, ktorý mal úspech v konaní, priznal právo na ich náhradu v plnom rozsahu.

8. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Dôvod kasačnej sťažnosti vymedzil tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. 9. Žalovaný svoju kasačnú sťažnosť v podstatnom odôvodnil tým, že (i) poukázal na ustanovenie § 34 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a na ustanovenie § 122 SSP, ktoré ustanovenia citoval; (ii) uviedol, že „, Ak by nastala situácia uvedená v jedinom článku písmena b) Protokolu, to znamená, ak by bol voči Českej republike iniciovaný postup uvedený v článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii a pokiaľ Rada, prípadne európska rada vo vzťahu k nemu prijme rozhodnutie s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom, takéto rozhodnutie by muselo byť zverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie. To znamená, že by išlo o skutočnosť, ktorú výslovne predpokladá ustanovenie § 122 SSP, ktorú nie je potrebné dokazovať. Poznamenávame, že uvedené konanie bolo v minulosti začaté len voči Maďarsku a Poľsku. ... ... v Úradnom vestníku Európskej únie nie je evidované žiadne rozhodnutie voči Českej republike ohľadom aktivácie článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii.“; (iii) v súvislosti s konštatovaním správneho súdu, ktorý poukazoval na chýbajúce odôvodnenie jediného článku písmena a) Protokolu, žalovaný uviedol: „Domnievame sa, že na to, aby Česká republika mohla pokračovať v opísanom konaní, je nutné, aby takéto konanie začalo a začalo pred nadobudnutím platnosti Amsterdamskej zmluvy, t. j. pred rokom 1997.“. 10. Žalobca sa k podanej kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 10. januára 2024, ktoré bolo správnemu súdu doručené 14. januára 2025. Podstatnú časť svojho vyjadrenia venoval jeho vnímaniu problematiky porušovania základných ľudských práv v Českej republike, zlyhaniu právneho systému v Českej republike, poukázal na skutočnosti týkajúce sa jeho konfliktu s orgánmi verejnej moci v Českej republike, uviedol, že existujú dôvody pre aktiváciu postupu podľa článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii. V súvislosti s preskúmavaným rozhodnutím uviedol, že toto sa opiera o predpoklad, že Česká republika je bezpečnou krajinou pôvodu, a to i napriek tomu, že vo vzťahu k Českej republike existujú závažné dôvody spochybňujúce tento status. 11. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti bolo žalovanému doručené dňa 14. januára 2025 na vedomie.

III. B Aplikovateľné právne predpisy a relevantné zdroje

16. Podľa § 11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak žiadateľ je občanom členského štátu Európskej únie; to neplatí, ak nastali skutočnosti uvedené v osobitnom predpise 7). 17. Poznámka 7) v § 11 ods. 1 písm. e) zákona o azyle znie: „Protokol o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie pripojený k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva (oznámenie č. 185/2004 Z. z.)“. 18. Podľa Protokolu č. 24 o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie (ďalej len „protokol“) „Berúc do úvahy úroveň ochrany základných práv a slobôd členskými štátmi Európskej únie, považujú sa členské štáty sa bezpečné krajiny pôvodu vo vzájomných vzťahoch pri všetkých právnych a praktických dôvodoch týkajúcich sa záležitostí azylu. Podľa toho je možné brať do úvahy, resp. pokladať za prípustnú žiadosť o azyl podanú štátnym príslušníkom členského štátu iba v nasledovných prípadoch: a) ak členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom pokračuje po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy, využívajúc ustanovenia článku 15 Dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd, v prijímaní opatrení zbavujúcich ho na svojom území záväzkov podľa tohto dohovoru; b) ak bol iniciovaný postup uvedený v článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii a pokiaľ Rada prípadne Európska rada vo vzťahu k nemu príjme rozhodnutie s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom;

Podľa čl. 297 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“), legislatívne akty, ktoré sú prijaté v súlade s riadnym legislatívnym postupom, podpisuje predseda Európskeho parlamentu a predseda Rady. Legislatívne akty prijaté v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom podpisuje predseda inštitúcie, ktorá ich prijala. Legislatívne akty sa uverejňujú v Úradnom vestníku Európskej únie. Nadobúdajú účinnosť dňom, ktorý je v nich stanovený alebo, ak takýto deň nie je stanovený, dvadsiatym dňom po ich uverejnení.

dňom, ktorý je v nich stanovený alebo, ak takýto deň nie je stanovený, dvadsiatym dňom po ich uverejnení. Ostatné smernice a rozhodnutia, ktoré uvádzajú, komu sú určené, sa oznamujú tomu, komu sú určené, a týmto oznámením nadobúdajú účinnosť.

Rada pravidelne overuje, či dôvody, na základe ktorých prijala rozhodnutie, ešte stále trvajú. 22. Podľa čl. 7 ods. 2 ZEÚ, Európska rada môže na návrh jednej tretiny členských štátov alebo na návrh Európskej komisie a po získaní súhlasu Európskeho parlamentu jednomyseľne rozhodnúť o existencii závažného alebo pretrvávajúceho porušenia hodnôt uvedených v článku 2 niektorým členským štátom, a to po vyzvaní tohto členského štátu, aby predložil svoje stanovisko. 23.

24. Podľa § 34 ods. 6 správneho poriadku, skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať. 25. Podľa § 122 SSP, skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie, sa nedokazujú.

26. Predmetom kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd, neformálne posudzujúc správnu žalobu podľa § 206 ods. 3 SSP, zrušil ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov preskúmavané rozhodnutia žalovaného. Správny súd v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, nad rámec už vyššie uvedených skutočností, uviedol taktiež nasledovné: „Obiter dictum, pri hlbšom skúmaní správny súd zistil, že absencia riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia má svoj pôvod v nedostatočne zistenom skutkovom stave vo vzťahu ku skutočnostiam o krajine pôvodu, keď v administratívnom spise chýbajú akékoľvek podklady, na základe ktorých by mohol žalovaný dospieť k záverom, že nenastali skutočnosti uvedené v Protokole. Akékoľvek zistenia sa preto nemohli preniesť do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.“ (bod 19 napadnutého rozsudku). 27. Úlohou kasačného súdu bolo primárne posúdiť, či je záver správneho súdu o nepreskúmateľnosti preskúmavaného rozhodnutia [v podstatnom vyjadrený v bode 18 napadnutého rozsudku slovami „ .

To znamená, že by išlo o skutočnosť, ktorú výslovne predpokladá ustanovenie § 122 SSP, ktorú nie je potrebné dokazovať.“. Dospel teda k záveru, že napadnutý rozsudok trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP].

Preto žiadosť menovaného o medzinárodnú ochranu na území SR nepovažuje migračný úrad za prípustnú.“ (piaty odsek, str. 2 preskúmavaného rozhodnutia); (iv) poučenie. Z uvedenej štruktúry/opisu vyplýva, že žalovaný preskúmavané rozhodnutie fakticky odôvodnil dvoma vetami citovanými v sub (iii) tohto bodu vyššie (resp. len jednou, keďže druhá veta ma charakter „kvalifikácie“). Abstrahujúc podstatu možno zhrnúť, že preskúmavané rozhodnutie je teda odôvodnené výlučne konštatovaním, že „na základe verejne dostupných informácií možno konštatovať, že voči Českej republike nie je a ani nebol iniciovaný postup podľa čl. 7 ods. 1 alebo ods. 2 ZEÚ“. 30. Žalobca v preskúmavanom rozhodnutí ani nenaznačuje, z akých zdrojov (pre potreby takéhoto záveru) vychádzal a možno sa len domnievať, že jeho záver má korene v skutočnosti, že on sám (žalobca) nezachytil (nedostalo sa do jeho sféry), že by bol voči Českej republike iniciovaný postup podľa čl. 7 ods. 1 alebo ods. 2 ZEÚ. Bez ohľadu na správnosť takéhoto záveru (teda, že voči Českej republike nebol iniciovaný postup podľa čl. 7 ods. 1 alebo

31. Podľa názoru kasačného súdu nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu vo všeobecnej rovine pri jeho naplnení predstavuje dôvod pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu [§ 191 ods.1 písm. d) SSP]. Súd posudzuje zákonnosť postupov a?rozhodnutí správnych orgánov, pričom úlohou správneho súdu nie je nahrádzať svojím postupom a?rozhodnutím činnosť správnych orgánov. V nadväznosti na to, pokiaľ v?odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu chýbajú dôvody spĺňajúce požiadavku individuálneho a?presvedčivého zdôvodnenia prijatých záverov pri vysporiadaní sa s?tvrdeniami účastníkov konania, trpí rozhodnutie správneho orgánu nedostatkom, ktorý zakladá dôvod jeho zrušenia pre?nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov podľa § 191 ods.1 písm. d) SSP.

Podľa ustálenej rozhodovacej praxe je pri hodnotení preskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu potrebné aplikovať v?zásade rovnaké princípy ako?pri?posudzovaní preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí a?vychádzať z?princípu právneho štátu (článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) a?zo zohľadnenia práva na súdnu a?inú právnu ochranu (článok 46 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na uvedenie dostatočných dôvodov je súčasťou práva na spravodlivý proces a?v?nadväznosti na to poukazuje kasačný súd i?na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (konkrétne napríklad vo veci Ruiz Torija v. Španielsko alebo vo veci Hiro Balani v. ?Španielsko), ako aj na závery rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 119/03 alebo IV. ÚS 115/03.

Ak však žalovaný v?odôvodnení nereaguje na zásadnú relevantnú námietku prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti - svojvoľnosti postupu a?rozhodovacej činnosti žalovaného. Uvedené možno v plnej miere (vzhľadom na neformálne posudzovanie správnej žaloby podľa § 206 ods. 3 SSP) aplikovať aj na prejednávanú vec.

A to predovšetkým pre nedostatok kvalitatívneho (v medziach možnosti prejednávanej veci) odôvodnenia rozhodnutia. 35. Kasačný súd dáva do pozornosti, že referenčný čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky predstavuje primárnu ústavnú bázu pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránu“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu (IV. ÚS 39/2020). Podstatou základného práva na právnu ochranu (napr. orgánom štátnej správy) je umožniť každému reálny prístup k takému orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavno-procesných princípov upravených v druhej hlave siedmom oddiele ústavy (I. ÚS 84/97). Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zahŕňa taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti zbraní či právo účastníka konania na také odôvodnenie

36. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti, kasačný súd konštatuje, že správny súd v napadnutom rozsudku vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o nezákonnosti konania v?prejednávanom prípade a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom

37. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario). 38. Tento rozsudok prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

V Bratislave dňa 21. februára 2025