6Sak/2/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: K. E., narodený XX. B. XXXX, štátna príslušnosť: Pakistanská islamská republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, Medveďov č. 244, Slovenská republika, právne zast.: Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, so sídlom v Bratislave, Námestie Slobody č. 12, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, so sídlom v Bratislave, Regrútska č. 4, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 13. mája 2023, číslo PPZ- HCP-BA5-1125-027/2023-AV, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave z 23. júna 2023, č. k. 14Saz/1/2023-42, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

4. Rozhodnutie žalovaného z 13. mája 2023, číslo PPZ-HCP-BA5-1125-027/2023-AV o predĺžení zaistenia žalobca napadol správnou žalobou doručenou Správnemu súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) dňa 16. júna 2023 s návrhom, aby správny súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

Na základe nedostatočne zisteného stavu veci a neskúmaním prekážok vyhostenia, žalovaný vec následne nesprávne právne posúdil a preskúmavané rozhodnutie nie je v súlade s článkom 3 Dohovoru. 6. Žalovaný nezaujal žiadne stanovisko k prípustnosti, či reálnej schopnosti zariadenia pre cudzincov zrealizovať výkon rozhodnutia o vyhostení žalobcu vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v Pakistane s tým, že pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný, či prípustný, nie je prípustné ani zaistenie a držanie cudzinca v zaistení, čo za danej situácie znamená porušenie článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

„(. . .) odporúča občanom Slovenskej republiky necestovať do Pakistanu vzhľadom na zhoršenie bezpečnostnej situácie kvôli mimoriadne turbulentnej a napätej vnútropolitickej situácii v krajine, v ktorej prebiehajú násilné strety medzi ozbrojenými zložkami a protestujúcimi.“ Vyhostenie žalobcu do Pakistanu by s poukazom na tamojšiu bezpečnostnú situáciu znamenalo porušenie článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

7. Namietal tiež, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nepreukázal nemožnosť uloženia iných (miernejších) donucovacích opatrení, ktoré patria medzi obligatórne náležitosti rozhodnutia, pretože k zaisteniu možno prikročiť až vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné alebo miernejšie opatrenia.

9. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril dňa 21. júna 2023 považujúc správnu žalobu za nedôvodnú, predĺženie zaistenia bolo realizované v súlade s § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., napadnuté rozhodnutie vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, a teda z podkladov, ktoré si žalovaný zabezpečil k vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Tiež mal preukázané, že žalobca tak v priebehu administratívneho konania ako aj po vydaní rozhodnutia o predĺžení zaistenia nepožiadal o azyl. Rovnako v súlade s § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/ 2011 Z. z. uviedol, že účel zaistenia naďalej trvá. Navrhol, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

11. Vo vzťahu k námietke, že žalovaný dôkladne neskúmal bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu, správny súd uviedol, že odporúčanie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky necestovať do Pakistanskej islamskej republiky je určené občanom Slovenskej republiky. Ak mal žalobca skutočnú obavu o svoj život v Pakistanskej islamskej republike, mohol požiadať o jednu z foriem medzinárodnej ochrany. Žalobca tiež žiadnym spôsobom nepreukázal podanie žiadosti o azyl, ak by takúto žiadosť podal, bola by zaregistrovaná v systéme IS Migra. Dodal, že žalobca nie je povinný zúčastniť sa demonštrácie a tak sa môže vyhnúť prípadnému stretu s ozbrojenými zložkami.

Vo svojom výsluchu pred správnym orgánom uviedol, že sa nedopustil žiadneho trestného činu, nie je členom politickej strany, politického hnutia, nehrozí mu prenasledovanie, nebol mu uložený trest smrti, žalovaný teda zisťoval podstatné okolnosti z hľadiska dodržiavania článku 3 Dohovoru.

12. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 13. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a tiež, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP). 14. Konkrétne namietal nedostatočné zisťovanie skutkového stavu o bezpečnostnej situácií v Pakistane a nedostatočné skúmanie existencie prekážok vyhostenia v zmysle § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. Nebolo zisťované, aké podmienky prevládajú v domovskej krajine žalobcu a aké zaobchádzanie by mu hrozilo v prípade jeho návratu do tejto krajiny. V tomto smere ďalej dôvodil, že žalovaný si nezabezpečil žiadne informácie, či správy o bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu, prípadne iné dôkazy, aby bolo možné dospieť k záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcu. Medzi zaistením a jeho účelom (t. j. konaním o odsune, vyhostení a podobne) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov. Vo vzťahu k povinnosti správneho orgánu zaoberať sa prekážkami vyhostenia považoval žalobca napadnuté rozhodnutie za absolútne nepreskúmateľné. Na základe takto nedostatočne zisteného stavu veci a neskúmaním prekážok vyhostenia žalovaný vec následne nesprávne právne posúdil a napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je v súlade s článkom 3 Dohovoru. Ak existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia, má sa za to, že ani zaistenie nebolo prípustné, nakoľko zaistenie „nevyhostiteľných“ cudzincov je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. 15. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 264/09, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sza/8/2015, sp. zn. 1Sža/31/2014, sp. zn. 1Szak/4/2020 a rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sak/1/ 2022 a sp. zn. 2Sak/1/2022. 16. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok správneho súdu tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zruší a nariadi bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. 17. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu nevyjadril.

18. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal žalobca v zákonom stanovenej skrátenej lehote (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

20. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

23. Podľa článku 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, osobná sloboda sa zaručuje. 24. Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

29. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 30.

31. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu, zaisteného na základe rozhodnutia z 13. apríla 2023, číslo PPZ-HCP-BA5-1125-013/2023-AV na účel výkonu administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do dňa 13. mája 2023. Dôvod predĺženia zaistenia spočíval v zabezpečení náhradného cestovného dokladu a realizácií vyhostenia na územie Pakistanskej islamskej republiky.

Zaistenie možno považovať za osobitný dôvod zbavenia osobnej slobody za kumulatívneho splnenia troch podmienok, a to, že zásah musí byť vykonaný na základe zákona, primerane, vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a s cieľom zabránenia nepovolenému vstupu na územie krajiny alebo v súvislosti s konaním o vyhostení či vydaní osoby pozbavenej osobnej slobody.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v náleze z 18. apríla 2013, sp. zn. II. ÚS 557/2012 cit.: „ (. . .) štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území.

aby zaistenie bolo uložené v súlade s národným právom a postupmi a zároveň, aby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky tak, aby dokázali ochrániť jedinca pred svojvôľou rozhodujúcich orgánov. Predpis musí byť verejne dostupný, dostatočne jasný a určitý, aby osoba, ktorej je určené rozhodnutie o zaistení mohla predvídať jeho dôsledky. Ďalej musí obsahovať presnú procedúru zaistenia a rozmedzie doby jeho trvania. 34. Žalobca v podanej kasačnej sťažnosti primárne namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď sa riadne nezaoberal prekážkami vyhostenia v zmysle § 81 zákona č. 404/2011 Z. z., teda dostatočne sa nezaoberal otázkou jeho (ne)vyhostiteľnosti ako základného predpokladu pre jeho zaistenie, pričom jeho vyhostenie do krajiny pôvodu nie je možné s poukazom na zlú bezpečnostnú situáciu v Pakistanskej islamskej republike, ktorú podložil informáciou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky o cestovnom odporúčaní do tejto krajiny. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca vo vyjadrení v konaní vo veci administratívneho vyhostenia (Zápisnica o podaní

13. apríla 2023, číslo PPZ-HCP-BA5-1125-012/2023-AV vyhotovenej v súvislosti s konaním vo veci zaistenia žalobcu. Vo vyjadrení v konaní o predĺžení zaistenia žalobca nevyužil možnosť vyjadriť sa k podkladu pre rozhodnutie, k spôsobu jeho zistenia a nenavrhol jeho doplnenie (Zápisnica o podaní vyjadrenia z 13. apríla 2023, číslo PPZ-HCP-BA5-1125-026/2023-AV).

neidentifikoval. Tvrdenie o zlej bezpečnostnej situácií v krajine pôvodu žalobca podporil v správnej žalobe odkazom na vyjadrenie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky týkajúce sa cestovateľského odporúčania vo vzťahu k turistom prichádzajúcim do tejto krajiny, ktoré upozorňuje na oblasti zo zlou bezpečnostnou situáciou a varuje pred možnými únosmi cudzincov v tejto krajine. Tieto závery však nie je možné aplikovať na prípad žalobcu, ktorý z tejto krajiny pochádza. Argumentácia žalobcu je založená iba na všeobecných konštatovaniach, pričom žalobca neuviedol jediný konkrétny dôvod, ktorý by zakladal prekážku jeho vyhostenia v zmysle § 81 zákona č. 404/2011 Z. z., a pre ktoré by bolo jeho zaistenie za účelom výkonu rozhodnutia o vyhostení neúčelné a samotné vyhostenie

36. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 Správneho poriadku má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré účastník konania v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody predstavujúce možnú prekážku vyhostenia žalobcu podľa § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. V tomto smere možno tiež poukázať na rozsudok najvyššieho správneho súdu z 29. septembra 2021, sp. zn. 10Sžak/ 14/2020, ktorého závery, hoci predmetom konania bolo rozhodnutie o administratívnom vyhostení, sú s ohľadom na ich vzťah k § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. právne relevantné aj vo vzťahu ku konaniu v danej prejednávanej veci - predĺženie zaistenia.

Hoci správne orgány nesú zodpovednosť za riadne obstaranie podkladov pre rozhodnutie (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku), s ohľadom na špecifiká daného správneho konania správne orgány nie sú schopné vykonať náležité dokazovanie a zabezpečiť dôkazy v prospech cudzinca bez predchádzajúceho tvrdenia cudzinca o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia, pretože je to predovšetkým sám cudzinec, kto disponuje relevantnými informáciami zo svojho života a kto najlepšie môže objasniť z čoho plynie v krajine, do ktorej má byť administratívne vyhostený, ohrozenie jeho života alebo slobody z dôvodov taxatívne vymedzených v § 81 ods. 1 a 2 zákona č. 404/2011 Z. z. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v administratívnom konaní o vyhostení cudzinca pri posudzovaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia, to zaťažuje cudzinca, v ktorého vlastnom záujme je objasniť všetky okolnosti, pre ktoré nemôže byť administratívne vyhostený, respektíve prečo by malo byť jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života prevážiť nad inými záujmami a hľadiskami.

37. Najvyšší správny súd zdôrazňuje, že z vyjadrení žalobcu, ktoré urobil v priebehu administratívneho konania (tak v konaní o administratívnom vyhostení, ako aj v konaní o predĺžení zaistenia) nevyplývalo, že by pociťoval obavy z bezpečnostnej situácie v krajine

Obsah odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia tvorí aj opis úkonov, ktoré vykonal žalovaný v spolupráci s ďalšími správnymi orgánmi. Zaistenie predĺžil na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 13. júla 2023, pričom táto doba zaistenia po sčítaní s predchádzajúcou dobou zaistenia, neprekročila zákonom povolenú maximálnu dobu zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/ 2011 Z. z.

Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom Slovenskej republiky.

uvedené vo výroku jeho rozhodnutia, táto doba neprekročila po sčítaní doby zaistenia zákonom povolenú maximálnu dobu zaistenia, pričom takýto postup odôvodnil úkonmi na zabezpečenie procesu readmisie a vydania cestovného dokladu, rozhodol v súlade so zákonom.

Konkrétne: - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/31/2014 sa týkal zaistenia žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z., pričom najvyšší súd rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného o zaistení zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nariadil prepustenie cudzinca zo zaistenia s odôvodnením, že správny orgán musí vyložiť, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu, teda objasniť z čoho vyvodzuje záver o existencii dôvodného podozrenia, že cudzinec podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sza/8/2015 sa týkal zaistenia účastníka konania za účelom výkonu trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky s tým, že jeho právny zástupca požiadal o bezodkladné prepustenie zo zaistenia s odôvodnením, že zaistenie je neúčelné, nakoľko nemôže byť vyhostený do svojho domovského štátu - Sýrie z dôvodu prebiehajúceho ozbrojeného konfliktu a navyše účastník konania podal žiadosť o

Holandsku. Najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil prepustenie cudzinca zo zaistenia, pričom dôvodil, že sa jedná o štátneho príslušníka tretej krajiny Palestínskeho štátu, ktorý sa narodil v Sýrii, kde žije aj celá jeho rodina už niekoľko generácií. Sýrska arabská republika poskytla sťažovateľovi, aj jeho rodine, štatút utečenca, vydala im rodinné knihy potvrdzujúce túto skutočnosť a ubytovanie v bytoch v utečeneckom tábore v meste Aleppo. Podľa kasačného súdu povinnosťou krajského súdu bolo preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia (ktorým je v prejednávanej veci vyhostenie sťažovateľa - podľa jeho tvrdení štátneho príslušníka Palestínskeho štátu, požívajúceho ochranu UNRWA v Sýrskej arabskej republike) nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá, - vo veci prejednávanej na najvyššom správnom súde pod sp. zn. 1Sak/1/2022 žalovaný

konfliktov v krajine pôvodu, k otázke, či žiadosť sťažovateľa predstavuje prípad osobitného zreteľa hodného na udelenie humanitárneho azylu. 41. Právny názor vyjadrený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. októbra 2010, sp. zn. II. ÚS 264/09, na ktorý žalobca odkazoval, bol podľa súdu v prejednávanej veci dostatočne zohľadnený. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že cit.: „(.

Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou.

42. Z obsahu napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že žalovaný sa zaoberal aj možnými alternatívami zaistenia podľa § 89 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z., keď v priebehu administratívneho konania skúmal tak otázku schopnosti žalobcu zabezpečiť si ubytovanie na území Slovenskej republiky, ako aj otázku jeho finančného zabezpečenia.

43. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne správny, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol. 44. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP).

V Bratislave dňa 24. júla 2023