6Sak/2/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej veci žalobcu: Q. Q., narodený XX. P. XXXX, štátna príslušnosť: Afganská islamská republika, adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: mesto X.- M.-A., provincia B., T., tohto času pobytom mimo pobytového tábora Rohovce na adrese: B. č. X, B., Slovenská republika, zast.: Slovenskou humanitnou radou, so sídlom v Bratislave, Budyšínska č. 1, IČO: 173160 14, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom v Bratislave, Pivonková č. 6, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia z 25. októbra 2024, číslo ČAS: MU-PO-133-24/2024-Ž, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave z 25. februára 2025, č. k. 15Saz/ 12/2024-33, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v časti súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného z 25. októbra 2024, číslo ČAS: MU-PO-133-24/2024-Ž ohľadom neudelenia azylu kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta a v časti súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného z 25. októbra 2024, číslo ČAS: MU-PO-133-24/2024-Ž ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 25. februára 2025, č. k. 15Saz/12/2024-33 mení tak, že rozhodnutie žalovaného v tejto časti zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca má nárok na náhradu trov konania na správnom súde a kasačnom súde voči žalovanému v rozsahu 100 %.

II. Konanie na správnom súde

ďalšie konanie. 6. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a tiež, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, bol v rozpore s administratívnymi spismi alebo v

Tiež uviedol, že žalobca pochádza z rodiny, kde iní jej členovia bojovali proti Talibanu a tak môžu byť žalobcovi pripísané rovnaké politické názory. Podporne odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/18/2017 a tiež zásadu „v pochybnostiach v prospech“ spomenutú napríklad v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/10/ 2015, prípadne sp. zn. 10Sžak/14/2019. V časti neposkytnutia doplnkovej ochrany žalobca uviedol, že bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V ako mladistvý uznaný vinným zo zločinu prevádzačstva v spolupáchateľstve a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, pričom po spáchaní tohto zločinu mu bola poskytnutá doplnková ochrana, najskôr na jeden rok a následne predĺžená na ďalšie dva roky. Tiež poukázal na to, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III bol uznaný vinným zo zločinu ublíženia na zdraví a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, pričom súd použil inštitút mimoriadneho zníženia trestu a prihliadol tiež na priznanie žalobcu, účinnú ľútosť, ako aj na skutkové okolnosti a

spoločnosť. 7. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril dňa 19. decembra 2024 považujúc správnu žalobu za nedôvodnú. Uviedol, že nesprávnosť právneho posúdenia veci nemožno vymedziť nesprávnym, či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu na zistený skutkový stav. Neexistuje primeraná miera pravdepodobnosti, že žalobca by v prípade návratu do Afganistanu čelil prenasledovaniu podľa § 8 zákona č. 480/2002

Počas pohovoru dňa 13. augusta 2024 uviedol, že jeho brat odišiel z Afganistanu až po jeho odchode, pretože mal isté problémy, ale nevedel uviesť konkrétne aké. Ďalej uviedol, že je v kontakte s príbuznými z otcovej aj maminej strany, ktorí žijú v rôznych častiach Afganistanu.

spolu s ďalšími dvoma osobami, vinným zo spolupáchateľstva zo zločinu prevádzačstva. Bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dva roky, ktorý vykonal v ústave na výkon trestu pre mladistvých. Následne, už ako plnoletý, bol žalobca v roku 2022 opäť odsúdený na tri roky výkonu trestu odňatia slobody nepodmienečne za napadnutie a ublíženie na zdraví. Bol umiestnený do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach na Parnou, odkiaľ bol 29. júla 2024 podmienečne prepustený s určenou skúšobnou dobou v trvaní štyroch

zdraviu. Išlo teda o jasné a spoľahlivé informácie, ktoré spĺňajú normu týkajúcu sa vážnych dôvodov. Dodal, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava takmer ôsmy rok (2017-2024) a počas tohto obdobia bol súdmi 2-krát právoplatne odsúdený na tresty odňatia slobody v celkovej výmere 5 rokov, pričom vykonaný trest odňatia slobody predstavuje viac ako polovicu obdobia jeho pobytu na území Slovenskej republiky. Odkázal tiež na dotazník vypracovaný dňa 02. augusta 2018 Ústavom na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých Sučany s názvom „Hodnotenie rizika sociálneho zlyhania“, obsahujúci informácie, že žalobca akceptoval zodpovednosť za svoje konanie a prejavil snahu zmeniť sa, avšak resocializačná diagnóza bola pre žalobcu vyhodnotená ako menej priaznivá, so stredným rizikom sociálneho

zamietnuť. 8. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 03. februára 2025 na vedomie. 9. Správny súd v konaní podľa § 207 a nasl. SSP preskúmal postup žalovaného a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

V žalobcovom prípade sú už jeho rodinní príslušníci, ktorí boli vojaci, dlhý čas po smrti, a preto v nijakom prípade nemôže dôjsť k snahám Talibanu o ich zadržanie, respektíve o ich vyhľadávanie, a preto nie je dôvod, prečo by malo niečo žalobcovi zo strany Talibanu hroziť (dlhé roky neboli žalobca a ani jeho rodinní príslušníci žiadnym spôsobom Talibanom ani len obťažovaní, a to ani bezprostredne po smrti žalobcovho otca, či strýka). Oba uvedené incidenty, napriek tomu, že sa týkali usmrtenia vojakov (žalobcovho otca a strýka) Talibanom, tak nemali nijaké bezpečnostné následky ani vplyv na žalobcu a jeho rodinu, a preto neexistuje žiadna prenasledovaním podmienená príčinná súvislosť medzi smrťou žalobcovho otca a strýka a osobou žalobcu (žalobca navyše po smrti strýka zotrval ešte približne rok v jeho obydlí, pričom nemal s Talibanom absolútne žiadne problémy). K tretiemu žalobcom spomínanému incidentu (pri ktorom bol údajne žalobca po zaklopaní neznámych osôb na dvere postrelený) správny súd uviedol, že na žalobcu strieľala neznáma osoba, o ktorej žalobca, ani jeho matka, ani nikto

Tento incident, ak sa teda skutočne stal, tak vyplynul z vážneho bezprávia, ktoré bolo v danom čase pre Afganistan charakteristické - k podobným incidentom dochádzalo na pravidelnej báze. V súvislosti s neposkytnutím doplnkovej ochrany sa správny súd rovnako stotožnil so závermi, ku ktorým dospel žalovaný. Mal preukázané, že žalobca po príchode na územie Slovenskej republiky spáchal už dva závažné zločiny, a to zločin prevádzačstva a zločin ublíženia na zdraví, ktorý navyše žalobca spáchal násilím a so zbraňou, žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava približne osem rokov a počas tohto obdobia bol súdmi Slovenskej republiky už dvakrát právoplatne odsúdený na tresty odňatia slobody v celkovej výmere päť rokov, pričom vykonaný trest odňatia slobody predstavuje viac ako polovicu obdobia jeho pobytu na území Slovenskej republiky. Správny súd tiež zdôraznil, že v daných prípadoch žalobca nespáchal prečiny, ale spáchal zločiny, pričom jeden aj násilnou formou so zbraňou (dobodal človeka nožom). Žalobca zločin ublíženia na zdraví síce oľutoval a priznal sa k nemu, čo však nevylučuje, že žalobca je nebezpečný pre spoločnosť.

osoby. 11. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

12. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 13. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 14. Konkrétne (v zhode so žalobnými bodmi) uvádzal, že aj rodinní príslušníci členov bývalých bezpečnostných zložiek štátu môžu mať opodstatnený strach z prenasledovania. Cieľom Talibanu je očistiť afganskú spoločnosť a vylúčiť z Afganistanu zahraničný vplyv s tým, že jednotlivci, ktorí sú považovaní za „po-západnených“ môžu byť ohrozovaní Talibanom, príbuznými a susedmi. Podľa doložených informácií taktiež drobné obvinenia, že mal niekto v Európe priateľku alebo pil alkohol, môžu viesť ku konfliktom. Žalobca žije na Slovensku od roku 2017, t.j. celý jeho dospelý život, ovláda slovom aj písmom slovenský jazyk, na Slovensku má družku a syna a nie je vylúčené, že by mohol byť považovaný za pro-západne orientovaného a upútať pozornosť Talibanu. Tiež uviedol, že žalobca pochádza z rodiny, kde iní jej členovia bojovali proti Talibanu a tak môžu byť žalobcovi pripísané rovnaké politické názory. Podporne odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/18/2017 a tiež zásadu „v pochybnostiach v prospech“ spomenutú napríklad v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/10/2015, prípadne sp. zn. 10Sžak/14/ 2019. V časti neposkytnutia doplnkovej ochrany žalobca uviedol, že bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V ako mladistvý uznaný vinným zo zločinu prevádzačstva v spolupáchateľstve a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, pričom po spáchaní tohto zločinu mu bola poskytnutá doplnková ochrana, najskôr na jeden rok a následne predĺžená na ďalšie dva roky. Tiež poukázal na to, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III bol uznaný vinným zo zločinu ublíženia na zdraví a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, pričom súd použil inštitút mimoriadneho zníženia trestu a prihliadol tiež na priznanie žalobcu, účinnú ľútosť, ako aj na skutkové okolnosti a predchádzajúcu interpersonálnu komunikáciu medzi žalobcom a poškodeným, z ktorej mohol žalobca pociťovať určitú odôvodnenú obavu. Žalobca bol umiestnený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a uznesením Okresného súdu Trnava z 29. júla 2024 bol podmienečne prepustený. Žalobca tiež podľa Ústrednej evidencie priestupkov nemá žiaden záznam, v súčasnosti vedie riadny rodinný život so svojou družkou a maloletým synom. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru o nebezpečnosti žalobcu pre spoločnosť. 15. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok správneho súdu tak, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. 16. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 24. apríla 2025 navrhujúc kasačnú sťažnosť žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú s tým, že dôvody uvedené v tomto vyjadrení v podstatnej časti korešpondovali s dôvodmi obsiahnutými vo vyjadrení k správnej žalobe z 19. decembra 2024 (bod 7 tohto rozsudku). 17. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 28. apríla 2025 na vedomie.

18. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia.

Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. júna 2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

20. Podľa § 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ zákona č. 480/2002 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie a/ medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany, b/ azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve 2) [Dohovor o právnom postavení utečencov (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 319/1996 Z.z.)] alebo v osobitnom predpise 3) (článok 53 Ústavy

2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu;

22. Podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z., ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa § 8. 23. Podľa § 13a zákona č. 480/2002 Z.z., ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

sú prítomní. 26. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia z 25. októbra 2024, číslo ČAS:

PO-133-24/2024-Ž, ktorým žalovaný postupom podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/ 2002 Z.z. žalobcovi neudelil azyl, podľa § 13c ods. 2 písm. e/ a § 20 ods. 4 tohto zákona mu neposkytol doplnkovú ochranu. Žalobca správnou žalobou napadol rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu, teda aj v časti neudelenia azylu a v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany. A/ K neudeleniu azylu

v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je teda aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 04. augusta 2009, sp. zn. 8Sža/41/2009, prípadne rozsudok z 15. novembra 2019, sp. zn. 10Sžak/17/2019).

2014). 28. Po preskúmaní veci najvyšší správny súd dospel k záveru, že žalovaný postupujúc pritom v súlade s § 19a ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval dôsledne a starostlivo, obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu žalobcu, tvrdenia žalobcu s týmito informáciami porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver.

pravdy. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. januára 2007, sp. zn. 1SžoKS 124/2005, rozsudok z 01. júla 2009, sp. zn. 8Sža/34/ 2009, prípadne rozsudok z 31. mája 2017, sp. zn. 10Sžak/5/2017, ktorý si uvedené závery rovnako osvojil). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú

29. Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca požiadal o azyl z dôvodu, že na Slovensku žije jeho priateľka a syn a tiež z dôvodu konfliktu v Afganistane (Zápisnica o podaní vysvetlenia z 29. júla 2024). Tento dôvod žalobca potvrdil aj v zápisnici z 30. júla 2024, v ktorej bližšie rozviedol, že žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky podal z dôvodu obavy o život pre problémy, ktoré mal v Afganistane. Uviedol, že jeho otec pracoval pre afganskú vládu a bol usmrtený hnutím Taliban. V dotazníku žiadateľa o azyl spísanom dňa 13. augusta 2024 žalobca ako z jeho pohľadu azylovo relevantné dôvody uviedol, že jeho otec pracoval ako vojak z povolania, a keď mal dva roky, vtrhli príslušníci hnutia Taliban do ich domu a otca zastrelili; tento incident si vzhľadom na svoj nízky vek nepamätal, dozvedel sa o ňom od svojej matky. Následne po smrti otca sa spolu s matkou a mladším bratom presťahovali k matkinmu bratovi, ktorý bol tiež vojak z povolania a ktorého tiež zabili príslušníci Talibanu, keď mal 13 rokov, počas toho, ako sa zúčastnil na vojenskej operácii v meste Logar namierenej proti Talibanu.

obstáť a nespĺňajú základné podmienky pre udelenie azylu vyplývajúce z vyššie citovaného § 8 písm. a/ v spojení s § 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z.z. Možno sa v tomto smere stotožniť so závermi, ku ktorým dospel žalovaný v napadnutom rozhodnutí.

žalobcu. Zásadným v tomto smere je fakt, že žalobca v čase usmrtenia otca mal dva roky, pričom od tej doby až do usmrtenia jeho strýka ubehlo približne trinásť rokov a žalobca a jeho príbuzní žiadne problémy s hnutím Taliban nemali, respektíve tieto žalobca v priebehu administratívneho konania neoznačil. Možno preto prenasledovanie žalobcu, tak ako má na mysli vyššie citované ustanovenie § 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z.z., vylúčiť. 31. Čo sa týka strýka žalobcu, tento ako vojak z povolania sa zúčastnil na vojenskej operácii mimo svojho domova, v oblasti, ktorú kontroloval Taliban, a počas tejto operácie prišiel po nájazde na mínu o život. Možno sa v tomto smere stotožniť s názorom žalovaného, že išlo o rutinnú akciu, ktorá bola strýkovou bežnou pracovnou náplňou, a do ktorej nielen strýko, ale aj každý ďalší vojak ide s rizikom toho, že sa z akcie už nemusí vrátiť; takýchto akcií absolvujú počas svojej kariéry vojaci desiatky, a do každej z nich idú s rovnakým rizikom, že môže byť

spájať. Možno preto i v tomto prípade prenasledovanie žalobcu, tak ako má na mysli vyššie citované ustanovenie § 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z.z., vylúčiť. 32. V poradí tretia okolnosť, od ktorej žalobca odvodzoval naplnenie dôvodov pre udelenie azylu, spočívala v postrelení žalobcu, ku ktorému došlo po tom, ako si žalobca zo strechy na osoby stojace pri dverách ich domu posvietil svetlom z telefónu, počas toho, ako už bola vonku tma, pričom osoby pri dverách nad sebou uvideli svetlo a vystrelili. Za takto žalobcom opísaných okolností daného incidentu rovnako nemožno dospieť k záveru, že by tento útok bol namierený výlučne proti žalobcovi vo svetle už vyššie spomenutých azylovo relevantných dôvodov.

Najvyšší správny súd sa rovnako ako žalovaný skôr prikláňa k záveru, že incident bol výsledkom stavu domovskej krajiny žalobcu, pre ktorú bolo (a v súčasnosti i naďalej je) príznačný stav napĺňajúci pojmové znaky vážneho bezprávia, tak ako je predovšetkým definované v § 2 písm. f/ bod tretí zákona č. 480/2002 Z.z.

udelenie azylu je zrejmé, že žalobca vôbec pred tam príslušným orgánom neuvádzal, že by jeho otec, prípadne strýko boli vojakmi z povolania a zomreli pri výkone svojho povolania. Vo vzťahu k otcovi v danej žiadosti uvádzal, že bol členom strany Jamiat-e Islami a v rámci nej mal konflikt s jedným jej členom, ktorého považoval za nepriateľa a ktorý mal podľa žalobcu aj jeho otca zavraždiť. Vyjadril sa tiež k samotnej vražde otca, ktorá sa mala uskutočniť tým spôsobom, že otca vylákali, aby šiel do mešity a keď chcel vojsť, tak ho zozadu zastrelili. Z uvedeného je zrejmé, že tieto okolnosti úmrtia otca sú diametrálne odlišné od okolností, než ktoré žalobca uvádzal v žiadostiach o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, čo môže vo vzťahu k žalobcovi vnášať aj isté pochybnosti o jeho dôveryhodnosti a zvlášť v tomto prípade, keď smrťou otca a okolnosťami, za ktorých k nej došlo, žalobca označoval ako dôvody, pre ktoré spĺňa podmienky pre udelenie azylu. Len pre úplnosť možno dodať, že žalobca v žiadosti o udelenie azylu pred príslušným orgánom Maďarskej republiky tiež

34. Vo vzťahu k druhému napadnutému výroku ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany najvyšší správny súd na úvod poukazuje na to, že „Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie.

histórie žalobcu obsiahnutej v kompletnom administratívnom spise žalovaného preukázané, že žalobcovi bola pôvodne rozhodnutím žalovaného z 27. septembra 2019 poskytnutá doplnková ochrana po dobu jedného roka a rozhodnutím z 21. októbra 2020 táto bola predĺžená na ďalšie dva roky a zanikla dňa 24. októbra 2022, keď žalobca už v zákonom stanovenej lehote nepodal žiadosť o predĺženie doplnkovej ochrany. V tu prejednávanej veci sám žalovaný uznal, že nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu nebol žalobca tejto forme vážneho bezprávia vystavený. Mal za to, že Taliban ako hnutie ovládajúce Afganistan sa pri výkone moci správa nestálo, nepredvídateľne a nepodlieha žiadnym zákonom

Na základe uvedeného teda dospel k záveru, že v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu, respektíve do provincie Baghlan, berúc pri tom do úvahy princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia medzinárodnej ochrany, by sa žalobca mohol v Afganistane stať obeťou vážneho bezprávia, a preto by za štandardných okolností žalobcovi na území Slovenskej republiky prináležalo poskytnutie doplnkovej ochrany.

2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (prepracované znenie)] žalobcovi doplnkovú ochranu neposkytol. Konkrétne, dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany spočíval v preukázaní dôvodného podozrenia, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť.

V prvom rade je potrebné uviesť, že opatrenie (v tu prejednávanej veci majúce formu neposkytnutia doplnkovej ochrany) možno prijať len vtedy, ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny predstavuje skutočné, existujúce a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre jeden zo základných záujmov spoločnosti členského štátu, v ktorom sa nachádza.

Medzi okolnosťami, ktoré treba zohľadniť pri posúdení existencie nebezpečenstva pre spoločnosť, ak zistenie skutočného, existujúceho a dostatočne závažného nebezpečenstva pre jeden zo základných záujmov spoločnosti v prípade dotknutého jednotlivca znamená tendenciu pokračovať v budúcnosti v správaní, ktoré predstavuje takéto nebezpečenstvo, môže sa stať, že samotné správanie v minulosti spĺňa podmienky takéhoto nebezpečenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 02. mája 2018, spojené veci C-331/16 a C-366/16 K. a H. F., bod 56). Rovnako platí, že čím viac je rozhodnutie prijaté s odstupom času od odsúdenia právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, tým viac je príslušný orgán povinný zohľadniť najmä vývoj po spáchaní takéhoto trestného činu, aby mohol určiť, či v deň, keď má rozhodnúť o prípadnom odňatí postavenia utečenca, existuje skutočné a dostatočne závažné nebezpečenstvo (pozri napríklad rozsudok zo 06. júla 2023, C-8/22 XXX proti Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides, bod 64).

(rozsudok zo 06. júla 2023, C-8/22 XXX proti Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides, body 67 a 68; porovnaj tiež rozsudok zo 06. júla 2023, C-663/21 Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl proti AA). 37. V tomto smere najvyšší správny súd ďalej uvádza, že vyššie zmieňované rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (C-402/22 a C-8/2022 a prípadne porovnaj tiež rozsudok zo 06. júla 2023, C-663/21 Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl proti AA) sa vecne zaoberali výkladom článku 14 ods. 4 písm. b/ smernice 2011/95/EÚ, podľa ktorého členské štáty môžu zrušiť, ukončiť alebo odmietnuť obnoviť postavenie priznané utečencovi vládnym, administratívnym, súdnym alebo kvázi súdnym orgánom, keď po tom, ako bol odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť nebezpečný trestný čin, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto členského štátu. V tu prejednávanej veci v tejto časti (rozumej čo do posúdenia splnenia podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany) nemal žalobca postavenie utečenca a nešlo o zrušenie, ukončenie alebo odmietnutie obnovenia postavenia priznaného

Z uvedeného je potom zrejmé, že aj na účely spresnenia rozsahu pojmu „nebezpečenstvo pre spoločnosť“ v zmysle článku 17 ods. 1 písm. d/ smernice 2011/95 sa teda zdá byť nevyhnutné zohľadniť znenie tohto ustanovenia, jeho kontextu a cieľov, ktoré sledujú právne predpisy, ktorých je súčasťou (analogicky pozri v tomto zmysle už zmieňovaný rozsudok C-381/18 a C-382/18).

Uvedené potvrdil aj Súdny dvor Európskej únie, keď skonštatoval, že akémukoľvek rozhodnutiu o vylúčení osoby z postavenia utečenca musí predchádzať úplné posúdenie všetkých okolností týkajúcich sa jeho individuálneho prípadu a nemožno ho prijať automaticky s tým, že takáto požiadavka sa musí prebrať na rozhodnutia o vylúčení z doplnkovej ochrany (rozsudok z 13. septembra 2018, C-369/17 Shajin Ahmed proti Bevándorlási és Állampolgársági Hivatal, body 49 a 50).

osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy, ku ktorým došlo v minulosti, sa samé o sebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení a tiež na - znenie článku 27 ods. 2 druhý pododsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, podľa ktorého osobné správanie daného jednotlivca musí predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti. Zdôvodnenia, ktoré sú oddelené od podrobností prípadu, alebo ktoré sa spoliehajú na aspekty všeobecnej prevencie, sú neprijateľné s tým, že podľa názoru najvyššieho správneho súdu tieto závery [okrem iného potvrdené napríklad v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 12. decembra 2019, C-381/18 a C-382/

pre spoločnosť“ namiesto odkazu na „verejný poriadok“ („verejná bezpečnosť“) nevyhnutne naznačuje voľbu stanoviť podstatne odlišný prístup, než je prístup stanovený v týchto aktoch a súvisiacej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.

K takémuto (dôvodnému) podozreniu žalovaný dospel po tom, čo mal preukázané, že žalobca sa na území Slovenskej republiky dopustil dvoch skutkov majúcich znaky trestných činov (zločinov), za ktoré bol aj právoplatne odsúdený: - v prvom prípade bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 31. októbra 2017, sp. zn. 4T/ 63/2017 ako mladistvý uznaný vinným spolu s ďalšími dvomi osobami zo spáchania zločinu prevádzačstva spolupáchateľstvom podľa § 355 ods. 2 písm. a/ a ods. 3 písm. d/ Trestného zákona s tým, že žalobca bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu pre mladistvých - v druhom prípade bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 11. mája 2022, sp. zn. 46T/148/2021 uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s tým, že žalobca bol odsúdený na trest odňatia slobody za použitia mimoriadneho zníženia trestu vo výmere troch rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Pokiaľ žalovaný opakovane právoplatne rozhodol o poskytnutí doplnkovej ochrany, respektíve o jej predĺžení i napriek tomu, že mal vedomosť o odsúdení žalobcu zo spáchania zločinu prevádzačstva, nemožno mu toto odsúdenie v ďalších štádiách konania klásť na ťarchu a či už samo o sebe, alebo v súvislosti s ďalšími skutkami spáchanými v budúcnosti v podobe priťažujúcej skutočnosti.

prijatiu takéhoto záveru musí predchádzať úplné posúdenie všetkých okolností týkajúcich sa jeho individuálneho prípadu a nemožno ho prijať automaticky len s odkazom na právoplatné rozsudky vydané v trestnom konaní, a navyše, ak medzi spáchaním trestného činu a rozhodnutím o neposkytnutí doplnkovej ochrany je dlhší časový odstup.

V tu prejednávanej veci bol žalobca dňa 29. júla 2024 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody a v ten istý deň bol predvedený na oddelenie cudzineckej polície, a teda posudzovanie samotného správania žalobcu po jeho prepustení neprichádza do úvahy, a teda pre správny orgán bude (okrem iných skutočností) smerodajné aj jeho správanie počas výkonu trestu, pričom v tu prejednávanej veci za zmienku stojí fakt, že žalobca bol uznesením Okresného súdu Trnava z 29. júla 2024, sp. zn. 8PP/40/2024 v súlade s § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.

41. Najvyšší správny súd tiež považuje za potrebné zdôrazniť už vyššie zmieňovaný a z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplývajúci princíp proporcionality zahŕňajúci vyváženie na jednej strane nebezpečenstva, ktoré predstavuje dotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre spoločnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza, a na druhej strane práv, ktoré musia byť v súlade so smernicou 2011/95/EÚ zaručené osobám spĺňajúcim hmotnoprávne podmienky plynúce z článku 2 uvedenej smernice. V rámci tohto posúdenia musí príslušný orgán zohľadniť aj základné práva zaručené právom Únie a najmä overiť možnosť prijať iné opatrenia, ktoré menej zasahujú do práv zaručených žiadateľom o medzinárodnú ochranu a do základných práv a ktoré by boli rovnako účinné na zabezpečenie ochrany spoločnosti členského štátu, v ktorom sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nachádza.

Podmienečné prepustenie je odôvodnené len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený bude aj na slobode viesť riadny život a že pre spoločnosť tu nie je príliš veľké riziko jeho recidívy. Pôjde o prípady, keď samotná hrozba výkonom zvyšku trestu odňatia slobody bude postačujúca najmä z dôvodu, že ide o páchateľa, ktorý nie je hlbšie narušený a je tu odôvodnený predpoklad, že sa zdrží páchania trestných činov

Podľa názoru súdu práve takéto zmierňujúce opatrenie vo svetle princípu proporcionality môže v tomto prejednávanom prípade a zvlášť s prihliadnutím na jeho osobitné okolnosti predstavovať práve skúšobná doba určená súdom v súvislosti s podmienečným prepustením žalobcu z výkonu

42. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne správny v časti, v ktorej posudzoval zákonnosť rozhodnutia žalovaného ohľadom neudelenia azylu, a preto kasačnú sťažnosť žalobcu v tejto časti ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol. Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného ohľadom neposkytnutia doplnkovej ochrany najvyšší správny súd z dôvodov vyššie uvedených využijúc pritom (aj vzhľadom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania podľa § 5 ods. 7 SSP) zákonom danú možnosť zmeny rozhodnutia správneho súdu postupom podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil rozsudok správneho súdu tak, že rozhodnutie žalovaného z 25. októbra 2024, číslo ČAS:

44. O trovách konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 2 SSP v spojení s § 467 ods. 1, § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní dosiahol úspech, priznal nárok na náhradu trov konania na správnom súde a kasačnom súde.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.