6Sak/3/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: H. M. F., narodený X. T. XXXX, štátny príslušník I. J. L., posledné trvalé miesto pobytu v krajine pôvodu obec I., mestská časť U., štát F., I. J. L., t. č. B. G. L., Slovenská republika, právne zastúpený: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, 812 72 Bratislava, IČO: 17316014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-231-43/2023-Ž, zo dňa 7. novembra 2023, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. 13Saz/15/2023-62, zo dňa 21. marca 2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania

13c ods. 1 písm. a), § 13c ods. 4 písm. b), § 20 ods. 4, § 13 ods. 1 písm. b), § 20 ods. 5 a § 13c ods. 1 písm. b) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) (i) neudelil azyl žalobcovi, (ii) neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu, (iii) neudelil žalobcovi azyl na účel zlúčenia rodiny a (iv) neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny, z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 8, § 13a, § 10 a § 13b zákona o azyle a z dôvodu, že žalobca má možnosť využiť alternatívnu vnútroštátnu ochranu v inej časti krajiny pôvodu podľa § 13 ods. 4 písm. d) a § 13c ods. 4 písm. b) zákona o azyle.

MU- PO-153-30/2022-Ž zo dňa 5. augusta 2022 (ďalej aj „prvé rozhodnutie žalovaného“). Žalovaný svojím prvým rozhodnutím žalobcovi neudelil azyl z dôvodu nesplnenia zákonom stanovených podmienok pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky, neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle, neudelil mu azyl a ani mu neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. l písm. b), § 13c ods. l písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. Žalobca prvé rozhodnutie žalovaného napadol správnou žalobou, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom č. k. 8SaZ/10/ 2022-54 zo dňa 19. decembra 2022 tak, že žalobu podľa § 219 SSP zamietol.

Vychádzal pritom z nasledovných skutočností: (i) so žalobcom bol dňa 23. júna 2023 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že všetky informácie, ktoré poskytol v prvom azylovom konaní, sú pravdivé, presné a správne, avšak spresnil, že jeho otec patril k vedúcim predstaviteľom IPOB a zároveň, na rozdiel od predchádzajúceho konania, uviedol, že aj sám bol členom strany; (ii) žalobca tvrdil, že svoje štúdium informatiky na vysokej škole Nnamdi Azikiwe University v meste Awka zanechal pred ukončením prvého ročníka, po tom, čo prišli o život jeho rodičia; (iii) odvtedy mal jeho strýko vybavovať jeho odchod na Ukrajinu; (iv) žalobca uviedol, že v Nigérii nikdy nepracoval a finančne ho podporoval strýko. Koncom novembra 2021, dva mesiace po získaní ukrajinských víz, pricestoval na Ukrajinu, avšak v dôsledku ruskej invázie, v apríli 2022 krajinu opustil a odcestoval do Slovenskej republiky, kde po príchode požiadal o medzinárodnú ochranu; (v) žalobca uviedol, že do Nigérie sa nechce vrátiť, nakoľko je členom strany IPOB, ktorá sa snaží dosiahnuť nezávislosť územia Biafra a zároveň preto, že sa zúčastnil niekoľkých

strýka. Osoby, ktoré brata zadržiavajú, mali stáť aj za smrťou rodičov a za jeho prepustenie požadujú návrat žalobcu do Nigérie; (viii) iné dôvody žalobca svojej druhej žiadosti neuviedol; (ix) rovnako ako v predchádzajúcom konaní, žalobca uviedol, že z Nigérie vycestoval legálne, bez problémov, hoci s obavami, na svoj vlastný cestovný pas s ukrajinskými vízami, ktorý si v krajine pôvodu vybavil bez problémov. 5. Žalovaný svoje rozhodnutie v podstatnom odôvodnil tým, že (i) výpoveď žalobcu vo veci jeho členstva v strane IPOB a s tým súvisiace udalosti, ktoré viedli k jeho odchodu z krajiny pôvodu nespĺňa žiaden zo základných aspektov dôveryhodnosti; chýba jej vnútorná a vonkajšia konzistentnosť, celková prijateľnosť aj dostatočná špecifickosť; (ii) počas konania sa vyskytli závažné rozpory, ktoré vážne spochybňujú dôveryhodnosť výpovede žalobcu, konkrétne žalobca počas vstupného pohovoru uviedol k otázke jeho vstupu do strany IPOB, že členom sa automaticky stávajú všetci príslušníci etnika Igbo, a preto neprešiel žiadnym

svojich rodičov nepozná žiadnych iných členov strany, nevie, čo predstavuje skratka názvu strany IPOB a keďže bol študent, o tieto záležitosti sa nezaujímal; (iii) ďalší rozpor (narušenie) v konzistentnosti výpovede žalobcu vzhliadol žalovaný v tom, že žalobca v predchádzajúcom konaní ucelene a konzistentne uviedol, že v krajine pôvodu osobne nemal žiadne problémy s políciou, armádou, úradmi alebo inými štátnymi orgánmi, ani s inými fyzickými osobami.

Na záverečnú otázku pohovoru, či čelil iným problémom, okrem tých, ktoré uviedol, odpovedal „nie“. Pri vstupnom pohovore druhého azylového konania žalobca najprv potvrdil, že na rovnakej adrese v obci Nawfia býval až do odchodu z krajiny a na inej adrese nebýval, okrem pobytu na internáte v meste Awka a ranného detstva, keď s rodičmi bývali v meste Kaduna. Z domu však mal odísť až 23. novembra 2021 do Abuje, odkiaľ už na druhý deň odletel.

jeho rodičov. Nakoľko sa mal jeho odchod podľa strýkových informácií prezradiť, odkladali dátum odletu. Žalobca však nevedel vysvetliť, ani odkiaľ mal strýko tieto informácie, ani prečo všetky tieto okolnosti súvisiace s bezprostredným odchodom z krajiny opomenul a neuviedol v predchádzajúcom konaní; (iv) žalovaný ďalej dôvodil, že na základe aktuálnych správ o krajine pôvodu, akými sú aj viaceré články vydané v roku 2023 v označených periodikách, príslušníci etnika Igbo zastávajú v Nigérii viaceré významné pozície, prípadne sú zástupcami krajiny v medzinárodných organizáciách, čo protirečí predstave o ich plošnom vylúčení z politického života krajiny.

novo uvedené skutočnosti, akými sú vstup do strany, vydaný členský preukaz, participácia na niekoľkých demonštráciách, na ktorých prišlo k úmrtiam, či zásadné okolnosti samotného odchodu z krajiny, akým je ukrývanie sa, a to aj napriek tomu, že mal tiež možnosť doplniť a upresniť prípadné nezrovnalosti po pretlmočení jeho zaznamenanej výpovede; (vii) na základe vyhodnotenia dôveryhodnosti výpovede žalobcu vo veci jeho členstva v strane IPOB považoval žalovaný toto jeho členstvo a s ním súvisiace udalosti za nedôveryhodné, a tým za nepreukázané; (viii) žalovaný ďalej poukázal na fakt, že žalobca nevedel zdôvodniť, prečo nežiadal následne o medzinárodnú ochranu na Ukrajine, kde strávil niekoľko mesiacov; (ix) zdôraznil, že žalobca si podľa vlastného vyjadrenia vybavoval cestovný doklad pred svojím odchodom z krajiny osobne a Nigériu opustil legálne, letecky a bez problémov, z čoho je zjavné, že bol opakovane v styku s oficiálnymi bezpečnostnými zložkami Nigérie v čase už po smrti svojich rodičov. Z toho žalovaný vyvodil, že pokiaľ by žalobca bol terčom útokov

slobôd, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia. 6. Žalobou z 21. decembra 2023 sa žalobca domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia, a to v časti 1. a 2. výroku o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany. Žalobca mal za to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c/

. . dôvodom prečo som odišiel z Nigérie bolo že ja aj moji rodičia sme boli členmi IPOB. Hlavným dôvodom, prečo som odišiel na Ukrajinu, že rodičia boli zabití. V Nigérii som sa schovával na rôznych miestach predtým ako som odcestoval na Ukrajinu a potom v novembri 2021 som definitívne opustil krajinu. Bolo to z dôvodu, že som sa bál o svoj

. . .“. 8. Správny súd napadnutý rozsudok v podstatnom odôvodnil tým, že (i) rozpory vo výpovediach žalobcu nebolo možné považovať za nepatrné, či zanedbateľné; (ii) uviedol, že informácie, ktoré žalobca „doplnil“ v druhom azylovom konaní, akoby boli reakciou na argumentáciu žalovaného, resp. aj súdov, ktoré preskúmavali prvé rozhodnutie o azyle, pri zamietnutí jeho prvej žiadosti o udelenie azylu; (iii) poukázal na skutočnosť, že v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný venoval náležitú pozornosť rozporom v tvrdeniach žalobcu a tieto podrobne v rozhodnutí popísal, pričom aj súd dospel k záveru, že ich nebolo možné považovať za zanedbateľné, a ani také, ktoré by bolo možné pričítať nepresnosti pri tlmočení; (iv) za najmarkantnejšie rozdiely vo výpovediach žalobcu, ktoré sa vyskytli v prvom a druhom azylovom konaní, ako aj v rámci jednotlivých azylových konaní, považoval tie, kde žalobca tvrdil, že rodičia boli členmi IPOB, neskôr tvrdil, že rodičia boli lídrami IPOB a následne tvrdil, že otec patril medzi lídrov a mama bola členka.

V prvom azylovom konaní uvádzal, že sa o činnosť IPOB nezaujímal, nebol nijako zaangažovaný vo fungovaní strany IPOB, v druhom azylovom konaní uviedol, že sa zúčastnil 2 alebo 3 demonštrácií IPOB, pričom rozdiely vo výpovediach nevedel nijako presvedčivo zdôvodniť.

. . v tejto časti sa súd napadnutým rozhodnutím nezaoberal, nakoľko v tejto časti ho žalobca ani nežiadal preskúmať.“ (bod 40 napadnutého rozsudku). 9. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel správny súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 219 SSP zamietol. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému (ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu) právo na ich náhradu nepriznal, pretože mu voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.

10. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie ruší a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Dôvod kasačnej sťažnosti vymedzil tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. 11. Žalobca, po tom, ako podrobne opísal napadnutý rozsudok, priebeh konania a citoval aplikovateľné právne normy, nesprávne právne posúdenie veci identifikoval v tom, že správny súd dospel k záveru, že dôvody žalobcovej žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany nemožno podradiť pod pojem prenasledovanie zo žiadneho z dôvodov uvedených v zákone o azyle. Zdôraznil, že v jeho prípade sa jedná o prenasledovanie z politických dôvodov, ktoré sú zároveň prepojené s jeho etnickou príslušnosťou (Igbo) a príslušnosťou k sociálnej skupine (prvorodený syn vysokopostavených členov IPOB). 12. Žalobca ďalej dôvodil, že správny súd nesprávne právne posúdil vec, keď jeho výpoveď považoval za nekonzistentnú a nedôveryhodnú. Uviedol, že „ ... konzistentne tvrdil, že sa o svoj život obáva z dôvodu politickej angažovanosti jeho rodičov v IPOB a ich následného zabitia.“. Nezrovnalosti vo svojich výpovediach označil za nevýznamné, tvrdiac, že sa držal jednej dejovej línie (s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/16/2017 z 25. októbra 2017). 13. V závere kasačnej sťažnosti uviedol, že nemožno s určitosťou vylúčiť, že v prípade jeho návratu do Nigérie nedôjde k jeho mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. Žiadal, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ako je uvedené v bode 10 vyššie. 14. Žalovaný sa k podanej kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 3. júna 2024. V podstatnom uviedol, že napadnutý rozsudok správneho súdu považuje za vecne správny a zákonný. Poukázal na štyri okruhy skutočností, v ktorých možno identifikovať zásadné rozpory vo výpovediach žalobcu. Konkrétne zmienil časti výpovedí, týkajúce sa (i) pozície žalobcu a jeho rodičov v IPOB; (ii) tvrdenia žalobcu o jeho politickej angažovanosti; (iii) vyjadrenia žalobcu týkajúce sa okolnosti smrti jeho rodičov a (iv) jeho vyjadrenia týkajúce sa okolností jeho odchodu z Nigérie. Žalovaný zdôraznil, že žalobca svojimi novšími vyjadreniami reaguje na neúspešné predchádzajúce azylové konanie, svoje tvrdenia účelovo prispôsobuje, pričom tvrdí, že ide len o upresnenie pôvodných vyjadrení. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na diametrálnu odlišnosť vyjadrení žalobcu, ktorú nemožno považovať za upresnenie. Záverom navrhol, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. 15. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 7. júna 2024 na vedomie.

III. B Aplikovateľné právne predpisy

21. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle vážnym bezprávím je 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

23. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo nespĺňa podmienky podľa § 10. 24. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

27. Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a

29. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom.

30. Predmetom kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného číslo ČAS: MU-PO-231-43/2023-Ž zo dňa 7. novembra 2023.

Najvyšší správny súd konštatuje, že jednak nemá dôvod spochybňovať relevantné a komplexné právne posúdenie veci súdmi v skoršom inštančnom konaní, jednak, že od jeho skončenia nenastali také sebazásadnejšie zmeny, ktoré by ho primäli nahliadať na žiadosť žalobcu o udelenie azylu inou optikou. Na veci nemení nič ani žalobcom novo predložené video v trvaní 40 sekúnd (bez zvukovej stopy), zachytávajúce tri osoby atakujúce muža ležiaceho na zemi, o ktorom žalobca tvrdí, že ide o jeho brata. Posúdeniu uvedenej skutočnosti venoval správny súd priestor v bode 38 napadnutého rozsudku a kasačný súd nemá dôvod spochybňovať jeho logické a obsahom administratívneho spisu podporené závery, s ktorými sa kasačný súd stotožňuje.

Primárnym dôvodom neudelenia azylu sťažovateľovi bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle z dôvodu, že u sťažovateľa nebol potvrdený ani jeden z predpokladov prenasledovania a z ničoho nemožno samotnú obavu z prenasledovania podľa správneho súdu vydedukovať. Rovnako neboli splnené podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle. Opodstatnený strach pred prenasledovaním predstavuje kľúčový prvok definície utečenca v zmysle Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, nakoľko strach ako subjektívny prvok bol doplnený o kvalifikáciu „opodstatnený“. Nevyhnutné je preto posúdenie dôveryhodnosti žiadateľa, najmä v prípadoch, ktoré nie sú dostatočne fakticky objasnené. Uvedené zahŕňa posúdenie osobného stavu a rodinného zázemia žiadateľa, príslušnosť k rase, národnosti, náboženstvu, spoločenskej alebo politickej skupine, jeho pohľad na situáciu

33. Kasačný súd opodstatnenosť obáv žalobcu z jeho prenasledovania komplexne posúdil už v konaní sp. zn. 1Sak/3/2023. Dospel však k záveru, že zo strany žalobcu nie sú splnené podmienky dané ustanovením § 8 zákona o azyle. Uvedené závery sú platné a relevantné aj pre posúdenie prejednávanej veci, pričom najvyšší správny súd (vzhľadom na okolnosti veci) nepovažuje za zmysluplné ich opakovať. Nad rámec uvedeného najvyšší správny súd konštatuje, že sa žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí vskutku dôsledne a podrobne opätovne zaoberal posúdením výpovede žalobcu v súvislosti so situáciou v Nigérii.

34. Najvyšší správny súd ďalej konštatuje, že primárnym dôvodom opätovného azylového konania žalobcu bola zmena jeho výpovede, ktorú žalobca (resp. jeho právny zástupca) považuje za doplnenie, resp. dovysvetlenie skôr uvádzaných skutočností (skutočností uvádzaných v prvom azylovom konaní) s tým, že nezrovnalosti medzi svojimi výpoveďami nepovažuje za natoľko rozporuplné, aby mohla byť jeho „nová“ výpoveď hodnotená ako nedôveryhodná. S uvedeným záverom žalobcu najvyšší správny súd nesúhlasí.

podstatnú. Inými slovami, žalobca v „novom“ azylovom konaní opisuje priebeh podstatných skutočností inak, a to osobitne vo vzťahu k (i) politickej angažovanosti jeho rodičov a jeho samotného, ale najmä (ii) okolnosťami úmrtia jeho rodičov a (iii) jeho odchodu z Nigérie. Uvedené rozpory sú podľa názoru kasačného súdu kategorické (napr. rozpor v tom, že rodičia žalobcu boli usmrtení na meetingu členov organizácie IPOB a následné tvrdenie, že boli usmrtení doma, resp. rozpor v tom, že žalobca mal domovskú krajinu opustiť „pokojne“ 60 dní od udelenia víz a následné tvrdenie o dramatickom odchode a skrývaní sa) a vykazujú znaky účelovej fabulácie.

Vo svetle uvedených záverov potom najvyšší správny súd dospel k rovnakému záveru ako správny orgán a správny súd, a teda, že novo-poňatá adaptácia, napr. okolností odchodu žalobcu z krajiny pôvodu (tvrdenie o lúčení sa s príbuznými vs. tvrdenie o ukrývaní sa) zásadným spôsobom spochybňuje konzistentnosť výpovede žalobcu a jednotu jej dejovej línie, a teda nové tvrdenia žalobcu stavia do roviny účelového uspôsobovania.

38. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP.

V Bratislave dňa 30. júla 2024