6Sak/3/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej veci žalobcu: Z. G., narodený XX. M. XXXX, afganskej štátnej príslušnosti, adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: mesto M., Č. N. O., A. D., V., tohto času s poskytnutou doplnkovou ochranou a s povolením na pobyt na adrese N. L., Z. O., Z. F., právne zast.: Ligou za ľudské práva, občianske združenie so sídlom v Bratislave, Michalská č. 372/9, IČO: 31807968, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom v Bratislave, Pivonková č. 6, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zo 16. októbra 2024, číslo ČAS: MU-PO-216-42/2023-Ž, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave z 25. marca 2025, č. k. 13Saz/12/2024-78, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania a ďalšie relevantné skutočnosti

2. Dňa 25. mája 2023 žalobca požiadal opakovane o udelenie azylu, dňa 03. júla 2023 bol so žalobcom vykonaný vstupný pohovor s tým, že ako dôvod opakovanej žiadosti uviedol, že sa dozvedel, že Taliban požaduje jeho návrat do Afganistanu, za ktorým účelom ako rukojemníka zadržiava jeho brata V.. 3. Rozhodnutím z 13. novembra 2023 žalovaný postupom podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z. žalobcovi neudelil azyl, keď nebolo objektívne preukázané, že by bol žalobca v prípade návratu do krajiny pôvodu prenasledovaný z dôvodov uvedených v § 8 zákona č. 480/2002 Z.z. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom zo 14. marca 2024, č. k. 14Saz/14/2023-68 vyhovel žalobcom podanej správnej žalobe, zrušil rozhodnutie žalovaného z 13. novembra 2023 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. [žalovanému vytkol nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, keď tento nedostatočne vyhodnotil objektívnu hrozbu prenasledovania s tým, že v ďalšom konaní uložil žalovanému zrealizovať riadny preklad predvolania predloženého žalobcom, riadne vyhodnotiť správu Amnesty International] 4. Žalovaný na základe rozsudku správneho súdu a záverov z neho plynúcich vykonal so žalobcom doplňujúci vstupný pohovor, zabezpečil aktuálne informácie v rámci Polytematickej správy a tu preskúmavaným rozhodnutím zo 16. októbra 2024 opätovne žalobcovi neudelil azyl, keď nebolo objektívne preukázané, že by bol žalobca v prípade návratu do krajiny pôvodu prenasledovaný z dôvodov uvedených v § 8 zákona č. 480/2002 Z.z.

II. Konanie na správnom súde

6. V správnej žalobe primárne uvádzal, že od vydania prvého rozhodnutia ohľadom azylu nastali nové skutočnosti, z ktorého dôvodu sa rozhodol znovu požiadať o azyl. Tieto dôvody spočívali v tom, že príslušníci Talibanu zadržali jeho brata V., ktorého aktuálne držia ako rukojemníka už viac ako 1,5 roka a žiadajú, aby sa žalobca vrátil domov a dostavil sa na príslušný úrad; v opačnom prípade hrozí, že Taliban zabije brata žalobcu.

L.. V. V. zapísaným v zozname tlmočníkov a prekladateľov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Českej republiky. V tomto smere ďalej uvádzal, že medzi obomi prekladmi je zásadný rozdiel, čo mohlo mať vplyv na celkové rozhodnutie žalovaného, keďže v žalobcom predloženom preklade sa neuvádza, kam sa má žalobca dostaviť, nie je tam uvedené, že sa má dostaviť na riaditeľstvo, ale sa uvádza, že má byť privedený „k nám“, teda príslušníkom

žalobcu. Tiež uviedol, že žalovaný skúmal aj vonkajšiu dôveryhodnosť žalobcu tým, že zaistil aktuálne informácie o krajine pôvodu, ktoré mali vyvrátiť alebo potvrdiť žalobcove tvrdenia o problémoch s príslušníkmi Talibanu. Žalovaný sa sústredil predovšetkým na tie informácie o krajine pôvodu týkajúce sa núteného verbovania Talibanom a praktike zasielania výhražných listov konštatujúc, že Taliban sa k zasielaniu výhražných listov uchyľoval iba výnimočne a naviac v dávnej minulosti, keď nemal dostatok vlastných bojovníkov, pričom žalovaný riadne nezdôvodnil, prečo nepovažuje práve žalobcu za výnimočný prípad.

vysvetlilo. 7. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril dňa 09. januára 2025 považujúc správnu žalobu za nedôvodnú, žalovaný pristúpil k porovnaniu oboch doložených prekladov predvolania, hlavne pokiaľ išlo o zásadné fakty, ktoré sa v nich nachádzali. V oboch predvolaniach je uvedený rovnaký predvolávajúci orgán, samotné jadro textu predvolania je v oboch prekladoch totožné, s tým, že v prekladoch došlo len k výmene slovosledu; navyše z prekladu predloženého žalobcom nijako nevyplývalo, že slovné spojenie „k nám“ malo znamenať k príslušníkom Talibanu, nakoľko v danom preklade názov „Taliban“ vôbec nefiguruje. Ide len o domnienku žalobcu, ktorú zrejme paradoxne vyvodil z prekladu žalovaného, ktorý v záhlaví uvádza „štátny znak hnutia Taliban“, pričom preklad žalobcu uvádzal „Státny znak Afganského Islamského Emirátu“. Ďalšou, a z pohľadu žalovaného absolútne vykonštruovanou domnienkou bolo tvrdenie žalobcu, že slovné spojenie „k nám“ malo súvisieť s opakovanými výzvami adresovanými žalobcovi o naverbovanie jeho osoby Talibanom, a teda, že by malo

Podľa vyjadrení žalobcu ešte v dotazníku žiadateľa o udelenie azylu z 20. augusta 2020 boli výzvy Talibanu, aby vstúpil do ich radov počas pobytu žalobcu v meste Jalalabad adresované jemu s tým, že mali byť pripnuté na dvere domu, kde v tom čase býval a malo z nich priamo vyplývať, že Taliban vyzýva žalobcu, aby vstúpil do ich radov. Počas tohto pohovoru žalobca tiež vypovedal, že po presťahovaní do mesta Jalalabád nebol s príslušníkmi Talibanu „osobne v kontakte“ a títo mu nechávali spomínané výzvy len na dverách. V zápisnici z 28. septembra 2020 žalobca ďalej uviedol, že po jeho odchode (v roku 2017) prišli príslušníci Talibanu už len raz „osobne“, pričom jeho matka im povedala, že žalobca z Afganistanu odišiel a odvtedy sa o neho viac nezaujímali. Žalobca v predchádzajúcom konaní z roku 2020 viac nespomenul (tak ako to zdôrazňuje napadnuté rozhodnutie), že by žalobcu príslušníci Talibanu naďalej vyzývali, respektíve predvolávali, alebo iným spôsobom kontaktovali. Ďalej dôvod predvolania Talibanom objasnil žalobca počas vstupného pohovoru z 03. júla 2023, pričom

Vzhľadom na uvedené nezrovnalosti a rozpory, ktoré žalobca poskytol a počas konania ich nedokázal rozumne vysvetliť, prihliadnuc na obsah a formu predvolania ako kľúčového dôkazu a s poukázaním na informácie o krajine pôvodu, ktoré uvádzajú praktiky zaobstarania/kúpenia si falošných listov od Talibanu zo strany afganských utečencov za účelom získania politického azylu v Európe žalovaný v napadnutom rozhodnutí dôvodne spochybnil celkovú hodnovernosť predmetného dokumentu a pristúpil k posúdeniu celkovej dôveryhodnosti žalobcu.

Ako nedôvodnú tiež žalovaný vyhodnotil námietku žalobcu, ktorou namietal, že žalovaný nevysvetlil, prečo žalobcu nepovažuje za „výnimočný prípad“ a nezohľadnil subjektívnu situáciu žalobcu v intenciách zaobstaraných správ o krajine pôvodu týkajúcich sa núteného náboru a doručovania výhražných listov zo strany Talibanu.

K námietke týkajúcej sa odborného posúdenia úradu hraničnej a cudzineckej polície zo 04. novembra 2023 žalovaný uviedol, že odborné posúdenie k zisteniu pravosti identifikačného dokladu vydal štátny orgán - Úrad hraničnej a cudzineckej polície, ktorého odborné znalosti v danom odbore a odvetví nemožno spochybňovať a ktorý je pri výkone činnosti povinný rešpektovať určité odborné postupy a príslušné právne predpisy, z ktorého dôvodu žalovaný nemal dôvod spochybňovať váhu skutkového zistenia a odbornosť posúdenia k pravosti identifikačného dokladu Afganskej islamskej republiky otca žalobcu. Navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 8. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

Na preukázanie tohto tvrdenia predložil žalobca predvolanie od Talibanu. V konaní pred žalovaným žalobca uviedol, že dôvodom, prečo chcú, aby sa vrátil, bolo, že keď zabili jeho otca, tak mal ako pomstu za smrť otca zabiť 6 príslušníkov

To potvrdzuje vo svojich vyhláseniach aj samotný Taliban, podľa ktorého výhražné listy boli v minulosti jeho nástrojom, avšak po roku 2015 už túto praktiku nevyužíva, s posielaním listov prestal a tiež uviedol, že takéto dokumenty v obehu sú falošné. Žalovaný správne posudzoval dôveryhodnosť žalobcu na základe informácií o krajine pôvodu a tiež formy a obsahu dokumentu a po ich vyhodnotení dospel k záveru, že hodnovernosť dokladu bola výraznou mierou spochybnená. Správny súd tiež badal zásadný rozpor vo výpovedi žalobcu ohľadom jeho cesty z Afganistanu až na územie Slovenskej republiky, keď v zápisnici o podaní vysvetlenia z 19. júla 2020 uviedol, že cestu z Afganistanu mu vybavoval strýko a strýko aj osobne zaplatil prevádzačovi za cestu 3000 eur a následne už vo vstupnom pohovore z 20. augusta 2020 uviedol, že cestu do Európy si dohodol s prevádzačom sám za 5000 eur a strýko bol iba prítomný na tejto dohode.

11. K námietke žalobcu, že žalovaný neuviedol, prečo vo vzťahu k žalobcovi nešlo o výnimočný prípad, správny súd sa stotožnil so žalovaným, ktorý v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobca, ani jeho otec, nespadajú pod profily osôb, ktoré by mohli byť prenasledované zo strany Talibanu. Pokiaľ žalobca mal za to, že žalovaný v súvislosti s vyhodnotením všeobecnej nedôveryhodnosti žalobcu porušil princíp právnej istoty, respektíve zásadu legitímnych očakávaní, správny súd uviedol, že doposiaľ všetkými rozhodnutiami, ktoré žalovaný vydal v prvom aj druhom azylovom konaní žalobcovi nebol udelený azyl, teda pokiaľ išlo o výrok rozhodnutia, tieto boli zhodné. Rozhodnutie žalovaného z 13. novembra

K správe Amnesty International, vyhodnotenie ktorej nariadil správny súd v predchádzajúcom konaní vedenom pod sp. zn. 14Saz/14/2023, uviedol, že táto poukazovala na dobytie poslednej provincie Pajnshir Talibanom a nekalé praktiky, ktoré Taliban v tomto boji praktizoval.

12. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 13. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a tiež, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP).

Preklad zabezpečený žalovaným bol vyhotovený prekladateľom, ktorý nebol zapísaný v zozname prekladateľov, a teda jeho kvalita a hodnovernosť nie je na takej úrovni, ako kvalita prekladu zabezpečeného žalobcom. 15. Namietal tiež záver ohľadom všeobecnej nedôveryhodnosti žalobcu vrátane ako nedôveryhodne posúdeného predvolania, keďže správny súd v rozsudku vydanom v predchádzajúcom konaní nekonštatoval všeobecnú nedôveryhodnosť žalobcu, pričom od vydania tohto rozsudku do vydania napadnutého rozhodnutia nenastali také skutočnosti, na základe ktorých by mohla byť hodnovernosť žalobcu spochybnená.

Podporne odkázal na závery plynúce napríklad - z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/48/2014, podľa ktorého cit.: „Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení.

dôkaznými prostriedkami ako vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Naopak, povinnosťou správneho orgánu je, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú, spochybňujú.“ Mal za to, že výpoveď žalobcu je súladná i s dostupnými informáciami o krajine pôvodu s tým, že žalovanému sa nepodarilo zhromaždiť akékoľvek dôkazy o tom, že žalobcovi v budúcnosti nehrozí prenasledovanie zo strany Talibanu, z ktorého dôvodu potom mali postupovať v súlade s princípom „v pochybnostiach v prospech.“

Rovnako ako nedostatočne zdôvodnený považoval aj záver súdu, že predvolanie nepreukazuje hrozbu prenasledovania žalobcu v krajine pôvodu z niektorého z azylovo relevantných dôvodov. 18. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok správneho súdu tak, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie

Upozornil tiež na rozpory vo výpovediach žalobcu v otázke dôvodu jeho predvolania a rovnako aj v otázke opakovaných výziev na spoluprácu žalobcu s Talibanom. Žalovaný spochybnil celkovú hodnovernosť predvolania predloženého žalobcom, a to vzhľadom na nezrovnalosti a rozpory vo výpovediach žalobcu z predchádzajúceho, ako aj prebiehajúceho konania, ktoré žalobca nedokázal rozumne a logicky vysvetliť. Žalovaný predložený dôkaz vo forme predvolania zároveň vyhodnotil z hľadiska jeho formy a obsahu, prihliadajúc na informácie o krajine pôvodu, ktoré uvádzajú praktiky zaobstarania si falošných dokumentov od Talibanu zo strany afganských utečencov za účelom získania politického azylu v Európe. Na nedôveryhodnosť žalobcu žalovaný poukazoval už v predchádzajúcom konaní o udelenie medzinárodnej

Z.z. Po komplexnom a riadnom dokazovaní žalovaný vyhodnotil všeobecnú nedôveryhodnosť žalobcu v kontexte ním podanej nekonzistentnej výpovede a s prihliadnutím na žalobcom predložené dôkazy vo forme pozmeneného dokladu totožnosti a predvolania Talibanom, ktorého vierohodnosť žalovaný spochybnil. Po riadnom vyhodnotení všetkých dostupných informácií a dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise, s prihliadnutím na dôkazy z predchádzajúceho konania, žalovaný dospel k záveru, že v prípade žalobcu nebola preukázaná žalobcova všeobecná dôveryhodnosť, a rovnako nebola preukázaná podstatnosť jeho obáv

20. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 27. júna 2025 na vedomie.

21. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal žalobca v zákonom stanovenej skrátenej lehote (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. júla 2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). 22. Zákon č. 480/2002 Z.z. upravuje konanie o azyle, ustanovuje postup pri poskytovaní dočasného útočiska, ustanovuje práva a povinnosti žiadateľov o udelenie azylu, azylantov, cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková ochrana, cudzincov žiadajúcich o poskytnutie dočasného útočiska a odídencov, ustanovuje pôsobnosť orgánov verejnej moci na úseku azylu, doplnkovej ochrany a dočasného útočiska, upravuje prvotnú integráciu azylantov a cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková ochrana, do spoločnosti, upravuje pobyt v azylových zariadeniach. (§ 1). 23. Podľa § 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ zákona č. 480/2002 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie a/ medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany, b/azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve 2) [Dohovor o právnom postavení utečencov (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 319/1996 Z.z.)] alebo v osobitnom predpise 3) (článok 53 Ústavy Slovenskej republiky), c/ doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu, d/ prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv 3a) [napríklad článok 15 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. 209/1992 Zb.)] alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

24. Podľa § 8 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z., ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

ČAS: MU-PO-216-42/2023-Ž, ktorým tento postupom podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z. žalobcovi neudelil azyl. 27. V úvode najvyšší správny súd poukazuje na to, že konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone č. 480/2002 Z.z. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených vo vyššie citovanom ustanovení § 8 zákona, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy (prípadne „oprávnené obavy“ v znení definície pojmu „utečenec“ podľa článku 1 Dohovoru o právnom postavení utečencov) z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (článok 53 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky).

zdôrazňuje, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 2014, sp. zn. 1Sža/26/ 2014). 28.

Z administratívneho spisu je zrejmé, že v predmetnej veci sa žalovaný zaoberal skutočnosťami uvedenými žalobcom, ako dôvodmi pre udelenie azylu. Keďže je žalovaný v prípade konania o azyle viazaný dôvodmi, ktoré uvedie žiadateľ o azyl počas konania, na základe obsahu administratívneho spisu má najvyšší správny súd za dostatočne preukázané, že žalovaný sa zaoberal dôvodmi na udelenie azylu, ktoré uviedol žalobca a žalovaný dostatočne (v rozsahu dôvodov žiadosti o azyl) zistil skutkový stav tak, aby bolo možné spoľahlivo rozhodnúť v merite veci, teda nedošlo k porušeniu zásady materiálnej pravdy. V tejto súvislosti je

Dôveryhodnosť osoby žiadateľa žalovaný posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, respektíve ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie žalobcu v priebehu administratívneho konania.

Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah žalovaného o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, respektíve vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.

Toto tvrdenie podložil listom (predvolanie), z ktorého vyplýva, že Taliban zadržiava jeho brata a žiada návrat žalobcu späť do Afganistanu. S ohľadom na to, že išlo o nový dôvod, ktorý sa žalobca dozvedel už mimo pôsobenia v krajine pôvodu, možno vo vzťahu k žalobcovi hovoriť o osobe majúcej postavenie „sur place“, avšak i v takom prípade je pre priznanie postavenia utečenca zásadné, preukázanie a naplnenie niektorého z azylovo relevantných dôvodov plynúcich zo zákona č. 480/2002 Z.z.

dotýkajúcim sa samotného žalobcu ako žiadateľa o azyl mal žalovaný preukázané, že žalobca už v priebehu prvého konania o azyl v roku 2020 predložil doklad totožnosti (tazkira), ktorý príslušný orgán vyhodnotil ako pozmenený identifikačný dokument, keďže bola vymenená fotografia držiteľa dokladu (odborné posúdenie z 29. októbra 2020). S týmto zistením bol žalobca opakovane oboznámený s tým, že v doplňujúcom pohovore (v súvislosti s prvým konaním o azyl), ktorý sa uskutočnil dňa 05. januára 2021 uviedol, že nemá vedomosť, že by bola jeho tazkira menená, túto tazkiru mal už pred odchodom z Afganistanu a vybavoval si ju tesne pred odchodom z krajiny niekedy v roku 2017. V doplňujúcom pohovore zo 06. augusta 2024 uvádzal, že pôvodná tazkira, ktorú mal, sa mu stratila, požiadal o vydanie novej tazkiry, pričom mu bolo vyhovené a bola vydaná nová tazkira; dodal, že bolo možné, že na novú tazkiru mu nalepili novú fotografiu. Toto tvrdenie žalobcu však vyvrátil žalovaný s odkazom na závery plynúce z odborného posúdenia z 29. októbra 2020, z ktorého vyplývalo,

Preto mal za preukázané, že fotografia, ktorá bola do tazkiri žalobcu vložená, musela pochádzať z inej tazkiri s tým, že táto bola opečiatkovaná iným druhom atramentu. V tomto smere tiež žalobca v doplňujúcom pohovore zo 06. augusta 2024 vyjadril ochotu overiť pravosť dotknutej tazkiri na afganskej ambasáde v Prahe, čo napokon neučinil (opak nevyplynul zo spisu).

V tomto smere išlo o odborné vyjadrenie príslušného orgánu, z ktorého žalovaný následne vychádzal. Tieto zásadné skutočnosti vnášajú vo vzťahu k žalobcovi dôvodnú pochybnosť o jeho dôveryhodnosti. Istý stupeň pochybností o dôveryhodnosti žalobcu vnášajú i ďalšie skutočnosti zistené žalovaným, s ktorými sa stotožnil správny súd a najvyšší správny súd rovnako nemá k týmto zisteniam zásadné námietky.

. .) tak sa mi niekoľkokrát vyhrážali, že ma dostanú a zabijú (. . .).“], avšak túto skutočnosť (vyhrážanie sa smrťou) neuvádzal počas výsluchov konaných pred žalovaným tak v súvislosti s prvou žiadosťou o azyl, ako aj druhou žiadosťou o azyl. Zhodne uvádzal, že počas pobytu v meste Jalalabad, kam sa presťahoval aj s rodinou po smrti otca viackrát obdržal výzvy, aby vstúpil do radov Talibanu, avšak neuvádzal vyhrážky smrťou. Rovnako uviedol, že po presťahovaní do uvedeného mesta nebol v osobnom kontakte s príslušníkmi Talibanu. Tiež v zápisnici z 20. augusta 2020 uviedol, že tieto výzvy (ktoré nemali žiadnu úradnú formu) a snahy o naverbovanie žalobcu trvali asi rok a následne sa rozhodol opustiť Afganistan s tým, že v dotazníku z 03. júla 2023 uviedol, že po tom, ako opustil Afganistan, sa prestali o neho príslušníci Talibanu zaujímať.

Rovnako nie je zrejmé, prečo uvedené predvolanie bolo doručené rodine žalobcu na adresu rodnej obce, keď ako sám žalobca na pojednávaní pred správnym súdom dňa 25. marca 2025 uviedol, že všetky výzvy začali až po jeho presťahovaní do Jalabadu. Tiež nie je zrejmé, že pokiaľ by išlo o novú skutočnosť, napríklad, že by (hypoteticky) príslušníci Talibanu neskôr zistili, že žalobca je podozrivý zo zabitia 6 príslušníkov Talibanu, prečo by príslušné predvolanie obsahovalo informáciu o tom, že žalobcovi, prípadne jeho rodine bolo už niekoľko rokov oznamované, aby sa žalobca dostavil pred príslušný orgán.

Preklad zabezpečený žalovaným bol vyhotovený prekladateľom, ktorý nebol zapísaný v zozname prekladateľov, a teda jeho kvalita a hodnovernosť nie je na takej úrovni, ako kvalita prekladu zabezpečeného žalobcom. V tomto smere najvyšší správny súd uvádza, že je síce pravdou, že preklad vyhotovený žalovaným vypracoval prekladateľ, ktorý nie je zapísaný v zozname prekladateľov, avšak je zrejmé, že žalobca predložil vlastný preklad predmetnej písomnosti vyhotovený prekladateľom zapísaným v zozname súdnych prekladateľov Ministerstva spravodlivosti Českej republiky, a teda, ak by sa aj prijal záver, že žalovaný v tomto smere procesne pochybil, tak toto možné pochybenie bolo odstránené práve doložením vlastného prekladu zo strany žalobcu. Zároveň je zásadným, že oba preklady sa obsahovo zhodujú.

. . ., ak sa nedostaví tak budeme konať v prípade V. syna R. podobne. . .“, preklad žalobcu uvádza: „že vás naši „Mudžahídi“ po nekolik let opakovane žádali, aby ste k nám privedli Z., syna R. J., . . . Pokud Z. neprijde na velitelství, osud syna R., V. bude stejný jako jeho otce.“ Z uvedeného je zrejmé, že predvolávací orgán je v oboch prípadoch totožný s tým, že žalobcom namietaná odlišnosť spočívajúca v použití slovného spojená „k nám“ sa skôr viaže k podpísanému orgánu. Navyše uvedený list nie je adresovaný žalobcovi, ale jeho rodine, pričom odkazuje (podľa prekladu obstaraného žalobcom) na predchádzajúce výzvy, aby priviedli žalobcu, pričom žalobca nikdy neuvádzal, že by výzvy, ktoré mu nechával Taliban, aby vstúpil do radov Talibanu, boli adresované jeho rodine.

Je málo pravdepodobné, že by Taliban k takýmto praktikám bol vôbec po nástupe k moci nútený pristupovať. Uvedené podporujú aj závery plynúce z príručky EASO z roku 2019, z ktorej vyplýva, že Taliban mal v minulosti dostatok dobrovoľníkov a nútený nábor využíval iba vo výnimočných prípadoch. Tiež bolo uvedené, že Taliban vytvára de facto národnú armádu a verbuje svojich vlastných členov, ako aj bývalých príslušníkov Afganských bezpečnostných

34. Pokiaľ žalobca namietal, že k prenasledovaniu „bežného“ obyvateľstva dochádzalo len výnimočne, pričom tak žalovaný, ako aj správny súd bližšie neodôvodnili, prečo nemožno práve prípad žalobcu považovať za výnimočný prípad, najvyšší správny súd uvádza, že v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z tzv. rozumnej pravdepodobnosti („reasonable prezumption“), keďže informácie o krajinách pôvodu podávajú určitý obraz o reáliách v tej- ktorej krajine, respektíve jej časti, v istom časovom úseku, avšak nie je objektívne možné, aby poskytovali so 100%-nou presnosťou a správnosťou všetky informácie o konkrétnych osobách.

a predstaviteľov bývalej vlády a ďalšie skupiny, ktoré môžu zahŕňať „civilistov obvinených zo špionáže, učiteľov a osoby zapojené do vzdelávacieho sektora vrátane študentov, kmeňových starších a náboženských vodcov, ktorí odporujú doktríne Talibanu a ich rodinných príslušníkov

Za tohto stavu zo strany správneho súdu nebolo ani žiadúce sa vyjadrovať, respektíve vyslovovať záver ohľadom (ne)dôveryhodnosti žalobcu, keďže pristúpil k zrušeniu rozhodnutia pre nedostatočne zistený skutkový stav. V ďalšom konaní žalovaný (ako aj žalobca) zabezpečil riadny preklad príslušného predvolania a tento následne vyhodnotili aj v kontexte na ďalšie skutočnosti vyplývajúce zo spisu.

Možno sa stotožniť so žalovaným, že práve dôveryhodnosť príbehu žiadateľa je zásadná pre následné posúdenie skutočnosti, či žalobcovi hrozí prenasledovanie pre niektorý z azylovo relevantných dôvodov podľa ustanovenia § 8 zákona č. 480/2002 Z.z.

37. Vo vzťahu k otázke (ne)preskúmateľnosti rozsudku správneho súdu možno uzavrieť, že Ústavný súd Slovenskej republiky pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu

Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61). Vo svetle takto prezentovaných záverov možno potvrdiť, že správny súd konal v medziach svojej právomoci, primerane rozumným a v okolnostiach veci dajúc zreteľ na charakter súdneho prieskumného konania v rámci správneho súdnictva reflektoval na žalobcom vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, presvedčivo a náležite odôvodnil. Rovnako z obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmý skutkový stav, sú tam uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako bola použitá správna úvaha pri hodnotení predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa správny orgán vyrovnal so zásadnými návrhmi a námietkami účastníka konania a s jeho vyjadreniami k podkladom

38. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil rozsudok správneho súdu ako vecne správny, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP zamietol. 39. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP).

V Bratislave dňa 30. júla 2025