6Sak/4/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: U. Q., narodený XX. Y. XXXX, pobytom v X., K. Č.. XXXX/X, právne zast.: Mgr. Lukášom Opettom, PhD., advokátom a konateľom Advokátska kancelária VERIONS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Radvanská č. 21, IČO: 47239441, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom v Bratislave, Krížna č. 44, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 19. mája 2020, Č. p.: PPZ- HCP-BA2-2020/030415-004, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. apríla 2022, č. k. 2S/169/2020-85, takto

rozhodol:

Rozsudok

Krajského súdu v Bratislave z 20. apríla 2022, č. k. 2S/169/2020-85 sa mení tak, že rozhodnutie žalovaného z 19. mája 2020, Č. p.: PPZ-HCP-BA2-2020/ 030415-004 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Žalobca má voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde.

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

2. V súvislosti s predmetnou žiadosťou prvostupňový správny orgán v súlade s § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z.z. dňa 21. októbra 2019 požiadal o stanovisko Slovenskú informačnú službu. 3. Slovenská informačná služba v stanovisku z 29. novembra 2019 vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu žalobcu. Na následnú žiadosť prvostupňového správneho orgánu adresovanú Slovenskej informačnej službe ohľadom toho, či dôvody, ktoré viedli Slovenskú informačnú službu k vydaniu nesúhlasného stanoviska, boli natoľko závažné, že ich je možné považovať za bezpečnostné riziko, z ktorého dôvodu by udelenie dlhodobého pobytu žalobcovi predstavovalo ohrozenie bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, Slovenská informačná služba doručila písomnosť z 22. januára 2020 so stupňom utajenia „Vyhradené“, s obsahom ktorej sa oboznámil oprávnený pracovník prvostupňového správneho orgánu.

K uvedenému záveru dospel po tom, čo mal na základe nesúhlasného stanoviska Slovenskej informačnej služby z 29. novembra 2019 v spojení so stanoviskom z 11. februára 2020 preukázanú dôvodnú existenciu podozrenia, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.

Ak by sa v odôvodnení uviedol opis zisteného stavu, mohlo by dôjsť k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa mohlo zmariť konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti by mohlo dôjsť aj k zverejneniu postupov používaných na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť

informačnej služby z 22. januára 2020 dospel k záveru, že príslušné informácie sú takého charakteru, ktoré odôvodňujú privodiť právny dôsledok - rozhodnutie o zamietnutí žiadosti účastníka konania o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky.

7. Rozhodnutie žalovaného rozhodnutím z 19. mája 2020, Č. p.: PPZ-HCP-BA2-2020/ 030415-004 žalobca napadol správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) dňa 09. júla 2020 s návrhom, aby krajský súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov

prvostupňový správny orgán dňa 17. februára 2020 vyzval žalobcu na vyjadrenie s lehotou na vyjadrenie 5 dní, pričom už dňa 19. februára 2020 vydal prvostupňové správne rozhodnutie. Nakoniec žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k výkladu § 54 ods. 2 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., z ktorého vyplýva, že dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu môže byť len dôvodné podozrenie, že príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, alebo ohrozí verejný poriadok, a to len vtedy, ak tieto dôvody prevyšujú oprávnený záujem účastníka konania plynúci z rozsahu väzieb s krajinou pôvodu a dĺžky pobytu na území Slovenskej republiky - rodinný život žalobcu. Dodal, že nedopustil sa žiadnej takej činnosti, z ktorej by bolo možné vyvodzovať existenciu ohrozenia bezpečnosti štátu jeho pobytom na území Slovenskej republiky. 9. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril dňa 07. septembra 2020 považujúc správnu žalobu za nedôvodnú, získaná informácia je utajovaného charakteru, a preto požíva ochranu

Poukázal na závery plynúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/39/2010. Ďalej uviedol, že s predmetnými utajovanými skutočnosťami by sa mohol oboznámiť len advokát žalobcu, a to na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí.

Vydanie prvostupňového správneho rozhodnutia ešte pred uplynutím lehoty na vyjadrenie sa k podkladom nepovažoval za tak závažné procesné pochybenie majúce za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia, zvlášť, ak zo strany žalobcu ani po vydaní tohto rozhodnutia nebolo doručené vyjadrenie.

10. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním z 09. októbra 2020, pričom v plnom rozsahu zotrval na dôvodoch plynúcich zo správnej žaloby. 11. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému dňa 15. októbra 2020 na vedomie.

zákonom. To znamená, že napriek nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je možné vyvodiť záver, že postup orgánu verejnej správy bol v rozpore so zákonom. Na uvedené nadväzuje fakt, že žalovaný orgán verejnej správy nie je pôvodcom utajovanej informácie, a teda nerozhoduje o jej odtajnení, a to ani v prípade, ak mu správny súd uloží povinnosti postupovať v súlade s cit. nálezom. Za účelom zabezpečenia ochrany práv žalobcu a preverenia postupu žalovaného si krajský súd vyžiadal od Slovenskej informačnej služby utajovaný registratúrny záznam v súvislosti s dokumentom č. SIS-65/51-V-24-2/2020-S zo dňa 22. januára 2020, predmetnú písomnosť podrobil analýze, kedy po oboznámení sa so závažnými skutočnosťami nebol zistený poznatok zo strany súdu o arbitrárnom postupe orgánov verejnej správy.

Oba stupne administratívneho konania tvoria jeden celok, a teda žalobca mal stále možnosť realizovať svoje procesné práva v odvolacom konaní. Správny orgán si bol nedostatku nevyčkania na vyjadrenie žalobcu vedomý, a preto túto skutočnosť korigoval tak, že oznámil žalobcovi existujúcu možnosť prihliadať na jeho vyjadrenia a návrhy v odvolacom konaní. Na základe uvedeného nedostatku však nebolo možné považovať celý administratívny proces, alebo rozhodnutia v ňom vydané za nezákonné.

III. Konanie na kasačnom súde

17. Konkrétne uvádzal, že do vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2016 podľa § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. nemuseli správne orgány bližšie odôvodňovať svoje rozhodnutie, ak malo ísť o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a ak existovalo dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu, avšak po vyhlásení tohto nálezu už takýto postup do úvahy neprichádza.

18. V zmysle zákona č. 404/2011 Z.z. orgánom oprávneným rozhodovať o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu je prvostupňový správny orgán, respektíve žalovaný ako odvolací orgán, pričom písomnosť, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba, je len jedným z podkladov rozhodnutia o žiadosti žalobcu. V zmysle rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, žalovaného a napokon aj podľa krajského súdu, všetky tieto orgány nevzhliadli dôvody pre spochybňovanie informácií, ktoré boli získané od Slovenskej informačnej služby.

bezpečnosti Slovenskej republiky. Krajský súd bezvýhradne prijal za svoje a akceptoval závery Slovenskej informačnej služby o žalobcovi, a to bez akejkoľvek možnosti vyjadrenia žalobcu, čo považoval za v právnom štáte neakceptovateľný postup krajského súdu, ktorý porušuje princíp rovnosti zbraní (princíp kontradiktórnosti) a právo na spravodlivý súdny proces. Žalobca nebol ani v napadnutom rozsudku oboznámený s obsahom utajovaných písomností vzťahujúcich sa k jeho osobe (respektíve aspoň s podstatou dôvodov týchto písomností), pričom tieto písomnosti tvorili podklad rozhodnutí správnych orgánov. Žalobca sa nemal možnosť účinne brániť voči záverom orgánov verejnej moci v správnom konaní a napokon ani v konaní pred krajským súdom.

Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. 20. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu nevyjadril.

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je dôvodná. 22. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 23. Podľa článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. 24. Podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. 25. Podľa článku 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. 26. Zákon č. 404/2011 Z.z. upravuje pôsobnosť Policajného zboru pri zabezpečovaní kontroly hraníc Slovenskej republiky a v oblasti pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky, podmienky pobytu, vydávanie dokladov pre cudzincov, evidenciu osôb a kontrolu pobytu (§ 1 ods. 1 písm. a/, d/, e/, f/). 27. Podľa § 51 zákona č. 404/2011 Z.z., dlhodobý pobyt sa udeľuje na neobmedzený čas. 28. Podľa § 52 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti. 29. Podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. 30. Podľa § 54 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar, ktorý postupuje podľa odseku 2 písm. b/, posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu. 31. Podľa § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a

p.: PPZ-HCP-BA2-2020/030415-004, ktorým tento postupom podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol odvolanie a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 18. februára 2020, Č. p.: PPZ-HCP-BA6-131-016/2020-TPC o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého

Uvedenému predchádzalo konanie pred najvyšším správnym súdom vo veci sp. zn. 2Sak/2/2021, v rámci ktorej rozhodoval o kasačnej sťažnosti Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. marca 2021, č. k. 73S/3/2020-161, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica o zamietnutí odvolania žalobcu a o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ktorým bol žalobcovi podľa § 50 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/ 2011 Z.z. zrušený trvalý pobyt. Návrh na začatie konania bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručený 08. marca 2022. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 13. decembra 2022, sp. zn. PL. ÚS 17/2022 prijal návrh najvyššieho správneho súdu na ďalšie konanie v celom rozsahu a neskôr nálezom z 13. decembra 2023, sp. zn. PL. ÚS 17/2022 rozhodol, že ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o/ a § 48 ods. 2 písm. h/ zákona č. 404/2011 Z.z.

Najvyšší správny súd po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky uznesením z 23. mája 2024, sp. zn. 6Sak/4/2023 rozhodol o pokračovaní v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu, podanej proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

V tomto smere je primárnou úlohou najvyššieho správneho súdu posúdiť zákonnosť postupu správnych orgánov, ktoré v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky bez bližšej špecifikácie týchto dôvodov s odkazom na režim ich utajenia v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z., v dôsledku čoho dotknutá osoba nebola oboznámená s konkrétnymi dôvodmi týkajúcimi sa verejnej bezpečnosti, a ktoré tvoria základ takéhoto rozhodnutia.

Uvedený nález mal zásadný dopad aj na tu prejednávanú vec, keďže Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil nesúlad celého § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. s vyššie uvedenými ústavnými článkami ako aj článkom charty, pričom § 120 ods. 2 písm. g/ zákona č. 404/2011 Z.z. upravoval, že policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b/, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu.

Ide teda o konanie, ktoré zahŕňa vecný rozsah pôsobnosti Správneho poriadku vymedzený v § 1 ods. 1 (v spojení s § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z.). Za takého právneho stavu, v rámci ktorého štát zastúpený príslušným správnym orgánom zasahuje do sféry právneho postavenia fyzickej osoby, nie je možné v zásade pripustiť myšlienku, že by adresát verejnoprávneho aktu, ktorý konštituuje jeho práva a povinnosti, nemal možnosť sa zoznámiť s dôvodmi, ktoré k

Zároveň tieto zásady sú premietnuté do ďalších ustanovení Správneho poriadku, pričom aj s ohľadom na tu prejednávanú vec možno zmieniť inštitút nazerania do spisov (§ 23), povinnosť správneho orgánu zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie (§ 32 ods. 1), právo účastníka konania (a zúčastnenej osoby) navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke (§ 33 ods. 1), povinnosť správneho orgánu dať účastníkom konania (a zúčastneným osobám) možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (§ 33 ods. 2). Nemenej dôležitý význam má tiež § 46 Správneho poriadku, podľa ktorého cit.: „Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.“ a rovnako § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého cit.: „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán

37. Tieto základné zásady správneho konania v spojení s ďalšími ustanoveniami Správneho poriadku sú premietnutím základného článku 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého cit.: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“). Právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom plynúce z menovaného ústavného článku ako súčasť práva na spravodlivý proces je úzko prepojené so zásadou kontradiktórnosti konania, ktorej aspekty sú súčasťou zásady ústnosti, ale aj princípu rovnosti pred súdom výslovne zaručenom v podobe individuálneho verejného práva v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

(pozri tiež rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Werz proti Švajčiarsku zo 17. decembra 2009, číslo sťažnosti 22015/05, prípadne rozhodnutie Milatová a ostatní proti Českej republike z 21. júna 2005, číslo sťažnosti 61811/00).

celé konanie. Uvedené platí aj v prípade, pokiaľ záväzný podklad tvoria utajované informácie v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. V predmetnej veci zásadný a v podstate aj jediný podklad pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu predstavovalo nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby z 29. novembra 2019 v spojení so stanoviskom z 11. februára 2020, ktoré si správny orgán vyžiadal postupujúc pritom podľa § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z.z., a ktoré obsahovalo informácie, na ktoré sa vzťahoval režim zákona č. 215/2004 Z.z.; konkrétne išlo o informácie so stupňom utajenia „Vyhradené“, ktoré z tohto dôvodu neboli súčasťou administratívneho spisu a nebolo ich možné zverejniť. Informácie, na základe ktorých Slovenská informačná služba vykonáva bezpečnostnú úvahu o existencii bezpečnostných rizík a ktoré zakladajú bezpečnostnú nespoľahlivosť dotknutej osoby, sú získané vlastnou spravodajskou činnosťou Slovenskej informačnej služby alebo v rámci medzinárodnej spravodajskej spolupráce. V mnohých prípadoch sa tieto informácie získavajú aj utajovanými spôsobmi a prostriedkami, v dôsledku čoho predstavujú získané

poverené špecializovanými úlohami v oblasti národnej bezpečnosti, a tým vážne narušiť plnenie budúcich úloh týchto orgánov, prípadne im k plneniu týchto úloh zabrániť. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka, aby príslušné orgány v kontexte na ochranu utajovaných skutočností zvolili také postupy a realizovali také úkony, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ mohol dosiahnuť bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu a nevznikali s tým spojené ujmy (zásada minimalizácie informácií, zásada dôvernosti informácií).

Právo na obhajobu nie je absolútnym právom a právo na prístup k spisu, ktoré je nevyhnutnou súčasťou týchto práv, môže byť tiež obmedzené na základe vyváženia práva dotknutej osoby na účinný prostriedok nápravy na jednej strane a záujmov uvedených na odôvodnenie nesprístupnenia časti spisu tejto osobe na druhej strane, najmä ak sa tieto záujmy týkajú národnej bezpečnosti.

Toto obmedzenie spočívajúce v nesprístupnení všetkých informácií tvoriacich záväzný podklad pre ďalší postup správneho orgánu však nesmie viesť k tomu, že právo dotknutej osoby na obhajobu bude zbavené akejkoľvek účinnosti a že svojho obsahu bude zbavené aj právo podať opravný prostriedok, ktoré táto osoba musí mať podľa tohto článku, najmä tým, že táto osoba alebo prípadne jej právny zástupca nebudú oboznámení ani len s podstatou dôvodov (angl. „the essence of the grounds“ / nem. „der wesentliche Inhalt“), na ktorých je založené rozhodnutie prijaté voči

spise. V tejto súvislosti už Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že v prípade, keď je sprístupnenie informácií zo spisu obmedzené z dôvodov národnej bezpečnosti, nie je dostatočne zabezpečené rešpektovanie práv dotknutej osoby na obhajobu tým, že táto osoba má možnosť získať za určitých podmienok povolenie na prístup k týmto informáciám, ktoré je sprevádzané úplným zákazom použitia takto získaných informácií na účely správneho konania alebo súdneho konania (pozri rozsudky Súdneho dvora Európskej únie zo 04. júna 2013, C-300/11 vo veci ZZ proti Secretary of State for the Home Department, z 22. septembra 2022, C-159/21 vo veci GM proti Országos Idegenrendészeti Főigazgatósag, alebo pomerne aktuálny rozsudok v spojený veciach z 25. apríla 2024, C-420/22 a C-528/22 vo veci NW a PQ proti Országos Idegenrendészeti Főigazgatósag).

40. Oboznámenie žiadateľa o udelenie dlhodobého pobytu aspoň s podstatou dôvodov stanoviska spravodajských služieb, pre ktoré bol v stanovisku Slovenskej informačnej služby vyslovený nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu, by žiadateľovi umožnilo posúdiť, či je pre neho vôbec užitočné obrátiť sa na správny súd. Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve totiž predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu preverovanej osoby k súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý bude znamenať efektívny pokus o ochranu individuálnych záujmov takej osoby. Táto efektívnosť závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte posudzovaného zákona znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu oznámenie aspoň základných dôvodov jeho rozhodnutia, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa s príslušným návrhom na súd. Príslušný súd môže

41. Možno teda uzavrieť, že pokiaľ správne orgány rozhodli o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu výlučne s odkazom na nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby obsahujúce spravodajské informácie, na ktoré sa vzťahuje režim utajenia podľa zákona č. 215/2004 Z.z. a žalobcu, prípadne jeho právneho zástupcu neupovedomili aspoň o podstatnom obsahu týchto informácií, ktorá skutočnosť by mu následne umožnila efektívne využiť Ústavou Slovenskej republiky a tiež medzinárodnými aktmi (primárne v tomto kontexte Chartou základných práv Európskej únie) garantované právo na spravodlivý proces (kontradiktórnosť, rovnosť účastníkov, právo na obhajobu, prístup k spisu) zaťažili konanie vadou majúcou vplyv na zákonnosť rozhodnutia vydaného v právnom režime zákona

42. Vzhľadom na uvedené dôvody najvyšší správny súd dospel k záveru, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a nadväzne na to využijúc pritom (aj s poukazom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania podľa § 5 ods. 7 SSP) zákonom danú možnosť zmeny rozhodnutia krajského súdu, rozsudok krajského súdu postupom podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného z 19. mája 2020, Č. p.: PPZ-HCP-BA2-2020/030415-004 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 43. Žalovaný je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP).