6Sak/4/2024

1. Dňa 18. septembra 2023 sa žalobca osobne dostavil na Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné, kde požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti bola toho istého dňa so žalobcom spísaná zápisnica za účelom podania vysvetlenia. 2. Dňa 27. septembra 2023 bol so žalobcom vykonaný vstupný pohovor za účelom objasnenia a zdôvodnenia jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. 3. Rozhodnutím z 30. januára 2024, číslo ČAS: MU-PO-298-19/2023-Ž žalovaný postupom podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 480/2002 Z.z.“) žalobcovi neudelil azyl, podľa § 13c ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 4 tohto zákona mu neposkytol doplnkovú ochranu, podľa § 13 ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 zákona mu neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny a podľa § 13c ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 zákona mu neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny.

II. Konanie na správnom súde

ďalšie konanie. 5. V správnej žalobe primárne uvádzal, že Turecko má formálne prijatú antidiskriminačnú legislatívu, avšak je známych nespočetne veľa prípadov diskriminácie kurdskej menšiny. Etnická príslušnosť žalobcu a jeho politické sympatie a presvedčenie sú prepojené a vzájomne spolu súvisia. Žalobca nepovažuje Stranu kurdských pracujúcich (ďalej len „PKK“) za teroristickú organizáciu. Nebol členom PKK; túto organizáciu podporoval finančne len jeho otec a po jeho smrti nikto z rodiny nepokračoval v podporovaní PKK. Po smrti otca rodina zvažovala presťahovanie sa na západ Turecka, boli neustále vystavovaní štátnemu terorizmu a zlému zaobchádzaniu zo strany bezpečnostných zložiek. V priebehu roku menil zamestnanie 4-5 krát, na pracovisku mal zakázané hovoriť po kurdsky, mal niekoľko stretov s políciou, ktorá ho na ulici zastavila len kvôli tomu, že hovoril po kurdsky a kontrolovala mu telefón bez povolenia.

za čin, ktorý mal spáchať v máji 2022, avšak na Slovensku sa zdržiava od novembra 2021. Má za to, že diskriminačné opatrenia dosahujú intenzitu prenasledovania tak, ako je definované v § 2 písm. d/ bod 2 zákona č. 480/2002 Z.z. Ďalej poukázal na obsah uznesenia Európskeho parlamentu zo 07. júna 2022 o správe Komisie o Turecku za rok 2021, za rok 2023.

Medzinárodná ochrana nemá za cieľ byť aplikovaná na každé porušenie ľudských práv, čo potvrdzuje aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/17/2019. Ďalej uviedol, že objektívnou skutočnosťou, že PKK je na zozname teroristických organizácii Európskej únie, USA, Turecka a Spojeného kráľovstva. Príbeh sestry žalobcu, ktorá bola aktívna bojovníčka PKK a vstupovala do reálnych bojov a neskôr bola odsúdená na 6 rokov odňatia slobody, pričom po 4 rokoch bola prepustená, nepredstavuje príklad neprimeraného potrestania.

9. Správny súd v konaní podľa § 207 a nasl. SSP preskúmal postup žalovaného a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby. 10. Mal preukázané, že žalovaný zabezpečil dostatočné a relevantné informácie týkajúce sa politickej situácie v Turecku v kontexte dodržiavania ľudských práv, charakteristiky a postavenia PKK, ktorá je na zozname teroristických organizácií Európskej únie, USA, Turecka a Spojeného kráľovstva. Ohľadom možného postihu žalobcu za podporovanie PKK žalovaný zhromaždil dostatočné množstvo informácií, pričom sa potvrdilo, že možná sankcia žalobcu v prípade dokázania viny nie je neúmerne prísna, až do takej miery, že by sa rovnala perzekúcii. Informácie o krajine pôvodu žalobcu vo všeobecnosti potvrdzujú určitú mieru diskriminácie Kurdov v Turecku, avšak táto skutočnosť neznamená, že každá osoba kurdskej národnosti automaticky spĺňa kritériá pre udelenie azylu. V tomto smere súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/17/2019, podľa ktorého cit.: „ (.

diskriminácie. Taktiež nebolo v konaní preukázané, že by v súvislosti s jeho kurdskou národnosťou boli zo strany štátnych orgánov prijaté opatrenia, ktoré by nejakým spôsobom zasahovali do jeho náboženského presvedčenia. Žalobca v rámci administratívneho konania nepopísal žiadnu konkrétnu formu prenasledovania, ktorej by mal on osobne čeliť, obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie o diskriminácii menšiny Kurdov v Turecku.

Ohľadom obavy žalobcu z uväznenia po príchode do Turecka a pripojeného dôkazu - príkazu na zatknutie z Tureckej republiky, správny súd mal za to, že uvedený dôkaz nemôže zmeniť vecnú správnosť rozhodnutia žalovaného. Príkaz na zatknutie žalobcu bol vydaný podľa jeho znenia za trestný čin „Obchodovania so skazenými alebo upravenými potravinami, alebo liekmi“, je teda zrejmé, že žiadnym spôsobom nesúvisí s národnosťou, alebo politickými aktivitami

Naopak konzistentne a presvedčivo tvrdil, že bol sympatizantom a podporovateľom PKK, a to podľa vlastných slov od roku 2008, od detstva sa stretával s predstaviteľmi PKK, členovia PKK chodili k ním domov. Otázky žalovaného v administratívnom konaní týkajúce sa aj jeho politického presvedčenia/ sympatii/členstva v politických stranách/organizáciách boli dostatočne obsiahle a konkrétne a nasmerované tak, aby bol žalovaný schopný relevantne vyhodnotiť, či konkrétna situácia žalobcu napĺňa niektorú z podmienok udelenia azylu. Zároveň mu bolo zabezpečené tlmočenie, pričom žalovanému uviedol, že tlmočníkovi riadne rozumie.

11. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 12. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

Práve naopak, z doložených informácií vyplýva, že konanie vnútroštátnych orgánov je diskriminačné voči Kurdom a občanom, zastávajúcim opozičné politické názory. Namietal tvrdenie správneho súdu o tom, že by v priebehu konania neuviedol jedinú skutočnosť, ktorá by vo vzťahu k jeho vzdelaniu alebo výkonu povolania preukázala akúkoľvek mieru diskriminácie, keď počas administratívneho konania, ako aj počas konania pred súdom uviedol, že bol nútený z dôvodu smrti jeho otca ukončiť svoje štúdium, keďže jeho rodine z dôvodu ich kurdskej národnosti nebola poskytnutá finančná podpora zo štátu, ktorá nekurdským rodinám poskytovaná bola. Taktiež uviedol, že mal problémy pri hľadaní si zamestnania, nemohol hovoriť kurdským jazykom v práci alebo bol zadržaný kvôli tomu, že rozprával kurdsky. Taktiež už počas vstupného pohovoru uviedol prenasledovanie svojej rodiny z politických dôvodov, prepojených s ich kurdskou národnosťou.

16. Poukázal tiež na názor Amnesty International, podľa ktorého sústava protiteroristických zákonov, ktoré v súčasnosti platia v Turecku, zahŕňa neprijateľne široké definície terorizmu a páchateľa terorizmu. Turecké právo terorizmus definuje z hľadiska politických cieľov organizácie a nie podľa konkrétneho správania páchateľa. Turecko považuje YPG za teroristickú organizáciu, ktorá je úzko spojená s militantnou skupinou Stranou kurdských pracujúcich (PKK), avšak západné štáty, vrátane tureckých spojencov NATO YPG ako teroristickú skupinu neuvádzajú. Turecko však YPG nerozlišuje od PKK, ktorá spustila v roku 1984 povstanie za kurdské politické a kultúrne práva. Podľa Turecka je však pridruženosť YPG k PKK jasná a YPG bola založená pod kontrolou teroristickej organizácie PKK.

17. V závere uviedol, že vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany sa správny súd a aj žalovaný nedostatočne vysporiadali s hrozbou vážneho bezprávia v podobe neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu v prípade návratu sťažovateľa do Turecka.

18. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok správneho súdu tak, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.

21. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal žalobca v zákonom stanovenej skrátenej lehote (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11. septembra 2024 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). 22. Zákon č. 480/2002 Z.z. upravuje konanie o azyle, ustanovuje postup pri poskytovaní dočasného útočiska, ustanovuje práva a povinnosti žiadateľov o udelenie azylu, azylantov, cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková ochrana, cudzincov žiadajúcich o poskytnutie dočasného útočiska a odídencov, ustanovuje pôsobnosť orgánov verejnej moci na úseku azylu, doplnkovej ochrany a dočasného útočiska, upravuje prvotnú integráciu azylantov a cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková ochrana, do spoločnosti, upravuje pobyt v azylových zariadeniach. (§ 1). 23. Podľa § 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ zákona č. 480/2002 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie a/ medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany, b/ azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve 2) [Dohovor o právnom postavení utečencov (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 319/1996 Z.z.)] alebo v osobitnom predpise 3) (článok 53 Ústavy Slovenskej republiky) c/ doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu, d/ prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv 3a) [napríklad článok 15 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. 209/1992 Zb.)] alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,

24. Podľa § 8 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z., ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

26. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 30. januára 2024, číslo

27. V úvode najvyšší správny súd poukazuje na to, že konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone č. 480/2002 Z.z. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených vo vyššie citovanom ustanovení § 8 zákona, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy (prípadne „oprávnené obavy“ v znení definície pojmu „utečenec“ podľa článku 1 Dohovoru o právnom postavení utečencov) z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (článok 53 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak

poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 2014, sp. zn. 1Sža/26/ 2014). 28. Po preskúmaní veci najvyšší správny súd dospel k záveru, že žalovaný postupujúc pritom v súlade s § 19a ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval dôsledne a starostlivo, obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu žalobcu, tvrdenia žalobcu s týmito informáciami porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver.

pravdy. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. januára 2007, sp. zn. 1SžoKS 124/2005, rozsudok z 01. júla 2009, sp. zn. 8Sža/34/2009, prípadne rozsudok z 31. mája 2017, sp. zn. 10Sžak/5/2017, ktorý si uvedené závery rovnako osvojil).

Nebol rozhodnutý, či sa vráti do Turecka, alebo zostane na Slovensku s tým, že po rozhovore s družkou sa rozhodol zostať na Slovensku a požiadať o azyl na Slovensku. Rovnako na otázku, aká bola cieľová krajina cesty žalobcu tento uviedol, že cieľom bolo dostať sa na Slovensko, keďže tu žije jeho družka a dieťa. Na otázku, čoho sa obáva pri návrate do krajiny pôvodu (Turecka) odpovedal, že do Turecka sa vrátiť nechce a chce zostať žiť na Slovensku spolu so svojou družkou a synom. Takto vymedzený dôvod aj v zmysle vyššie ozrejmených východísk zameraných na vymedzenie podstaty inštitútu azylu však nemôže obstáť a nespĺňa základné podmienky pre udelenie azylu vyplývajúce z vyššie citovaného § 8 písm. a/ v spojení s § 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z.z. 30. Ďalší žalobcom uvádzaný dôvod udelenia azylu spočíval v tvrdení, že nemôže sa vrátiť do Turecka, pretože ho tam „čaká súd“, pretože je sympatizant kurdskej politickej strany PKK, ktorí sú v Turecku prenasledovaní a ak by ho v Turecku zadržali, hrozilo by mu

Túto skutočnosť potvrdil tiež na pojednávaní pred správnym súdom, ktoré sa uskutočnilo dňa 07. mája 2024. Sám uviedol, že z Turecka letecky odcestoval z mesta Istanbul do Viedne na platný cestovný pas a schengenské vízum udelené na slovenskej ambasáde v Istanbule. Letiskovou kontrolou

31. Pokiaľ žalobca udelenie azylu odôvodňoval opodstatnenou obavou z prenasledovania jeho osoby z dôvodov zastávania určitých politických názorov (sympatizant s PKK) a výlučne vo vzťahu k žalobcovi aj s tým previazaným ďalším dôvodom spočívajúcim v ním tvrdenom prenasledovaní z národnostných dôvodov (kurdská národnosť), najvyšší správny súd uvádza, že žalobca v priebehu správneho konania bližšie neozrejmil, akým spôsobom mal byť prenasledovaný z týchto ním predostretých dôvodov. Všeobecne poukazoval na diskrimináciu Kurdov v Turecku, avšak vo vzťahu k svojej osobe žiadne bližšie skutočnosti neuvádzal.

Dodal, že zárobok bol postačujúci na živobytie. Tieto žalobcom uvádzané tvrdenia nie sú bez ďalšieho spôsobilé založiť relevantný azylový dôvod, tak ako predpokladá zákon č. 480/2002 Z.z. Rovnako najvyšší správny súd podobne ako súd správny tiež identifikoval niekoľko zásadných rozporov vo výpovedi žalobcu. Je zrejmé, že výpovede žalobcu uskutočnené v priebehu správneho konania sú v podstatnej miere vnútorne konzistentné, avšak táto situácia sa zmenila v konaní pred správnym súdom, kedy žalobca už v zastúpení mimovládnou neziskovou organizáciou v správnej žalobe uvádzal nové skutočnosti. V správnej žalobe už uvádzal, že v rokoch 2014 až 2017 sa dobrovoľne zúčastnil protestov HDP (Ľudová demokratická strana) a ako dobrovoľník na podporu tejto politickej strany roznášal letáky. Podpora tejto politickej strany je považovaná zo strany štátnej moci za podporu PKK a všetci Kurdi, ktorí ju podporujú, sú považovaní za teroristov. Žalobca však v priebehu správneho konania túto skutočnosť vôbec nespomenul, po celý čas a opakovane tvrdil, že je sympatizant strany PKK, ktorú aj podporoval tým spôsobom, že pre PKK zbieral peniaze a rozdával letáky na podporu PKK.

Zoznam pozostáva z i/ fyzických osôb, ktoré páchajú, pokúšajú sa o spáchanie, zúčastňujú sa alebo napomáhajú spáchaniu ktoréhokoľvek teroristického činu, ii/ právnických osôb, skupín alebo subjektov, ktoré páchajú, pokúšajú sa o spáchanie, zúčastňujú sa alebo napomáhajú spáchaniu ktoréhokoľvek teroristického činu, iii/ právnických osôb, skupín alebo subjektov, ktoré vlastní alebo riadi jedna alebo niekoľko fyzických alebo právnických osôb, skupín alebo subjektov uvedených v bodoch i/ a ii/, iv/ fyzických alebo právnických osôb, skupín alebo subjektov, ktoré konajú v mene alebo riadia jednu alebo niekoľko fyzických alebo právnických osôb, skupín alebo subjektov uvedených v bodoch i/ a ii/.

32. Možno sa teda stotožniť s tvrdením žalovaného, že tohto času je PKK zaradená medzi teroristické organizácie, z ktorého dôvodu potom aj podpora tejto strany je vnímaná ako „teroristický čin“, ako je tomu aj v prípade žalobcu, ktorý svojou výpoveďou sám potvrdil, že pre PKK zbieral finančné prostriedky a rozdával letáky, podporujúce činnosť tejto teroristickej inštitúcie. Preto samotné financovanie strany PKK, vzhľadom na jej charakter a označenie medzinárodnými inštitúciami za teroristickú organizáciu, možno považovať za trestný čin podporovania terorizmu. Rovnako správne žalovaný postupoval aj vo svetle usmernení plynúcich z príručky UNHCR (Príručka o postupoch a kritériách pri posudzovaní statusu utečenca - Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status) a v konaní skúmal, či eventuálny trest za činnosť, ktorú menovaný vykonával, by v prípade jeho udelenia tureckými orgánmi bol tak neprimeraný a vysoký, že by napĺňal kritériá prenasledovania v zmysle § 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z.z. (pozri Kapitolu II, časť B. body 56 a 57 príslušnej príručky). V tomto smere vychádzajúc z tureckého trestného zákona mal preukázané, že ak

Samotné financovanie strany PKK, vzhľadom na jej charakter a označenie medzinárodnými inštitúciami za teroristickú organizáciu, možno považovať za trestný čin podporovania terorizmu. Takýto trestný čin je postihovaný v členských štátoch Európskej únie, vrátane Slovenskej republiky (porovnaj § 419c zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon). Ak teda žalobcovi v prípade dokázania viny hrozí za podporu teroristickej organizácie PKK trest v rozmedzí jedného až piatich rokov, respektíve piatich až desiatich rokov, je tento plne porovnateľný s trestnými sadzbami v členských krajinách Európskej únie, vrátane Slovenskej republiky, a preto ho nemožno považovať za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z.z.

Súd len dopĺňa, že žalobca na územie Slovenskej republiky prišiel v mesiaci november 2021. Žalobca bol poučený o svojich procesných právach, bolo mu umožnené riadne sa vyjadriť formou odpovedí na otázky, ktoré mu žalovaný kládol, okrem iného mohol dodať čokoľvek, čo považoval za potrebné vo veci svojej žiadosti uviesť. Najvyšší správny súd po vzhliadnutí administratívneho spisu konštatuje, že otázky žalovaného boli dostatočne obsiahle a konkrétne a nasmerované tak, aby bol žalovaný schopný relevantne vyhodnotiť, či konkrétna situácia žalobcu napĺňa niektorú z podmienok udelenia azylu. Zároveň mu bolo zabezpečené tlmočenie, pričom žalovanému uviedol, že tlmočníkovi riadne rozumie. Žalobca teda mal možnosť všetky relevantné skutočnosti uviesť už v priebehu konania o azyle, avšak urobil tak až po vstupe zástupcu do konania a po vydaní rozhodnutia v merite veci, čo správny súd vyhodnotil správne

34. V kasačnej sťažnosti sa žalobca aj s odkazom na stanovisko / správu Amnesty International tiež vyjadroval k postaveniu organizácie YPG s tým, že Turecko medzi YPG a PKK nerozlišuje a oba subjekty považuje za teroristické organizácie. V tomto smere najvyšší správny súd považuje tento poukaz za plne neopodstatnený, keď žalobca ani raz netvrdil, že by mal mať vzťah k organizácií YPG. Až v správnej žalobe uviedol, že jedna z jeho sestier podporovala menovanú organizáciu, avšak sám na pojednávaní pred správnym súdom, ktoré sa uskutočnilo dňa 07. mája 2024 uviedol, že kvôli sestrám bol vypovedať na polícii, ale inak kvôli nim nie je prenasledovaný.

36. Nakoniec žalobca v priebehu konania pred správnym súdom doložil zatýkací rozkaz vydaný voči jeho osobe v máji 2023, z ktorého dôvodu sa potom považoval za utečenca „sur place“, keďže sa stal utečencom v dôsledku udalostí, ktoré nastali v krajine pôvodu počas

2023 a zakladá ju na okolnostiach, ktoré sa mali stať, respektíve sa dejú v krajine pôvodu pred uvedeným obdobím, t.j. spätne do minulosti, a teda podľa jeho žiadosti nenastali v čase, keď sa už nachádzal na území Slovenskej republiky, počas jeho neprítomnosti.

Možno doplniť, že trestné stíhanie zo strany krajiny pôvodu nemožno automaticky považovať za prenasledovanie a dôvod pre udelenie azylu. Každý štát disponuje trestnou politikou a správou vlastných verejných záležitostí v trestnej oblasti. Táto, respektíve jej výkon však môže založiť dôvod na udelenie azylu vo vzťahu ku konkrétnemu jednotlivcovi výlučne z dôvodov uvedených v

37. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu žalovaný správne posúdil aj to, že u žalobcu nie je dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany. „Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie.

V predmetnej veci neboli podľa najvyššieho správneho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm. f/ zákona č. 480/2002 Z.z., podľa ktorého sa vážnym bezprávím rozumie i/ uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, ii/ mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo iii/ vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Z týchto dôvodov považuje najvyšší správny súd výrok rozhodnutia žalovaného o neposkytnutí doplnkovej ochrany pre nesplnenie zákonných podmienok uvedených v § 13a zákona č. 480/2002 Z.z. za súladný so zákonom a dostatočne odôvodnený.