6Sak/5/2023

1. Žalovaný vydal rozhodnutie ČAS: MU-PO-326-20/2022-Ž zo dňa 2. februára 2023 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým žalobkyni podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl z dôvodu nesplnenia zákonom stanovených podmienok pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobkyni poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Rozhodnutie žalovaného žalobkyňa napadla správnou žalobou, v ktorej namietala (i) nezohľadnenie jej výpovede na doplňujúcom pohovore, že je na území SR zamestnaná a pracovala by, aj keby jej manžel zarábal dostatok peňazí a s jeho súhlasom by pracovala aj v Iráne; v Afganistane by musela pracovať z dôvodu zabezpečenia živobytia, nakoľko tam nemá žiadnych príbuzných, ktorí by sa o ňu postarali, čo by bolo v rozpore s nariadeniami Talibanu; (ii) nesprávne vyhodnotenie informácií zabezpečených do administratívneho spisu, v dôsledku čoho žalovaný rozhodol, že jej v krajine pôvodu nehrozí prenasledovanie z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine; (iii) rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu označila za nesprávne právne posúdené, keďže v prípade návratu do krajiny pôvodu je založené na posúdení hrozby z prenasledovania žalobkyne v smere do budúcna, len vo vzťahu k porušovaniu základných ľudských práv a slobôd žien v Afganistane a ich možného prenasledovania; žalovaný si vyhľadal informácie iba v súvislosti s prenasledovaním žien napriek tomu, že toto nenamietala a nevyhľadal si informácie aj o prenasledovaní náboženskej

Krajský súd sa v úvode svojho právneho posúdenia zaoberal otázkou definície utečenca, taxatívnymi podmienkami pre udelenie azylu ustanovenými v § 8 zákona o azyle, špecifikami tzv. zásady materiálnej pravdy v konaní o azyle a definíciou pojmu prenasledovanie na účely tohto zákona. V nadväznosti na uvedené vyhodnotil, že v prípade žalobkyne ani jeden z uvedených predpokladov, zakotvených v § 2 písm. d) zákona o azyl, nebol potvrdený a z ničoho nemožno samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani vydedukovať.

Krajský súd poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa požiadala o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR počas vstupného pohovoru dňa 3. októbra 2022 a doplňujúceho pohovoru dňa 14. októbra 2022 z dôvodu, že chcela ostať na území SR žiť spoločne so svojím manželom, ktorému bola na území SR poskytnutá doplnková ochrana. Ďalej uviedla, že jej v auguste 2023 končí platnosť afganského cestovného pasu a má obavy, že vybavenie nového pasu by bolo problematické s ohľadom na prevzatie moci v Afganistane

6. Krajský súd uviedol, že informácie z databázy žalovaného o krajine pôvodu so zameraním na postavenie žien v Afganistane, z ktorých vychádzal žalovaný, potvrdzujú výpoveď žalobkyne o skutočnosti, že po tom, ako v polovici augusta 2021 Taliban ovládol celú krajinu, sa bežných ľudí zmocnila panika a v krajine zavládol chaos. Žalovaný však uviedol, že žalobkyňa na narodila v Iráne, kde bola so svojím životom spokojná a nemala ona ani jej rodina s nikým žiadny problém. V jej prípade teda konanie, ktoré by predstavovalo prenasledovanie v krajine pôvodu, kde nikdy nebola, objektívne ani nemohlo byť preukázané a takémuto konaniu nečelila ani v Iráne. Krajský súd zdôraznil, že je v tomto kontexte potrebné skúmať mieru strachu z takéhoto prenasledovania, s to v súvislosti s rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine.

V súvislosti s tým by bola žalobkyňa vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia vo forme mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, a preto jej žalovaný poskytol doplnkovú ochranu. S konštatovaním žalovaného, že ide o vážne bezprávie a nie prenasledovanie sa stotožnil aj krajský súd.

8. K informáciám žalobkyne týkajúcim sa jej otca krajský súd uviedol, že tieto žalobkyňa počas celého administratívneho konania vôbec nespomenula, a preto sa aj správnemu súdu javia tendenčné a vyfabulované na účely súdneho konania.

Hlavným dôvodom jej žiadosti o azyl bola snaha o zlegalizovanie svojho pobytu na území SR. Nad rámec uzavrel, že návrat žalobkyne do Afganistanu by de facto ani neprichádzal do úvahy, a to ani v prípade, že by jej nebola poskytnutá doplnková ochrana na území SR a predĺženie prechodného pobytu by nebolo možné, keďže by sa pravdepodobne vrátila k rodine do Iránu, kde by mohla žiadať o kartu dočasného pobytu pre cudzincov.

10. Žalobkyňa podala voči rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť. V kasačnej sťažnosti navrhla, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

11. Žalobkyňa v súvislosti s prvým kasačným dôvodom [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP] vzhliadla nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v troch rovinách. Po prvé označila za nesprávne právne posúdenie tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd rozoberal povahu azylu; nenaplnenie predpokladov na jeho udelenie; odkazoval na výpoveď žalobkyne, ktorá uvádzala, že v Iráne sa jej žilo dobre a bola so svojím životom spokojná a zároveň ani nikto iný z jej rodiny nemal žiadne problémy; vyvodil záver, že žalobkyňa nikdy nemohla čeliť žiadnemu fyzickému či psychickému násiliu, diskriminačným opatreniam, trestu či trestnému konaniu, keďže nikdy v krajine pôvodu nežila a neexistujú objektívne dôvody konštatovať, že by jej akákoľvek forma prenasledovania hrozila v prípade eventuálneho návratu. Žalobkyňa tiež nesúhlasí so záverom správneho súdu, že sa žalovaný vysporiadal s námietkami týkajúcimi sa skutočnosti, že po návrate do Afganistanu by bola nútená pracovať, okrem iného aj z dôvodu, že v tejto krajine nemá príbuzných, ktorí by sa o ňu

Takisto považuje za nesprávny záver o neexistencii objektívnych dôvodov, že by jej v prípade eventuálneho návratu do krajiny pôvodu mohla hroziť, či už zo strany štátu alebo neštátnych aktérov, akákoľvek forma prenasledovania. Poukazuje pritom na rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/15/2022 zo dňa 28. septembra 2022, pričom rozoberá opodstatnenosť strachu a jeho dôveryhodné preukázanie. Odkazuje tiež na to, že nie je dôležité, či sú úvahy o strachu podložené reálnou osobnou skúsenosťou žiadateľa o udelenie medzinárodnej ochrany, ale relevantné je aj to, čo sa stalo jeho rodine, priateľom alebo príslušníkom tej istej rasy alebo sociálnej skupiny.

Skutočnosť, že žalobkyňa nespojila svoje obavy so žiadnym konkrétnym dôvodom nič nemení na tejto povinnosti. Ďalej odkázala tiež na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7SaZ/3/2022 zo dňa 12. júla 2022.

konania. Nemá povinnosť domýšľať si právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené. Žalobkyňa nesprávne právne posúdenie vidí v tom, že ak žalovaný posudzoval možnosť prenasledovania sťažovateľky v Afganistane ako osamelej ženy bez akejkoľvek podpory, či prítomnosti príbuzných, ktorá by bola nútená sa zamestnať, či vychádzať z domu bez mužského sprievodu, a to aj bez prezentovania obáv sťažovateľky z týchto dôvodov, bol rovnako povinný sa zaoberať aj otázkou prenasledovania sťažovateľky z dôvodu príslušnosti k náboženskej menšine šiitov aj vzhľadom na to, že žalovaný disponuje množstvom informácií o prenasledovaní šiitov v krajine pôvodu sťažovateľky.

14. Zároveň vo vzťahu k uvedeným námietkam žalobkyňa vymedzila aj druhý kasačný dôvod [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP]. Má za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné a iba zopakovalo argumentáciu správneho orgánu a nevysporiadalo sa s námietkami sťažovateľky, čím bolo sťažovateľke odopreté právo na riadne odôvodnenie rozsudku a porušené právo na spravodlivé súdne konanie. V tomto kontexte poukázala žalobkyňa na rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Sžak/8/2020-77 zo dňa 27. októbra 2020, ktorý sa zaoberal otázkou riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Následne s odkazom na zásadu materiálnej pravdy mala žalobkyňa za to, že krajský súd aj žalovaný sa v rámci súdneho konania mali tejto novej skutočnosti venovať. Krajský súd mal v tejto súvislosti na hlavnom pojednávaní vykonať dokazovanie o to viac, že samotná sťažovateľka bola na hlavnom pojednávaní prítomná a už v žalobe žiadala, aby bola vypočutá za účelom vysvetlenia svojich obáv z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, príslušnosti k šiitskej

konanie. 16. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 2. augusta 2023 vyjadril žalovaný. Vo svojom vyjadrení poukázal na výnimočnosť inštitútu azylu, úzke vymedzenie dôvodov udelenia azylu a zdôraznil, že tieto nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd.

V kontexte námietok žalobkyne o neposúdení rizika prenasledovania žalobkyne z dôvodu jej príslušnosti k náboženskej menšine šiitov žalovaný poukázal na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/26/ 2014 zo dňa 23. septembra 2014 a najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Sak/15/2022 zo dňa 21. novembra 2022, v zmysle ktorých je toho názoru, že mu nevznikla povinnosť posudzovať príslušnosť žalobkyne k náboženskej menšine v tomto konkrétnom prípade.

rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžak/12/2019 zo dňa 22. októbra 2019 žalovaný uviedol, že žalobkyňa bola počas pojednávania zastúpená právnou zástupkyňou, ktorá mala možnosť dôvody strachu žalobkyne vysvetliť a takisto mala možnosť namietať neprítomnosť tlmočníka a nevypočutie žalobkyne počas hlavného pojednávania, rovnako tak mohla kvôli tomu žiadať odročenie pojednávania, ale nestalo sa tak. Žalovaný považuje tieto námietky žalobkyne za neopodstatnené a účelové a najvyšší správny súd záverom žiada o zamietnutie žaloby.

17. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

19. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 20. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu proti rozhodnutiu žalovaného. Dôvodom krajského súdu pre takýto postup bol ním vyjadrený názor, že v prípade žalobkyne nebol potvrdený ani jeden z predpokladov zakotvených v § 2 písm. d) zákona o azyle a z ničoho nemožno samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani vydedukovať. Situácia žalobkyne bola vzatá do úvahy tak, že krajský súd rovnako ako žalovaný dospel k záveru, že žalobkyňa by bola vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia vo forme mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, alebo trestu v zmysle § 2 ods. f) bodu 2 zákona o azyle a z tohto dôvodu jej bola udelená doplnková ochrana. K informáciám týkajúcim sa strýka žalobkyne ako príslušníka Talibanu krajský súd uviedol, že tieto považuje za tendenčné a vyfabulované pre účely súdneho konania, keďže tieto neboli počas celého administratívneho konania ani raz spomenuté.

obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené (por. 10 Sža 6/2015 zo dňa 25. marca 2015). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

a vlastnú osobnú skúsenosť. Pri posudzovaní objektívnej stránky je nutné vychádzať aj z výpovede žiadateľa, ktorá má byť posúdená v širšom kontexte relevantnej situácie. V zmysle Príručky o postupoch a kritériách pri posudzovaní statusu utečenca (Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status) je žiadateľov strach opodstatnený, ak vie dôveryhodne preukázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa stal pre neho neznesiteľný z dôvodov vymedzených v definícii utečenca alebo z tých istých dôvodov by bol pre neho neznesiteľný, ak by sa do krajiny pôvodu vrátil. Tieto úvahy nemusia byť vyslovene podložené osobnou skúsenosťou žiadateľa, ale relevantné je aj to, čo sa stalo jeho rodine, priateľom alebo príslušníkom tej istej rasy alebo sociálnej skupiny.

pracovať. Do Iránu sa nechcem vrátiť, tam by mi totiž žiadny pobyt neudelili. Na územie SR som prišla, aby som tu mohla s mojím manželom žiť. Bolo mi udelené povolenie na pobyt na účely zlúčenia rodiny. Avšak budúci rok mi končí platnosť AFG pasu, takže by som mala problém s predĺžením pobytu na území SR a to z dôvodu, že v minulosti bolo možné vybaviť AFG cestovný pas aj mimo územia AFG, prostredníctvom ambasády. Teraz, keď je pri moci hnutie Taliban, tak vybavenie pasu trvá veľmi dlho, aj viac ako rok. Keby sa mi včas nepodarilo vybaviť nový AFG pas, povolenie na pobyt na území SR by mi zaniklo. Preto som sa rozhodla požiadať o azyl na území SR, aby som tu naďalej mohla ostať legálne s mojím manželom žiť.“. Na otázku žalovaného, či sú toto všetky dôvody žalobkyne, pre ktoré požiadala na území SR o azyl, odpovedala kladne s dodatkom, že iné dôvody nemá. Tieto dôvody korešpondujú aj s dôvodmi uvedenými v zápisnici o podaní vysvetlenia na Oddelení azylu Policajného zboru v Humennom, a taktiež žiadne iné dôvody neuvádzala ani na doplňujúcom pohovore dňa 14. októbra 2022. 24.

S uvedeným záverom krajského súdu sa stotožňuje aj najvyšší správny súd, keďže počas vstupného, ako aj doplňujúceho pohovoru opakovane tvrdila, že nikdy nemala ani ona, ani jej rodina žiadny problémy, či už so štátnymi orgánmi, ako ani so súkromnými osobami, majú sa dobre a jediný dôvod, prečo požiadala o udelenie medzinárodnej ochrany bolo zlúčenie s manželom a zlegalizovanie svojho pobytu na území Slovenskej republiky. Zároveň žalobkyňa ani raz nevyjadrila najmenšie obavy z prenasledovania svojej osoby z náboženských dôvodov či akýchkoľvek iných relevantných dôvodov a v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu a v nadväznosti na to aj na judikatúru najvyššieho správneho súdu možno konštatovať, že žalovaný nie je povinný hľadať dôvody pre udelenie azylu za žiadateľa a je povinný zisťovať skutkový stav veci iba v rozsahu dôvodov uvedených žiadateľom (napr. 1SžoKS 154/05 zo dňa 27. februára 2007). Najvyšší správny súd v tomto kontexte dodáva, že je najmä v záujme žiadateľa, aby tieto dôvody dokázal vyjadriť, keďže bremeno tvrdenia zaťažuje žiadateľa,

25. Námietky žalobkyne týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci s ohľadom na potrebu žalobkyne ako osamelej ženy pracovať v Afganistane, či otázky jej príslušnosti k náboženskej menšine najvyšší správny súd hodnotí ako nespôsobilé zmeniť závery prijaté žalovaným a potvrdené napadnutým rozsudkom.

V tomto kontexte nemožno súhlasiť s názorom žalobkyne, že krajský súd (predtým žalovaný) nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav, nakoľko v predmetnej veci síce nie je naplnený dôvod pre udelenie azylu, je však naplnený jeden z definičných znakov vážneho bezprávia. 26. Žalovaná záverom namietala s odkazom na zásadu materiálnej pravdy, že v rámci súdneho konania sa mal krajský súd novej skutočnosti (informáciám o prenasledovaním rodiny žalobkyne jej strýkom) venovať a vykonať na hlavnom pojednávaní dokazovanie najmä s ohľadom na prítomnosť žalobkyne na pojednávaní a jej predchádzajúcu žiadosť o vypočutie za účelom vysvetlenia jej obáv z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, príslušnosti k šiitskej náboženskej menšine v Afganistane a taktiež rizika prenasledovania jej osoby a jej rodiny zo strany jej strýka. Krajský súd v kontexte tejto námietky len stroho konštatoval tendenčnosť a fabuláciu tvrdení žalobkyne v súvislosti s jej strýkom, avšak bližšie sa dôvodmi, pre ktoré žalobkyňu nevypočul na hlavnom pojednávaní nezaoberal.

v jazyku, ktorému osoba rozumie obsahuje najmä právo na zabezpečenie tlmočníka počas súdnych pojednávaní, prípadne iných úkonov, ktoré dotknutá osoba realizuje. O konečnom posúdení, či sa do správneho súdneho konania priberie alebo nepriberie tlmočník, rozhodne správny súd na základe povahy a okolnosti veci. Preto pokiaľ správny súd zistí, že je možné rozhodnúť o správnej žalobe na základe predložených písomných dôkazov, resp. na základe obsahu administratívneho spisu, a teda nepovažuje za potrebné vykonať výsluch účastníka konania, mohlo by byť pribratie tlmočníka nehospodárne a neúčelné.“.

Z povahy ustanovení § 54 ods. 1 a § 120 písm. a) SSP možno konštatovať, že tieto tiež majú svoje obmedzenia a správny súd má tak o pribratí alebo nepribratí tlmočníka ako aj o vykonaní dokazovania rozhodnúť s prihliadnutím na povahu a okolnosti konkrétnej veci. V prípade žalobkyne, zohľadňujúc už vyššie uvedené konštatovania, dospel najvyšší správny súd k záveru, že krajský súd v predmetnej veci na hlavnom pojednávaní nepochybil, keď neprizval do konania tlmočníka a nevypočul žalobkyňu. Z administratívnych spisov bolo totiž jednoznačné, čo sa považovalo za tvrdený dôvod pre udelenie azylu, žalovaný viedol pohovor (vrátane doplňujúceho) dostatočne konkrétne, obsiahlo a zrozumiteľne, pričom zaobstaral žalobkyni tlmočníka a táto mohla všetky skutočnosti, ktoré jej boli známe uviesť (vrátane subjektívnych obáv z prípadného prenasledovania). Rovnako tak nemožno ďalšie námietky žalobkyne, ktoré uviedla až v správnej žalobe považovať za nové skutočnosti, ktoré by neexistovali v čase vedenia pohovoru žalovaným a vydania rozhodnutia vo veci medzinárodnej ochrany.

30. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP.

V Bratislave dňa 29. novembra 2023