6Sak/5/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej veci žalobcu: T. T. L., narodený XX. W. XXXX, štátna príslušnosť: Konžská demokratická republika, číslo cestovného pasu: O.XXXXXXX, adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu v meste L., časť G., ulica L. XXX, tohto času na základe povolenia na pobyt mimo Pobytového tábora Rohovce na adrese: G. č. XXX, W., E. A., právne zast.: Ligou za ľudské práva, so sídlom v Bratislave, Michalská č. 372/9, IČO: 31807968, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom v Bratislave, Pivonková č. 6, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia z 24. februára 2025, číslo ČAS: MU-PO-176-30/2024-Ž, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave z 26. júna 2025, č. k. 19SaZ/2/2025-96, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta . Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

5. Žalobca následne podal správnu žalobu podľa § 207 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) domáhajúc sa zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

Následne bol napadnutý opätovne. Žalobca uviedol, že príbehom žalobcu vo vzťahu k osobe prezidenta klubu, ktorý je aj politicky činnou osobou, sa žalovaný vôbec nezaoberal a nesprávne konštatoval, že ide o problémy súkromného charakteru. Poukázal na to, že bolo úlohou žalovaného, aby zabezpečil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovedí žalobcu potvrdzujú alebo vyvracajú. Žalovaný znevýhodnil žalobcu, keď ho posúdil ako nedôveryhodného a porušil zásadu v pochybnostiach v prospech žiadateľa o azyl.

K tejto skutočnosti však žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie napriek návrhu žalobcu. Poukázal tiež na to, že jeho mladší maloletý brat bol naverbovaný do armády a v súčasnosti už nežije. Žalovaný nepristúpil riadne k otázke skúmania opodstatnenosti strachu žalobcu z návratu do krajiny pôvodu. Zameral sa len na rozdiely, ktoré žalobca uviedol v rámci jednotlivých pohovorov (napr. v menách a dátumoch narodenia rodinných príslušníkov), nie na dôvody opodstatneného strachu žalobcu z návratu do krajiny pôvodu. Rovnako namietal, že žalovaný nesprávne vyhodnotil otázku (ne)udelenia doplnkovej ochrany, viaceré články pojednávali o masívnom porušovaní ľudských práv na území Konga, o vykonávaní popráv, čo potvrdzuje obavy žalobcu z jeho návratu do krajiny pôvodu. V závere namietal, že mu neboli poskytnuté zápisnice v jeho jazyku, čím bola porušená zásada rovnosti zbraní účastníkov konania a tiež, že žalovaný sa nijak nevysporiadal s požiadavkou žalobcu z humanitárnych dôvodov. 7. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril dňa 14. apríla 2025 považujúc správnu žalobu

vyjadril, že mu v krajine pôvodu nič nehrozí a nemá problém sa tam vrátiť; uvádzal tiež ďalšie rozporuplné vyjadrenia ohľadom veku jeho sestry, prípadne roku úmrtia jeho rodičov. Žalobca tiež tvrdil, že bol registrovaný (mal zmluvu) v klube Saint Eloi Lupopo, o čom predložil v správnej žalobe dôkaz v podobe fotografií, avšak dostupné boli záznamy o jeho registrácii v klube JAC Tresor z Kinshasy, pričom podľa výpovede žalobcu v Kinshase sa mal regenerovať z napadnutia.

Po údajnom návrate do mesta Kinshasa žalobca nečelil žiadnej forme prenasledovania. Pravdepodobne potom hral futbal za klub JAC Tresor z Kinshasa. Odôvodnenie právnej zástupkyne, že to nebolo možné, lebo v tom čase už bol v Grécku, je nedostatočné, nakoľko aj počas platného pobytu v Grécku sa žalobca mohol do krajiny svojho pôvodu vrátiť/vracať a hrať futbal v Kinshase, čomu nasvedčovali aj pečiatky v pase žalobcu, podľa ktorých sa v roku 2023 vrátil do

rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/4/2019 a navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 8. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe vyjadril dňa 15. mája 2025 uvádzajúc, že samotná skutočnosť, že žalobca nepožiadal o udelenie azylu bezodkladne po príchode na Slovensko, či do inej krajiny, sama o sebe nepostačuje na to, aby bol žalobca vylúčený z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany, žalobca mal v čase, keď do klubu nastupoval, prisľúbenú finančnú odmenu za pôsobenie v klube, avšak klub tieto podmienky porušil a v momente, keď chcel žalobca túto situáciu riešiť, dal ho prezident klubu zbiť tak, že skončil na pokraji smrti v nemocnici. Opakovane dal do pozornosti, že osobou W. R. sa žalovaný nezaoberal, žalovaný tiež neuvádzal, v čom konkrétne nekorešpondovali informácie o krajine pôvodu, z ktorého dôvodu považoval odôvodnenie žalovaného za neodôvodnené, na operáciu NDOBO poukazoval žalobca jednak z dôvodu, že prezident W. R. je politicky angažovaný a angažuje sa v náboroch do týchto skupín, žalovaný síce získal všeobecné

O tom, že v klube Saint Eloi Lupopo skutočne pôsobil predložil ako dôkaz fotografie zachytávajúce žalobcu po zápasoch za tento klub. Ako nepravdivé považoval tvrdenie, že nežiadal azyl z humanitárnych dôvodov, keďže vo výpovedi z 23. januára 2025 (str. 7), bolo uvedené cit.: „Chcel by som, aby som dostal medzinárodnú ochranu, aby som sa nemusel vrátiť do krajiny

Podobne aj v súvislosti s eventuálnym návratom do krajiny pôvodu, ak by sa tvrdenia žalobcu zakladali na pravde, bolo by v jeho záujme o túto ochranu požiadať čo najskôr. V prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za svoje politické práva a slobody. Podľa žalovaného nebol vo svojej celistvosti naplnený ani jeden z uvedených dôvodov a na základe týchto informácií zotrval na tom, že žalobcov príbeh postráda znaky zmysluplnosti a logiky; žalobca tým, že neposkytol rozumné a ucelené vysvetlenia pre svoju žiadosť a pre svoje správanie, neuniesol bremeno tvrdenia, ktoré je primárnou zodpovednosťou žiadateľa. Dodal, že vojenská služba v Konžskej demokratickej republike nie je povinná a podľa informácií o krajine pôvodu k núteným náborom nedochádza.

Slovenskej republiky. 10. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 10. júna 2025 na vedomie. 11. Správny súd v konaní podľa § 207 a nasl. SSP preskúmal postup žalovaného a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

MU-ODZS-2025/00232-004), v ktorej bola stručne popísaná spoločensko-politická situácia v krajine pôvodu so zameraním na posúdenie dôvodov, ktoré uviedol žalobca v konaní o žiadosti o udelenie azylu a na možné riziká návratu žalobcu do krajiny pôvodu.

Správny súd rovnako ako žalovaný nemal preukázanú všeobecnú dôveryhodnosť žalobcu, keďže nemožno pokladať za hodnoverného toho, kto menil svoje výpovede v konaní pred štátnymi orgánmi bez toho, aby zmeny v tvrdeniach dostatočne odôvodnil. Pripisovanie opomenutia uvedenia obáv z návratu do krajiny pôvodu počas úvodného podania vysvetlenia a prvého pohovoru žiadateľa o azyl tomu, že nedisponoval zápisnicami z pohovorov v slovenskom jazyku, strachu vypovedať, stresu a obavám, čo sa bude diať, ktorými sa snažil ospravedlniť, respektíve objasniť tieto nedostatky tvrdení, nevyznievali podľa správneho súdu uveriteľne. Dôvod prenasledovania, respektíve vážneho bezprávia musel byť žalobcovi zrejmý už v čase vstupu na územie Európskej únie, pričom o medzinárodnú ochranu požiadal až s odstupom niekoľkých rokov, a teda nebola splnená ani podmienka uvedená v § 19a ods. 3 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z.z. (t. j., že žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil).

skutkové okolnosti by mohli spadať pod nebezpečenstvo vážneho bezprávia zo strany súkromného pôvodcu, avšak príbeh žalobcu v časti týkajúcej sa pôsobenia vo futbalovom klube a pôvodu zranení sa nepodarilo dostatočne osvedčiť. Ak žalobca skutočne utrpel zranenie po útokoch v roku 2018 a z krajiny pôvodu odišiel až v roku 2021, je otázne, nakoľko bola hrozba bezprostredná a či vzhľadom na odstup času, trvá aj v súčasnosti. Tieto obavy do budúcna neboli žalobcom nijako osvedčené. Žalobca sa po útokoch neobrátil na štátne orgány tvrdiac, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok by mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi takejto súkromnej osoby a nevyšetrila by ani útoky, ktoré sa už udiali. Tieto skutočnosti však vo vzťahu ku krajine pôvodu neboli preukázané. K (ne)poskytnutiu doplnkovej ochrany správny súd tiež uviedol, že konflikt, ktorý vykazuje prvky vnútroštátneho konfliktu, je prítomný vo východnej časti krajiny pôvodu, najmä v provincii Severné Kivu, kde prebiehajú boje medzi konžskými vládnymi silami a povstalcami z hnutia 23. marca (M23), ktorých podporuje Rwanda. Z príslušnej správy o krajine pôvodu však vyplývalo,

Správny súd mal tiež preukázané, že žalobca v administratívnom konaní nepožiadal aj o udelenie azylu z humanitárnych dôvodov, a teda žalovaný nepochybil, keď sa možnosťou udelenia tohto druhu azylu nezaoberal. Rovnako v postupe žalovaného nevzhliadol procesné pochybenie spočívajúce v tom, že žalovaný žalobcovi neposkytol preklad zápisníc z pohovorov vykonaných so žalobcom, keďže žalobca bol vypočutý v priebehu administratívneho konania vždy za prítomnosti tlmočníka z/do francúzskeho jazyku (teda jazyka, o ktorom žalobca uviedol, že mu rozumie slovom aj písmom), pričom na začiatku aj na konci pohovoru vyhlásil, že tlmočníkovi dobre rozumie, v administratívnom konaní bol zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou a v rámci pohovoru uviedol, že položeným otázkam porozumel. Správnu žalobu potom ako nedôvodnú zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

13. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 14. Namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a tiež, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

V mnohých prípadoch zaobchádzanie, ktoré nie je považované za prenasledovanie v prípade dospelých osôb, je prenasledovaním v prípade detí. Nezrelosť, zraniteľnosť, nevyvinuté mechanizmy zvládania náročných situácií a závislosť na dospelých osobách, rovnako ako rôzny stupeň vývoja vôľových schopností sú určujúce v tom, ako dieťa vníma a prežíva prítomné hrozby.

Mal za to, že pokiaľ by žalovaný, ako aj správny súd vzali do úvahy tieto skutočnosti, nemohli by dospieť k záveru o všeobecnej nedôveryhodnosti žalobcu. 16. V ďalšej časti podanej kasačnej sťažnosti žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku správneho súdu, ktorý sa vôbec nevysporiadal s námietkou ohľadom nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, keď si žalovaný do konania nezabezpečil dostatok informácií o osobe W. R., ktorý mal stáť za opakovanými fyzickými útokmi na žalobcu; rovnako sa správny súd nijakým spôsobom nevysporiadal s námietkou ohľadom nedobrovoľného náboru do armády (nie výslovne do armády Konžskej demokratickej republiky) a tiež sa nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa vzniku rozporov vo výpovediach žalobcu vzhľadom na rôzne typy výpovedí pred štátnymi orgánmi. V tomto smere namietal porušenie § 139 ods. 2 SSP.

dôvodov, obavy z možného útoku vykazujú atribúty sporu súkromného sporu (ak sú vôbec pravdivé). K námietke žalobcu ohľadom veku žalovaný dodal, že veková hranica 17-18 rokov a miera vnímania strachu nie je rozhodujúca pri hodnotení objektívnych kritérií opodstatneného strachu z prenasledovania. U žalobcu z objektívneho hľadiska nebol preukázaný strach z prenasledovania. K návrhu žalobcu o priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti žalovaný uviedol, že zaistenie nepredstavuje závažnú ujmu pre žalobcu; žalobca nijakým spôsobom nepreukázal hrozbu závažnej ujmy. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol a rovnako tak zamietol príslušný návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti.

IV. Právny názor kasačného súdu

Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal žalobca v zákonom stanovenej skrátenej lehote (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

21. Zákon č. 480/2002 Z.z. upravuje konanie o azyle, ustanovuje postup pri poskytovaní dočasného útočiska, ustanovuje práva a povinnosti žiadateľov o udelenie azylu, azylantov, cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková ochrana, cudzincov žiadajúcich o poskytnutie dočasného útočiska a odídencov, ustanovuje pôsobnosť orgánov verejnej moci na úseku azylu, doplnkovej ochrany a dočasného útočiska, upravuje prvotnú integráciu azylantov a cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková ochrana, do spoločnosti, upravuje pobyt v azylových zariadeniach. (§ 1).

Slovenskej republiky) c/ doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu, d/ prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv 3a) [napríklad článok 15 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. 209/1992 Zb.)] alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom; f/ vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

23. Podľa § 8 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z., ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

25. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 24. februára 2025, ktorý postupom podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z. žalobcovi neudelil azyl, podľa § 13c ods. 1 písm. a/ a § 20 ods. 4 tohto zákona mu neposkytol doplnkovú ochranu, podľa § 13 ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 zákona mu neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny a podľa § 13c ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 zákona mu neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny.

v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je teda aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 04. augusta 2009, sp. zn. 8Sža/41/2009, prípadne rozsudok z 15. novembra 2019, sp. zn. 10Sžak/17/2019). Najvyšší správny súd tiež zdôrazňuje, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre

Z administratívneho spisu je zrejmé, že v predmetnej veci sa žalovaný zaoberal skutočnosťami uvedenými žalobcom, ako dôvodmi pre udelenie azylu. Keďže je žalovaný v prípade konania o azyle viazaný dôvodmi, ktoré uvedie žiadateľ o azyl počas konania, na základe obsahu administratívneho spisu má najvyšší správny súd za dostatočne preukázané, že žalovaný sa zaoberal dôvodmi na udelenie azylu, ktoré uviedol žalobca a žalovaný dostatočne (v rozsahu dôvodov žiadosti o azyl) zistil skutkový stav tak, aby bolo možné spoľahlivo rozhodnúť v merite veci, teda nedošlo k porušeniu zásady materiálnej pravdy. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol.

dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, respektíve ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie žalobcu v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojím konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby.

28. Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca v prvej fáze konania, teda v zápisniciach z 02. októbra 2024 a z 03. októbra 2024, neuvádzal žiadne dôvody, ktoré by bolo možné podriadiť do rámca azylovo relevantných dôvodov plynúcich z vyššie citovaného ustanovenia § 8 zákona č. 480/2002 Z.z. Navyše v zápisnici z 03. októbra 2024 jasne uviedol, že o udelenie azylu na území Slovenskej republiky žiada z ekonomických dôvodov, keďže na Slovensku chce ostať žiť, pracovať a hrať futbal. Rovnako v zápisnici z 02. októbra 2024 uviedol, že v krajine pôvodu mu nič nehrozí a nemá problém sa vrátiť do krajiny pôvodu.

Takto vymedzené dôvody aj v zmysle vyššie ozrejmených východísk zameraných na vymedzenie podstaty inštitútu azylu však nemôžu obstáť a nespĺňajú základné podmienky pre udelenie azylu vyplývajúce z vyššie citovaného § 8 písm. a/ v spojení s § 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z.z. Ďalej, v súvislosti so vstupným pohovorom z 23. januára 2025 za účelom objasnenia a zdôvodnenia žiadosti žalobcu o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky začal žalobca ako (z jeho pohľadu) azylovo relevantný dôvod uvádzať ďalšiu a diametrálne odlišnú skutočnosť v porovnaní s (pomerne zhodnými) faktami, ktoré uvádzal v skorších štádiách. Touto skutočnosťou bol poukaz žalobcu na jednak pretrvávajúcu vojnu v krajine pôvodu, násilie, epidémie, vnútornú nestabilitu, nútené nábory detí do armády a jednak ohrozenie jeho vlastného života založenom na fyzickom útoku voči jeho osobe zo strany prezidenta futbalového klubu Saint Eloi Lupopo, za ktorý žalobca hrával futbal a mal podpísanú zmluvu. V tomto smere sa možno stotožniť so záverom, ku ktorému dospel

Pokiaľ žalobca v kasačnej sťažnosti poukazoval na to, že v čase incidentov bol maloletou osobou (17 rokov), pričom deti v tomto veku často nekomunikujú s úradmi kvôli strachu, hanbe, nedostatku dôvery alebo nedospelosti, najvyšší správny súd uvádza, že táto skutočnosť však nič nemení na tom, že žalobca o azyl požiadal až niekoľko rokov po opustení krajiny pôvodu, ktorá skutočnosť skôr vyznieva v prospech záveru o účelovosti podania žiadosti o azyl. V tomto smere možno tiež dodať, že s ohľadom na to, že išlo o (žalobcom tvrdené) akty majúce závažnejší charakter čo do zásahu do osobnej integrity jednotlivca, na tieto skutočnosti by bol žalobca poukázal ihneď pri prvej príležitosti, ktorá by sa mu naskytla a nie až o niekoľko rokov neskôr a výlučne z toho dôvodu, že žalobca bol dňa 02. októbra 2024 zaistený po zistení, že tento nedisponuje príslušnými dokladmi oprávňujúcimi ho legálne sa zdržiavať na území Slovenskej republiky. Súd len dopĺňa, že žalobca krajinu pôvodu opustil v roku 2021 [hoci napríklad v dotazníkoch zo 17. októbra 2024 a tiež z 23. januára 2025 uvádzal marec

Najvyšší správny súd po vzhliadnutí administratívneho spisu konštatuje, že otázky žalovaného boli dostatočne obsiahle a konkrétne a nasmerované tak, aby bol žalovaný schopný relevantne vyhodnotiť, či konkrétna situácia žalobcu napĺňa niektorú z podmienok udelenia azylu. Zároveň mu bolo zabezpečené tlmočenie, pričom žalovanému uviedol, že tlmočníkovi riadne rozumie. Žalobca mal dostatočný časový priestor uviesť všetky relevantné skutočnosti v priebehu konania o azyle s tým, že pri prvých procesných úkonoch (zápisnica z 02. októbra 2024, zápisnica z 03. októbra 2024, dotazník zo 17. októbra 2024) vôbec nespomínal obavu o svoje zdravie / život z dôvodu fyzických útokov na jeho osobu, hoci, v prípade zásahov do osobnej integrity by bolo rozumné a najpravdepodobnejšie predpokladať, že fyzická osoba do diapazónu azylovo relevantných dôvodov najprv zaradí práve tie najzávažnejšie vonkajšie prejavy smerujúce voči nej a zasahujúce a ohrozujúce jej samotné zdravie a život.

29. Rovnako sa možno stotožniť so žalovaným, ktorý v napadnutom rozhodnutí vyslovil (okrem vyslovenej účelovosti podania žiadosti o azyl) aj isté pochybnosti o samotnej dôveryhodnosti žalobcu prameniace z rôznych žalobcom uvádzaných skutočností, ktoré si neraz odporovali. V tomto smere možno len doplniť, že žalobcove vyjadrenia sa v priebehu administratívneho konania rozchádzali. Napríklad v zápisnici z 02. októbra 2024 uviedol, že nemá deti, hoci neskôr už v zápisnici z 03. októbra 2024 a dotazníkoch uviedol, že má jednu dcéru. Rovnako ako dôveryhodnosť žalobcu spochybňujúce skutočnosti možno vyhodnotiť zistenia ohľadom samotného pôsobenia vo futbalovom klube v Grécku. V zápisniciach z 02. októbra 2024 a z 03. októbra 2024 a v dotazníku zo 17. októbra 2024 uvádzal, že hral v Grécku futbal (mal tam „hráčsku zmluvu“), v zápisnici z 02. októbra 2024 tiež uvádzal, že v Grécku mu platili 700 eur mesačne, hral tam futbal, pričom v dotazníku z 23. januára 2025 uviedol, že v Grécku sa snažil nájsť nejakú prácu, nezarábal si ani futbalom, futbal nehral, nemal žiadnu zmluvu s klubom.

Nezrovnalosti bolo možné badať aj pri odpovedi na otázku, či má na území Slovenskej republiky alebo v inej krajine Európskej únie príbuzných / známych uviedol, že v Belgicku a vo Francúzsku má tetu a v Londýne uja (zápisnica z 03. októbra 2024), pričom v zápisnici z 02. októbra 2024 uviedol, že na území Slovenskej republiky alebo v štáte Európskej únie má iba tetu

2024 uvádzal, že má dve sestry a troch bratov, v dotazníku z 23. januára 2025 uvádzal dve sestry a štyroch bratov, pričom ich mená sa značne líšili. Nezrovnalosti bolo možné badať aj v stupni dosiahnutého vzdelania, keď na jednej strane žalobca tvrdil, že má ukončených dvanásť tried školy (zápisnica z 03. októbra 2024) a v dotazníku zo 17. októbra 2024 uviedol, že má ukončené stredoškolské vzdelanie a výučný list v odbore laborant - biochemik.

Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn. 1Sža/15/2008, sp. zn. 1Sža/33/2009, sp. zn. 8Sža/14/2009, sp. zn. 8Sža/60/2009) vyplýva, že rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná. V tomto smere najvyšší správny súd uvádza, že vyššie identifikované nezrovnalosti samé o sebe neboli spôsobilé spochybniť dôveryhodnosť žalobcu, ale s ohľadom na ich rozsah bolo ustálenie záveru o jeho nedôveryhodnosti na mieste.

Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.“ (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. októbra 2010, sp. zn. 1Sža/77/2010).

V tomto smere sa možno stotožniť so zisteniami, ku ktorým dospel žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Vo vzťahu k trestu smrti uviedol, že v krajine pôvodu sa od roku 2003 popravy nevykonávajú, k obnove trestu smrti došlo v súvislosti so situáciou na východe krajiny, hlavne v provincii Severné Kivu, kde dochádza k ozbrojenému konfliktu medzi Rwandou podporovanými povstalcami M23 a konžskými vládnymi silami. Rovnako nebolo pravdepodobné, že by bol žalobca v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, keď tento sám uviedol, že nebol nikdy trestaný a v krajine pôvodu mu nehrozí žiaden postih.

Rovnako nebolo objektívne preukázané, že by navrátilci do krajiny pôvodu čelili vážnym problémom s úradmi. 31. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadom nedobrovoľného náboru do armády sa najvyšší správny súd stotožňuje so správnym súdom. Tvrdenie žalobcu, že by v prípade návratu mohol byť následne odvedený do armády, nebolo v konaní preukázané. Z príslušnej polytematickej správy o krajine pôvodu z 03. februára 2025 vyplýva, že v krajine pôvodu neexistuje branná povinnosť.

Zo získaných informácií vyplýva, že ide o akciu zameranú na boj proti mestskému banditizmu v L. ale aj v ďalších regiónoch v krajine pôvodu. Možno sa preto objektívne domnievať, že ani táto forma vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona č. 480/2002 Z.z., žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí. Z týchto dôvodov považuje najvyšší správny súd výrok rozhodnutia žalovaného o neposkytnutí doplnkovej ochrany pre nesplnenie zákonných podmienok uvedených v § 13a zákona č. 480/2002 Z.z. za súladný so zákonom a dostatočne odôvodnený. 32. Ďalej najvyšší správny súd uvádza, že hoci žalobca napadol správnou žalobou rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu, teda nielen v časti neudelenia azylu a neposkytnutia doplnkovej ochrany, ale aj v časti neudelenia azylu na účel zlúčenia rodiny a tiež v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny, z obsahu spisu je nesporne preukázané, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

(I. ÚS 372/06). Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok vo veci Van

V Bratislave dňa 25. septembra 2025