6Ssk/10/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: U.. Z. J., A., bytom S. XXX/ XX, XXX XX K., právne zastúpený advokátskou kanceláriou: RYBÁR advokát s.r.o., Andreja Kmeťa 11, 010 01 Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 1197-2/2022-BA zo dňa 24.02.2022, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-15Sa/21/2022 - 82 zo dňa 25.08.2023, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-15Sa/21/2022 - 82 zo dňa 25.08.2023 sa mení tak, že sa zrušuje rozhodnutie žalovanej č. 1197-2/2022-BA zo dňa 24.02.2022 a vec sa jej vracia na ďalšie konanie. II. Žalobca m á voči žalovanej právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu.

Odôvodnenie

I.

2021-ZA-DvN zo dňa 29.11.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci nepriznania nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti. 3. Prvostupňový správny orgán rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 104 ods. 1, ods. 6 č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom poistení“, resp. zákon č. 461/2003 Z. z.) a na ustanovenie čl. 61 ods. 1, ods. 2 a čl. 65 ods. 5 písm. a) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 v platnom znení (ďalej len „základné nariadenie“, resp. „nariadenie č. 883/04“). Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina (ďalej len „úrad práce“) dňom 01.08.2021 zaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobca si dňa 02.08.2021 uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti.

nezamestnanosti. Na území iného členského štátu Európskej únie/Európskeho hospodárskeho priestoru (ďalej len ako „EÚ/EHP“) žalobca preukázal doby poistenia v nezamestnanosti od 10.12.2012 do 31.07.2018 v Maďarsku a od 01.08.2018 do 31.07.2021 v Slovinsku.

a dane. Tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobcu na území EÚ. Prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že bydlisko na území Slovenska zachované nebolo. 4. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaná uviedla, že centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“, resp. nariadenie č. 987/2009“) možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - žalobca sa zdržiaval na území Maďarska od decembra 2012 do júla 2018 a na území Slovinska od augusta 2018 do júla 2021, t.j. spolu 8,5 roka, b) situáciu navrhovateľa vrátane: - povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - žalobca pracoval v predchádzajúcom období na území Maďarska u jedného

Slovensku. Počas posledného pobytu v zahraničí si hľadal prácu na Slovensku. Vzhľadom na predchádzajúce dlhodobé pracovné pôsobenie navrhovateľa na území Maďarska, ako aj dĺžku a trvanie pracovného pomeru v Slovinsku, vyhodnotil žalovaný jeho pracovnú situáciu ako stabilnú, s prioritou a výlučnou orientáciou na zahraničný pracovný trh od roku 2012, - jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - žalobca je ženatý. Vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov uviedol, že v zahraničí sa zdržiaval s manželkou a troma deťmi.

jeho blízka rodina (rodičia, brat, švagor, synovec, švagriná). Na Slovensko sa vracal 3-5 krát za mesiac, cez víkendy, štátne sviatky, dovolenky a niekedy aj počas týždňa. Cestoval služobným autom. Na Slovensku má uzatvorené životné poistenie, využíva služby mobilného operátora a má zriadený bankový účet, - vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti - od roku 2011 je žalobca členom neziskovej organizácie Mensa Slovensko, - jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - žalobca nevlastní v zahraničí žiadnu nehnuteľnosť na bývanie. V Slovinsku býval s rodinou v podnájme, ktorý mu zabezpečil zamestnávateľ a počas celého pobytu ubytovanie nemenili. V Slovinsku bol

Za štát bydliska na daňové účely sa preto považuje štát zamestnania, t.j. Slovinsko. 5. Podľa žalovanej, v súlade s Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009, boli celková dĺžka pobytu cca 8,5 roka, stabilná pracovná situácia v zahraničí, prioritná orientácia na zahraničný pracovný trh od roku 2012 (Slovinsko, Maďarsko), prítomnosť manželky a troch detí v zahraničí, zdieľanie spoločnej domácnosti s blízkymi osobami na území Slovinska, absolvovanie školskej dochádzky detí v Slovinsku, daňová povinnosť naposledy v Slovinsku vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (návraty na územia Slovenska, prítomnosť rodiny, zachovanie finančných produktov, členstvo v neziskovej organizácii Mensa Slovensko, absolvovanie komisionálnych skúšok detí, vlastníctvo nehnuteľnosti), ktoré žalobca uviedol.

zvyčajne zdržiaval so svojou manželkou a deťmi, ktorých možno považovať za najbližších príbuzných žalobcu. Rodinné väzby preto treba považovať za udržané v zahraničí. Išlo o také usadenie žalobcu v inom členskom štáte, ktoré bolo v rozhodnom čase spojené aj s vytvorením spoločnej domácnosti. Bytová situácia bola stabilná a primeraná výkonu povolania. Ubytovanie formou podnájmu v inom členskom štáte nemožno považovať za neštandardné, alebo vylučujúce vytvorenie centra záujmu. Správny súd preto skonštatoval, že žalobca si preniesol centrum záujmov mimo Slovenska. Na uvedenom závere nemení nič ani fakt, že ubytovanie bolo viazané na trvanie pracovnej zmluvy žalobcu.

Vlastníctvo či využívanie finančných produktov sa nemusí nevyhnutne realizovať len na území jedného štátu, pričom bankový účet či iné finančné produkty na Slovensku nemajú so strediskom záujmov a bydliskom súvis už preto, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej únii, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie. Ako dôkaz na zachovanie bydliska na Slovensku nepostačuje ani skutočnosť, že na Slovensku sa nachádzala jeho blízka rodina (rodičia, brat, švagor, svokra, synovec, švagriná). Rovnako ani samotná skutočnosť, že žalobca je spoluvlastníkom nehnuteľnosti na Slovensku, bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie centra záujmu na Slovensku, a to po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do zahraničia. Pokiaľ ide o trvalý pobyt žalobcu na Slovensku, platí, že trvalý pobyt v ponímaní vnútroštátnom nemožno stotožňovať s pojmom bydlisko a pobyt v zmysle úniovom, nakoľko trvalý pobyt má skôr evidenčný charakter, neodrážajúci realitu.

Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia by tak bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná slovinská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo v Slovinsku. K takému rozporu však nedošlo. Takisto dôvody, pre ktoré si žalobca nemohol uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti v Slovinsku sú pre účely rozhodovania v predmetnej veci irelevantné a samé o sebe nemajú vplyv na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov. Ani úmysel žalobcu, resp. jeho tvrdenie, že v zahraničí zotrvával iba dočasne a chcel sa vrátiť na Slovensko, nie je

7. Správny súd dospel k záveru, že správne orgány vykonali dostatočné dokazovanie, rozhodnutie žalovanej nie je nepreskúmateľné a ani arbitrárne. Napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie a postup, ktorý im predchádzal, považuje na správne a súladné s príslušnými právnymi predpismi.

8. Proti uvedenému rozsudku včas podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej tiež ako „sťažovateľ“) z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Žiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie žalovanej sa zruší a vec sa vráti žalovanej na ďalšie konanie alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.

10. Sťažovateľ namietal, že len z celkovej doby trvania jednotlivých pracovných pomerov žalobcu mimo územia Slovenskej republiky nemožno uzavrieť, že ide o pracovné pôsobenie dlhodobého charakteru v zahraničí so zameraním sťažovateľa na zahraničný pracovný trh. Sťažovateľ nemal stabilnú pracovnú situáciu, vykonával zárobkovú činnosť prechodného charakteru, nakoľko bol vždy zamestnaný na dobu určitú. Vykonával prácu projektovú s obmedzeným trvaním, išlo tak o pracovný pomer majúci dočasný charakter.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že Slovensko navštevoval aj z dôvodu činnosti v neziskovej organizácii Mensa Slovensko. Na Slovensku má sťažovateľ zriadený bankový účet, hypotekárny úver, doplnkové dôchodkové poistenie, životné poistenie a taktiež využíva služby slovenských mobilných operátorov.

13. Sťažovateľ namietal aj to, že správny súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že žalobca si centrum záujmov počas posledného zamestnania vytvoril v Slovinsku alebo Maďarsku. Naopak, sťažovateľ preukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenska počas výkonu posledného zamestnania na území iného členského štátu Európskej

15. Sťažovateľ je toho názoru, že správny orgán bol povinný zisťovať samotný úmysel sťažovateľa, pohnútky a dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby odišiel do zahraničia, aby tam ostal pracovať a pohnútky, ktoré ho viedli k návratu na Slovensko. Rovnako namietal skutočnosť, že nebol vypočutý.

III.

16. Žalovaná sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 07.11.2023. S tvrdeniami sťažovateľa sa nestotožnila, rozsudok správneho súdu považuje za vecne správny a zákonný, pričom odkázala na v ňom uvedenú argumentáciu. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.

IV.

dôvodov: 18. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovanej zo dňa 24.02.2022, ktorým zamietla odvolanie sťažovateľa a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 29.11.2021, ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa článku 61 základného nariadenia rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

20. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 13.07.2022 (právoplatnosť preskúmavaného rozhodnutia) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

22. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo -doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

24. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

26. Podľa článku 1 písm. j/ a k/ základného nariadenia na účely tohto nariadenia: j/ „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva; k/ „pobyt“ znamená prechodné bydlisko. 27. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

28. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe evidovaný trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde osoba zvyčajne býva, na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/ 97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú v zmysle čl. 11 ods. 1

30. Kasačný súd vo vzťahu k výkladu pojmu „bydlisko“ poukazuje tiež na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/ 2004, týkajúce sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát. Správna komisia uviedla, že je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala

32. K posúdeniu stability zamestnania však kasačný súd konštatuje, že sa nestotožňuje s názorom žalovanej, pokiaľ ide o závery o stabilite pracovnej situácie v zahraničí. Pod pojmom „stabilita“ je potrebné predovšetkým rozumieť určitú stálosť, nemennosť, sústavnosť, trvalosť.

Podľa názoru kasačného súdu však pracovná situácia sťažovateľa reprezentovaná opakovanými pracovnými pomermi uzatvorenými na dobu určitú v kontexte so skutočnosťou, že žalobca po návrate na Slovensko nemal istotu ďalšieho zamestnania v podobe pracovnej zmluvy na ďalšie obdobie, podstatu stability nespĺňala. Tak ako bola pracovná situácia žalobcu doposiaľ preukázaná, nemôže spĺňať požiadavku plynúcu z čl. 11 ods. 1 písm. b) bod i/ vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého je potrebné (okrem iného) zohľadniť aj situáciu dotknutej osoby vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy (obdobne rozsudky sp. zn. 9Sžsk/6/2021, sp. zn. 7Ssk/28/2022, sp. zn. 7Ssk/107/2023).

Jeho ubytovanie v zahraničí tak bolo viazané na dĺžku trvania pracovného pomeru. Jeho bytovú situáciu v zahraničí preto nemožno vyhodnotiť ako stabilnú. Takéto ubytovanie priamo závislé od existencie pracovného pomeru nesvedčí v prospech dlhodobého usadenia sa v danej krajine.

ako predpokladá článok 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, prichádza do úvahy až v prípade získania neuspokojivých výsledkov vykonaného dokazovania vo vzťahu k článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Až potom sú správne orgány povinné postupovať podľa článku 11 ods. 2 menovaného nariadenia, a teda zisťovať samotný úmysel dotknutej osoby, jej pohnútky a dôvody, ktoré ju viedli k tomu, aby odišla do iného štátu, na ktorý sa vzťahuje právny rámec koordinačných nariadení, tiež dôvody, ktoré ju motivovali, aby v takom štáte zostala pracovať a pohnútky, ktoré ju viedli k návratu na Slovensko.

36. Kasačný súd však vyhodnotil ako nedôvodnú námietku sťažovateľa, že žalovaná nemala oprávnenie sama, bez súčinnosti príslušnej inštitúcie Slovinska, hodnotiť kritériá podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná slovinská inštitúcia usúdila, že bydlisko sťažovateľa bolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo v Slovinsku. Nakoľko však k takému rozporu nedošlo, žalovaná mohla hneď zvoliť priamu aplikáciu kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1. V tomto smere kasačný súd odkazuje na rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 1Sžso/26/2016 a sp. zn. 7Sžsk/92/2022. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd námietku týkajúcu sa nevykonania vypočutia sťažovateľa v správnom konaní. Tu sa kasačný súd plne stotožňuje s názorom uvedeným v rozhodnutí správneho súdu, kedy aj v spojení s preventívnymi opatreniami proti šíreniu vírusového ochorenia, nebolo nutné sťažovateľa vypočuť. 37. Obiter dictum dáva kasačný súd žalovanej do pozornosti, že judikatúra SD EÚ, v ktorej bol podaný výklad k ustanoveniam nariadenia č. 1408/71, bola zohľadnená v novom nariadení č. 883/04. V základnom nariadení tak boli zohľadnené aj závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 17.02.1977 Silvana Di Paolo proti Office national de ľemploi, C-76/ 76. Toto rozhodnutie je stále aplikovateľné, pričom je vždy potrebné dôsledne prihliadať na konkrétny skutkový stav veci. 38. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil podľa § 462 ods. 2 SSP tak, že zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie za účelom opätovného vyhodnotenia centra záujmov sťažovateľa podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a vydania nového, riadne odôvodneného rozhodnutia. 39. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 2 SSP tak, že ako úspešnému účastníkovi mu kasačný súd priznal právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania na krajskom a kasačnom súde v celom rozsahu. 40. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.