6Ssk/102/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: I.. I. H., narodený X. I. XXXX, bytom Š.. H.. M. XXXX/ X, I., právne zast.: JUDr. Ing. Martinou Kiseľovou, advokátkou, so sídlom v Martine, Pavla Mudroňa 26, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 28. novembra 2017, č. 45058-3/ 2017-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 18. januára 2023, č. k. 14Sa/42/2022-81, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I.

461/2003 Z. z.“) tak, že samostatne zárobkovo činnej osobe - žalobcovi - zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. decembra 2010. Krajský súd pritom vychádzal zo záväzného právneho názoru vysloveného Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd alebo „kasačný súd“) v?skoršom rozsudku zo dňa 24. ?augusta 2022, sp. zn. 7Sžsk/35/2020 (ďalej aj „skorší rozsudok“).

3. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalobca bol v rozhodnom čase držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore: rádiológia, číslo licencie: L1A/ZA/0422/05 (ďalej len „licencia L1A“) vydanou Slovenskou lekárskou komorou dňa 27. septembra 2005 a z titulu držby licencie L1A bol v intenciách právneho názoru veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo dňa 24. novembra 2020, sp. zn. 1Vs/3/2019 (ďalej aj „1Vs/3/2019“), v spojení s?rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zo dňa 30. novembra 2021, č. k. IV. ÚS 610/2021-22 (ďalej aj „IV. ÚS 610/2021“), považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu (ďalej aj „SZČO“) podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení k 31. decembru 2010.

2010. 4. Ďalej dôvodil, že nebolo rozhodujúce, či tento presahujúci príjem bol dosiahnutý v súvislosti s držbou licencie L1A, výkonom licencie L1A, alebo išlo o príjem žalobcu dosahovaný z inej činnosti. V zmysle záverov citovaných rozhodnutí, povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý a § 179 ods. 1 písm. b) v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/ 2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení k 31. decembru 2010 nie je posudzovať príjmy lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení k 31.

k 31. decembru 2010. Za nerelevantný preto považoval žalobný dôvod žalobcu, že z licencie L1A nedosahoval žiaden príjem. 5. Krajský súd vychádzajúc tak zo záverov najvyššieho správneho súdu v skoršom rozsudku, na ktoré poukázal v?odôvodnení napadnutého rozsudku, nezistil v žalobou napadnutom rozhodnutí žalovanej, či v jeho vydaniu predchádzajúcom postupe správnych orgánov, žiadne pochybenie spôsobujúce nezákonnosť rozhodnutia. Z?uvedených dôvodov tak žalobu v?zmysle § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú.

6. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 22. februára 2023. Kasačnú sťažnosť podal z dôvodu upraveného v § 440 ods. 1 písm. g) SSP. 7. Žalobca mal za to, že správny súd nesprávne posúdil otázku jeho statusu SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom k 31. decembru 2010, ktorý súd odvodzoval iba od držby licencie L1A. S poukazom na uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 18. februára 2009, sp. zn. 10Sžsk/33/2017, a rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu zo dňa 30. apríla 2019, sp. zn. 1Vs/1/2019 (ďalej aj „1Vs/1/2019“), ktoré vo vzťahu k posudzovaniu tejto otázky ponúklo odlišné stanovisko, argumentoval, že samotná držba licencie L1A bez toho, aby boli splnené aj ďalšie podmienky, nemôže napĺňať status SZČO. Ďalej uviedol, že licenciu L1A od jej vydania nevyužíval na dosahovanie svojich príjmov a svoje príjmy ako SZČO dosahoval výlučne na podklade licencie L1B. Závery krajského súdu v napadnutom rozsudku o tom, že žalobca mal v rozhodujúcom období postavenie SZČO z titulu vydanej licencie L1A, ktorej bol držiteľom, a zároveň mal ako SZČO dosahovať príjmy na podklade tejto licencie, nepovažoval preto za správne. Podľa názoru žalobcu je racionálne požadovať od Sociálnej poisťovne, aby táto pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia lekára v zmysle § 178 ods.1 písm. a), bod 1 v spojení s § 21 ods.1 zákona č. 461/2003 Z. z. posudzovala príjmy poistenca - lekára osobitne vo vzťahu k licencii L1A a skúmala, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú aj príjmami lekára považovaného za SZČO v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/ 2003 Z. z. 8. V súvislosti s rozdielnosťou v názoroch ohľadom totožnej právnej otázky, ktoré veľký senát najvyššieho súdu vyslovil v rozhodnutiach sp. zn. 1Vs/1/2019 a 1Vs/3/2019, žalobca poukázal na nabúranie princípu právnej istoty. Vyzdvihol časový aspekt postúpenia veci na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, ku ktorému došlo len po piatich mesiacoch od pôvodného rozhodnutia veľkého senátu 1Vs/1/2019. Argumentoval, že za taký krátky čas sa nemohlo na totožnej právnej veci nič meniť a nedošlo ani k zmene rozhodnej právnej úpravy, a preto opakované postúpenie rovnakej právnej veci, bez akejkoľvek zmeny skutkových okolností, považoval za arbitrárne konanie v rozpore s princípom právnej istoty. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 podľa jeho názoru neprispelo k zjednoteniu rozhodovacej činnosti a nebolo ani podporené stanoviskom generálneho prokurátora, ktoré tento zaujal v súvislosti s predchádzajúcim rozhodnutím veľkého senátu 1Vs/1/2019. 9. Navrhol, aby najvyšší správny súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

IV.

14. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal?kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 15. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 16. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 17. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v?sociálnych veciach. 19. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 20. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 28. novembra 2017, č.

21. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že - rozhodnutím zo dňa 30. júna 2016, č. 11504-1/2016-MT, prvostupňový správny orgán, pobočka žalovanej, rozhodol, že žalobcovi ako SZČO nezaniklo povinné nemocenské poistenie a?povinné dôchodkové poistenie dňa 31. ?marca?2010 [keďže aj po 31. marci?2010 bol naďalej držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ktorá zakladá status SZČO na účely sociálneho poistenia a?zároveň príjem žalobcu z?podnikania a?z?inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou za rok 2008 bol vyšší ako zákonom stanovená hranica]; - o podanom odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 25. ?januára 2017, č. 23982-2/2017-BA, tak, že odvolanie zamietla v?celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie pobočky žalovanej zo dňa 30.

?decembra 2010; - o podanom odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 28. novembra 2017, č. 45058-3/2017-BA, tak, že odvolanie zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie pobočky žalovanej zo dňa 24. apríla 2017; - proti uvedenému rozhodnutiu sa žalobca bránil podaním správnej žaloby - uznesením zo dňa

V ďalšom konaní bolo úlohou žalovanej tento dátum opätovne ustáliť so zreteľom na to, že § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení je ustanovením špeciálnym vo vzťahu k ods. 1 a 2 § 21 tohto zákona.]; - žalovaná podala proti uvedenému rozsudku kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší správny súd rozsudkom zo dňa 24. augusta 2022, sp. zn. 7Sžsk/35/2020, tak, že rozsudok krajského súdu zo dňa 27. februára 2020, č. k. 23Sa/4/2018, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie [Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch rozhodla správne v intenciách právneho názoru veľkého senátu najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 v spojení s uznesením ústavného súdu IV. ÚS 610/2021, keď dospela k záveru, že žalobcovi ako SZČO zaniklo povinné nemocenské poistenia a povinné dôchodkové poistenie až dňa 31. decembra 2010, a nie dňa 31. marca

22. V podanej kasačnej sťažnosti žalobca opätovne otvoril otázku posudzovania jeho statusu ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 z dôvodu držby licencie L1A (bez jej reálneho využívania na dosiahnutie príjmov) v súvislosti so zánikom povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ku dňu 31. decembra 2010.

23. Nedôvodné sú aj námietky žalobcu o tom, že je povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia poistenca - lekára skúmať a posudzovať príjmy poistenca osobitne vo vzťahu k licencii L1A. Najvyšší správny súd opätovne poukazuje na závery veľkého senátu 1Vs/3/2019, na ktoré v danej súvislosti odkázal aj vo svojom skoršom rozsudku:

alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do?31. ?decembra?2010. 24. Je teda možné zhrnúť, že žalovaná nebola povinná vo vzťahu k žalobcovi skúmať, z?čoho konkrétne mu plynuli príjmy vykázané v daňovom priznaní za roky 2008 a 2009 ako príjmy z

25. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že v danej veci bol porušený princíp právnej? istoty, v tejto súvislosti je treba pripomenúť, že podľa čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s § 5 ods. 1 SSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. O? otázkach, ktoré sú predmetom tohto konania, urobil právne závery veľký senát najvyššieho súdu rozsudkom 1Vs/3/2019, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho?súdu záväzný (§ 466 od. 3 SSP) a ktorý je podkladom pre ustálenie rozhodovacej praxe v totožných otázkach. Ak teda správny súd formuloval svoje rozhodnutie so zreteľom naň, nemohlo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty v danej veci. Uvedený rozsudok veľkého senátu najvyššieho súdu nahradil pôvodné rozhodnutie veľkého senátu vydané k danej problematike (1Vs/1/2019), čo je v ňom explicitne vyjadrené. 26. Záverom najvyšší správny súd? poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo?veci Atanasovski proti bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko zo dňa 14. januára 2010, č. 36815/03, podľa ktorého vývoj judikatúry sám o sebe nie je v rozpore s výkonom spravodlivosti, keďže neschopnosť zachovať dynamický a vývojový prístup by mohol byť prekážkou reformy alebo zlepšenia. Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že požiadavka právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní nezahŕňa právo na jednotnosť judikatúry (čo neskôr zdôraznil v rozsudku Nejdet Şahin and Perihan Şahin proti Turecku zo dňa 20. októbra 2011, č. 13279/05). 27. Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší správny súd námietky žalobcu proti rozsudku krajského súdu považoval za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 28. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v?tomto konaní úspech nemal, ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v?spojení s?§?167 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanej ich nepriznal z?dôvodu, že nedošlo k naplneniu predpokladu plynúceho z § 467 ods. 1 SSP v?spojení s § 168 SSP. 29. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.