6Ssk/103/2023

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd") v poradí prvým, kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 1. októbra 2019, č. k. 29Sa/3/2019 zrušil rozhodnutie žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD1/SOC/2018/10467/LM zo dňa 7. septembra 2018 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie") a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

2. Po vrátení veci najvyšším súdom krajský súd rozhodol v poradí druhým, kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa 25. mája 2021, č. k. 29Sa/29/2020 tak, že druhostupňové rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší správny súd v zrušujúcom rozsudku okrem iného uviedol, že „[. . .] v predchádzajúcom rozhodnutí detailne zdôvodnil, v čom je právne posúdenie veci zo strany krajského súdu nesprávne, a na základe akých skutočností dospel k záveru, že správne orgány v dostatočnej miere zistili skutkový stav pre rozhodnutie vo veci a svoje závery aj v náležitej miere argumentačne podložili. [Najvyšší správny súd] sa vyjadril aj k dôvodom, pre ktoré považoval závery posudkových lekárov oboch stupňov za komplexné, úplné, presvedčivé, vnútorne konzistentné a vychádzajúce z podkladov, ktoré riadnym spôsobom vyhodnotili." K vade, ktorú krajský súd videl v nedostatočne zistenom skutkovom stave (v správe H..

činnosti správnych orgánov a bolo podrobené súdnemu prieskumu, pričom správnosť jej určenia vyplýva aj z vysloveného záväzného právneho názoru [najvyššieho súdu]. Preto najvyšší správny súd konštatoval v zrušujúcom rozsudku, že „[.

. .] považuje za potrebné zdôrazniť, že túto jeho neskoršiu interpretáciu jeho predchádzajúcich odborných záverov, obsiahnutých v náleze zo dňa 23. mája 2018, nie je možné považovať za spôsobilú privodiť zmenu skutkového stavu, nakoľko ako už bolo konštatované vo vzťahu k správe H.. B. H.j, aj táto bola vyhodnotená posudkovými lekármi oboch stupňov a skúmanie správnosti ich postupu už bolo predmetom rozhodovacej činnosti správnych orgánov a bolo podrobené aj súdnemu prieskumu.

4. Krajský súd v poradí tretím, kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa 23. februára 2023, č. k. 29Sa/4/2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok") postupom podľa § 190 SSP správnu žalobu žalobkyne zo dňa 14. novembra 2018 zamietol. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vychádzal zo záväzného právneho názoru vysloveného najvyšším správnym súdom v zrušujúcom rozsudku a zo záväzného právneho názoru vysloveného v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžsk/121/2019 zo dňa 26. augusta 2020.

U. L. (klinického psychológa), H.. B. H.F_ (klinickej logopedičky) a posudkových lekárov H.. Z. L. (ktorý vypracoval posudok č. BB2/2018/22985 zo dňa 6. júna 2018), H.. U. P. (ktorá vypracovala posudok č. UPS/US1/SSVOPPK PC/SOC/2018/10513 zo dňa 3. septembra 2018). Tieto osoby navrhla vypočuť za účelom preukázania spornosti záverov posudkových lekárov, preukázania, že maloletá X. má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, resp. k rozdielnej interpretácii záverov posudkovými lekármi. Krajský súd odvolávajúc sa na záväzný právny názor najvyššieho správneho súdu konštatoval, že napriek tvrdeniu H.. U. L. o dezinterpretácii jeho záverov posudkovými lekármi, resp. obsahu správy H.. B. H., sú závery posudkových lekárov komplexné, úplné, presvedčivé, vnútorne konzistentné a vychádzajúce z podkladov, ktoré riadnym spôsobom vyhodnotil. Krajský súd v tomto kontexte tiež uviedol, že pokiaľ žalobkyňa mienila doplnením dokazovania preukázať spornosť záverov posudkových lekárov, poukazuje krajský súd na závery najvyššieho správneho súdu, v zmysle ktorých sa otázkou správnosti určenia diagnózy v

U. L. zo dňa 17. mája 2021, nie je možné vyhodnotiť ako majúce za následok podstatnú zmenu skutkového stavu zakladajúcu dôvod na odklon od vysloveného záväzného právneho názoru najvyššieho správneho súdu. Rovnako vo vzťahu k záverom klinického psychológa H.. U. L. zo dňa 17. mája 2021 najvyšší správny súd zdôraznil, že túto jeho neskoršiu interpretáciu jeho predchádzajúcich odborných záverov obsiahnutých v náleze zo dňa 23. mája 2018 nie je možné považovať za spôsobilú privodiť zmenu skutkového stavu, nakoľko tak ako bolo konštatované vo vzťahu k správe H.. B. H., aj táto bola vyhodnotená posudkovými lekármi oboch stupňov a skúmanie správnosti ich postupu už bolo predmetom rozhodovacej činnosti správnych orgánov a bolo podrobené aj súdnemu prieskumu.

žaloby. 7. S ohľadom na vyššie spomínané, krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podstatnom rekapituluje závery kasačného súdu v zrušujúcom rozsudku ako aj v predchádzajúcom rozsudku zo dňa 26. augusta 2020, sp. zn. 7Sžsk/121/2019.

. .] označené rozhodnutia sú správnemu súdu známe (a boli správnemu súdu známe už v čase vyhlásenia rozsudkov správneho súdu zo dňa 01. októbra 2019 a zo dňa 25. mája 2021) a vzhľadom na dátum ich prijatia boli nepochybne známe aj kasačnému súdu, ktorý však vyslovil pre správny súd záväzný právny názor, od ktorého sa správny súd odchýliť nemôže.

8. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že jej náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebola úspešná. Rovnako krajský súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky (výnimočnosť situácie).

9. Proti napadnutému rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa kasačnú sťažnosť zo dňa 21. apríla 2023, pričom ako dôvod kasačnej sťažnosti označila ustanovenia (i) § 440 ods. 1 písm. g) (tvrdiac, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a (ii) § 440 ods. 1 písm. f) SSP (tvrdiac, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). 10. Žalobkyňa v kasačnej sťažnosti v podstatnom opakovane spochybňovala (i) závery súdov týkajúcich sa nespornosti záverov lekárskych správ a záverov posudkov lekárov úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a žalovaného, pričom jej nebolo zrejmé, prečo nedošlo k vykonaniu navrhovaných výsluchov, poukazovala tiež na doplňujúce vysvetlenie H.. L. vo vzťahu k svojím záverom; (ii) postavenie posudkových lekárov úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pričom namieta, že ak sú ich závery sporné, žalobkyňa má právo na súdnu ochranu a podať vo veci správnu žalobu; uvádza tiež, že súd nemá slúžiť ako „obhajca" záverov posudkových lekárov, takýmto postojom znemožňuje žalobkyni uskutočňovať jej procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces; (iii) závery krajského súdu vo vzťahu k (ne)aplikácii žalobkyňou spomínanej judikatúry ESĽP. 11. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 3. mája 2023 vyjadril žalovaný, ktorý v podstatnom uviedol, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale súdom posudzujúcim iba právne otázky napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. Úlohou správnych súdov nie je rozhodnúť vo veci samej a nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale posúdiť zákonnosť týchto rozhodnutí. Vo vzťahu k vyjadreniam H.. U. L. a k správe H.. B. H. poukázal na závery najvyššieho správneho súdu v odôvodnení zrušujúceho rozsudku v bodoch 38 a 39, s ktorým sa plne stotožňuje a ktoré boli prevzaté aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne súvisiacim s rozsudkami ESĽP žalovaný uviedol, že § 131 SSP nie je možné interpretovať tak, že ide o všeobecnú záväznosť judikatúry ESĽP, ale rozhodnutie ESĽP je záväzné v rozsahu, že konkrétnym skutkovým dejom v individuálnom prípade bolo porušené určité právo. Má za to, že uvádzané rozhodnutia nesúvisia s prípadom prejednávaným v tejto veci. 12. Žalobkyni bolo vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti doručené dňa 23. mája 2023 na vedomie.

13. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podala sťažovateľka (žalobkyňa) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

15. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 16. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zrušil druhostupňové rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný ako odvolací správny orgán postupom podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Týmto rozhodnutím prvostupňový správny orgán postupom podľa

17. Ako vyplýva z konštatačnej časti tohto rozsudku (viď body 1 a 2 vyššie), kasačný súd v prejednávanej veci rozhodoval už dvakrát, keď prvýkrát rozhodnutím sp. zn. 7Sžsk/121/ 2019 zo dňa 26. augusta 2020 rozsudok krajského súdu č. k. 29Sa/3/2019 z 1. októbra 2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a druhýkrát zrušujúcim rozsudkom rozsudok krajského súdu zo dňa 25. mája 2021, č. k. 29Sa/29/2020 opätovne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

18. K námietke žalobkyne spočívajúcej v neuskutočnení ňou navrhovaného výsluchu najvyšší správny súd odkazuje na závery krajského súdu (bod 33 napadnutého rozsudku), s ktorými sa plne stotožňuje, a ktoré vychádzajú zo záväzného právne názoru najvyššieho správneho súdu vyjadreného v zrušujúcom rozsudku. Tieto najvyšší správny súd opakovane zhrnul aj v konštatačnej časti tohto rozsudku (body 3 a 5). V kontexte predmetnej námietky a pre úplnosť najvyšší správny súd dodáva, že subjektom, ktorý určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná je súd, nie účastník konania (§ 5 ods. 8 druhá veta SSP). Dokazovanie sa dopĺňa v prípade, ak nie je skutkový stav dostatočne zistený. V predmetnej veci kasačný súd v oboch svojich zrušujúcich rozsudkoch konštatoval nespornosť stanovenej diagnózy, ako aj to, že medzi závermi posudkových lekárov neboli zistené rozpory a títo sa v dostatočnom rozsahu vyrovnali so všetkými relevantnými skutočnosťami a z obsahu posudkov je zrejmá aj ich úvaha, na základe ktorej dospeli k uvedenému záveru.

19. Na základe vyššie uvedeného nemožno konštatovať nevyhnutnosť ďalšieho dokazovania, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo opakovane podrobené súdnemu prieskumu a kasačný súd opakovane vyhodnotil, že skutkový stav bol dostatočne zistený, posudky boli vnútorne konzistentné a rozhodnutia riadne odôvodnené. Zároveň aj v rámci konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, krajský súd postupoval správne, keď zamietol návrh žalobkyne na uskutočnenie výsluchu dotknutých lekárov a posudkových lekárov, pričom tento svoj postup riadne zdôvodnil (bod 5 vyššie). Žalobkyňa síce má právo na súdnu ochranu, a teda právo obrátiť sa na súd, aby o jej veci rozhodol, nemá však zákonný nárok na to, aby tento súd rozhodol podľa jej predstáv a prianí. Samotná skutočnosť, že nesúhlasí so záverom krajského súdu (alternatívne so závermi kasačného súdu) sama osebe nemôže zakladať porušenie jej práva na spravodlivý proces. Najvyšší správny súd riadne preskúmal postup krajského súdu v tomto kontexte a dospel k záveru, že tento jej dal priestor na to, aby sa mohla k veci vyjadriť, a taktiež jej toto právo nebolo odopreté ani počas administratívneho konania,

zdôvodnené. Súdy sú povinné svoje rozhodnutia založiť na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci. To však neznamená, že musia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (či vykonať všetky účastníkom navrhované dôkazy), ale len na tie, ktoré majú pre danú vec podstatný význam, resp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Keďže v prejednávanej veci bolo opakovane konštatované, že základná otázka (určenie diagnózy) je nesporná, najvyšší správny súd nevzhliadol žiadny ďalší dôvod na to, aby krajský súd pristúpil k výsluchu navrhovaných svedkov a vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil námietku žalobkyne ako nedôvodnú.

Najvyšší správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ide o fakultatívne určenie, resp. ustanovenie znalca súdom, pričom tento sa vyjadruje k medicínskej otázke, ktorá je predmetom konania na súde. Naopak v prejednávanej veci išlo o posudkovú činnosť lekárov úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a žalovaného, ktorá je regulovaná právnymi predpismi, pričom súd v tomto kontexte neurčuje, ktorí z možných posudkových lekárov úradu práce, sociálnych vecí a rodiny či žalovaného vydá posudok, ktorého závery sú súčasťou rozhodnutia tohto úradu. S poukazom na § 6 ods. 1 zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení najvyšší správny súd opakovane konštatuje, že orgánom príslušným na posudzovanie dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu dieťaťa je úrad práce, sociálnych vecí a rodiny príslušný podľa trvalého pobytu alebo prechodného pobytu oprávnenej osoby s tým, že konkrétne je toto posudzovanie zverené posudkovým lekárom, ktorí na základe predložených odborných lekárskych nálezov

Správny orgán rovnako ako najvyšší správny súd nemôže sám posudzovať odborné otázky medicínskeho charakteru, ktoré sú podkladom pre ustálenie záveru o dlhodobo nepriaznivom zdravotnom stave vyžadujúcim si osobitnú starostlivosť, tým pádom sa musí spoliehať a vychádzať z lekárskych posudkov, ktoré vyhotovujú lekári príslušného správneho orgánu.

21. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobkyne voči napadnutému rozsudku krajského súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku.

23. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.