6Ssk/106/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:8021200070.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- PO-4Sa/4/2021
- IČS
- 8021200070
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: E. Z., nar.: XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/X, XXX XX F., právne zastúpeného advokátkou JUDr. Vlastou Pastorkovou, so sídlom Strojárska 3998, Snina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom: Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 26. novembra 2020, č. 44267-6/2020-.BA, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. marca 2023, č. k. 4Sa/4/2021-58, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. marca 2023, č. k. 4Sa/4/2021-58 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Napadnutý rozsudok
1. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č. k. 4Sa/ 4/2021-58 zo dňa 15. marca 2023 zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 26. novembra 2020, č. 44267-6/2020-BA (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“), spolu s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Humenné, zo dňa 23. januára 2020, č. 646/2020-HE-DvN a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.
2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Humenné zo dňa 23. januára 2020, č. 646/2020-HE-DvN, vyslovujúce, že podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Základné nariadenie“) žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalovaná preskúmavané rozhodnutie odôvodnila tým, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy.
Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Holandska a Nórska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Žalovaná mala za to, že so zreteľom na všetky dostupné informácie, údaje osvedčené navrhovateľom a informácie získané v konaní výsluchom navrhovateľa, nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho zamestnania v členskom štáte EÚ za zachované na území Slovenskej republiky.
3. Krajský súd vo svojom rozsudku poukázal na skutočnosť, že medzi účastníkmi konania bol sporný výklad čl. 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku, kedy sa za štát bydliska na účely aplikácie čl. 61 Základného nariadenia nepovažuje štát výkonu zárobkovej činnosti, ale štát, kde si zamestnanec zachoval bydlisko v zmysle čl. 11 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“), t. j. v danom prípade Slovenská republika, čo by znamenalo, že aj keď žalobca pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy, bolo by možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia, ale len v prípade preukázania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území Holandska. Bolo preukázané, že žalobca mal v Holandsku iba prechodné bydlisko z pracovných dôvodov, keďže sa na území Slovenskej republiky nemohol zamestnať. Jediným cieľom jeho pôsobenia bolo vyriešenie finančnej situácie.
Priateľku mal na Slovensku, kde študovala a nemohla sa presťahovať do Holandska. V Holandsku prechodne býval u rodičov. Na Slovensku investoval finančné prostriedky zarobené v Holandsku do bytu, v ktorom žije s partnerkou a ich spoločným dieťaťom. Podľa názoru správneho súdu táto pre posúdenie veci podstatná skutočnosť nebola zo strany správnych orgánov v potrebnom rozsahu správne posúdená a vyhodnotená, keďže aj podľa správneho súdu logicky nasvedčovala úmyslu žalobcu zachovať si bydlisko v Slovenskej republike, zabezpečiť si finančné prostriedky na ďalšie fungovanie rodiny na Slovensku. Konštatoval, že vlastníctvo nehnuteľnosti je jedna zo skutočností, ktorú je v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) Vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska dotknutej osoby v celkovom kontexte so všetkými skutočnosťami podľa čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia.
4. Krajský súd konštatoval, že z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by došlo k jednotným stanoviskám dotknutých inštitúcií sociálneho zabezpečenia Holandska a Slovenska o určení bydliska žalobcu. Žalovaná preto nesprávnym postupom posudzovala centrum záujmov žalobcu, keď vychádzala z toho, že bydliskom žalobcu v čase jeho zamestnania a poistenia na území iného členského štátu bolo územie Holandska.
Podľa názoru správneho súdu je nepostačujúce, ak žalovaná konštatovala, že holandská inštitúcia nereagovala na písomnú žiadosť žalovanej, a že nevzniesla námietky voči záverom žalovanej vo veci posúdenia bydliska žalobcu a z toho sama žalovaná vyvodila, že s posúdením žalovanej holandská inštitúcia súhlasí. Žalovaná iba formálne vyhodnotila skutkové okolnosti, ktoré mala k dispozícii z formulára U002 zo dňa 25.11.2019. Žalovaná sa dôsledne nezaoberala skutočnosťou, že všetky pracovné pomery boli len sezónneho charakteru uzatvorené na dobu určitú, a taktiež dostatočným spôsobom nevyhodnotila dôvody odchodu žalobcu z Holandska.
5. V neposlednom rade krajský súd uviedol, že žalovaná a ani jej organizačná zložka dostatočným spôsobom neskúmali na jednej strane pohnútky odchodu žalobcu do zahraničia a dôvody jeho práce mimo územia SR, a na druhej strane ani jeho pohnútky a dôvody vlastníctva nehnuteľnosti na území SR. Správny súd tak dal do pozornosti právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 7Sžsk3/2021 z 21.04.2021.
6. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel k názoru o nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok jeho dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.
Rozhodnutie žalovanej spolu s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Humenné zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. 7. Žalovanej uložil v ďalšom konaní povinnosť riadne zistiť skutkový stav, vykonať potrebné dokazovanie a posúdiť otázku rodinných väzieb a okolností, ktoré spôsobili, že žalobca odišiel za prácou do Holandska a na základe akých dôvodov sa vrátil na územie SR.
8. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a priznal úspešnému žalobcovi právo na plnú náhradu trov konania.
II. Kasačná sťažnosť
9. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 10. Namietala, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a súčasne sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP). 11. Žalovaná uviedla, že podľa všetkých zistených dostupných informácií nachádzajúcich sa v spisovej dokumentácii žalobca na Slovensku nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti určenej na bývanie. Žalobca počas návratov zo zahraničia býval na Slovensku v byte u rodičov v Snine, kde býval po návrate na Slovensko spoločne s družkou a dcérou. Zarobené finančné prostriedky v zahraniční žalobca investoval do prestavby bytu, ktorý plánujú rodičia naňho previesť. Uvedené však bolo nevyhnutné vyhodnotiť komplexne s prihliadnutím na všetky zistené skutočnosti. Táto skutočnosť spolu s dĺžkou pobytu žalobcu v zahraniční, stabilnou pracovnou a rodinnou situáciou v Holandsku, prioritnou a opakujúcou sa orientáciou na zahraničný pracovný trh od roku 2015, spoločným pobytom s rodičmi, sestrou a družkou v Holandsku, primeranou bytovou situáciou v zahraničí, krátkodobou pracovnou históriou na Slovensku, daňovou povinnosťou v Holandsku, nepreukazujú zachovanie jeho bydliska na území Slovenska. Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by žalobca v posudzovanom období v predmetnom byte aj skutočne pravidelne býval, čo vzhľadom na jeho prácu na území Holandska ani prakticky nebolo možné. 12. Ďalej poukázala na to, že žalobca sa zdržiaval na území Holandska opakovane 4,5 roka (s prerušením) spolu s osobami, ktoré možno považovať za najbližších príbuzných žalobcu - a to svojím otcom, ktorý sa zdržiava na území od roku 2008, matkou a sestrou, ktoré sa zdržiavajú v Holandsku od roku 2013 a taktiež s družkou, ktorá sa na území Holandska zdržiavala od roku 2018 do apríla 2019. Žalobca v Holandsku zdieľal spoločnú domácnosť spolu s najbližšími osobami - rodičmi, sestrou a družkou v rodičovskom dome, ktorý si zakúpili rodičia v roku 2017; zvolením uvedeného územia a stabilizovaného bývania v spoločnej domácnosti, kde trávil väčšinu času mimo svoje pôvodné rodinné prostredie na Slovensku, čím oslabil svoje individuálne väzby na Slovensko. Zhodnotením bytovej situácie žalobcu v posudzovanom období tak žalovaná konštatovala, že svedčí v prospech jeho bydliska v Holandsku.
13. Sťažovateľka v súvislosti s názorom krajského súdu, ktorý žalovanému vytýka nesprávny procesný postup, keď vychádza z toho, že bydliskom žalobcu v čase zamestnania bolo Holandsko, poukázala na list č. 44267-2/2020-BA zo dňa 29.04.2020, ktorým oslovila príslušnú holandskú inštitúciu a požiadala ju o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas jeho zamestnania na území Holandska. Nakoľko príslušná holandská inštitúcia nereagovala na predmetnú písomnú výzvu, žalovaný opäť listom zo 17.09.2020 urgoval vyjadrenie s tým, že uviedol, že ak príslušná holandská inštitúcia nesúhlasí s úsudkom žalovaného, že bydlisko žalobcu bolo v predmetnom období na území Holandska, nech voči uvedenému vznesie námietky do 31.10.2020. Holandská inštitúcia nevzniesla námietky voči záverom žalovaného vo veci posúdenia bydliska žalobcu nevzniesla. Nakoľko nedošlo k rozdielnym stanoviskám príslušných inštitúcií vo veci určenia bydliska žalobcu, žalovaný zvolil priamu aplikáciu kritérií stanovených v článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Poznamenal, že Základné nariadenie ani Vykonávacie nariadenie neobsahujú nástroje na vynútenie súčinnosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na bod 14 novšieho rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 7Ssk/103/2021 zo dňa 25.10.2022. Žalovaný zastáva názor, že správny orgán dôkladne posúdil zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky a z dôvodu účelnosti, rýchlosti a hospodárnosti konania nepovažoval za nevyhnutné predvolať žalobcu a duplicitne overovať skutočnosti, ktoré mu už boli známe. Žalovaný má za to, že nadobudnutie nehnuteľnosti na Slovensku po návrate zo zahraničia žiadnym spôsobom nesvedčí o zachovaní bydliska žalobcu na Slovensku počas výkonu zárobkovej činnosti v Írsku. Aj stabilný pracovný pomer žalobcu po dobu šiestich rokov preukazuje vytvorenie jeho bydliska na území Írska. 14. V súvislosti s kasačnou námietkou podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP poukázala na rozsudky NS SR a NSS SR a na rozsudky krajských súdov, v ktorých sa súdy aj v prípade preukázania slabších väzieb účastníka konania so štátom jeho zamestnania, stotožnili s názorom žalovanej vo veci posúdenia bydliska dotknutej osoby. 15. Na základe uvedených skutočností žalovaná navrhla podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 16. Kasačná sťažnosť bola doručená žalobcovi na vedomie 26.04.2023.
III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačnú sťažnosť podal účastník konania včas, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) preskúmal vec v rozsahu kasačnej sťažnosti a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 18.
Podľa § 6 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
19. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom
súde. 20. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
21. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 22. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
23. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 26. novembra 2020, č. 44267-6/2020-BA, ktorým táto postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Humenné, zo dňa 23. januára 2020, č. 646/ 2020-HE-DvN vo veci nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti.
24. V danom prípade bolo potrebné posúdiť najmä to, či žalovaný orgán verejnej správy pri svojom rozhodovaní postupoval zákonným spôsobom tak, aby bol naplnený účel zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom v čase jeho rozhodovania (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“), či bolo dodržané Základné a Vykonávacie nariadenie, a či žalobca bol, tak ako tvrdil, ukrátený na svojich právach. Podstatou súdneho konania je skutková otázka, či žalovaná dostatočne ustálila pojem „bydlisko žalobcu“ zo zistení v prejednávanej veci.
25. Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., v znení platnom v rozhodnom období, z poistenia v nezamestnanosti sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytuje dávka v nezamestnanosti. 26. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
27. Podľa čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
28. Podľa čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
29. Podľa čl. 65 ods. 2 Základného nariadenia; úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
30. Podľa čl. 65 ods. 5 Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
31. Podľa čl. 11 ods. 1, 2 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje Základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (1).
Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
32. Podľa čl. 1 písm. j/ Základného nariadenia, na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 33. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal za preukázané, že: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné v zmysle § 13 ods. 1 písm. f) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti zaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa
06.07.2019, žalobca na predpísanom tlačive dňa 30.09.2019 požiadal o dávku v nezamestnanosti a v uvedený deň urobil aj vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, z ktorého vyplýva: prvý odchod do členského štátu EÚ 02/2015, mesiac a rok návratu 07/2019, pravidelnosť návratov a dĺžka pobytu na území SR počas pobytu posledného zamestnania v členskom štáte EÚ 3x ročne na cca 2 týždne, spôsob dochádzania na územie SR vlastným autom, názor posledného zamestnávateľa, pracovný pomer - na dobu určitú - sezónny charakter práce, dôvod ukončenia pracovného pomeru - uplynutie trvania pracovnej zmluvy; rodinná situácia - počas pobytu v inom členskom štáte EÚ so mnou zdržiaval/a v členskom štáte EÚ mama, otec a družka; bytová situácia v členskom štáte EÚ - počas pobytu v inom členskom štáte EÚ som býval s viacerými osobami v rodinnom dome v Holandsku od roku 2017; na území SR som počas návratov z členského štátu EÚ býval u rodičov, v Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné, bola so žalobcom dňa 23.01.2020 podľa § 189
zákona č. 461/2003 Z. z. spísaná zápisnica za účelom ústneho vypočutia vo veci posúdenia jeho centra záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti na území Holandska, Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné, dňa 23.01.2020 vydala rozhodnutie č.: 646/2020-HE- DvN, ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti nepriznala, na odvolanie žalobcu žalovaná ako druhostupňový (odvolací) správny orgán tu preskúmavaným rozhodnutím odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 23. 01.2020, krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že správne orgány nepostupovali procesným predpisom predpokladaným spôsobom, keď tieto neskúmali na jednej strane pohnútky odchodu žalobcu do zahraničia a dôvody jeho práce mimo územia SR a na druhej strane ani jeho pohnútky a dôvody vlastníctva nehnuteľnosti na území SR.
Správne orgány sa mali tiež dostatočným spôsobom zaoberať aj pohnútkami a dôvodmi návratu žalobcu na územie SR, a to vo vzájomných súvislostiach. 34. Na úvod najvyšší správny súd poukazuje na to, že podľa článku 61 ods. 1 a 2 Základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred ich zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Holandsku majú zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti
zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia pojem „bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t.j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely tohto nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle článku 1 písm. j/ v spojení s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok C-90/97 Swaddling, body 28 a 29). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.
35. V predmetnej veci bolo preukázané, že žalobca ako osoba vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z., t.j. podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.
Nebolo tiež sporné, že v zmysle vyplneného Vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov v spojení s jeho výsluchom uskutočneným dňa 23.01.2020 sa žalobca zdržiaval v Holandsku od februára 2015 do júla 2019, t.j. cca 4 roky a 3 mesiace; v uvedenom období bol ešte od 12.09.2016 do 15.12.2016 v Nórsku (3 mesiace). Počas pobytu v Holandsku mal 5 zamestnaní, posledné trvalo od 17.01.2019 do 05.07.2019 ako robotník na farme - skleníkové záhradníctvo. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú a bol ukončený výpoveďou zamestnanca z dôvodu návratu na Slovensko. V súvislosti s posudzovaním rodinnej situácie sa žalobca na území Holandska zdržiaval spolu s rodičmi, sestrou a družkou. Otec je v Holandsku od roku 2008, mama spolu so sestrou od roku 2013, družka od roku 2018 do apríla 2019.
K bytovej situácii bolo preukázané, že žalobca počas pobytu v Holandsku býval spolu s rodičmi, sestrou a družkou v rodičovskom dome v Holandsku (rodičia si tam kúpili dom). Počas návratov a po návrate z Holandska býva v byte rodičov v Snine, kde predtým bývali, býva spolu s družkou a dieťaťom, ktoré sa narodilo 25.11.2019. Z obsahu žalobcom vyplnených listín vyplynuli ďalšie skutočnosti, konkrétne, daňové a odvodové povinnosti si plnil na území Holandska, nakoľko tam bol zamestnaný; zamestnanie si počas pobytu v Holandsku na území Slovenska nehľadal; plánuje sa na Slovensku usadiť s rodinou natrvalo; zarobené peniaze v zahraničí investoval do prestavby bytu, rodičia plánujú byt prepísať na žalobcu.
36. Vzhľadom na tieto v správnom konaní preukázané skutočnosti najvyšší správny súd podporuje záver správnych orgánov, že centrum záujmov žalobcu v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti sa nachádzalo v Holandsku. Samotná skutočnosť, že žalobca zarobené peniaze v Holandsku preinvestoval do prestavby bytu, ktorý plánujú rodičia naňho prepísať, ešte nepostačuje na prijatie záveru o tom, že centrum záujmov zostalo žalobcovi zachované na Slovensku. Za tohto stavu potom na prijatie záveru o zachovaní centra záujmov žalobcu vo vzťahu k Slovenskej republike museli pristúpiť ďalšie zásadné skutočnosti podporujúce tvrdenie žalobcu. Za podstatnú najvyšší správny súd v predmetnej veci vyhodnotil tú skutočnosť, že žalobca počas celej rozhodnej doby okrem troch mesiacov, kedy sa zdržiaval v Nórsku, býval v Holandsku spolu s rodičmi, sestrou a družkou v rodičovskom dome v Holandsku, ktorý si tam rodičia kúpili a tú skutočnosť, že počas návratov a po návrate z Holandska býva spolu s družkou a dieťaťom, ktoré sa narodilo v novembri 2019 v byte rodičov
v Snine. Takisto aj úmysel žalobcu, že chce zotrvať na Slovensku pre prejednávanú vec nebol relevantný, keďže postup podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia (kladúci dôraz na úmysel osoby) prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade, pokiaľ i pri zvážení kritérií uvedených v odseku tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016). Navyše úmysel žalobcu je v zmysle článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia rozhodujúci len vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade rozdielneho stanoviska. V predmetnej veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu príslušnou holandskou inštitúciou a žalovanou.
Holandská inštitúcia bydlisko žalobcu neposudzovala. Nakoľko k takémuto rozporu nedošlo, volila žalovaná priamu aplikáciu kritérií stanovených v článku 11 ods. 1. V tomto smere najvyšší správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2018, sp. zn. 1Sžso/26/2016, bod 30 a 31. K evidencii trvalého pobytu žalobcu na Slovensku najvyšší správny súd uvádza, že trvalý pobyt v ponímaní vnútroštátneho (zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky v registri obyvateľov Slovenskej republiky) nemožno stotožňovať s pojmami „bydlisko“ a „pobyt“ v zmysle úniovom, nakoľko trvalý pobyt má skôr charakter evidenčný, neodzrkadľujúci realitu.
37. Najvyšší správny súd na rozdiel od názoru krajského súdu dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené, stotožňuje sa so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Ako správne žalovaná uviedla, z článkov 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie (tu na území Holandska) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku.
Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy zásadná.
V predmetnej veci bolo zo strany správnych orgánov riadne a dostatočne preukázané, že počas výkonu zamestnania v Holandsku si žalobca bydlisko na Slovensku nezachoval. Pokiaľ krajský súd spochybnil správnymi orgánmi vykonané dokazovanie k rozhodnutiu v danej veci, rozhodol nesprávne, nakoľko správne orgány pri ustálení skutkového stavu vychádzali primárne z príslušného vyhlásenia žiadateľa na účel posúdenia zachovania centra záujmov a výsluchu žalobcu, ktorý sa uskutočnil pred prvostupňovým správnym orgánom dňa 23.01.2020 v Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné.
38. Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalovaná poukázala v kasačnej sťažnosti, nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, tak ako to predpokladá § 440 ods. 1 písm. h/ SSP. Najvyšší správny súd poznamenáva, že každú jednu žiadosť o dávku v nezamestnanosti je potrebné posudzovať prísne individuálne so zreteľom na osobitosti tej ktorej prejednávanej veci.
39. Z dôvodov uvedených vyššie, najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g/ SSP zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
40. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP). 41. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne správny súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).
42. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 30. apríla 2024