6Ssk/108/2022

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) v poradí druhým rozsudkom z 19.05.2022, č. k. 6S/70/2021 - 113 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 09.02.2021, č. SPSČ-PO3-2021/ 000292-008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým tento podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) zamietol rozklad žalobcu podaný proti prvostupňovému rozhodnutiu - Personálnemu rozkazu Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 324 z 13.01.2016 (ďalej aj „personálny rozkaz“), ktorým bol žalobca prepustený

I. Š., vyznačil výšku pokuty iba 20 eur a zvyšných 20 eur si neoprávnene ponechal. Žalovaný rozhodoval opätovne po tom, čo bolo jeho prvé rozhodnutie z 26.05.2016, č. KM-OLVS-19/2016/OPK, ktorým zamietol rozklad žalobcu z 07.02.2016 ako oneskorene podaný, na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30.09.2020, sp. zn. 2Sžk/36/ 2018, ktorým zmenil v poradí prvý rozsudok krajského súdu z 24.10.2017, sp. zn. 5S/144/2016, zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie.

3. V úvode právneho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd vyzdvihol verejnoprávnu povahu vzťahu príslušníka PZ k štátu a inštitút služobnej prísahy, ktorého obsahom je taktiež absolútny záväzok dodržiavať právne predpisy.

Vo vzťahu k plneniu služobných povinností zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších ako ustanovení iných zákonov. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sž 118/2002, sp. zn. Sžo NS 53/03 a tiež sp. zn. 2Sžo/159/2008. 4. Ďalej dôvodil, že služobný pomer príslušníkov PZ nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je typickým pomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru a nárokov s tým súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov, ktorá sa vyhýba implementácii zmluvných prvkov do vzťahov, ktoré sú založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru, pre ktoré je charakteristické jednostranné rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o právach a povinnostiach príslušníkov. Príslušné ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z. je potrebné vykladať s ohľadom na osobitný charakter služobného

5. Podľa krajského súdu, vzhľadom na skutočnosť, že zodpovednosť policajtov je širšieho rozsahu a posudzuje sa prísnejšie, čo zodpovedá ich spoločenskému postaveniu, bolo by v príkrom rozpore s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere zotrval policajt, ktorý sa dopustil protiprávneho konania spočívajúceho v porušení svojich základných povinností. Počas výkonu služby sa má príslušník PZ správať v zmysle zákonných ustanovení a interných predpisov PZ a zároveň, počas celého trvania štátnej služby musí policajt spĺňať aj podmienky jeho prijatia do štátnej služby určené v ustanovení § 14 zákona č. 73/1998 Z. z., pričom jednou z takýchto podmienok je spoľahlivosť. Za spoľahlivého sa nepovažuje policajt, ktorý podľa iných skutočností nedáva záruku riadneho výkonu štátnej služby.

Nemožno vyžadovať od správneho orgánu, aby uviedol vo výroku všetky podrobnosti týkajúce sa vzniku, zmeny alebo zániku práv, ktoré sú predmetom rozhodnutia. K tomuto účelu je určené odôvodnenie rozhodnutia, ktoré vysvetľuje výrok. Výrok personálneho rozkazu bol formulovaný jasne a dostatočne určite a zrozumiteľne a žalobca z neho mohol bezpečne a bez pochybností poznať výsledok predmetného konania. Potvrdzuje to i kvalifikovaná správna žaloba žalobcu, z ktorej je evidentné, že bol oboznámený s dôvodmi jeho prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ, so skutkovými zisteniami a s ich právnou kvalifikáciou. 7. Ďalej sa krajský súd stotožnil s názorom žalovaného, že požiadavka zodpovedného prístupu príslušníka policajného zboru k rešpektovaniu právnych predpisov vyplýva z jeho právneho postavenia ako aj z úloh, ktorými sa zúčastňuje na plnení funkcií štátu, a preto sa vyžaduje ich dodržiavanie a predpokladá sa, že každý príslušník PZ v rámci svojho postavenia ich bude príkladne a striktne rešpektovať tak, ako sa k tomu zaviazal v služobnej prísahe.

Súdu neprislúcha, aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v otázke naplnenia obsahu právne neurčitého pojmu „porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom“ uvedenú v § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., pretože by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží. Z § 27 ods. 2 SSP vyplýva, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

zabezpečil vlastné dôkazy, zápisnice o výsluchoch viacerých osôb na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci, pričom všetky tieto osoby boli riadne poučené a po vypočutí svojím podpisom potvrdili pravdivosť svojich výpovedí. Výpovede osôb z trestného konania netvorili podklad pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Na rozdiel od trestného konania, v ktorom sa žalobcovi preukazovalo priame finančné obohatenie sa, v konaní o prepustení zo služobného pomeru sa dospelo k záveru, že žalobca nekonal v úmysle získať priamy finančný prospech, ale so zámerom pozitívne skresliť svoje služobné výsledky, na čo by mohla v budúcnosti eventuálne nadväzovať nepriama výhoda. Žalobcovou povinnosťou bolo uviesť tak v evidenčnej karte vodiča Š., ako aj v zázname zo služby zo dňa 24.02.2015, údaje v súlade so skutočnosťou, čo však neučinil, a preto nepriznané finančné prostriedky si žalobca, hoci dočasne a s vopred plánovaným úmyslom ich využitia na zlepšenie svojich výsledkov, ponechal. Nič na tom nemení ani fakt, že dňa 13.04.2015 ich v súlade so svojím zámerom vykázal na neexistujúcu a v blokovom konaní neriešenú osobu.

správne. 10. O trovách konania rozhodol podľa § 168 ods. 1 SSP, keď procesne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne dôvodne vynaložené trovy nevznikli, žiadne si neuplatnil a ide o orgán štátnej správy.

11. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorej dôvody vymedzil tým, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Navrhol, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové správne rozhodnutie zruší a žalobcovi voči žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu

legislatívou. Konkrétne v podanej kasačnej sťažnosti namietal, že: nadriadený sa prvýkrát mohol dozvedieť dôvod prepustenia v súlade s ustanovením § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe už 20.11.2015, keďže v tento deň bolo doručené a zaevidované na OR PZ v Košiciach - okolie hlásenie OISV ÚIS SKIS MV SR o vznesení obvinenia žalobcovi

dňa 23.11.2015 bolo síce hlásenie vyšetrovateľa v rámci OR PZ Košice-okolie postúpené na odbor poriadkovej polície a toho istého dňa 23.11.2015 bol uložený záväzný pokyn o začatí konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru, pričom následne dňa 26.11.2015 začal nadriadený na základe hlásenia zo SKIS MV SR konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, avšak dôvod prepustenia bol nadriadenému doručený už dňa 20.11.2015, a teda lehota na rozhodnutie o prepustení a zároveň doručenie prepustenia skončila dňa 20.01.2016;

14. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a kasačnú sťažnosť v zmysle § 461 SSP zamietol. Plne súhlasil s výrokom napadnutého rozsudku, pričom s argumentáciou a právnym názorom žalobcu vyjadreným v kasačnej sťažnosti sa nestotožnil. Zároveň trval na svojom písomnom vyjadrení k podanej žalobe, ktoré bolo zaslané krajskému

III. Právne odôvodnenie

16. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného z 09.02.2021, č. SPSČ-PO3-2021/000292-008, ktorým tento podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie - personálny rozkaz o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ.

18. Podľa § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. (účinného do 31.12.2015) o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť.

20. Podľa § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený na predpísanom tlačive a predkladá ho bezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru.

Tento zákon upravuje aj právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a?skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby (ďalej len "príslušník informačnej služby"), príslušníkov Národného bezpečnostného úradu (ďalej len "príslušník bezpečnostného úradu") a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (§ 1 ods. 1 ods. 2).

23. Nosnou kasačnou námietkou žalobcu bolo nesplnenie podmienok prepustenia zo služobného pomeru v zmysle ustanovenia § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. účinného v čase začatia konania o prepustení, resp. v čase zistenia skutočností nadriadeným, keďže rozhodnutie o prepustení bolo žalobcovi doručené až po márnom uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty. Práve nesprávny výklad predmetného ustanovenia, pokiaľ ide o okamih začatia plynutia lehoty na rozhodnutie a doručenie rozhodnutia o prepustení, mal podľa názoru žalobcu spôsobiť nesprávne právne posúdenie veci v jeho neprospech, prekročenie lehoty a následne aj nezákonnosť prepustenia.

Vymedzenie žalobných bodov, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy za nezákonné, je jednou z najdôležitejších náležitostí správnej žaloby [§ 182 ods. 1 písm. e) SSP].

25. Nad rámec uvedeného však kasačný súd dodáva, že tento žalobcom vymedzený sťažnostný bod, ktorým namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, by nemohol obstáť. Je potrebné v prvom rade poukázať na to, že nadriadeným podľa ustanovenia. § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. je minister vnútra, keďže iba on je oprávnený rozhodovať o prepustení zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) cit. zákona, a ktorému začína plynúť subjektívna lehota na vydanie rozhodnutia podľa § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. po predložení spracovaného návrhu na prepustenie zo služobného pomeru.

Rovnako získanie relevantných overiteľných informácií o dôvodoch prepustenia možno považovať za kvalifikované zistenie v zmysle zákona. Za okamih zistenia porušenia služobnej prísahy, vyžadovaný v zákone, nepostačuje okamih zistenia takéhoto porušenia, ale aj dostatočne zistený súhrn poznatkov o skutočnostiach, ktoré sú mu vytýkané, a to orgánom určeným vo vnútornej štruktúre PZ na prešetrenie sťažností na príslušníkov PZ (porov. rozsudok najvyššieho súdu SR z 10.09.2015, sp. zn. 4Sžo/66/2014).

Koniec dvojmesačnej subjektívnej lehoty uvedenej v § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z., v ktorej bolo potrebné rozhodnutie žalobcovi doručiť, je ohraničený dátumom 23.02.2016. 27. Pokiaľ ide o dĺžku subjektívnej lehoty, najvyšší správny súd sa ďalej zaoberal tvrdením žalobcu o tom, že sa na daný prípad neuplatnil zákon, ktorý bol účinný v čase začatia konania o prepustení, ale žalovaný pravdepodobne účelovo aplikoval zákon po novele, ktorým sa predĺžila dvojmesačná lehota na rozhodnutie a doručenie rozhodnutia na súčasnú šesťmesačnú

Subjektívna dvojmesačná lehota na rozhodnutie a doručenie rozhodnutia o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ bola zachovaná. 28. Žalobca v kasačnej sťažnosti ďalej namietal, že jeho zamestnávateľ nevyužil možnosť jednotlivých možností potrestania príslušníka a zároveň neprimerane zneužil možnosť výkladu hrubého porušenia služobnej disciplíny v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. K danej námietke kasačný súd uvádza, že v zákone č. 73/1998 Z. z. zákonodarca explicitne nedefinuje, čo pokladá za porušenie prísahy alebo zvlášť závažné porušenie služobnej povinnosti [uvedené ustanovenie je možné považovať za právnu normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou], a tak prenechal správnemu orgánu príslušnému na konanie, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností (porov. rozsudok najvyššieho súdu SR z 23.11.2017, sp. zn. 7Sžo/26/2016).

V jednom prípade označil za priestupcu cudzinca, ktorého sa nepodarilo stotožniť. Žalobca sám doznal aj skresľovanie služobných výsledkov, keď pokutu uloženú jednému priestupcovi v evidencii vykázal v nižšej hodnote a rozdiel vypísal v inom dni v bloku na cudzinca (pričom cudzinci nie sú v evidencii centrálne vykazovaní), čím sledoval vylepšenie výsledkov svojej služobnej činnosti v dňoch, keď žiadne výsledky nemal a tým aj lepšie hodnotenie, ktoré môže mať vplyv na výšku priznávaných odmien.

Tento zámer žalobca dňa 13.04.2015 realizoval, keď evidenčne bez reálneho podkladu vyznačil udelenie blokovej pokuty fiktívnemu cudzincovi. Predmetné posúdenie v rámci správnej úvahy žalovaného podľa názoru kasačného súdu nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, predovšetkým s ohľadom na to, že každý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním a profesiou má svojím správaním byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom, z čoho vyplýva aj jeho postavenie v spoločnosti. Na činnosť PZ sú kladené vyššie nároky, a to nielen počas priameho výkonu štátnej služby, ale aj mimo nej. Kasačný súd opätovne zdôrazňuje, že hlavnou úlohou PZ je chrániť záujmy spoločnosti, a s tým sú spojené aj vyššie nároky na činnosť jeho príslušníkov.

32. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné a kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol. 33. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP). Žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona vyplýva len v prípade, ak náhradu dôvodne vynaložených trov konania možno spravodlivo požadovať, čo podľa najvyššieho správneho súdu v danej veci nebolo splnené (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta prvá SSP).

V Bratislave dňa 31. januára 2024