6Ssk/11/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:4022200070.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Nitre
- Sp. zn. 1. inštancie
- 23Sa/11/2022
- IČS
- 4022200070
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: E. G., narodený X. I. XXXX, bytom U. XX, R. P., právne zastúpený: JUDr. Petrom Bojdom, advokátom, so sídlom Fraňa Mojtu 43, Nitra, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29 augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 53606-2/2021-BA zo dňa 7. decembra 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sa/ 11/2022-62 zo dňa 15. augusta 2022, takto
rozhodol:
Kasačná sťažnosť sa zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania
1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 15. augusta 2022, č. k. 23Sa/11/2022-62 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu v sociálnej veci, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 53606-2/2021-BA zo dňa 7. decembra 2021 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „druhostupňové rozhodnutie“), ktorý postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Nové Zámky (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 8590/2021-NZ-DnV zo dňa 22. septembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán, s odkazom na ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) bodu 5 zákona
č. 461/2003 Z. z., § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“ alebo „základné nariadenie“), rozhodol, že žalobca nemá nárok na
dávku v nezamestnanosti. 2. Správne orgány v podstatnom odôvodnili svoje rozhodnutie tým, že (i) žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 1. júla 2021. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Nové Zámky dňa 3. augusta 2021; (ii) v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 1. júla 2017 do 30. júna 2021, žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, čím nesplnil základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti; (iii) žalobca bol poistený v nezamestnanosti v Nemecku od 26. júna 2014 do 15. augusta 2016 a od 1. septembra 2017 do 30. júna 2021; dôvodom ukončenia pracovného pomeru v Nemecku bola výpoveď daná zamestnancom (žalobcom); (iv) žalobca sa podľa Vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov (ďalej len „vyhlásenie“) zdržiaval na území Nemecka od júna 2014 do júla 2021, t. j. viac ako 7 rokov; (v) žalobca pred odchodom do Nemecka bol v Slovenskej republike naposledy
zamestnaný od 15. apríla 2009 do 31. júla 2014; na území Nemecka mal dva pracovné pomery, naposledy od 1. augusta 2016 do 30. júna 2021 u zamestnávateľa Sovereing Courier GmbH; (vi) žalobca bol v Nemecku bez blízkych osôb, na Slovensku má matku a sestru, navštevoval ich dva až trikrát ročne v dĺžke jeden až dva týždne; (vii) žalobca na Slovensku nevlastní nehnuteľnosť na bývanie, počas návratov býval spolu s matkou v jej rodinnom dome; (viii) žalobca bol zamestnaný na území Nemecka a daňové povinnosti si plnil na tomto území.
3. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospeli prvostupňový správny orgán a žalovaný k záveru, že dĺžka prítomnosti žalobcu na území členského štátu EÚ (v Nemecku) viac ako sedem rokov a (vyššie opísaná) situácia žalobcu (teda najmä, že stabilne pracoval v Nemecku a platil si daňové povinnosti na území Nemecka) jednoznačne preukazujú, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca v Nemecku nezachoval, a preto mu nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.
4. Druhostupňové rozhodnutie napadol žalobca správnou žalobou, o ktorej krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Krajský súd vec posúdil a aplikujúc ustanovenia § 13 ods. 5 a § 104 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 1 písm. j), čl. 61 a čl. 65 nariadenia č. 883/2004 ako aj čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 987/2009“ alebo „vykonávacie nariadenie“) dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
V podstatnom pritom vychádzal zo skutočností, ktoré sú podrobnejšie opísané v bode 2 vyššie. 5. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ustálil, že v konaní nebolo sporným, že žalobca v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 1. júla 2017 do 30. júna 2021 na území Slovenskej republiky nepreukázal
žiadne doby poistenia v nezamestnanosti. Rovnako tak nebolo sporným, že žalobca v posudzovanom období pracoval na území iného členského štátu Európskej únie - v Nemecku. Za zásadnú právnu otázku potom vymedzil posúdenie, či v danom prípade správne orgány dospeli k správnemu záveru, že nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, t. j. dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území
Nemecka do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti žalobcu. Pre posúdenie uvedenej skutočnosti bolo rozhodujúce zodpovedanie otázky, či žalobca v posudzovanej veci preukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.
6. Podstatu právneho posúdenia krajský súd vyjadril v bode 37 napadnutého rozsudku slovami: „V posudzovanej veci správny orgán I. stupňa vo svojom rozhodnutí náležite vyhodnotil žalobcom predložené dôkazné prostriedky, na základe čoho ustálil, že nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. O odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná napadnutým rozhodnutím, ktorým potvrdila prvoinštančné rozhodnutie dôvodiac, že žalobca si v predmetnom prípade vytvoril centrum svojich záujmov počas posledného zamestnania na území Nemecka. Podkladom rozhodnutí orgánov verejnej správy boli listiny tvoriace administratívny spis žalovanej, ktorá posúdila celkovú dĺžku pobytu žalobcu a stabilitu zamestnania na území Spojeného kráľovstva s prioritnou orientáciou na pracovný trh za silnejšie, ako ostatné skutočnosti, ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku.
Správne orgány pritom vychádzali predovšetkým zo žalobcom predložených tlačív, dokumentov a vyhlásenia žalobcu. Všetky tieto dôkazné prostriedky boli pre žalovanú kľúčové pri posudzovaní, či žalobca preukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania žalobcu na území iného členského štátu
Európskej únie. Súd poukazuje na popísaný skutkový stav, z ktorého žalovaná vychádzala pri rozhodovaní a ktorý v plnom rozsahu korešponduje s obsahom administratívneho spisu. V prejednávanom prípade bolo preukázané, že žalobca sa počas výkonu poslednej zárobkovej činnosti v Nemecku dlhodobo zdržiaval (viac ako 7 rokov), býval v prenajatom byte. Žalobca v Nemecku trávil pracovný aj mimopracovný čas, mal stabilnú pracovnú situáciu, keď u zamestnávateľa Sovereign Courier Gmbh, kde pracoval od 01. 08. 2016 do 31. 06. 2021 na dobu neurčitú a pracovný pomer bol ukončený zo strany žalobcu. V Nemecku platil taktiež zákonné odvody i dane. Žalovaná adekvátne vyhodnotila uvedené skutkové okolnosti - dĺžku prítomnosti žalobcu na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 987/2009 a situáciu žalobcu - čl. 11 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 987/2009, ktoré mala k dispozícii z predložených dokumentov a správne dospela k záveru, že žalobca si centrum záujmov počas posledného zamestnania vytvoril v Nemecku.“.
7. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel krajský súd k záveru, že orgány verejnej správy oboch inštancií postupovali v prejednávanej veci v intenciách citovaných právnych predpisov, náležitým spôsobom zistili skutkový stav a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver. Uviedol, že preskúmavané rozhodnutie plne zodpovedá súčasnej rozhodovacej praxi súdov [poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10Sžsk/5/2016 zo dňa 13. decembra 2017 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30. januára 2018].
O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, podľa ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
8. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 16. novembra 2022, pričom dôvody kasačnej sťažnosti vymedzil odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP (krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. h) SSP (krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu). 9. Žalobca kasačnú sťažnosť v podstatnom odôvodnil tým, že (i) do Nemecka išiel pracovať iba preto, aby získal finančné prostriedky potrebné na rekonštrukciu rodinného domu jeho matky; (ii) v Nemecku býval v prenájme sám a neudržiaval blízke vzťahy so žiadnymi inými osobami; (iii) rodinné a iné blízke vzťahy mal iba na území Slovenskej republiky; (iv) prakticky celú svoju dovolenku trávil na Slovensku; (v) poukázal na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 9Sžso/35/2012 a 9Sžso/11/2015 tvrdiac, že pri posudzovaní miesta bydliska je potrebné skúmať i ďalšie okolnosti, napr. charakter zamestnania (v jeho prípade dočasný) alebo úmysel žalobcu (v jeho prípade získanie finančných prostriedkov a následný návrat na Slovensko). 10. Žalobca žiadal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 11. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 29. novembra 2022 vyjadril žalovaný. V podstatnom uviedol, že napadnutý rozsudok krajského súdu považuje za vecne správny a zákonný. Odvolal sa na svoju skoršiu argumentáciu obsiahnutú v súdnom spise. Poukázal na rozsiahlu judikatúru najvyššieho súdu ako aj najvyššieho správneho súdu vzťahujúcu sa na obdobné veci. Záverom navrhol, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. 12. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 6. decembra 2022 na vedomie.
III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
III. A Procesný postup kasačného súdu
13. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 14. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 15. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 16. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol správnu žalobu žalobcu. Závery odôvodňujúce takýto postup sú vyjadrené v bode 1 až 7 vyššie.
III. B Aplikovateľné právne predpisy
17. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
18. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom
súde. 19. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
20. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 21. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
22. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 23.
Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a) započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b) vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.
24. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 25. Podľa článku 1 písm. k) základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko.
26. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h) základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti. 27. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
28. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. 29. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. 30. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 31. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 32. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 33. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
III. C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia
34. V prejednávanej veci bolo pri aplikácii vyššie uvedených právnych noriem rozhodné posúdiť správnosť záveru správnych orgánov a krajského súdu, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca v Nemecku nezachoval, a preto mu nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.
35. Najvyšší správny súd po vyhodnotení v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov žalobcom vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov prijatých krajským súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.
36. Na úvod, najvyšší správny súd poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Nemecku môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenska zachoval
bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Zároveň platí, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku.
37. Vzhľadom na skutočnosti sumarizované v bode 2 vyššie, ktoré boli v správnom konaní preukázané, najvyšší správny súd podporuje záver správnych orgánov ako aj krajského súdu, že centrum záujmov žalobcu sa v relevantnom čase nachádzalo práve v Nemecku.
Na účely určenia miesta bydliska žalobcu a s tým súvisiacim centrom záujmu žalobcu, najvyšší správny súd rovnako ako žalovaný a krajský súd poukazuje na striktné podmienky, v rámci ktorých je potrebné vyhodnotiť situáciu žalobcu, a to tak, ako sú vymedzené v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.
38. Pre určenie centra záujmu žalobcu pre potreby určenia bydliska boli rozhodné tieto skutočnosti: (i) dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov (Nemecko a Slovensko) - žalobca sa na území Nemecka zdržiaval od júna 2014 do júla 2021, t. j. viac ako 7 rokov.
Na Slovensko sa žalobca vracal zvyčajne dva až trikrát do roka na obdobie jedného alebo dvoch týždňov. Uvedené tak nasvedčuje zachovaniu bydliska žalobcu v dotknutom období na území Nemecka; (ii) situácia dotknutej osoby (povaha a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva a trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy) - na území Nemecka mal žalobca dva pracovné pomery, naposledy dlhodobý pracovný pomer od 1. augusta 2016 do 30. júna 2021 u zamestnávateľa Sovereing Courier GmbH uzatvorený na dobu neurčitú.
V tejto súvislosti možno konštatovať, že v Nemecku mal žalobca stabilné pracovné miesto, čo nasvedčuje v prospech zachovania centra záujmov žalobcu v Nemecku; (iii) situácia dotknutej osoby (rodinný stav a rodinné väzby žalobcu) - žalobca bol v Nemecku bez blízkych osôb, na Slovensku má matku a sestru. Rodičia (matka) sú síce blízkymi osobami a deti voči nim majú nepopierateľné, tak právne ako aj morálne záväzky. Ostatné rodinné väzby žalobcu
majú na uvedenú skutočnosť a kritériám daným vykonávacím nariadením len zanedbateľný význam. Toto kritérium by nasvedčovalo k zachovaniu bydliska žalobcu na území Slovenska, ale len v malej miere, a to aj vzhľadom na dĺžku a frekvenciu návštev žalobcu v Slovenskej republike; (iv) situácia dotknutej osoby (vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti) - uvedené skutočnosti žalobca v relevantnej forme a obsahu netvrdil a nepreukazoval; (v) situácia dotknutej osoby (bytová situácia) - v Nemecku žalobca býval sám v podnájme; žalobca na Slovensku nevlastní nehnuteľnosť na bývanie, počas návratov býval spolu s matkou v jej rodinnom dome. Vzhľadom na povahu miesta výkonu zárobkovej činnosti v Nemecku, nebolo prakticky možné, aby v mieste svojho trvalého pobytu (Slovensko) pravidelne býval, okrem obdobia, keď sa na územie Slovenska vracal dva až trikrát ročne na obdobie jedného až dvoch týždňov, čo v porovnaní so zvyšným obdobím stráveným na území Nemecka, nemožno hodnotiť ako prevažujúce a v prospech zachovania bydliska na území Slovenska; (vi) situácia dotknutej osoby (daňová situácia) - daňové povinnosti si žalobca plnil v Nemecku (táto
skutočnosť nebola sporná). 39. Okrem vyššie uvedených kritérií ustanovených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia sa najvyšší správny súd zaoberal aj ďalšími skutočnosťami, ktoré žalobca uviedol v správnej žalobe, resp. v kasačnej sťažnosti. Žalobca namietal, že žalovaný a obdobne aj krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnili charakter jeho zamestnania v Nemecku, ktorý mal
byť dočasný. V tejto súvislosti najvyšší správny súd poukazuje na skutočnosť, že ostatný pracovný pomer žalobcu bol uzavretý na dobu neurčitú, pričom trval cca päť rokov, čo tvrdeniu o jeho dočasnosti nenasvedčuje. Skutočnosť, že tento pracovný pomer sa skončil na základe prejavu vôle žalobcu nie je pre posúdenie jeho dočasnosti v zásade relevantná. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný a obdobne aj krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnili úmysel žalobcu, ktorým malo byť výlučne získanie finančných prostriedkov pre potreby rekonštrukcie rodinného domu matky a jeho následný návrat na Slovensko. Čo sa týka zohľadnenia úmyslu žalobcu v otázke jeho centra záujmov, najvyšší správny súd konštatuje, že uvedené by bolo možné zohľadniť až v prípade situácie predpokladanej článkom 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Úmysel osoby však vychádza z objektívnych skutočností a okolností, nestačí len vyhlásenie osoby, že určitý štát považuje za svoje bydlisko alebo ho zaň chce mať.
Pričom je prirodzené, že osoba má bližšie väzby na štát, v ktorom sa narodila, ku ktorému môže cítiť isté puto, napríklad aj kvôli rodine/rodinnému zázemiu, resp. perspektíve použitia finančných prostriedkov, to však nevylučuje, že jej bydlisko sa nachádza v inom členskom štáte.
40. Záverom najvyšší správny súd poukazuje na to, že krajský súd a rovnako aj žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia jasne a zrozumiteľne dali odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou.
41. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči napadnutému rozsudku krajského súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku.
42. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP.
43. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 27. júna 2024