6Ssk/11/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: A. D., nar. XX. S. XXXX, bytom L. H. X/X, XXXX L., W., zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, so sídlom advokátskej kancelárie Sibírska 4, 831 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo SEĽUZ-4-68-2/2016-OdSP zo dňa 18. októbra 2016, o výsluhový dôchodok, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-7Sa/56/ 2016-44 zo dňa 15. decembra 2023, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I.

Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žiadosťou zo dňa 31. mája 2016 žalobca požiadal Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia (ďalej len „VÚSZ“) o priznanie výsluhového dôchodku. Dávku žiadal priznať spätne od 12. októbra 1988. VÚSZ rozhodnutím č. VÚSZ-53011-3-BA/2016 z 20. júla 2016 podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. konanie o priznanie výsluhového dôchodku zastavil, pretože v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. VÚSZ v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia II zároveň uviedol, že práve rozhodnutím č. VÚSZ-53011-3-BA/2016 z 25. februára 2016 podľa § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“) výsluhový dôchodok žalobcovi nepriznal z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok na jeho priznanie (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie I“).

Prvostupňový správny orgán tiež uviedol, že od 01. mája 1998 sociálne zabezpečenie vojakov upravoval zákon č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 114/1998 Z.z.“), pričom v prípade žalobcu neboli splnené hmotnoprávne podmienky na priznanie dávky výsluhového zabezpečenia podľa ustanovenia zákona č. 114/1998 Z.z. Prvostupňové rozhodnutie I bolo žalobcovi doručené 02. marca 2016, no napriek výslovnému poučeniu uvedenému v predmetnom rozhodnutí, že odvolanie proti nemu je možné podať písomne v lehote 15 dní od jeho doručenia, žalobca zaslal odvolanie oneskorene. Žalovaný listom č. SEĽUZ -4-30-2/2016-OdSP z 20. mája 2016 žalobcovi oznámil, že jeho odvolanie nebolo podané včas, a preto prvostupňové rozhodnutie I nadobudlo právoplatnosť, a to dňa 18.

Bolo taktiež konštatované, že vo veci nebol zistený ani dôvod na nariadenie obnovy konania podľa § 62 a ani dôvod na uplatnenie preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 65 ods. 1 Správneho poriadku, nakoľko v predmetnom prípade nedošlo k porušeniu zákona.

53011-3-BA/2016 z 20. júla 2016 (pozn. súdu vyššie označené ako prvostupňové rozhodnutie II) následne uviedol, že skúmal, či sú splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia o zastavení konania stanovené v § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku, pričom dospel k záveru, že boli splnené všetky hmotnoprávne a procesné podmienky (totožnosť účastníka konania - žalobcu, totožnosť predmetu konania - o výsluhový dôchodok, existencia právoplatného rozhodnutia - právoplatné prvostupňové rozhodnutie I a vo veci nenastala podstatnejšia zmena skutkového stavu - skutkové okolnosti prípadu žalobcu v čase posudzovania jeho žiadosti z 12. októbra 2015 a následne z 31. mája 2016 sa nezmenili) na postup podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku. 3. Žalovaný, ako odvolací orgán, rozhodnutím číslo:

Z výkazu doby trvania služobného pomeru na účely výsluhového zabezpečenia a evidenčného listu zvýhodnenej započítateľnej leteckej služby vojaka z povolania podľa služobného predpisu Fin-6-1 mal za preukázané, že žalobca vykonával vojenskú službu vrátane zvýhodnene započítanej doby 21 rokov, 2 mesiace a 23 dní. Dospel taktiež k záveru, že s ohľadom na relevantnú právnu úpravu služobný pomer žalobcu zanikol podľa § 25 zákona č. 76/1959 Zb. stratou vojenskej hodnosti vyslovenou rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava č. 1T 156/88 v spojitosti s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín č. To-195/88 dňom vzatia do väzby 25. júna 1988 - pri zániku služobného pomeru vojaka z povolania z dôvodu straty vojenskej hodnosti príspevok za službu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. vojakovi z povolania nepatril. Ďalej uviedol, že žalobcov služobný pomer skončil prepustením podľa § 26 ods. 2 písm. f) zákona č. 76/1959 Zb., hoci v skutočnosti s poukazom na vyššie uvedené jeho služobný pomer zanikol stratou vojenskej hodnosti dňom vzatia do väzby - v oboch

Pre upresnenie konštatoval, že zvýhodnený zápočet doby služby mal žalobca podľa údajov uvedených v jeho vojenskej knižke za výkon funkcie „starší technik pre motory“, respektíve „technik lietadla - palubný technik“, pričom na funkciu „pilot lietadla“ žalobca nikdy ustanovený nebol. Mal za to, že prvostupňový správny orgán sa v prvostupňovom rozhodnutí II vysporiadal s predpokladmi zastavenia konania v dostatočnej miere, pričom v uvedenom rozhodnutí boli aj nad rámec požiadaviek Správneho poriadku uvedené dôvody, prečo žalobcovi nevznikol nárok

Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ustálil, že jeho úlohou v danej veci nebolo preskúmanie právoplatného prvostupňového rozhodnutia I, respektíve zaoberanie sa otázkou, či žalobcovi vznikol alebo nevznikol nárok na výsluhový dôchodok, ktorá už bola zodpovedaná v spomínanom právoplatnom prvostupňovom rozhodnutí I, ale jeho úlohou bolo preskúmať a posúdiť to, či vo veci boli splnené podmienky pre vydanie prvostupňového rozhodnutia II, ktorým prvostupňový orgán zastavil konanie podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku a či sa v napadnutom rozhodnutí žalovaný riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní smerujúcimi k spochybneniu splnenia podmienok pre vydanie prvostupňového rozhodnutia II. Ďalšími námietkami žalobcu nesúvisiacimi so splnením predpokladov na zastavenie konania sa správny súd nezaoberal a považoval ich za bezpredmetné. Správny súd sa teda zameral na preskúmanie toho, či v administratívnom konaní prvostupňový orgán, ako aj žalovaný riadne a dôsledne skúmali splnenie predpokladov na zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho

opätovnej žiadosti žalobcu zo dňa 31. mája 2016, ktorou žalobca v zásade taktiež potvrdil, že konanie o jeho prvej žiadosti zo dňa 12. októbra 2015 považuje za právoplatne skončené) a v čase posudzovania žiadosti žalobcu zo dňa 12. októbra 2015 do vydania prvostupňového rozhodnutia II, respektíve napadnutého rozhodnutia sa skutkové okolnosti prípadu podstatne nezmenili (žalobca ani na výzvu správneho orgánu nepredložil žiadne nové doklady osvedčujúce jeho nárok, nenavrhol žiadne nové dôkazy ani svoje podanie zo dňa 31. mája 2016 nedoplnil).

7. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel správny súd k záveru, že orgány verejnej správy oboch inštancií postupovali v prejednávanej veci v intenciách citovaných právnych predpisov, náležitým spôsobom zistili skutkový stav a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a keďže žalobca nemal v konaní úspech a úspešnému žalovanému nevznikli také účelne vynaložené trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd žalovanému nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.

8. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 8. januára 2024, pričom dôvody kasačnej sťažnosti vymedzil odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f) SSP [správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP (správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci)]. 9. Žalobca kasačnú sťažnosť striedavo dôvodil argumentáciou smerujúcou k nespokojnosti s rozhodnutím správnych orgánov o nepriznaní výsluhového a starobného dôchodku, respektíve o nezohľadnení výkonu vojenskej služby ako podklad pre účely objektívneho výpočtu výsluhového aj starobného dôchodku. V podstatnom odôvodnil kasačnú sťažnosť tým, že uviedol, že ako účastník správneho konania žiadal o priznanie výsluhového dôchodku podľa kritérií a právnych noriem, ktoré platili v čase jeho vojenskej služby. Poukázal taktiež na §

Bol taktiež toho názoru, že si žalovaný neosvojil právny názor a ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR v obdobných sporoch, čím zjavne porušil zákon a marí nástup spravodlivosti. Žalobca tiež namietal nesprávnosť vypočítanej doby trvania služobného pomeru na účely dávok výsluhového zabezpečenia.

11. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti žalobca apeloval na právomoc súdov, súdnej moci a sudcov a osobitne ich povinnosti realizácie sudcovskej tvorby práva. S poukazom na zákonnosť a spravodlivosť každého súdneho rozhodnutia, žalobca žiadal, aby Najvyšší správny súd SR preskúmal všetky listinné dôkazy, kompletný spisový a administratívny materiál na vec sa vzťahujúci, a tiež postup žalovaného (prípadne aj Sociálnej poisťovne), ktorý ich vydaniu predchádzal, nariadil pojednávanie za priamej žalobcovej účasti.

Podľa názoru žalobcu, žalovaný „pravdepodobne nesprávne a protiprávne vyhodnotil celkovú dobu zamestnania žalobcu, ako aj doby služby I. kategórií funkcií + v dvojnásobnej výške, čo ho vážnym spôsobom diskriminuje a poškodzuje. Z odôvodnenia Rozhodnutia MO SR čís. j. SEĽUZ-4-68-2/2016-OdSP z 18.10.2016, je zrejmé, že si doteraz neosvojilo právny názor a ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR v obdobných sporoch, čím zjavne porušuje zákon, resp. marí nástup spravodlivosti.“

14. Kasačná sťažnosť bola žalovanému doručená na vedomie dňa 10. januára 2024. 15. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na to, že?žalobca vo svojom podaní neposkytuje opis rozhodujúcich skutočností ozrejmujúcich reálne vymedzenie ním definovaného sťažnostného bodu (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP), jeho podanie nespĺňa náležitosti ustanovené SSP, a?to aj napriek tomu, že je zastúpený advokátom. Žalovaný zastáva názor, že správny súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, predovšetkým riadne preskúmal splnenie podmienok pre zastavenie správneho konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku.

zamietnuť. 16. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené na vedomie dňa 31. januára 2024. 17. Sťažovateľ v stručnom vyjadrení zo?7. februára 2024 vyjadril svoje pohoršenie a znechutenie nad aroganciou moci a dôchodkovej nezodpovednosti správnych orgánov, ktoré označil za v rozpore s Ústavou SR a Listinou základných ľudských práv a slobôd.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

III. A Procesný postup kasačného súdu

19. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 20. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 21. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 22. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu zo dňa 15. decembra 2023, č. k. BA-7Sa/56/2016-44, ktorým súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného číslo SEĽUZ-4-68-2/ 2016-OdSP zo dňa 18. októbra 2016, ktorým podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-53011-3-BA/2016 z 20. júla 2016, ktorým podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku prvostupňový orgán zastavil konanie, potvrdil.

III. C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia

29. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu vychádzal kasačný súd zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré poukázal už?správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd v detailoch neopakuje, týmto na ne poukazuje a súčasne dopĺňa nasledujúce. 30. Kasačný súd mal z obsahu spisov náležite za preukázané, že žalobca žiadosťou z 31. mája 2016 požiadal Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia o priznanie výsluhového dôchodku. Dávku výsluhového dôchodku žiadal priznať spätne od 12. októbra 1988. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia rozhodnutím č. VUSZ-53011-3-BA/2016 z 20. júla 2016 podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku konanie vo veci priznania výsluhového dôchodku žalobcovi zastavil, pretože v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Tomuto rozhodnutiu predchádzalo jedno skoršie rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia z 25. februára 2016 (vyššie označené ako prvostupňové rozhodnutie I), ktorým VÚSZ žalobcovi výsluhový dôchodok podľa § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z. nepriznal. Prvostupňové rozhodnutie I bolo žalobcovi doručené 02. marca 2016 a právoplatnosť nadobudlo dňa 18. marca 2016. Z prvostupňového rozhodnutia I je tiež zrejmé, že rozkazom Veliteľa 3. leteckého školského pluku č. 50 zo dňa 3. novembra 1988 zanikol žalobcovi služobný pomer vojaka z povolania podľa § 26 ods. 2 písm. f) zákona č. 76/1959 Zb. s poukazom na trest straty vojenskej hodnosti „npor.“, ktorý uložil Vojenský obvodový súd

Prvostupňový správny orgán tak s poukazom na § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. účinného v čase prepustenia žalobcu zo služobného pomeru uviedol, že žalobca nesplnil podmienku pre priznanie dávky z dôvodu nedosiahnutia veku aspoň 40 rokov a neprepustenia zo služobného pomeru z dôvodu podľa § 26 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až e) zákona č. 76/1959 Zb.

31. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia II vydaného VÚSZ v nadväznosti na opakovanú žiadosť žalobcu o priznanie výsluhového dôchodku zo dňa 31. mája 2016, je zrejmé, že pred vydaním samotného rozhodnutia VÚSZ skúmal, či sú splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia o zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku, pričom dospel k záveru, že v prípade žiadosti žalobcu o priznanie výsluhového dôchodku zo dňa 12. októbra 2015, o ktorej bolo rozhodnuté prvostupňovým rozhodnutím I dňa 25. februára 2016 a následne ďalšej žiadosti žalobcu o priznanie výsluhového dôchodku zo dňa 31. mája 2016 existujú kumulatívne všetky podmienky, a to: (i) totožnosť v účastníkovi konania - žalobcu, (ii) totožnosť v predmete správneho konania - výsluhový dôchodok, (iii) existencia právoplatného prvostupňového rozhodnutia I a napokon (iv) neexistencia podstatnej zmeny skutkového stavu - skutkové okolnosti prípadu žalobcu v čase posudzovania jeho žiadosti zo dňa 12. októbra 2015 a následne z 31. mája 2016 sa nezmenili; na postup podľa citovaného

To-195/88; ako aj (iii) na výpis z Rozkazu veliteľa 3. leteckého školského pluku č. 50 zo dňa 3. novembra 1988. Žalovaný v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia ďalej uviedol, že žalobcovi nevznikol nárok na dávku výsluhového zabezpečenia - príspevok za službu podľa právnych predpisov platných v čase jeho prepustenia zo služobného pomeru (podľa § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb.). Nevznikol mu nárok ani na priznanie výsluhového dôchodku podľa zákona č. 328/2002 Z.z., hoci vykonal službu v trvaní 21 ukončených rokov (vrátane započítania zvýhodnenej započítateľnej doby leteckej služby žalobcu vo funkcii technika lietadla - palubného technika), a to s poukazom na § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z., podľa ktorého profesionálnemu vojakovi, ktorého služobný pomer trval viac ako 15 rokov a pri skončení služobného pomeru nesplnil podmienky priznania dávky výsluhového zabezpečenia podľa doterajších predpisov, sa dávka výsluhového zabezpečenia podľa § 38 a § 40 tohto zákona neprizná.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmal, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a?či?na?základe skutkových zistení na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.

34. Najvyšší správny súd napriek opakujúcim sa námietkam zo strany žalobcu, poukazuje obdobne, ako tak urobil už správny súd v?napadnutom rozsudku, že predmetom tohto súdneho prieskumu môže byť len druhostupňové rozhodnutie žalovaného o odvolaní žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu II, resp. samotné prvostupňové rozhodnutie II.

V?tejto časti sa stotožnil s?právnym názorom správneho súdu, a?preto naňho len poukazuje. Pre úplnosť podporne dodáva, že námietky žalobcu ohľadom prvostupňového rozhodnutia I nemajú žiadny vplyv na zákonnosť rozhodnutí preskúmavaných správnym súdom v napadnutom rozsudku a nemôžu byť predmetom posudzovania v tu prejednávanej veci, nakoľko mohli byť uplatnené včas len v konaní, ktorého výsledkom bolo samotné prvostupňové rozhodnutie I.

konania. Táto procesná prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, táto sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb (konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako správny orgán a súd v rámci súdneho prieskumu po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania a čo je dôležité, prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak bol určitý skutkový stav veci po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne.“

Správny orgán pred zastavením konania z tohto dôvodu musí skúmať, či ide o totožnosť veci. Táto je daná vtedy, ak ide o totožných účastníkov, totožnosť predmetu a rovnaký skutkový stav, pričom všetky tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne.

38. V danom prípade boli kumulatívne splnené podmienky na prijatie záveru, že nastala prekážka už raz právoplatne rozhodnutej veci a vydaním ďalšieho meritórneho rozhodnutia ohľadom totožnej žiadosti by tiež došlo k porušeniu princípu „ne bis in idem“.

Zároveň existovalo právoplatné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. VÚSZ-53011-3-BA/2016 z 25. februára 2016, ktorým VÚSZ podľa § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z. výsluhový dôchodok žalobcovi nepriznal z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok na jeho priznanie.

VÚSZ teda postupoval správne, keď konanie o druhej žiadosti žalobcu zastavil s poukazom na § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku. 40. O prekážku už raz právoplatne rozhodnutej veci by nešlo v prípade, že by nastala podstatná zmena skutkových okolností, resp. ak by vo veci nastali nové faktické skutočnosti, ktoré odôvodňujú rozhodovanie vo veci (napr. výsluhovému dôchodcovi bol priznaný výsluhový dôchodok na základe faktických podmienok X, ale medzičasom vznikli podmienky Y, ktoré odôvodňujú, aby správny orgán rozhodol o nároku na predmetnú dávku). Ďalším dôvodom pre meritórne rozhodnutie vo veci bez toho, aby išlo o „res iudicata“, by bola zmena právnej úpravy alebo podstatná zmena právneho názoru v rozhodovacej činnosti súdov z dôvodu neustále sa vyvíjajúce judikatúry. V takomto prípade by bolo na mieste opätovné posúdenie hmotnoprávnej otázky správnosti posúdenia vzniku nároku na výsluhový dôchodok žalobcu a následne rozhodnutie o ňom, čo však nie je prípad žalobcu. V tejto súvislosti kasačný súd podporne poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie v obdobnej veci, a to na rozsudok sp. zn.

42. Nad rámec, kasačný súd tiež uvádza, že vznik, trvanie a zánik nárokov na dávky sociálneho zabezpečenia správne orgány príslušné na ich rozhodovanie posudzujú podľa právnych predpisov platných a účinných v čase, kedy k vzniku, trvaniu a zániku nároku došlo. V čase skončenia služobného pomeru žalobcu sociálne zabezpečenie vojakov z?povolania upravoval zákon č. 76/1959 Zb., ktorý upravoval podmienky vzniku nároku na príspevok za službu a zákon č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 121/1975 Zb.“), ktorý upravoval podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok. Nárok na?výsluhový dôchodok, o ktorý žalobca žiadal, by mu mohol vzniknúť len za predpokladu, ak by jeho služobný pomer skončil po 1. máji 1998, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 114/1998 Z. z. o?sociálnom zabezpečení, ktorý prvýkrát zaviedol do?právneho poriadku Slovenskej republiky inštitút výsluhového dôchodku. V súčasnosti priznávanie

rozhodnúť. Z uvedeného žiadosť žalobcu o priznanie výsluhového dôchodku ako dávky výsluhového zabezpečenia bolo možné posúdiť len ako žiadosť o priznanie takých dávok výsluhového, resp. sociálneho zabezpečenia, ktoré existovali ku dňu skončenia jeho služobného pomeru. Keďže žalobca pri prepustení zo služobného pomeru dosiahol vek 33 rokov a službu v ozbrojených silách vykonal v trvaní 21 rokov, 2 mesiace a 23 dní, nárok na príspevok za službu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. mu nevznikol.

43. S ohľadom na námietku žalobcu o porušení práva na spravodlivý proces, je podľa názoru kasačného súdu napadnutý rozsudok správneho súdu presvedčivo odôvodnený a reaguje na všetky žalobné námietky žalobcu tak procesného, ako aj hmotnoprávneho charakteru.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva nepatrí ani právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Správny súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku postupoval v zmysle zákonných pravidiel a z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutkových okolností a dôkazov dospel správny súd k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav daný v prejednávanej veci aplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov. Odôvodnenie rozsudku správneho súdu, pokiaľ ide o jeho vlastnú argumentáciu, v?dostatočnej miere reflektuje na podstatné námietky uvádzané žalobcom v žalobe. Správny súd dostatočne ozrejmil vlastné úvahy pri právnom posúdení veci, pričom zohľadnil aj vyjadrenia oboch účastníkov konania. Kasačný súd preto dospel k záveru, že správny súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a?vyvodil aj

45. Záverom preto najvyšší správny súd konštatuje, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neidentifikoval dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a?relevantných právnych záverov obsiahnutých v?odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu. Tieto závery, spoločne so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, totiž vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku správneho súdu. Preto sa s?ním najvyšší správny súd v?celom rozsahu stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za správne.

Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 47. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanému bolo rozhodnuté podľa § 168 a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaný ako úspešný účastník má právo na náhradu trov kasačného konania, súd mu však náhradu nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu § 168. Žalobca ako neúspešný účastník kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP).