6Ssk/11/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: D.. O.. F. H., narodený XX. O. XXXX, bytom Z. H. XX, Z., právne zastúpený: AK JUDr. Miriam Podhradská, s.r.o., so sídlom Ambra Pietra 10645/17, Martin, proti žalovanému: Ústav na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých, so sídlom Družstevná 1611/2, Sučany, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ÚVTOSM-DK-7/14-2021 zo dňa 21. júna 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici, č. k. ZA-31S/151/2022-112 zo dňa 27. augusta 2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100% trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania

2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný, podľa § 243 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.") s poukazom na ustanovenie § 243 ods. 4 zákona č. 73/ 1998 Z. z. zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie - disciplinárny rozkaz Číslo: 1 vedúceho oddelenia logistiky Ústavu na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých Sučany (ďalej len „prvostupňový správny orgán") č. ÚVTOSM-DK-7/14-2021 zo dňa 21. apríla 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie" alebo „disciplinárny rozkaz").

Z. G., teda svojim konaním porušil povinnosti príslušníka ustanovené v § 48 ods. 3 písm. g) zákona, ktorý mu ukladá, že sa mimo výkonu štátnej služby má zdržať konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v

ktorá mu podľa úradného záznamu nechcela dať úľavu na fyzické testy; (ii) žalobca poprel, že by počas telefonického kontaktu s G.. O.. M.Ú_ U. na niekoho nadával, niekoho urážal alebo sa iným nevhodným spôsobom vyjadroval; (iii) G.. O.. M. U. vo svojom stanovisku uviedol, že obsah rozhovoru uvedeného v úradnom zázname počula aj D..

Z. G. vo svojom stanovisku zo dňa 2. novembra 2021 uviedla, že G.. O.. M. U. mal počas celého telefonátu s D.. O.. F. H. zapnutý hlasitý odposluch a počula celý obsah telefonátu, ktorý je zhrnutý v úradnom zázname; (vi) počas predmetného telefonátu sa mal žalobca na adresu D..

O.. M. U. zodvihol telefón oznámil mi, že je v aute, pričom v krátkosti prebehol náš súkromný rozhovor. Tento bol ukončený zo strany G.. O.. M. U. s tým, že to doriešime nasledujúci deň, nakoľko šoféruje"; (ix) ďalej prvostupňový správny orgán dôvodil, že z aplikácie ,,Elektronická evidencia na Hlavnom vchode v.2.05" možno potvrdiť prítomnosť G.. O.. M. U. a D.. O.. Z. G. v ústave v čase predmetného telefonátu; (x) žalobca poukázal na prítomnosť svojej manželky O.. U. H.

Z. G. zaradenej vo funkcii lekár zdravotníckeho zariadenia v ústave v čase predmetného telefonátu. Z uvedeného vyvodil, že tvrdenie žalobcu, že sa G.. O.. M.Ú_ U. v čase predmetného telefonátu nachádzal osamote v aute na ceste z práce domov, resp. že šoféruje a nikto sa v jeho prítomnosti nenachádza, je nepravdivé; (ii) dokument - Výmenný list - poukaz na odborné vyšetrenie, ošetrenie, ústavné liečenie zo dňa 23. septembra 2021, kde je ako Obj. nález uvedené: ,,Oslobodzujem od vykonania previerky fyzickej zdatnosti toho času zo zdrav. dôvodov." nemá výpovednú hodnotu pri zistení skutočného stavu veci, nakoľko sám žalobca vo svojom odvolaní potvrdzuje, že počas predmetného telefonátu vyjadroval nespokojnosť nad služobnou činnosťou D..

tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. 7. Správny súd, po tom, ako zhrnul priebeh správneho a súdneho konania a aplikovateľné právne predpisy, napadnutý rozsudok v podstatnom odôvodnil tým, že (i) uviedol, že jednou zo žalobných námietok, ktorou žalobca namietal nezákonnosť vo veci vydaných rozhodnutí, bola okrem iných aj námietka smerujúca k tomu, že v napadnutom rozhodnutí absentuje konkrétny popis konania, ktorého sa mal žalobca dopustiť, nakoľko nie je dostatočne, určito a zrozumiteľne vymedzený skutok tak, že ho nemožno zameniť s iným skutkom; (ii) v tejto súvislosti správny súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Asan/9/2019 zo dňa 6. októbra 2020; (iii) analyzujúc výrokovú časť prvostupňového rozhodnutia dospel správny súd k záveru, že prvostupňový správny orgán nevenoval tejto časti rozhodnutia potrebnú pozornosť, resp. nedôsledne pristúpil k vymedzeniu popisu skutku, ktorého sa mal žalobca dopustiť. Tento síce vymedzil čas, resp. do určitej miery aj spôsob, akým malo dôjsť k porušeniu zákonnej povinnosti žalobcu, keď žalobcovi bolo kladené za

Po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia správny súd dospel k záveru, že toto trpí závažným formálnym nedostatkom výrokovej časti, spočívajúcim v absencii riadneho skutkového vymedzenia konania, v ktorom prvostupňový orgán vzhliadol porušenie povinností žalobcu." (bod 28 napadnutého rozsudku); (v) vychádzajúc z vyššie uvedeného správny súd pre čiastočnú nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia rozhodol tak ako je uvedené vyššie pričom ďalej uviedol, že „V ďalšom konaní bude úlohou správnych orgánov riadiť sa právnym názorom vysloveným správnym súdom (§ 191 ods. 6 S.s.p.) a v ďalšom v konaní postupovať v súlade so zákonom rešpektujúc pritom prekluzívnu lehotu obsiahnutú v ust. § 57 zákona č. 73/ 1998 Z. z.".

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

10. Dôvod kasačnej sťažnosti vymedzil tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. 11. Žalovaný v podstatnej časti kasačnej sťažnosti citoval body 23, 25, 27, 28 a 29 napadnutého rozsudku. Následne uviedol tri sťažnostné body. Prvý sťažnostný bod označil slovami „nevymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia ústavu o správnom delikte", v rámci ktorého konštatoval, že má odlišný názor ako správny súd. Uviedol, že v ustanovení § 241 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. sa nenachádza žiadna obligatórna podmienka na presnú špecifikáciu skutku vo výroku. Uviedol, že tvrdenie správneho súdu o možnosti zameniteľnosti z dôvodu nedostatočnej špecifikácie sankčného konania žalobcu vo výroku prvostupňového rozhodnutia je nesprávne, nakoľko vo výroku je uvedený deň, presný čas, spôsob a popis skutku žalobcu, ako aj zákonného ustanovenia, ktoré porušil svojím konaním.

Rozsudok

správneho súdu je podľa jeho názoru porušením princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní (legitímnej dôvery).".

rozhodnutia, z ktorého musí byť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností určiteľná, aká povinnosť mala byť zo strany žalobcu porušená. Následne venoval priestor otázke totožnosti skutku. V závere svojho vyjadrenia uviedol, že žalovaný sa okrem závažného formálneho nedostatku výrokovej časti rozhodnutia dostatočne nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu, predloženými dôkazmi ohľadom skutku a ani sa sám nesnažil spoľahlivo a presne a úplne zistiť skutočný stav veci. Vychádzajúc z uvedeného žalobca navrhol, aby kasačný súd v zmysle ustanovenia § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

III. A Procesný postup najvyššieho správneho súdu

14. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný?súd (§?438?ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej?odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP] preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 15. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na?úradnej?tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu.

Rozsudok

bol verejne vyhlásený dňa 27. augusta 2025 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). 16. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

III. B Aplikované právne predpisy

17. Podľa § 48 ods. 3 písm. g) zákona č. 73/1998 Z. z., policajt je povinný v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor. 18. Podľa § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z., oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 19. Podľa § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a

poučenie

o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením.

III. C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia

27. Podstatou odôvodnenia napadnutého rozsudku bol právny názor správneho súdu o čiastočnej nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia, a to z dôvodu, že v jeho výroku absentuje konkretizácia spôsobu, akým sa mal žalobca protiprávneho konania dopustiť.

presne špecifikoval vo výrokovej časti rozhodnutia, nemožno konštatovať, že by bol skutok, resp. disciplinárne previnenie žalobcu vo výrokovej časti rozhodnutia vymedzený dostatočne konkrétnym a nezameniteľným spôsobom. Orgán verejnej správy prvého stupňa síce v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol i popis konania žalobcu (aj s citovaním vyjadrenia, ktoré bolo vyhodnotené ako vulgárne, resp. kvalifikované ako správanie, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor), no vzhľadom na to, že tento opis skutku absentuje vo výrokovej časti rozhodnutia (ako časti zásadnej s dopadom na práva a povinnosti účastníka konania) uvedené správny súd nemohol vyhodnotiť ako dostačujúce." (bod 27 napadnutého rozsudku). Žalovaný považoval vyššie uvedený právny názor správneho súdu za mylný, v podstatnom argumentujúc, že prvostupňový správny orgán skutok vo výrokovej časti disciplinárneho rozsudku vymedzil dostatočne presne, určito, zrozumiteľne a nezameniteľne.

obsah predmetného telefonátu, teda konkrétne slová, ktoré mal žalobca uviesť na adresu D.. O.. Z. G.. Tieto slová (ich presné znenie) sú rozhodné ako pre posúdenie toho, či v skutočnosti v predmetnom telefonáte zazneli (čo je predmetom dokazovania) a zároveň aj pre posúdenie kvalifikácie samotného skutku. Sumárne označenie slov ako „vulgárne vyjadrenie" možno preto v kontexte prejednávanej veci považovať za povrchné a nedostačujúce.

Možno teda poukázať napr. na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžo/77/2016, v ktorom tento judikoval, že „Otázkou náležitostí výroku správneho orgánu o uložení sankcie sa vo svojej judikatúre viackrát už zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sž 18-24/ 2011). Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového a miestneho) plne korešponduje i s medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky. Je potrebné pripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keď Dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza ,,akékoľvek trestné obvinenie", je potrebné poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá Dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Rovnako judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky (pozri napr. Nález z 25. augusta 2010,

30. Potreba úplnej špecifikácie správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového a miestneho) plne korešponduje i s medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky. Je potrebné pripomenúť, že i na rozhodovanie o správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže v predmetnom článku uvádza ,,akékoľvek trestné obvinenie", a teda je potrebné poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní, ako aj v správnom konaní, pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad rozsudok vo veci Őztűrk proti SRN z 21. februára 1984, alebo rozsudok vo veci Lauko proti Slovenskej republike z 02. septembra 1998) a rovnako judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky (napríklad nález vo veci sp. zn. III. ÚS 231/2010-38 z 25. augusta 2010). V uvedenom kontexte najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 7Sžo/92/2014 judikoval, že „Identifikácia skutku totiž neslúži iba k vedomosti páchateľa o tom, čoho sa mal dopustiť a za aké konanie je sankcionovaný.

Nakoniec, iba výrok rozhodnutia môže byť vynútený v rámci správnej exekúcie smerujúcej k vynútenému splneniu povinnosti uloženej v rozhodnutí správneho orgánu.". 31. Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto najvyšší správny súd považoval za správny záver správneho súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku (opierajúci sa o pregnantnú prejudikatúru kasačného súdu, ktorú správny súd v bode 24 napadnutého rozsudku citoval), teda záver konštatujúci vadu neurčitosti výroku prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu, ktorá nebola odstránená ani v rámci odvolacieho administratívneho konania.

Preto sa s ním najvyšší správny súd stotožňuje v celom rozsahu. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že kasačné námietky žalovaného týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom neboli dôvodné a nespochybnili vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.