6Ssk/112/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: X. V., narodený X. G. XXXX, bytom K. X. XX, A. Z. K., právne zastúpený: JUDr. Ladislav Mejstrík, advokát, so sídlom E. B. Lukáča 2, Martin, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29 augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 14556-2/2023-BA zo dňa 25. apríla 2023, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Sas/2/2023-90 zo dňa 6. júna 2024, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania

zákona č. 461/2003 Z. z., § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004" alebo „základné nariadenie"), rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

listiny: Skutočnosti vo vzťahu k výkonu zamestnania alebo SZČ v členskom štáte EÚ, Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, Formulár U1 - potvrdené doby poistenia v nezamestnanosti od 1. júla 2015 do 23. decembra 2021 a od 10. januára 2022 do 31. decembra 2022, doby považované za doby poistenia od 24. decembra 2021 do 30. apríla 2022 a od 1. mája 2022 do 1. júna 2022, potvrdené príjmy za obdobie od 1. januára 2019 do 23. decembra 2021 a od 10. januára 2022 do 31. decembra 2022; (iii) prvostupňový správny orgán žalobcovi uplatnenú dávku v nezamestnanosti nepriznal z dôvodu, že z vykonaného dokazovania, zo všetkých dostupných a preukázaných údajov prvostupňový orgán považoval za štát jeho bydliska na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia štát výkonu jeho zárobkovej činnosti; (iv) mal za preukázané, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 1. januára 2019 do 31. decembra 2022 nemal žalobca na území Slovenskej republiky preukázané žiadne doby poistenia v

v Českej republike; vlastnícke právo k nehnuteľnosti na Slovensku žalobca nepreukázal; (viii) počas návratov na Slovensko žalobca neabsolvoval pracovné pohovory za účelom hľadania si zamestnania. 3. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Žalovaný (po doplnení dokazovania v rámci odvolacieho konania, keď prvostupňový správny orgán spísal so žalobcom Zápisnicu e-mailom dňa 2. marca 2023, ďalej v rámci odvolacieho konania bola predložená pracovná zmluva zo dňa 1. júla 2015, pracovná zmluva od 10. januára 2022, rozpis pracovného času, výpoveď dňom 31. decembra 2022 a rodný list syna žalobcu) preskúmavané rozhodnutie v podstatnom odôvodnil tým, že (i) mal zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Rakúsku, sa žalobca v tomto čase na území Rakúska dlhodobo zdržiaval, kde býval, trávil tam pracovný čas aj mimopracovný čas, platil v Rakúsku zákonné odvody i dane; (ii) dôvodil, že všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie a prenesenie centra

5. Správny súd konštatoval, že medzi stranami nie je sporné, že žalobca dosiahol v posudzovanom období pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnaní dosiahnutú výlučne na území Rakúska. Uviedol, že žalobca nebol poistený najmenej dva roky u zamestnávateľa v Slovenskej republike, a preto, aby bolo možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté v inom členskom štáte, bolo potrebné posúdiť nárok uplatnenej dávky v zmysle príslušných ustanovení základného nariadenia a

6. Správny súd nepovažoval za relevantnú argumentáciu žalobcu, že jeho bydlisko bolo a aj naďalej je na Slovensku, dôkazom čoho mali byť jeho pravidelné víkendové návraty. Naopak, správny súd uviedol, že „Rozhodujúce okolnosti, ktoré sa majú posudzovať ako svedčiace o mieste bydliska dotknutej osoby, sú stanovené v článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Žalobca namietal nesprávne zohľadnenie jeho rodinnej situácie.

stotožňuje. Rozporuplne vyznieva aj tvrdenie, že ako ženatý sa týždenne vracal za rodičmi, pričom manželka mala trvalý pobyt v Českej republike a zároveň sa mala s ním zdržiavať v Rakúsku. Správny súd porovnaním údajov uvedených samotným žalobcom vo Vyhlásení a v Zápisnici konštatuje, že sú rozporné. V Zápisnici žalobca už konštatoval, že s manželkou sa v Rakúsku nezdržiaval, že ona sa zdržiavala u svojich rodičov v Českej republike a na Slovensku u jeho rodičov, kde si prerobili svoje bývanie. Dieťa sa narodilo XX.XX.XXXX, pričom nebolo preukázané, že by sa manželka s maloletým zdržiavala na Slovensku.

Vzhľadom na vzdialenosť na Slovensko a manželku českej národnosti je málo pravdepodobné, že žalobca týždenne dochádzal na Slovensko.". 7. Správny súd sa stotožnil s vyhodnotením otázky zamestnania a so záverom na dlhodobú a opakujúcu sa orientáciu žalobcu na zahraničný pracovný trh tak, ako túto predostreli správne

8. Vychádzajúc z vyššie uvedeného správny súd uzavrel, že žalovaný postupoval v súlade s právnou úpravou a rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia pri ustaľovaní záveru o zachovaní alebo nezachovaní bydliska a centra záujmov na území iného členského štátu, nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania v Rakúsku zachované bydlisko/centrum záujmov na Slovensku, bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov. Žalovaný preto, podľa správneho súdu, dospel k správnemu právnemu záveru, že nebolo možné žalobcovi zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Rakúska pri posudzovaní nároku na uplatnenú dávku v nezamestnanosti podľa

9. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov trovy nepriznal, a to z dôvodu, že žalobca v konaní nemal úspech, a preto mu nepatrí náhrada trov konania v zmysle § 167 ods. 1 SSP a contrario. Vo vzťahu k žalovanému správny súd (aplikujúc ustanovenie § 168 SSP) nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať od žalobcu, aby mu uhradil vzniknuté trovy v súvislosti s týmto súdnym konaním.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

III. A Procesný postup kasačného súdu

13. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd" alebo „kasačný súd") konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 14. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 15. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 16. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol správnu žalobu žalobcu. Závery odôvodňujúce takýto postup sú vyjadrené v bode 1 až 9 vyššie.

III. B Aplikovateľné právne predpisy

zákonom. 18. Podľa § 2 ods. 2 SSP v znení platnom v rozhodnom období, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

zákonom. 20. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 21. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP v znení platnom v rozhodnom období, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a) započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b) vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

26. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h) základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti. 27. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

29. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

31. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 32. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 33. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom v rozhodnom období, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

34. V prejednávanej veci bolo pri aplikácii vyššie uvedených právnych noriem rozhodné posúdiť správnosť záveru správnych orgánov a správneho súdu, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu pracovnej činnosti v Rakúsku nezachoval, a preto mu nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.

36. Na úvod súhlasne s názorom správneho súdu, poukazuje najvyšší správny súd na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov.

Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.

Na účely určenia miesta bydliska žalobcu a s tým súvisiacim centrom jeho záujmu, najvyšší správny súd rovnako ako žalovaný a správny súd poukazuje na striktné podmienky, v rámci ktorých je potrebné vyhodnotiť situáciu žalobcu, a to tak, ako sú vymedzené v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

v Rakúsku. Správny súd porovnaním údajov uvedených samotným žalobcom vo Vyhlásení a v Zápisnici konštatuje, že sú rozporné. V Zápisnici žalobca už konštatoval, že s manželkou sa v Rakúsku nezdržiaval, že ona sa zdržiavala u svojich rodičov v Českej republike a na Slovensku u jeho rodičov, kde si prerobili svoje bývanie. Dieťa sa narodilo XX.XX.XXXX, pričom nebolo preukázané, že by sa manželka s maloletým zdržiavala na Slovensku.

Vzhľadom na vzdialenosť na Slovensko a manželku českej národnosti je málo pravdepodobné, že žalobca týždenne dochádzal na Slovensko.". Žalobca v kasačnej sťažnosti vo vzťahu k vyššie citovanému zásadnému posúdeniu rozhodnej skutočnosti zo strany správneho súdu len lakonicky a bez ďalšieho (čo i len poukazu na akýkoľvek dôkaz alebo tvrdenie) uviedol, že „Absolútne nesprávne je vyhodnotený bod 40. Napádaného rozsudku a správnym súdom prijaté závery absolútne rozporujem.". Uvedená reakcia žalobcu dokonale ilustruje správnosť záveru správneho súdu o rozporuplnej povahe vyššie uvedených tvrdení žalobcu.

40. Nad rámec vyššie uvedeného kasačný súd vo vzťahu k tvrdenému úmyslu žalobcu zachovať centrum svojho záujmu na Slovensku uvádza, že postup podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v?prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016), čo však nie je prípad žalobcu. Čo?sa?týka dôvodov na prisťahovanie na Slovensko, tie sú z pohľadu zisťovania bydliska (centra záujmov) v posudzovanom období právne irelevantné, pretože sa vzťahujú až k obdobiu návratu na Slovensko, nie k posudzovanému obdobiu (4 roky spätne od podania žiadosti o?dávku), v ktorom prevažnú časť strávil žalobca v Rakúsku. Na dôvažok kasačný súd dodáva, že úmysel osoby vychádza z objektívnych skutočností a okolností, nestačí len vyhlásenie osoby, že určitý štát považuje za svoje bydlisko alebo ho zaň chce mať. Pričom je prirodzené, že osoba má

41. K otázke bydliska kasačný súd ďalej iba poznamenáva, že táto je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo?i?trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodného bydliska.

Na záver sa najvyšší správny súd zaoberal aj ostatným kasačným dôvodom [dôvodom kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP], ktorý žalobca v kasačnej sťažnosti v podstate neodôvodnil, iba konštatoval. Najvyšší správny súd uvádza, že dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP (vymedzený porušením zákona zo strany správneho súdu tým, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu) zakladajúci jej prípustnosť, primárne slúži na zabezpečenie jednotnej interpretácie zákonov, a teda k dosiahnutiu jednoty uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch (pozri napr. Baricová, J., Fečík, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár.

. . príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať" (pozri napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/ 03, IV. ÚS 92/09, III. ÚS 190/2016). Právna istota pri interpretácii a následnej aplikácii práva

Jeho prípadné zlyhanie v tejto oblasti (teda absencia alebo nedostatočné vymedzenie „podobnosti vecí") spôsobuje deficit kasačnej sťažnosti v zmysle nenaplnenia podstatných náležitostí kasačnej sťažnosti podľa § 445 ods. 1 písm. c) SSP [neuvedenie sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP] a je nutné na kasačnú sťažnosť (v zodpovedajúcej časti) trpiacu vyššie opísaným defektom nahliadať ako na neprípustnú podľa § 439 ods. 3 písm. a) SSP.

43. Záverom najvyšší správny súd konštatuje, že správny súd a rovnako aj žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia jasne a zrozumiteľne dali odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou.

44. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči napadnutému rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku.

46. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.