6Ssk/114/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: T.. B. Š., bytom C., F. U. XXXX/XX, zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, so sídlom advokátskej kancelárie Sibírska 4, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo SEĽUZ-100-8/2020-OdSP zo dňa 26. mája 2020, o výsluhový dôchodok, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7Sa/45/2020-100 zo dňa 30. marca 2022, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I.

Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žiadosťou zo 06. júna 2019 žalobca požiadal Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia (ďalej len „VÚSZ) o priznanie výsluhového dôchodku. Dávku žiadal priznať spätne od 01. februára 1994. VÚSZ rozhodnutím č. VÚSZ-65403023440504/15 z 26. februára 2020 podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. konanie vo veci podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. správny poriadok o priznanie výsluhového dôchodku zastavil, pretože v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. VÚSZ v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozhodnutím č. VÚSZ-65403023440504/2 z 15. apríla 1994 odvolateľovi už priznal dávku sociálneho zabezpečenia, na ktorú mu vznikol nárok po skončení jeho služobného pomeru, a to výsluhový príspevok. Pri priznaní tejto dávky odvolateľovi zhodnotil všetku dobu trvania jeho služobného pomeru.

vzniknúť. Keďže VÚSZ nezistil žiadne nové skutkové okolnosti, ktoré by boli dôvodom na zmenu rozhodnutia o priznaní výsluhového príspevku, konanie podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. zastavil. Proti napadnutému rozhodnutiu podal dovolateľ odvolanie, v ktorom poukazuje na skutočnosť, že dňa XX. M. XXXX dosiahol vek 55 rokov, bol zamestnaný najmenej 25 rokov, z toho v služobnom pomere vojaka z povolania vykonával 13 rokov a 362 dní funkcie zaradené do I. kategórie funkcií a 2 roky a 143 dní funkcie zaradené do II. kategórie funkcií. Spolu s civilným zamestnaním bol k 30. novembru 2019 zamestnaný celkom 46 rokov a 257 dní. Odvolateľ ďalej poukazuje na to, že jeho prepustenie zo služobného pomeru bolo vykonané z dôvodu organizačných a racionalizačných opatrení, a preto nemohol z vlastnej viny odslúžiť povinných 20 rokov vojenskej služby.

inštitúciami. Odvolateľ ďalej namieta, že VÚSZ pri odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že skutkový stav sa podstatne nezmenil. Podľa názoru odvolateľa sa skutkový stav zmenil v tom, že po priznaní výsluhového príspevku mu nebola zhodnotená zvýhodneným zápočtom doba služby s radarmi ani jeho práva v II. pracovnej kategórii, ktorú vykonával ako tavič pece vo VSŽ Košice.

Keďže služobný pomer odvolateľa v rámci štúdia na vojenskej vysokej škole trval 16 rokov, 6 mesiacov a 2 dni, VÚSZ mu rozhodnutím č. VÚSZ-65403023440504/2 z 15. apríla 1994 priznal výsluhový príspevok, ktorý v súlade s § 33 ods. 1 písm. b) zákona č. 76/1959 Zb. poberal 2 roky, a to od 01. februára 1994 do 31. januára 1996. Uplynutím tejto doby boli všetky nároky odvolateľa vyplývajúce z jeho služobného pomeru vojaka z povolania, na ktoré mu vznikol nárok pri skončení služobného pomeru podľa zákona č. 76/1959 Zb. vysporiadané, nakoľko mu bola vo výsluhovom príspevku, ktorý poberal, zhodnotená celá doba trvania služobného pomeru ako aj doba štúdia na vojenskej vysokej škole. K posudzovaniu nároku odvolateľa na starobný dôchodok odvolací orgán uviedol, že podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom ku dňu skončenia služobného pomeru odvolateľa, vojak z povolania mal nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek

K žiadosti odvolateľa o priznanie výsluhového dôchodku odvolací orgán ďalej uviedol, že odvolateľovi by takýto nárok mohol vzniknúť len v prípade, ak by jeho služobný pomer skončil po 01. máji 1998, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 114/1998 Z. z., ktorý prvýkrát zaviedol do právneho poriadku Slovenskej republiky inštitút výsluhového dôchodku.

vojakov. Vo „Výkaze dôb a kategórií funkcií rozhodných pre sociálne zabezpečenia vojakov“ odvolateľa nie je takáto skutočnosť zaznamenaná. V archívnych materiáloch, t.j. v osobnom spise a ani v dávkovom spise odvolateľa sa nenachádza evidenčný list zvýhodnene započítanej služobnej doby vojaka z povolania, ani žiaden iný doklad, ktorý by nasvedčoval tomu, že odvolateľ vykonával funkciu, ktorá by mala byť započítaná zvýhodneným zápočtom.

patril. Odvolací orgán tak dospel k záveru, že nedošlo k žiadnej zmene okolností, ktoré by zakladali nárok na jej opätovné prejednanie a rozhodnutie VÚSZ je súladné so zákonom. 2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného preskúmal na základe správnej žaloby, v ktorej žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ SSP) a nedostatočne zistený skutkový stav (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP).

3. Krajský súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i správneho orgánu prvého stupňa, tiež konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podanej žaloby a po oboznámení sa s administratívnymi spismi dospel k záveru, že správne orgány postupovali správne a v súlade s platnou právnou úpravou, a preto aj preskúmavané rozhodnutie je správne

4. Krajský súd mal za to, že nebol dôvod zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného pre nepreskúmateľnosť. Tento dôvod pre zrušenie rozhodnutia v tomto konaní neobstál, nakoľko je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmé, že toto zodpovedá zákonným požiadavkám v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku, ktorý sa na konanie o nároku žalobcu na priznanie výsluhového dôchodku vzťahuje.

Z obsahu rozhodnutia jasne vyplýva, z akých skutočností vychádzal správca dane ako aj žalovaná a akými právnymi úvahami sa riadili pri rozhodovaní. Pokiaľ išlo o námietky nedostatočne zisteného skutkového stavu, táto taktiež nebola dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa stotožnil s tým, ako zistil skutkový stav prvostupňový správny orgán. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že tento bol zistený z listín tvoriacich osobný spis a dávkový spis a zhodnotením zistených skutočností z nich vyplývajúcich prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním boli zistené také skutočnosti, ktoré preukázali, že je namieste konanie zastaviť podľa ustanovenia § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

Uvedené opätovne prezentoval aj vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 22. 04. 2021 (bod 10 odôvodnenia tohto rozsudku). 5. Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou nesprávneho právneho posúdenia. Uviedol, že prvostupňový správny orgán sa pri rozhodovaní riadil právnym názorom žalovaného uvedeným v rozhodnutí žalovaného zo dňa 16. 01. 2020 č. SEĽUZ - 100 - 5 /2020 - OdSP, z ktorého vyplýva, že odvolateľovi by nárok na výsluhový dôchodok mohol vzniknúť len v prípade, ak by jeho služobný pomer skončil po 01. 05. 1998, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 114/1998 Z. z., ktorý prvýkrát zaviedol do právneho poriadku Slovenskej republiky inštitút

dosahu. Krajský súd poukazuje na predchádzajúcu právnu úpravu, ktorá sa na žalobcu v čase skončenia služobného pomeru vzťahovala, a to zákona č. 76/1959 Zb. ako aj Príloha 1 k Rozkazu Ministra národní obrany ČSSR č. 1 zo 4. januára 1976 a taktiež aj Smernica pre zvýhodnený zápočet služobnej doby v odbore pôsobnosti federálneho ministerstva národnej obrany, ktorý je prílohou 2 k Rozkazu Ministra národní obrany č. 17/1988, spočívala iba vo formálnom kritériu, t. j. na služobnom zaradení vojaka. Z vykonaného dokazovania - z listiny označenej ako „Výkaz dôb a kategórií funkcií rozhodných pre sociálne zabezpečenie vojakov“ žalobcu táto skutočnosť nie je vôbec vyznačená a taktiež ani v dávkovom spise ani v osobnom spise žalobcu sa nenachádza evidenčný list zvýhodnene započítanej služobnej doby vojaka z povolania a ani žiadny iný doklad, ktorý by nasvedčoval tomu, že žalobca vykonával funkciu, ktorá mala byť započítaná zvýhodneným zápočtom. Zároveň aj z dokladov o služobných príjmoch žalobcu tiež vyplýva, že od 10. 08. 1981 do 30. 08. 1983 nebol žalobcovi vyplácaný

6. Krajský súd z dôvodov vyššie uvedených žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 7. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že podľa výsledku konania úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

8. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 9. Namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 10. V kasačnej sťažnosti na úvod uviedol, že medzi účastníkmi konania ostalo v tomto konaní sporné, či žalobcovi patrí výsluhový dôchodok za situácie, keď mu bol rozhodnutím č. VÚSZ-65403023440504/2 zo dňa 15. apríla 1994 priznaný výsluhový príspevok a zároveň či mu nemal byť priznaný vyšší výsluhový príspevok z dôvodu, že podľa jeho tvrdenia vykonával v čase od 10. augusta 1981 do 30. augusta 1983 v rámci vojenskej činnej služby aj službu technika rádiolokačného diaľkomeru ďalekého rozsahu typu P 35, čo je podľa neho výkon funkcie, za ktorú mu mal byť povolený zvýhodnený zápočet podľa Smernice pre zvýhodnený zápočet služobnej doby v odbore pôsobnosti FMNO ČSSR, ktorá tvorí prílohu rozkazu ministra NO ČSSR č. 17/1988, a preto sa uvedená doba mala pre účely výsluhového dôchodku posudzovať dvojnásobne. Krajskému súdu vytýkal, že nepostupoval objektívne, nakoľko neposudzoval a nevykonával dôkazy, ktoré boli navrhnuté. Rozhodnutie žalovaného považuje za nesprávne a nezákonné. Intenzita elektromagnetického žiarenia rádiolokátora P 35 je určite životu nebezpečná, život ohrozujúca a tento argument krajský súd prehliadol a nevenoval mu náležitú pozornosť. Keďže dokazovanie nebolo vykonané erudovaným súdnym znalcom, správne konanie nebolo objektívne a nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, a preto bol vyvodený chybný správny právny záver. 11. Sťažovateľ je znepokojený, že nedošlo k zvýhodnenému zápočtu doby jeho služobného pomeru v období od 10. 08. 1981 do 30. 08. 1983, kedy vykonával funkciu technika rádiolokačného diaľkomeru ďalekého dosahu P 35. V prípade sťažovateľa rozhodujúcu úlohu zohráva aj pravá retroaktivita zahrňujúca prípady, kedy príslušná právna norma reglementuje vznik právneho vzťahu a nároky z neho, ktoré vznikli ešte pred jeho účinnosťou. Naproti tomu nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktoré vznikli za platnosti práva „starého“, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do doby účinnosti práva „nového“. Po jeho účinnosti sa však riadi právom “novým“. Znakom právneho štátu nepochybne patrí princíp právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právo. Uvádzanie rôznych dôchodkových dátumov zo strany žalovaného sťažovateľ považuje za zjavne účelové a tvrdí, že kompetentné orgány by sa mali vyvarovať takýmto záverom. Vojak z povolania dôchodkové dátumy ovplyvniť nemohol, musel sa im podriadiť a rešpektovať ich, pretože tak rozhodol štátny orgán, čo je dnes možné považovať za hrubú nespravodlivosť namierenú hlavne voči vojenským vyslúžilcom. 12. Sťažovateľ navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť a zrušiť rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vec vrátiť na nové konanie. Sťažovateľ si uplatnil právo na náhradu trov konania, ktorú písomne vyčíslil.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP) a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.

18. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

20. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 21. Podľa § 199 ods. 1 písm. g/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ministra obrany Slovenskej republiky nadriadeného určeného podľa osobitného predpisu.

T.. B. Š. zamietol a rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-65403023440504/15 z 26. februára 2020, ktorým podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. prvostupňový orgán zastavil konanie, potvrdil.

Kasačný súd mal z obsahu spisov náležite za preukázané, že žalobca žiadosťou zo 06. 06. 2019 požiadal Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia o priznanie výsluhového dôchodku. Dávku výsluhového dôchodku žiadal priznal spätne od 01. 02. 1994. Vojenský úrad sociálneho

Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia v odôvodnení rozhodnutia č. VUSZ-65403023440504/15 z 26. 02. 2020 dôvodil tým, že žalobcovi už rozhodnutím č. VUSZ-65403023440504/2 z 15. 04. 1994 priznal dávku sociálneho zabezpečenia, na ktorú mu vznikol nárok pri skončení jeho služobného pomeru, a to výsluhový príspevok podľa § 33 zákona č. 76/1959 Zb. Pri priznaní tejto dávky bola žalobcovi zhodnotená doba trvania jeho služobného pomeru vrátane štúdia na vojenskej vysokej škole spolu 16 rokov, 6 mesiacov a 2 dni. Výsluhový príspevok žalobca v súlade s § 33 ods. 1 písm. b/ zák. č. 76/1959 Zb. poberal v období od 01. 02. 1994 do 31. 01. 1996 v trvaní dvoch

16 rokov služby v ozbrojených silách vo výške 30% z platu. 25. Tak, ako to vyplýva aj z vyjadrenia žalovaného, obligatórnymi znakmi zastavenia konania podľa § 30 ods. 1 písm. i/ správneho poriadku sú právoplatné rozhodnutie vo veci a posúdenie, či sa skutkový stav podstatne nezmenil. Aby mohol správny orgán zastaviť konanie v súlade s § 30 ods. 1 písm. i/ správneho poriadku, musia byť obidve podmienky splnené súčasne. Prvým predpokladom zastavenia konania podľa § 30 ods. 1 písm. i/ správneho poriadku je preskúmanie, či sa v tej istej veci právoplatne rozhodlo. Totožnosť veci je daná vtedy, ak ide o totožných účastníkov konania a totožnosť predmetu, pričom uvedené podmienky totožnosti musia byť splnené kumulatívne. Zo žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku bolo nesporné, že totožnosť účastníka konania bola splnená. Taktiež bola splnená podmienka totožnosti predmetu konania, ktorou je dávka výsluhového zabezpečenia žalobcu za dobu trvania jeho služobného pomeru. Napriek tomu, že žalobca žiadosťou zo 06. 06. 2019 žiadal priznať výsluhový dôchodok, o priznanie tejto dávky výsluhového zabezpečenia v čase

Druhým predpokladom zastavenia konania podľa § 30 ods. 1 písm. i/ správneho poriadku je preskúmanie, či sa skutkový stav podstatne nezmenil. K zmene skutkového stavu podľa tvrdení žalobcu došlo v tom, že pri priznaní výsluhového príspevku v roku 1994 nebola zhodnotená zvýhodneným zápočtom doba služobného pomeru od 10. 08. 1981 do 30. 08. 1983, kedy vykonával funkciu technika rádiolokačného diaľkomeru ďalekého dosahu, ktorá bola podľa jeho tvrdení funkciou zvlášť nebezpečnej povahy, napriek tomu sa mu nevyplácal žiadny rizikový príplatok.

Podľa § 121 zákona č. 328/2002 Z. z. o dávkach sociálneho zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do tohto dňa právoplatne nerozhodlo, sa rozhodne podľa doterajších predpisov. Z uvedeného dôvodu u žalobcu o zvýhodnenom zápočte doby služby žalobcu pri rádiolokátoroch od 12. 07. 1981 do 30. 08. 1983, na základe časti C prílohy č. 2 k RMNO č. 17/1988 čl. 10 Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia nemohol rozhodnúť.

28. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, kasačný súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

30. Toto zhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.