6Ssk/115/2023

1. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) v poradí druhým, kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom č. k. 4Sa/19/2022-44, zo dňa 04.04.2023 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 42485-3/2017-BA, zo dňa 13.09.2017 (ďalej aj „druhostupňové rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“), ktorým táto postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.

Predmetným rozhodnutím pobočka žalovanej rozhodla tak, že žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“), nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30.09.2007, ale zaniklo dňa 30.06.2009.

Po zrušení skoršieho, v poradí prvého, rozsudku č. k. 4Sa/23/2017-52, zo dňa 07.06.2018, kasačným súdom, krajský súd opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutia bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 107 ods. 2 SSP, a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, č. L1A/PO/0135/05, vydanej Slovenskou lekárskou komorou dňa 07.04.2005 (ďalej len „licencia L1A“), ktorá bola zrušená až dňa 14.12.2015. Licencia L1A zakladala žalobkyni ako držiteľke tejto licencie status SZČO v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z. z. účinný do 31.12.2010“) na účely sociálneho poistenia.

5. V súvislosti s námietkou procesného postupu správneho orgánu, keď žalobkyni nebolo oznámené začatie konania, správny súd poukázal na ust. § 185 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z., v zmysle ktorého, konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7Sžso/20/2010, zo dňa 24.02.2011, cit.: „zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi

6. Napokon, k námietke žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovanej pre nedostatok dôvodov a neurčitosť výroku, resp. o chýbajúcich zákonných náležitostiach výroku napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, správny súd uviedol, že ust. § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zák. č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je pobočka Sociálnej poisťovne vecne príslušná na rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, je uvedené aj vo výrokovej časti prvostupňového

. .) Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovanej vyplýva, na základe akých právnych skutočností sa žalobkyňa považovala v spornom období za samostatne zárobkovo činnú osobu a taktiež sú tam uvedené aj právne skutočnosti, ktoré oprávňovali Sociálnu poisťovňu rozhodnúť o zániku sociálneho poistenia žalobkyne ako o spornom prípade.“

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

. . za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj [jej] práva na zákonného sudcu. . .“ najvyšší správny súd konanie prerušil a „. . .podal predsedovi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky podnet na zaujatie stanoviska pléna Najvyššieho správneho súdu k zjednoteniu výkladu

30.09.2007. Bola preto presvedčená, že od dátumu 30.09.2007 nespĺňa podmienku statusu SZČO na to, aby bola povinná platiť sociálne poistenie. V tomto presvedčení ju utvrdil aj sám správny orgán, ktorý dňa 30.09.2007 rozhodoval o zániku jej sociálneho poistenia, keď zánik povinnosti žalobkyne platiť sociálne poistenie ako fyzická osoba - podnikateľ, ako nesporný prípad sám vyznačil v príslušnom spise. Napriek rozhodnutiu správneho orgánu o zániku účasti žalobkyne na povinnom sociálnom poistení ako SZČO ku dňu 30.09.2007, ten istý orgán, o 2 roky neskôr [pozn.: žalobkyňa mala zrejme na mysli dobu takmer desať rokov], bez akejkoľvek zmeny skutočného a právneho stavu, vydal protichodné rozhodnutie.

právach. 10. Žalobkyňa svoju kasačnú sťažnosť v ďalšom odôvodnila (ii) arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou druhostupňového rozhodnutia a rozhodnutia pobočky žalovanej pre absenciu dôvodov ich vydania a (iii) porušením procesných práv, keď jej bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, ktorý bez priamej účasti žalobkyne ako účastníka administratívneho konania vydal prvostupňové rozhodnutie. 11. Žalovaná vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhla kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť, a to aj s prihliadnutím na to, že kasačná sťažnosť žalobkyne sa v časti námietky arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia opiera o dôvody, ktoré žalobkyňa neuplatnila v konaní pred krajským súdom. Zotrvala na svojom právnom názore, že skutkové a právne závery vyplývajúce z prvostupňového rozhodnutia v spojení s rozhodnutím žalovanej odôvodňujú výrok napadnutého rozhodnutia, pričom žalovaná v napadnutom rozhodnutí zdôvodnila nielen skutkový, ale aj právny stav predmetnej veci a vysporiadala sa aj so všetkými podstatnými námietkami účastníčky konania, ktoré uviedla vo svojom odvolaní.

III. Právne odôvodnenie

13. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 15. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

18. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 42485-3/2017-BA, zo dňa 13.09.2017.

Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej, má za preukázané, že - pobočka žalovanej prvostupňovým rozhodnutím rozhodla, že žalobkyni ako SZČO nezaniklo povinné nemocenské poistenie a?povinné dôchodkové poistenie dňa 30.09.2007, ale zaniklo dňa 30.06.2009 [keďže aj po 30.09.2007 bola naďalej držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) a zároveň príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti za rok 2006 a za rok 2007 bol vyšší ako zákonom stanovená hranica a až v roku 2008 bol tento príjem nižší ako zákonom stanovená hranica]; - proti uvedenému rozhodnutiu pobočky žalovanej podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom v podstatnom namietala, že licencia L1A (i) nie je povolením, na základe ktorého je možné dosahovať zdaniteľný príjem ako SZČO (ii) neobsahuje údaje, s ktorými legislatíva spája povolenie na výkon SZČO. Ďalej argumentovala, že (iii) v daňovom priznaní k dani z príjmov FO typu „B“ za rok 2007 bol uvedený príjem z inej samostatnej zárobkovej činnosti, avšak

- žalovaná podala proti uvedenému rozsudku kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší správny súd rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/143/2018, zo dňa 24.05.2022, tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 4Sa/23/2017-52, zo dňa 07.06.2018, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie [pokiaľ Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch dospela k záveru, že žalobkyni ako SZČO zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie až dňa 30.06.2009, a nie dňa 31.12.2005 [pozn. kasačného súdu: chyba v písaní; správne mal byť uvedený dátum 30.09.2007], rozhodla správne a v intenciách názoru veľkého senátu najvyššieho súdu 1Vs 3/ 2019 v spojení s rozhodnutím ústavného súdu IV. ÚS 610/2021]; - následne krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu ako nedôvodnú vychádzajúc z právneho názoru vysloveného najvyšším správnym súdom v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/143/2018, zo dňa 24.05.2022, ktorým bol viazaný.

21. V ďalšom najvyšší správny súd neprisvedčil ani námietke porušenia princípu právnej istoty postupom pobočky žalovanej, aprobovaným napadnutým rozhodnutím, keď žalobkyňa na základe konania prvostupňového orgánu očakávala, že jej vec je vyriešená definitívnym

podala Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s uvedeným dátumom zániku poistenia ku dňu 30.09.2007, aj naďalej bola držiteľkou licencie L1A, o čom pobočka žalovanej nemala vedomosť. Žalobkyňa túto skutočnosť neoznámila napriek tomu, že jej z § 227 ods. 2 písm. a) zák. č. 461/2003 Z. z. účinnom do 31.12.2010 vyplývala povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre vznik, trvanie, prerušenie a pre zánik sociálneho

22. Pre úplnosť najvyšší správny súd pripúšťa, že?namietaná doba desať rokov je veľmi dlhý časový úsek a mechanizmus poskytovania informácií, ktoré slúžia ako podklad pre rozhodnutia Sociálnej poisťovne, by mal umožňovať promptnejšiu reakciu na vzniknutú situáciu.

23. Pokiaľ ide o námietku nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutí správnych orgánov, žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že táto nebola žalobkyňou uplatnená v konaní pred krajským súdom. Zastávala názor, že kasačná sťažnosť preto nie je v zmysle § 439 ods. 3 písm. b) SSP v danej časti prípustná. Najvyšší správny súd v danej súvislosti pripomína, že konanie, v ktorom správny súd správnu žalobu posudzuje neformálne (osobitne konanie v sociálnych veciach, ak je žalobcom fyzická osoba, čo je aj prípad prejednávanej veci), predstavuje výnimku z citovaného ust. § 439 ods. 3 písm. b) SSP.

Okrem toho v predmetnej veci boli argumenty pobočky podrobne rozvedené a vysvetlené druhostupňovým rozhodnutím žalovanej a spolu tieto rozhodnutia tvoria dostatočný podklad na konštatovanie ich?presvedčivosti, argumentačnej dostatočnosti a zákonnosti. 24.

V tejto súvislosti nemožno považovať za relevantnú ani námietku porušenia práv žalobkyne v?administratívnom konaní, keďže právo vyjadriť sa k?veci (resp. možnosť uplatňovať ďalšie svoje procesné práva) mala účastníčka možnosť realizovať v?odvolacom (administratívnom konaní) o?opravnom prostriedku proti rozhodnutiu pobočky, čo aj využila, a?následne v?konaní pred správnym súdom a?kasačným súdom (opakovane), preto jej práva nemohli byť postupom dotknutých orgánov porušené. Žalobkyňa naviac nesporne disponovala informáciou, že licencia L1A jej nebola zrušená a?zostala v?platnosti, čo ju oprávňovalo na možnosť jej využívania, a?takisto si bola vedomá údajov, ktoré sa nachádzali v?daňovom priznaní, čo boli dva základné momenty pre rozhodnutie Sociálnej poisťovne. Skutočnosť, že pred rozhodnutím pobočky nemala možnosť sa vyjadriť, nie je spôsobilá mať materiálny vplyv na jej práva, obzvlášť ak vydanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne zapríčinila tým, že tomuto orgánu poskytla zavádzajúce informácie čo do dátumu zániku povinného poistenia. 25. Žalobkyňa v?závere kasačnej sťažnosti navrhla, aby kasačný súd („za účelom zachovania

. .“. Odvolávala sa pritom na ust. § 21 ods. 3 písm. a) v?spojení s?ust. § 24d ods. 1 písm. b) zák. č. 757/2004 Z. z. K vyššie opísanému návrhu najvyšší správny súd uvádza, že právne závery ohľadom (sporných) právnych otázok už prešli riadnou kontrolou ústavnosti a uznesením ústavného súdu IV. ÚS 610/2021 bola ústavná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR proti rozhodnutiu veľkého senátu najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 odmietnutá. Ústavný súd pritom výslovne konštatoval, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je podľa jeho názoru výslovne dostatočné a

26. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobkyne uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto kasačnú sťažnosť postupom podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

28. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.