6Ssk/1/2021

1. Kasačnou sťažnosťou napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) podľa § 99 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zastavil konanie vedené na správnom súde pod sp. zn. 7Sa/3/2019. Správny súd konanie zastavil z dôvodu, že žalobca podaním zo dňa 23. marca 2021 vzal žalobu v celom rozsahu späť pred rozhodnutím vo veci. 2. Proti uzneseniu správneho súdu podal v zákonnej lehote sťažovateľ kasačnú sťažnosť. Kasačnou sťažnosťou sťažovateľ žiadal, aby kasačný súd uznesenie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3. Sťažovateľ, ako dôvod kasačnej sťažnosti, uviedol, že: „Napadnutým rozhodnutím však Krajský súd v Bratislave rozhodol nesprávne a nezákonne, a to na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.“. Nesprávnosť právneho posúdenia veci správnym súdom videl sťažovateľ v tom, že späťvzatie žaloby žalobcom (pozn. sťažovateľ, hoci zastúpený advokátom, namiesto „späťvzatie žaloby“ na viacerých miestach kasačnej sťažnosti používa spojenie „späťvzatie protestu“) malo byť odôvodnené „direktívnym pokynom Generálnej prokuratúry SR č. VI3 Gd 1/21/1003-3 zo dňa 5. januára 2021“ (ďalej len „pokyn GP“), pričom sťažovateľ považoval pokyn GP za rozporný s ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1 ústavy, ustanovením § 6 ods. 9 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 153/2001 Z. z.“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

sťažovateľ odvolal na existenciu dvoch rozhodnutí veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie sp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019 a rozhodnutie sp. zn. 1 Vs 3/2019 z 24. novembra 2020) tvrdiac, že „Správny súdny poriadok neupravuje vzťah protichodných rozhodnutí Veľkého senátu SR. Neskoršie rozhodnutie Veľkého senátu NS SR neruší predchádzajúce, obe rozhodnutia existujú popri sebe.“. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že je presvedčený, že: „v prípade, ak posudzovanej právnej otázke existujú dve protichodné rozhodnutia Veľkého senátu SR, bola prokuratúra povinná späťvzatie protestu dôkladne a presvedčivo odôvodniť, bola povinná odôvodniť prečo sa priklonila ku konkrétnu právnemu názoru.“. 5.

že sťažovateľ neuviedol, v čom má spočívať nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho súdu a rovnako, že neuviedol právne posúdenie veci, ktoré považuje pri späťvzatí žaloby za správne. Žalovaný teda žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú

. . . . . Sťažovateľka v hore uvedenej lehote sama správnu žalobu nepodala . . . . . . K namietanému porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré by mohol konštatovať iba Ústavný súd Slovenskej republiky, žalobca preto zároveň uvádza, že sťažovateľka (sama) ustanoveným postupom toto právo nevyužila, a preto namietať jeho porušenie v konaní o správnej žalobe prokurátora, považuje žalobca za nenáležité.“. Vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenej nezákonnosti pokynu GP žalobca uviedol, že pokyn GP nie je pokynom v individuálnej veci, ale ide o usmernenie so všeobecnými účinkami na zjednotenie postupu podriadených prokuratúr v druhovo a predmetovo určených veciach, ktoré je „generálna prokuratúra oprávnená/povinná vydávať“. S odkazom na ustanovenie § 99 písm. a) SSP, v presvedčení, že správny súd je povinný obligatórne zastaviť konanie, ak žalobca vzal žalobu späť skôr, ako správny súd vo veci rozhodol, teda žalobca žiadal kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietnuť.

Najvyšší správny súd mal z obsahu spisu správneho súdu preukázané, že k späťvzatiu žaloby došlo na základe podania žalobcu zo dňa 23. marca 2021. Žalobca späťvzatie žaloby odôvodnil tým, že v rozsudku veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1Vs 3/2019 z 24. novembra 2020 došlo k odchýleniu od záverov veľkého senátu vo veci sp. zn. Vs 1/2019 a k inému právnemu posúdeniu otázky vzniku a zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia lekárov ako samostatne zárobkovo činných osôb na základe licencie L1A. Žalobca vo svojom podaní, odôvodňujúc späťvzatie žaloby, taktiež uviedol, že „Napriek tomu, že právny názor žalobcu na danú problematiku zostal nezmenený .

Ak je žaloba vzatá späť sčasti, správny súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne správny súd v rozhodnutí vo veci samej. 11. Podľa § 99 písm. a) SSP správny súd konanie uznesením zastaví, ak žalobca vzal žalobu späť skôr, ako správny súd vo veci rozhodol.

Aplikujúc vyššie uvedené ustanovenia Správneho súdneho poriadku najvyšší správny súd uvádza, že z obsahu súdneho spisu je nesporné, že žalobca podaním zo dňa 23. marca 2021 vzal žalobu späť v celom rozsahu (celkom), urobil tak skôr, ako správny súd vo veci rozhodol. Žalobca je v zmysle § 63 SSP dominus litis a má subjektívne právo vziať žalobu späť do vydania rozhodnutia správneho súdu. Späťvzatím žaloby prejavuje žalobca vôľu dosiahnuť zastavenie konania bez meritórneho rozhodnutia. Zastavenie konania môže byť v niektorých prípadoch podmienené splnením ďalšej podmienky, ktorá je od vôle žalobcu nezávislá, napr. ak na strane žalobcu vystupuje viac subjektov (§ 34 ods. 2 SSP) alebo napr. na späťvzatie žaloby spoločným zástupcom je potrebný písomný súhlas všetkých zastúpených účastníkov konania (§ 52 SSP). Súhlas ďalšieho účastníka v konaní sa na späťvzatie žaloby nevyžaduje.

Správnemu súdu nie je daná právomoc posudzovať a prípadne zohľadňovať následky späťvzatia žaloby a ich reflexiu do sféry účastníkov konania v takom rozsahu, ako to požaduje sťažovateľ v kasačnej sťažnosti. 14. Najvyšší správny súd taktiež poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 161/2021 z 20. apríla 2021, ktoré sa týka obsahovo/skutkovo podobnej veci, ako je vec prejednávaná a teda ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka (fyzická osoba zastúpená identickým právnym zástupcom ako sťažovateľ v tomto konaní) namietala porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy späťvzatím protestu prokurátora. Ústavný súd svoje rozhodnutie odmietnuť ústavnú sťažnosť (ako zjavne neopodstatnenú) odôvodnil primárne interpretáciou role a významu netrestného dozoru prokuratúry, ktorého podstatou je ochrana zákonnosti, t.j. objektívneho práva, pričom ochrana subjektívnych práv fyzických a právnických osôb je v rámci neho sekundárna, prípadne môže i absentovať. Na druhej strane ochrana subjektívnych práv fyzických a právnických osôb je doménou správneho súdnictva.

15. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti a s poukazom na závery uvedené vyššie, najvyšší správny súd považoval námietky sťažovateľa vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné a dospel teda k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol.

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.