6Ssk/121/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: X. T., narodený XX. D. XXXX, bytom G. XX, M., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 35-3/2023-BA zo dňa 3. januára 2023, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. PO-4Sa/5/2023-210 zo dňa 20. mája 2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100% trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania

2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

3. Rozhodnutiu správneho súdu v prejednávanej veci predchádzalo nasledovné konanie pred správnymi orgánmi a pred Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“): (i) žalobca žiadosťou o dávku v nezamestnanosti zo dňa 25. júna 2021 žiadal prvostupňový správny orgán o dávku v nezamestnanosti odo dňa 1. mája 2021; (ii) prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 7. júla 2021 č. 8904/2021-PP- DvN o žiadosti žalobcu rozhodol tak, že žalobca nemá podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa článku 61 základného nariadenia nárok na dávku v nezamestnanosti; (iii) o odvolaní žalobcu proti tomuto rozhodnutiu následne rozhodol žalovaný rozhodnutím zo dňa 10. septembra 2021 tak, že odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu; (iv) žalobca sa správnou žalobou domáhal preskúmania tohto rozhodnutia žalovaného, pričom o správnej žalobe žalobcu rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2Sa/22/2021 zo

Českej republike. 5. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 2 vyššie, pričom svoje rozhodnutie v podstatnom odôvodnil tým, že (i) žalobca sa zdržiaval na území Českej republiky, pracoval tam viac ako 25 rokov, zamestnaný bol v Českej republiky v spoločnosti Hutní montáže, a.s. na území Slovenskej republiky si prácu nehľadal; (ii) hoci žalobca argumentoval, že je slobodný, má dlhoročnú družku (ktorá žije na Slovensku) a plnoletú dcéru (ktorá ukončila vysokú školu), na území Slovenskej republiky sa zdržiaval v rámci dovolenky a v rámci dočasnej pracovnej neschopnosti, v rámci štátnych sviatkov a pracovného voľna a na Slovensku mal bankový účet, mobilné telefónne číslo, životné poistenie, zákonné poistenie motorového vozidla, platí tu poplatky za komunálny odpad a parkovacie miesto, vlastní motorové vozidlo, tieto skutočnosti neviedli žalovaného k prehodnoteniu prvostupňového rozhodnutia; (iii) žalovaný konštatoval, že žalobca v rámci výkonu svojej činnosti na území Českej republiky absolvoval pravidelne

území Českej republiky, rovnako žalovaný poukázal aj na stanovisko Generálneho riaditeľstva Úradu práce Českej republiky č. UPCR-2022/89477/1 zo dňa 29. septembra 2022 (ďalej len „stanovisko GR UPCR“), v ktorom zhodne so závermi prvostupňového správneho orgánu uviedol, že nedošlo k zachovaniu bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky počas zárobkovej činnosti v Českej republike; (x) s poukazom na článok 11 ods. 1 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) mal za to, že žalobca bol orientovaný na český pracovný trh, jeho situácia bola stabilná, a preto si nezachoval väzby pre účely dávky nezamestnanosti na území Slovenskej republiky.

že žalobca žije s družkou v dlhodobom trvalom zväzku, býva na spoločnej adrese, a preto je nevyhnutné v úplnom rozsahu rozviesť, prečo v ďalšom kroku žalovaný nepovažoval družku za rodinného príslušníka, najmä s poukazom na dlhodobosť; (iii) čo sa týka každoročných návratov žalobcu na Slovensko, voľné dni, dovolenka, sviatky, dočasná pracovná neschopnosť a práca na takzvané turnusy, kedy žalobca opakovane poukazoval na skutočnosť, že sa pravidelne vracal na Slovensko, na miesto trvalého pobytu, správny súd uzavrel, že je potrebné sa v rámci rozhodnutia s touto skutočnosťou náležite vysporiadať; (iv) správny súd ďalej uviedol, že vo vzťahu k zachovaniu si bydliska na území Slovenskej republiky nezohráva dôležitú úlohu zachovanie si prihlásenia k „trvalému pobytu“ v Slovenskej republike (poukazujúc na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-394/13 z 11. septembra 2014, rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ssk/110/2023 z 31. januára 2024); (v) k otázke založenia si bankového účtu v Slovenskej republike, správny

Je potrebné uviesť, že žalobca na území Slovenskej republiky síce uvádzal dôkazy, ktoré bez ďalšieho nemôžu jednoznačne potvrdiť, že centrum záujmov bola Slovenská republika sú to predovšetkým dôkazy o platbe za komunálny odpad, vlastníctve motorového vozidla, poplatok za bývanie v byte, mobilné telefónne číslo, bankový účet, sporenie, návštevy lekára a na druhej strane je potrebné uviesť, že žalobca na území Slovenskej republiky býval spoločne domácnosti s družkou, s ktorou je v dobovom vzťahu, býval na jednej adrese, pravidelne sa tam navracal a trávil tam voľný čas. Ako problematické správny súd vidí tú skutočnosť, že žalobca sa pravidelne vracal na územie Slovenskej republiky po skončení tzv. turnusov túto skutočnosť je potrebné v ďalšom konaní jednoznačne preukázať alebo vyvrátiť, v rámci dokazovania v rozhodnutí sa s tým náležite vysporiadať a rovnako žalobca na území Českej republiky nemal bankový účet, nemal mobilné číslo, nemal stabilné bývanie, býval len po ubytovniach pričom ubytovanie zabezpečoval zamestnávateľ a ten mu aj toto ubytovanie podľa vyjadrení žalobcu

územie Slovenskej republiky. Rovnako po ukončení zamestnania, ktoré ukončil na vlastnú žiadosť, z vyjadrenia žalobcu sa musel vysťahovať z ubytovania, ktoré mu poskytoval jeho zamestnávateľ, nakoľko už nebol v právnom vzťahu s jeho zamestnávateľom.

Správny súd v tomto ohľade odkazuje aj na staršie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo 7sžsk/91/2020 zo dňa 30.6.2021 a najmä 9Sžsk/2/2020 zo dňa 30.09.2020.“. 7. Na záver napadnutého rozsudku správny súd uzavrel, že „Žalovaný v ďalšom konaní musí dôsledne vyhodnotiť úmysel žalobcu, a dôkazy, ktoré sú produkované žalobcom v konaní vo vzájomnej súvislosti a zároveň každý dôkaz zvlášť, vzhľadom na špecifickosť

Slovensku, býval u družky v dlhodobom zväzku, mal dieťa, vlastnil motorové vozidlo, ktoré bolo registrované na území Slovenskej republiky, platil povinné zmluvné poistenie, platil životné poistenie, prenajímal si parkovacie miesto navštevoval lekárske zariadenia, vlastnil bankový účet, plnil si povinnosti na úseku komunálnych daní a poplatkov a podobne.

8. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobcovi (ktorý bol v konaní úspešný) v celom rozsahu voči žalovanému.

9. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť zo dňa 20. augusta 2024, pričom dôvody kasačnej sťažnosti vymedzil odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP (správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. h) SSP (správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu).

V ďalšej časti kasačnej sťažnosti žalovaný polemizoval s názorom správneho súdu vyjadreným v bode 46 napadnutého rozsudku, podľa ktorého musí žalovaný dôsledne vyhodnotiť úmysel žalobcu. Poukázal na ustanovenie čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, pričom zdôraznil, že bydlisko určitej osoby sa v prvom rade určuje na základe objektívnych kritérií vymedzených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

Argumentoval v prospech záveru, že žalovaný riadne a dôsledne vyhodnotil všetky relevantné skutočnosti, a to najmä (i) prítomnosť družky, s ktorou je žalobca v trvalom zväzku; (ii) pravidelné návraty žalobcu na územie Slovenska po skončení tzv. turnusov; (iii) absenciu stáleho ubytovania žalobcu v zahraničí (iv) ako aj skutočnosť, že žalobca si neuplatnil dávku v nezamestnanosti v Českej republike po skončení pracovného pomeru kvôli vysťahovaniu sa z ubytovania a bezprostredného návratu na Slovensko. Na záver kasačnej sťažnosti žalovaný zdôraznil, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bol dôsledne zistený skutkový stav veci a bolo bez pochybností preukázané, že žalobca si počas dlhoročného pobytu v Českej republike vytvoril bydlisko na tomto území, kde sústredil stredisko svojich životných záujmov. Tento záver podľa žalovaného podporuje aj stanovisko GR UPCR. Navrhol preto, aby Najvyšší

. . nie je jasné aké informácie dostala príslušná inštitúcia od žalovanej na to, aby posúdila zachovanie môjho bydliska, a teda či disponovala všetkými informáciami, ktoré mala žalovaná k dispozícii.“; (iii) poukázal na judikatúru najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu zdôrazniac, že jeho úmysel bol relevantnou skutočnosťou, ktorá je spôsobilá spolu s ostatnými v konaní zistenými skutočnosťami spoľahlivo preukázať zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky; (iv) následne venoval priestor opisu jeho rodinných vzťahov vo svetle aktuálnej judikatúry najvyššieho správneho súdu; (v) vyjadril sa taktiež k argumentácii žalovaného, ktorá sa týkala pravidelných návratov žalobcu na územie Slovenska, pričom zdôraznil, že jeho čestné vyhlásenie ako aj čestné vyhlásenie jeho družky sú v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. relevantným dôkazom a zároveň boli zo strany žalovaného akceptované; (vi) v súvislosti s argumentáciou žalovaného, ktorá sa týkala absencie stáleho ubytovania v Českej republike uviedol „Teda skutočnosť, že som po celý čas býval na ubytovniach, ktoré zabezpečoval môj zamestnávateľ, ktorý ich navyše uhrádzal logicky

. . žalovaná nevyhodnocuje na rovnakom základe tak skutočnosti svedčiace v môj prospech ako aj v môj neprospech. Pokiaľ ide o skutočnosti svedčiace v môj neprospech, tie hodnotí vždy spoločne, avšak pokiaľ ide o skutočnosti svedčiace v môj prospech, vždy vyberie jednu skutočnosť a porovná ju so všetkými ostatnými, ktoré svedčia v môj neprospech. Mám za to, že takýto postup nie je možné považovať za objektívny a zákonný, a tým pádom akékoľvek odôvodnenie rozhodnutia, ktoré z tohto postupu pramení, za zákonné, spoľahlivé a presvedčivé.“. Žiadal preto, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

III. A Procesný postup kasačného súdu

12. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalovaný) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 13. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 14. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 15. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) a f) v spojení s § 191 ods. 3 a 4 SSP zrušil preskúmavané rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Závery odôvodňujúce takýto postup sú vyjadrené v bode 1 až 8 vyššie.

III. B Aplikovateľné právne predpisy

zákonom. 17. Podľa § 2 ods. 2 SSP v znení platnom v rozhodnom období, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

zákonom. 19. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 20. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP v znení platnom v rozhodnom období, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a) započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b) vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

25. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h) základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti. 26. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

28. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

30. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

32. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom v rozhodnom období, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej

III. C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia

Pre posúdenie správnosti uvedených záverov [ktoré viedli správny súd k postupu podľa § 191 ods. 1 písm. c) a f) v spojení s § 191 ods. 3 a 4] majú taktiež význam pokyny, resp. príkazy, ktoré správny súd adresoval správnym orgánom v bode 46 napadnutého rozsudku, konkrétne: (i) „Žalovaný .

. . na jednej strane 25 rokov pracoval (žalobca) v Českej republike u jedného zamestnávateľa na druhej strane však na území Českej republiky nemal uzatvorenú nájomnú zmluvu, býval v ubytovni, pričom miesto, kde bude bývať si sám nemohol vybrať, ubytovanie mu poskytol zamestnávateľ. .

. . skutočností, ktoré samostatne nie sú spôsobilé jednoznačne preukázať, že žalobca mohol mať centrum záujmov v Slovenskej republike, ale vo vzájomnej súvislosti sú spôsobilé objektívne vyvodiť tento záver, pravidelne sa vracal, pracoval na takzvané turnusy, trávil všetok voľný čas, sviatky, voľné dni, dovolenku, dočasnú pracovnú neschopnosť na Slovensku, býval u družky v dlhodobom zväzku, mal dieťa, vlastnil motorové vozidlo, ktoré bolo registrované na území Slovenskej republiky, platil povinné zmluvné poistenie, platil životné poistenie, prenajímal si parkovacie miesto navštevoval lekárske zariadenia, vlastnil bankový účet, plnil si povinnosti na úseku komunálnych daní a poplatkov a podobne.“. Práve formulácia citovaných imperatívov v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku v jeho bodoch 40 až 44 je rozhodná pre posúdenie relevancie dôvodov kasačnej sťažnosti artikulovaných žalovaným.

. . bol v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti dôsledne zistený skutkový stav veci a bolo bez pochybností preukázané, že žalobca si počas dlhoročného pobytu v Českej republike vytvoril bydlisko na tomto území, kde sústredil stredisko svojich životných záujmov.“.

36. Na úvod súhlasne s názorom správneho súdu, poukazuje najvyšší správny súd na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Českej republike môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenska zachoval bydlisko.

38. Nad rámec vyššie uvedeného kasačný súd vo vzťahu k úmyslu žalobcu zachovať centrum svojho záujmu na Slovensku uvádza, že postup podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia sa aplikuje subsidiárne, teda v?prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016). 39.

Vychádzajúc z vyššie uvedených premís potom kasačný súd posudzoval správnosť záverov vyjadrených správnym súdom v napadnutom rozsudku, osobitne jeho výhradu, že správne orgány nedostatočne a bez zohľadnenia vzájomných súvislostí vyhodnotili dôkazy produkované žalobcom, čo viedlo k nedostatočne jasnému a presvedčivému záveru o tom, kde bolo skutočné centrum záujmov žalobcu. Ako už vyplýva z vyššie uvedeného, kasačný súd sa s opísaným záverom správneho súdu stotožnil, pričom za relevantné považoval nasledovné skutočnosti. 41. Čo sa týka dĺžky obdobia zdržiavania sa na území Českej republiky ako kritéria na určenie centra záujmov, kasačný súd v rozhodnutiach správnych orgánov identifikoval nasledovné podstatné odôvodnenie: (i) „Podľa spisového materiálu a formulára U1 (osvedčujúci doby poistenia na území Českej republiky) sa žiadateľ dlhodobo zdržiaval a pracoval na území Českej republiky, t. j. viac ako 25 rokov .

. . .“ (str. 5, posledný odsek preskúmavaného rozhodnutia); (iv) „Navrhovateľ sa slobodne rozhodol po dobu viac ako 25 rokov žiť a pracovať na území Českej republiky“ (str. 6, druhý odsek preskúmavaného rozhodnutia).

Táto skutočnosť však, sama osebe, neodôvodňuje záver žalovaného, že by sa žalobca „ . . . slobodne rozhodol po dobu viac ako 25 rokov žiť . . . na území Českej republiky“ (str. 6, druhý odsek preskúmavaného rozhodnutia). Naopak, z obsahu spisu vyplýva, že si žalobca „po dobu viac ako 25 rokov“ v Českej republike nevytvoril vlastnú a ani spoločnú domácnosť (s inou osobou); prebýval na miestach/ubytovniach (ktoré si nevybral), s osobami (ktoré si nevybral) a bez osôb, ktoré by si bežný človek za bežných okolností za spoločnosť vyberal (dieťa, družka, rodinný príslušník, priateľ). To všetko celkom zjavne z dôvodu, že výber uvedených „podmienok žitia“ bol determinovaný jeho pracovným pomerom. Zo skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné a vyplývajú z obsahu administratívneho spisu, je teda zrejmé, že žalobca si za vyše štvrťstoročie svojho pobytu v Českej republike v tomto štáte nevytvoril miesto/miesta, ktoré by sa dalo/dali mierne pateticky označiť za jeho osobnú základňu/bázu/útočisko.

zdôrazňuje, že zoznam kritérií (uvedený v bode 37 vyššie) nie je taxatívny, nestanovuje ich žiadne preferenčné poradie a zároveň je potrebné tieto kritériá posudzovať a následne vyhodnocovať vo vzájomnej súvislosti, resp. optikou súvzťažných faktorov.

. . sa slobodne rozhodol po dobu viac ako 25 rokov žiť a pracovať na území Českej republiky“. 45. Na záver sa najvyšší správny súd zaoberal aj ostatným kasačným dôvodom [dôvodom kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP], ktorý žalovaný v kasačnej sťažnosti v podstate neodôvodnil, iba konštatoval. Najvyšší správny súd uvádza, že dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP (vymedzený porušením zákona zo strany správneho súdu tým, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu) zakladajúci jej prípustnosť, primárne slúži na zabezpečenie jednotnej interpretácie zákonov, a teda k dosiahnutiu jednoty uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch (pozri napr. Baricová, J., Fečík, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár.

. . príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať“ (pozri napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/ 03, IV. ÚS 92/09, III. ÚS 190/2016). Právna istota pri interpretácii a následnej aplikácii práva

Jeho prípadné zlyhanie v tejto oblasti (teda absencia alebo nedostatočné vymedzenie „podobnosti vecí“) spôsobuje deficit kasačnej sťažnosti v zmysle nenaplnenia podstatných náležitostí kasačnej sťažnosti podľa § 445 ods. 1 písm. c) SSP [neuvedenie sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP] a je nutné na kasačnú sťažnosť (v zodpovedajúcej časti) trpiacu vyššie opísaným defektom nahliadať ako na neprípustnú podľa § 439 ods. 3 písm. a) SSP.

46. Záverom najvyšší správny súd konštatuje, že správny súd dal jasne a zrozumiteľne odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou. Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré?majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). 47. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalovaného voči napadnutému rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku. 48. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP.

V Bratislave dňa 29. mája 2025