6Ssk/12/2025

1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa 28. augusta 2024, č. k. KE-4Sa/16/2022-63 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 33213-2/2022-BA zo dňa 29. júla 2022 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“).

V ostatnom žalovaný odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 3. Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán priznal žalobcovi podľa § 30, § 49, § 53 a § 55 zákona č. 461/2003 Z. z. nárok na materské z dôvodu, že od 25. septembra 2021 sa stará o dieťa, ktorým je T. H., narodený XX. J. XXXX (ďalej len „syn žalobcu“), a to z nemocenského poistenia zamestnanca (žalobcu) zamestnávateľa Siemens Healthcare s.r.o., Lamačská cesta 3/A, Bratislava (ďalej len „zamestnávateľ“), vo výške 53,85210000 eur za deň od 25. septembra 2021 do zániku nároku na materské s výnimkou od 4. októbra 2021, kedy žalobcovi zanikol nárok na materské, nakoľko nespĺňa podmienku starostlivosti o dieťa. 4. Žalovaný preskúmavané rozhodnutie v podstatnom odôvodnil tým, že (i) poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“); (ii)

5. Žalobca napadol preskúmavané rozhodnutie správnou žalobou zo dňa 29. septembra 2022, ktorá bola Krajskému súdu v Košiciach doručená dňa 30. septembra 2022. O správnej žalobe žalobcu rozhodol správny súd tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie.

. . právna úprava materského nevylučuje poskytnutie tejto nemocenskej dávky otcovi dieťaťa vykonávajúcemu zárobkovú činnosť. Z ustanovenia § 30 písm. b/ zákona o SP vyplýva, že poistenec nesmie mať príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ z toho pracovného vzťahu, z ktorého si uplatňuje nárok na materské, čo však nevylučuje možnosť mať taký príjem z iného pracovného vzťahu, t. j. z iného nemocenského poistenia.

. .“; (v) akcentoval prístup, podľa ktorého nemožno splnenie uvedených podmienok posudzovať izolovane; (vi) následne dôvodil, že „Podľa názoru správneho súdu je pojem starostlivosť o dieťa potrebné v tomto smere vykladať ako osobnú starostlivosť, ktorú je z dôvodu odkázanosti dieťaťa, celodenne povinný poskytovať rodič dieťaťa. Delegovaná starostlivosť o dieťa, za ktorú osoba (v danom prípade otec dieťaťa) poberá materské v sebe zahŕňa skutočnú fyzickú osobnú starostlivosť bez zastúpenia inou fyzickou osobou, a to i s poukazom na skutočnosť, že manželka žalobcu (N..

nedôvodnú zamietol. 7. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP tak, že účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech a žalovanému nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo

II. Kasačná sťažnosť žalobcu a vyjadrenie k nej

Tieto ďalej špecifikoval odkazom na ustanovenie (i) § 440 ods. 1 písm. f) SSP (s označením „vady zmätočnosti“) a (ii) § 440 ods. 1 písm. g) SSP (tvrdiac, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci).

10. V súvislosti s vyššie uvedenou námietkou ohľadom poskytovania adekvátnej osobnej starostlivosti synovi žalobcu [bod 9 sub (i) vyššie] žalobca v podstatnom dôvodil, že (i) správny súd v napadnutom rozsudku iba stroho skonštatoval, že žalobca síce vykonával prácu formou home-office, avšak takmer na dennej báze cez aktívny čas maloletého, čo podľa správneho súdu objektívne vylučovalo súčasné poskytovanie starostlivosti o maloletého; (ii) v tejto súvislosti uviedol, že správny súd opomenul vziať do úvahy žalobcom predložené dôkazné prostriedky, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že žalobca si upravil pracovné podmienky tak, aby mohol poskytovať svojmu synovi predvídanú starostlivosť; (iii) zdôraznil, že žalobca v čase rodičovskej dovolenky pomerne znížil počet svojich odpracovaných hodín, pričom jeho hrubý príjem sa taktiež pomerne znížil, čím mal žalobca preukázať splnenie podmienky na priznanie nároku na materské; (iv) za zarážajúce žalobca označil konštatovanie správneho súdu, z ktorého vyplýva, že dvaja rodičia na materskej/

. . Správny súd nielenže riadne nepreskúmal Žalobcom uvedené námietky v Správnej žalobe a nedal na ne odpoveď, ale zároveň aproboval neudržateľný postup Žalovanej, kedy k záveru o skutkovom stave pristúpil bez opory vo vykonaných dôkazoch, úplne popierajúc zmysel a podstatu materského .

pohlavia; (iv) namietal, že správny súd v bode 33 napadnutého rozsudku iba stroho uviedol, že v prípade žalobcu nejde o diskrimináciu z toho dôvodu, že otec dieťaťa je v porovnaní s matkou dieťaťa vo výhodnejšej pozícii, nakoľko si vie sám určiť dátum poistnej udalosti, a teda aj dátum vzniku nároku na materské; (v) na záver tejto časti kasačnej sťažnosti žalobca uviedol, že napriek tomu, že v správnej žalobe venoval žalobca dostatočný argumentačný priestor týkajúci sa diskriminačného postupu žalovaného, správny súd tejto problematike venoval len jeden bod v napadnutom rozsudku a aj ten je pre žalobcu nezrozumiteľný.

žalovaného. Rovnako tak sa správny súd podľa žalobcu nezaoberal ďalšou podstatnou výhradou žalobcu, týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí žalovaného. Uviedol, že „Správny súd v Napádanom rozsudku vyslovene len aproboval postup Žalovanej, v zmysle ktorého požiadavky na odôvodnenie v zmysle § 209 ods. (4) ZoSP budú naplnené až v rámci konania o odvolaní, a teda Druhého rozhodnutia o odvolaní.“.

odvolaní.

jednoznačne splniť podmienku starostlivosti o dieťa. Namietal, že správny súd sa absolútne nezaujímal o skutočnosť, koľko hodín denne sa žalobca venoval starostlivosti o syna, naopak zaoberal sa tým, koľko hodín denne žalobca venoval svojej pracovnej činnosti. Žalobca interpretáciou ustanovenia § 52 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dospel k záveru, že materské sa má poskytovať za dni, a teda sa malo aj v prípade žalobcu priznať za dni, kedy žalobca jednoznačne poskytoval maloletému starostlivosť.

16. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 20. decembra 2024 vyjadril žalovaný, ktorý vo svojom vyjadrení v podstatnom uviedol, že (i) trvá na svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 3. novembra 2022 a stotožňuje sa s napadnutým rozsudkom správneho súdu; (ii) za základnú spornú otázku považuje otázku posúdenia splnenia podmienky starostlivosti o dieťa a taktiež diskriminačný postup správnych orgánov; (iii) následne interpretoval ustanovenie § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s ustanovením § 51 ods. 2 tohto zákona a odkázal sa na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu; (iii) následne uviedol, že „Z údajov v informačnom systéme Sociálnej poisťovne vyplýva, že v súvislosti so synom žalobcu jeho manželka poberala materské v období od 7. novembra 2018 do 2. júla 2019. Za toto obdobie nemá vykázaný dosahovaný vymeriavací základ na platenie poistného na nemocenské poistenie, s výnimkou mesiaca november 2018 (6 dní) a mesiaca júl 2019 (29 dní), t. j. času, kedy nárok na materské nemala.“; (iv) zdôraznil, že žalobca podstatným spôsobom

sťažnosť zamietol. 17. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 16. januára 2025 na vedomie.

21. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. 27.

považuje za splnenú, ak suma dlžného poistného na nemocenské poistenie je v úhrne nižšia ako 5 eur. 29. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o materské, iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa a ktorý bol pred podaním žiadosti o materské nemocensky poistený najmenej 270 dní, má nárok na materské v období 28 týždňov od priznania materského.

31. Podľa § 49 ods. 3 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o materské, iný poistenec je otec dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok.

33. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ak dieťa prevzala do starostlivosti iná fyzická osoba alebo právnická osoba z dôvodu, že sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské tomuto poistencovi zaniká dňom prevzatia dieťaťa do tejto starostlivosti a opätovne vzniká odo dňa prevzatia dieťaťa zo starostlivosti inej fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

35. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 571/2009 Z. z., rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa. 36. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z., riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu.

III. C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia

38. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 33213-2/2022-BA zo dňa 29. júla 2022. Závery odôvodňujúce takýto postup (postup podľa § 190 SSP) sú vyjadrené v bode 2 až 7 vyššie. 39. Vychádzajúc z obsahu kasačnej sťažnosti, ale aj z ostatných skutočností vyplývajúcich z obsahu administratívneho spisu a súdneho spisu, najvyšší správny súd identifikoval nasledovné okruhy (resp. zásadné právne otázky), ktorých posúdenie bolo pre rozhodnutie vo veci kľúčové. Išlo o (i) posúdenie splnenia osobitnej podmienky podľa § 49 ods. 3 písm. e) v spojení s ustanovením § 49 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z., teda podmienky prevzatia a poskytovania starostlivosti dieťaťu zo strany žalobcu; (ii) posúdenie diskriminácie žalobcu ako otca pri posudzovaní plnenia podmienok na vznik nároku na materské a (iii) posúdenie relevantného odôvodnenia napadnutého rozsudku. 40. Čo sa týka skutkového stavu, ktorý najvyšší správny súd vzal za základ svojho rozhodnutia, tento vyplýva z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného a bol (i) správnym súdom sumarizovaný v bodoch 2 až 11 napadnutého rozsudku a (ii) v časti B.1 (body 5 až 26) kasačnej sťažnosti označenej ako „Priebeh správneho konania (nesporné skutočnosti)“. Zistený skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporným, kasačný súd preto odkazuje na vyššie zmienené časti napadnutého rozsudku resp. kasačnej sťažnosti.

Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu. Jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločného menovateľa vo formách logickej argumentácie.

K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov teda nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä v prípade, keď existuje určité napätie medzi doslovným a teleologickým či systematickým

Teleologický výklad je takmer nevyhnutnou súčasťou aplikácie práva, je akousi „korunou“ výkladu, zatiaľ čo výklad logicko-jazykový je jeho základom. Tento spôsob výkladu nemožno ignorovať a podceňovať. Kasačný súd poukazuje na to, že každá právna norma má svoj zmysel a účel, ktorý možno vyvodiť predovšetkým z autentických dokumentov, hovoriacich o vôli a zámeroch zákonodarcu (napr. dôvodová správa k zákonu, priebeh rozpravy v parlamente pri prijímaní návrhu zákona). Správne pochopenie zmyslu právnej normy je základom jej správnej aplikácie. Interpretáciou právnej normy sa vo všeobecnosti rozumie objasnenie zmyslu a obsahu platných právnych noriem, vyjadrených v normatívnych právnych aktoch, za účelom ich správneho pochopenia a používania. Výklad právneho predpisu možno chápať aj ako logický postup smerujúci k poznaniu skutočnej vôle zákonodarcu.

Teleologický výklad nachádza svoje uplatnenie v prípadoch, kde sa jedná o výklad do istej miery nekonkrétnych a rôzne interpretovaných právnych predpisov. 43. Zákon č. 461/2003 Z. z. vymedzuje sociálne poistenie (§ 1 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), ktorého rozsah je určený v ustanovení § 2 zákona č. 461/2003 Z. z. tak, že sociálnym poistením je: a) nemocenské poistenie, b) dôchodkové poistenie, c) úrazové poistenie, d) garančné poistenie a e) poistenie v nezamestnanosti. Zákon pojmovo vymedzuje nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Týmto ustanovením je v základnom rámci vymedzený účel nemocenského poistenia, ktorým je kompenzácia straty alebo zníženia príjmu pre prípad (v dôsledku) dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Formou kompenzácie sú nemocenské dávky, ktoré zákonodarca vymenúva v § 13 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Jednou z týchto dávok je materské [§ 13 ods. 1 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení]. Účelom

stanovených zákonom. 44. Materské je teda nemocenskou dávkou, ktoré sa za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú dávku, poskytovanú za dni a nahrádzajúcu mzdu alebo plat. Táto nemocenská dávka všeobecne plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu [§ 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.]. Účelom materského je teda preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti.

46. Jednou z osobitných podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca je skutočnosť, že sa iný poistenec o dieťa stará. Z jazykového vyjadrenia časti normy (slovné spojenie: „iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará“) vyplýva, že musí ísť o starostlivosť osobnú, poskytovanú týmto poistencom. Presný obsah a rozsah osobnej starostlivosti, ktorú má iný poistenec poskytovať dieťaťu ako podmienku vzniku nároku na materské zákon č. 461/2003 Z. z. explicitne nevymedzuje. Možno ho však aspoň rámcovo vyvodiť jednak z limitu dĺžky poskytovania materského (materské sa poskytuje najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, starostlivosť teda musí zodpovedať starostlivosti o dieťa vo veku do troch rokov), jednak z právnej úpravy obsiahnutej v § 51 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z iných dôvodov. Pokiaľ by totiž pre vznik nároku na materské postačovala

47. Kasačný súd v tejto súvislosti uvádza, že výklad pojmu „starostlivosť“, resp. spojenie „starať sa o dieťa“ napríklad formou referencie na definíciu riadnej starostlivosti o dieťa obsiahnutú v ustanovení § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z. (v zmysle ktorého sa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba „zabezpečuje“ riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou) je pre aplikáciu ustanovenia § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. nevhodné. Zákon č. 461/2003 Z. z. v príslušnom ustanovení § 49 používa už vyššie interpretované spojenie „iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará“ a nie pojem „zabezpečiť“ starostlivosť, čo je nutné rozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú samotní rodičia dieťaťa. Najvyšší správny súd taktiež poukazuje na samotné znenie § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z., z ktorého jazykového vyjadrenia je zrejmé, že vymedzenie pojmu „riadna starostlivosť“

Systém sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike je totiž založený na troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém, systém štátnej sociálnej podpory a systém sociálnej pomoci. Poisťovací systém je príspevkovým systémom viažucim sa na výkon ekonomickej činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť poistencom, a teda aj plniť si povinnosti súvisiace s odvodovými povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu má teda nárok na dávku za predpokladu, že si platí poistné, prípadne za neho platí poistné štát (napríklad poistné na starobné poistenie, nemocenské

Na rozdiel od poisťovacieho systému sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento typ dávky nie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi oprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Len pre úplnosť, najvyšší správny súd uvádza, že tretí pilier tvorí systém sociálnej pomoci vychádzajúci predovšetkým z príjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci, a to tak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej tak sociálnej, ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa vlastným pričinením.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že žalobca (i) v mesiaci október 2021 odpracoval spolu 96 hodín; (ii) v mesiaci november 2021 odpracoval spolu 99 hodín a 47 minút a (iii) v mesiaci december 2021 odpracoval spolu 71 hodín a 40 minút; teda v uvedenom období odpracoval celkom cca 267,5 hodín z maximálneho časového rozsahu pracovnej úlohy (Pozn. 350 hodín), ku ktorému sa žalobca zaviazal v dohode o vykonaní práce uzavretej so zamestnávateľom dňa 9. septembra 2021 (ďalej len „DVP“ alebo „dohoda“). Z prehľadu taktiež vyplýva, že žalobca vykonával pracovnú úlohu v jednotlivých dňoch nepretržite (Pozn. prerušenie možno identifikovať dňa 2. novembra 2021 a 16. decembra 2021), spravidla začínajúc v ranných hodinách a končiac v popoludňajších hodinách (Pozn. príkladmo 20. október 2021 - od 7:00 hod. do 15:34 hod.). Čas uvedený v prehľade je evidovaný presne, bez zaokrúhľovania s uvedením počtu odpracovaných hodín a minút. Žalobca a zamestnávateľ si v dohode (čl. 8 DVP) dohodli hodinovú odmenu 14,- Eur/ hod. (Pozn. ktorá svojou výškou zodpovedala priemernému

Kasačný súd ďalej uvádza, že vykonávanie práce vo formáte „home-office“ sa z podstaty veci vzťahuje na miesto výkonu práce; účelom takéhoto formátu však nie je zníženie štandardov kvality vykonávanej práce alebo efektivity zamestnanca.

50. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v predchádzajúcom bode najvyšší správny súd konštatuje, že záver žalovaného, že „Z predloženej dochádzky vyplýva, že pracovná zaťaženosť navrhovateľa z hľadiska času objektívne vylučuje súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo navrhovateľom, ako to požaduje zákon v znení neskorších predpisov, a taktiež aj príslušné súdy vo vyššie uvádzaných rozsudkoch, v dôsledku čoho nie je možné považovať podmienku starostlivosti o dieťa od 4. októbra 2021 za splnenú.“ (str. 8 preskúmavaného rozhodnutia) možno považovať za záver korektný, zodpovedajúci obsahu administratívneho spisu a zároveň reflektujúci ustálenú judikatúru najvyššieho správneho súdu, na ktorú žalovaný vo svojom rozhodnutí odkazuje.

zodpovedalo menšiemu rozsahu hodín vykonanej práce žalobcom. 52. S odkazom na východiská uvedené v bodoch 41 až 47 vyššie najvyšší správny súd zdôrazňuje, že osobitnou podmienkou vzniku nároku na materské iného poistenca podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. je skutočnosť, že sa iný poistenec o dieťa stará, pričom musí ísť o starostlivosť osobnú a zároveň starostlivosť svojím obsahom zodpovedajúcu veku dieťaťa. Pokiaľ teda aj v konkrétnej veci bolo preukázané zníženie príjmu zamestnanca (ako také), avšak zároveň bolo vylúčené, že zamestnanec mohol v rozhodnom čase poskytovať relevantnú starostlivosť o dieťa (nakoľko práve nepretržite vykonával sofistikovanú činnosť vyžadujúcu si primeranú mieru sústredenia), je na mieste konštatovať nesplnenie tejto osobitnej podmienky vzniku nároku na materské iného poistenca. 53. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že hoci sa materské poskytuje za dni (§ 52 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), jeho výška je stanovená „plošne/jednou hodnotou“ (75 % denného vymeriavacieho základu; pozri § 53 zákona č. 461/2003 Z. z.), čo v spojení s ustanovením § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. (určujúceho „kontinuitu“ poskytovania materského v období 28 týždňov od jeho priznania) vylučuje „proporčnosť“, ktorej sa žalobca v kasačnej sťažnosti domáha. Inými slovami, zákon č. 461/2003 Z. z. nepripúšťa vznik nároku na materské v prípade iba parciálneho splnenia osobitnej podmienky vzniku nároku (poskytovania starostlivosti dieťaťu) v proporčnom rozsahu za časti/dni, prípadne hodiny, kedy sa poistenec o dieťa staral. Ostatne jednou zo základných povinností rodiča je sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa [pozri. § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov]. 54. S odkazom na vyššie uvedené kasačný súd dospel k záveru, že ako správne orgány, tak správny súd posúdili splnenie osobitnej podmienky podľa § 49 ods. 3 písm. e) v spojení s ustanovením § 49 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z., teda podmienky prevzatia a poskytovania starostlivosti dieťaťu zo strany žalobcu správne.

55. Žalobca, ako v správnej žalobe, tak aj v kasačnej sťažnosti, na viacerých miestach dôvodil, že zo strany žalovaného dochádza vo vzťahu k žalobcovi k diskriminácii pri posudzovaní splnenia podmienok na vznik nároku na materské. V tejto súvislosti uviedol, napríklad, že (i) „Stalo sa tak akousi zaužívanou praxou u Žalovanej, že v prípade rôznych žiadateľov o vznik nároku na materské postupuje Žalovaná rôzne z dôvodu kategorizácie pohlavia.“ (bod 90 kasačnej sťažnosti); (ii) „Vyššie uvedené tvrdenia o prítomnosti diskriminačného postupu Žalovanej voči rôznym kategóriám žiadateľov o materské, žalobca preukázal dôkaznými prostriedkami v správnom súdnom konaní, ktoré sú súčasťou súdneho spisu .“ (bod 92 kasačnej sťažnosti); (iii) „Napriek tomu, že Žalobca dostatočným spôsobom v rámci správneho súdneho konania preukázal prebiehajúcu diskrimináciu zo strany Žalovanej voči Žalobcovi, Správny súd samotnej námietke diskriminácie venoval iba jeden jediný odsek, a to bod 33.

artikulovanú v správnej žalobe reagoval stručne, slovami „V danom prípade nemožno hovoriť ani o diskriminácii, pretože v prípade uplatňovania nároku na materské inými poistencami si sami iní poistenci určujú dátum poistnej udalosti, t.j. dátum starostlivosti o dieťa, pričom im je nárok na materské priznaný po splnení zákonom stanovených podmienok.

. . vzniká nárok na materské od začiatku šiesteho týždňa pred očakávaným dňom pôrodu určeným lekárom, najskôr od začiatku ôsmeho týždňa pred týmto dňom, a ak porodila skôr, odo dňa pôrodu. Nárok na materské zaniká uplynutím 34. týždňa od vzniku nároku na materské, ak tento zákon neustanovuje inak.“ (pozri § 48 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.). V prípade iného poistenca (otca dieťaťa) sú tieto podmienky upravené v ustanovení § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. (pozri vyššie).

Zásadu rovnosti v právach je potrebné chápať tak, že právne rozlišovanie v prístupe k určitým právam nesmie byť prejavom ľubovôle; nevyplýva z nej však záver, že by každému muselo byť priznané akékoľvek právo. Princíp rovnosti preto treba interpretovať z dvojakého pohľadu.

Všeobecným pravidlom o rovnosti je ustanovenie článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého cit.: „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo

58. Zákaz diskriminácie má v sebe už z povahy veci zakomponovaný určitý aspekt porovnávania a v najvšeobecnejšej rovine ho možno vymedziť ako zákaz neospravedlniteľného rozličného zaobchádzania na základe určitého kritéria, ktoré nesmie byť na ujmu.

59. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa najvyšší správny súd stotožnil so záverom správneho súdu o tom, že v prejednávanej veci neidentifikoval prvok diskriminácie žalobcu na báze pohlavia, keďže rozličné postavenie matky a otca dieťaťa pri posudzovaní podmienok vzniku nároku na materské zákon z legitímnych a ústavne udržateľných dôvodov obsahuje v ustanoveniach § 48 a 48 zákona č. 461/2003 Z. z. Čo sa týka argumentácie žalobcu, že „ .

. . od začiatku šiesteho týždňa pred očakávaným dňom pôrodu určeným lekárom, najskôr od začiatku ôsmeho týždňa pred týmto dňom, a ak porodila skôr, odo dňa pôrodu. . .“; pozri § 48 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.), a teda flexibilita matky, napriek tomu „že žijeme v dobe, ktorá je tak medicínsky pokročilá“ je v porovnaní s otcom (obdobie po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu dieťaťa až do dovŕšenia tretieho roku veku dieťaťa) značne

III. C(iii) Posúdenie relevantného odôvodnenia napadnutého rozsudku

60. V neposlednom rade sa najvyšší správny súd zaoberal námietkou žalobcu spočívajúcou v tvrdenom deficite riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že správny súd v odôvodnení rozhodnutia, napriek istej výrazovej skromnosti, jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou.

61. Zároveň kasačný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (pozri. napr. I. ÚS 241/07). V obdobnom duchu Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

III. D Záver

62. Na základe všetkých uvedených úvah tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa (žalobcu) je nedôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol. 63. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP. 64. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.