6Ssk/124/2023

1. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) v poradí druhým, kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom č. k. 44Sa/20/2022-129, zo dňa 16.01.2023 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 69550-2/2018-BA, zo dňa 02.10.2018 (ďalej aj „druhostupňové rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“), ktorým táto postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z. z.“) zamietla odvolanie žalobkyne v celom rozsahu a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava (ďalej aj „pobočka žalovanej“ alebo „pobočka“), č. 57148-97/ 2018-TT, zo dňa 14.08.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“). Predmetným rozhodnutím pobočka žalovanej rozhodla tak, že žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej len „SZČO“), nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.03.2009, ale zaniklo dňa 31.12.2010. 2. V poradí prvým rozsudkom č. k. 48Sa/23/2018-64, zo dňa 08.04.2019, správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP, teda z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Tento rozsudok krajského súdu bol na základe kasačnej sťažnosti žalovanej podľa § 462 ods. 1 SSP v spojení s § 440 ods. 1 písm. g) SSP zrušený skorším rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) sp. zn. 7Sžsk/87/2019, zo dňa 15.07.2022 (ďalej aj „skorší rozsudok“). 3. Krajský súd po zrušení prvého rozsudku najvyšším správnym súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku zopakoval závery, ktoré v súvislosti s otázkou posudzovania statusu lekára ako SZČO v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení účinného k 31.12.2010 (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z. z. účinný do 31.12.2010“) z dôvodu držby licencie L1A vyslovil veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozhodnutí 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020. S odkazom na právny názor veľkého senátu najvyššieho súdu vyslovený v citovanom rozhodnutí v podstatnom uzavrel, že „pokiaľ bola žalobkyňa držiteľkou licencie L1A, bola naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistovala žiadna prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľky tejto licencie, ktorá by jej bránila túto licenciu využívať a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie v zdravotníckom zariadení prevádzkovaným iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa uvedenú licenciu nevyužívala neznamená reálnu nemožnosť jej využívania.“ 4. O trovách konania vrátane trov kasačného konania rozhodol podľa § 168 ods. 1 SSP, keď procesne úspešnej žalovanej nepriznal trovy konania, keďže u žalovanej sa jedná o orgán štátnej správy, ktorému možno priznať trovy konania len výnimočne, pričom takéto dôvody v danom konaní správny súd nezistil.

6. Žalobkyňa vo svojej kasačnej sťažnosti na úvod uviedla, že vykonávala podnikateľskú činnosť ako fyzická osoba do 31.03.2009, keď prevádzkovala zdravotnícke zariadenie na podklade vydaného povolenia. Povolenie bolo svojím charakterom oprávnením na výkon podnikateľskej činnosti a žalobkyni zakladalo vznik statusu SZČO. Zároveň do 31.03.2009 z

31.03.2009. Bola preto presvedčená, že od dátumu 31.03.2009 nespĺňa podmienku statusu SZČO na to, aby bola povinná platiť sociálne poistenie. V tomto presvedčení ju utvrdil aj sám správny orgán, ktorý dňa 31.03.2009 rozhodoval o zániku jej sociálneho poistenia, keď zánik povinnosti žalobkyne platiť sociálne poistenie ako fyzická osoba - podnikateľ, ako nesporný prípad sám vyznačil v príslušnom spise.

rozhodnutie. V postupe pobočky žalovanej, ktorý bol aprobovaný druhostupňovým rozhodnutím, žalobkyňa preto vzhliadla (i) porušenie princípu právnej istoty, práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv. 7. Žalobkyňa svoju kasačnú sťažnosť v ďalšom odôvodnila (ii) arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou druhostupňového rozhodnutia a rozhodnutia pobočky žalovanej pre absenciu dôvodov ich vydania (iii) porušením procesných práv, keď jej bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, ktorý bez priamej účasti žalobkyne ako účastníka administratívneho konania vydal prvostupňové rozhodnutie a (iv) porušením princípu právnej istoty, práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv z dôvodu rozdielneho výkladu zákonov v právoplatných rozhodnutiach veľkého senátu najvyššieho súdu - 1Vs/1/2019 a 1Vs/3/2019.

9. Uviedla, že ústavný súd sám pripúšťa, že zmena judikatúry veľkého senátu najvyššieho súdu v rovnakej skutkovo a právnej veci, bez akejkoľvek zmeny objektívnych dôvodov, je z hľadiska zachovania právnej istoty, ako jedného zo základných princípov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR určite nežiadúca. Zároveň však takéto judikatúrne zmeny pripúšťa ako tzv. „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie. Prípadné eliminovanie neustálych zmien v rozhodovacej činnosti veľkého senátu najvyššieho súdu, ako strážcu zachovania princípu právnej istoty, má byť eliminované mechanizmom prijímania stanoviska v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

zloženia senátu veľkého senátu najvyššieho súdu, nemôže sama o sebe ospravedlňovať vydanie úplne protichodného rozhodnutia v tej istej skutkovo a právnej veci, bez zmeny fundamentálnych, resp. objektívnych okolností. V opačnom prípade by mohol veľký senát najvyššieho súdu, ako garant zjednocovania rozdielnej rozhodovacej súdnej praxe, v rovnakých, resp. obdobných skutkových a právnych veciach, generovať neustále nové (hoci aj protichodné) rozhodnutia, a to len na podklade iného právneho názoru, čo so sebou nesie samotnú devalváciu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. 10. V rámci vnútroštátneho právneho poriadku neexistuje ani žiadny inštitút, na základe ktorého by mohla žalobkyňa, resp. iný adresát právnych noriem, sám iniciovať začatie konania za účelom odstránenia právnej neistoty, ktorá bola (je) založená protichodnou rozhodovacou činnosťou veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu v rovnakých skutkových a právnych veciach, a tým odstrániť nečinnosť oprávnených osôb v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s § 24d ods. 3 písm. b) zák. č. 757/2004 Z. z., súčasne zabezpečujúc jednotnosť rozhodovacej praxe najvyššej všeobecnej súdnej inštancie v rámci vnútroštátneho súdneho systému. Žalobkyňa nenamieta, že judikatúra súdov sa v čase prirodzene vyvíja a rozvíja, čo so sebou nesie aj následné revidovanie staršej judikatúry judikatúrou novšou. Na druhej strane, dynamický vývoj judikatúry sa prirodzene dostáva do konfliktu s princípom právnej istoty ako základnej esencie právneho štátu. Z tohto pohľadu preto zmeny judikatúry za situácie nezmeneného právneho predpisu by sa mali odohrávať len a výlučne z principiálnych, resp. objektívnych dôvodov. Úlohou najvyššieho správneho súdu, ako vrcholného súdneho orgánu, je tak, ako to bolo v prípade správneho kolégia najvyššieho súdu, zabezpečovať v správnom súdnictve jednotu a zákonnosť rozhodovania. 11. Žalovaná vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhla kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrvala na svojom právnom názore, že vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne ako SZČO postupovala v súlade so zák. č. 461/2003 Z. z. Pobočka žalovanej dostatočným spôsobom ozrejmila skutočnosti, na základe ktorých bola žalobkyňa aj po 31.03.2009 povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou.

16. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v?sociálnych veciach. 17. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 18.

Napadnutým rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila správnosť rozhodnutia pobočky, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobkyni ako SZČO nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.03.2009, ale zaniklo dňa 31.12.2010. 19.

- žalovaná ako druhostupňový (odvolací) správny orgán rozhodla o podanom odvolaní žalobkyne napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie pobočky; - proti uvedenému rozhodnutiu sa žalobkyňa bránila podaním správnej žaloby na krajskom súde, ktorý rozsudkom č. k. 48Sa/23/2018-64, zo dňa 08.04.2019, zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej a vec jej vrátil na ďalšie konanie [krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP - nesprávne právne posúdenie veci, podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia]; - žalovaná podala proti uvedenému rozsudku kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší správny súd skorším rozsudkom tak, že rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 48Sa/23/ 2018-64, zo dňa 08.04.2019, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie [kasačný súd pochybenie krajského súdu videl v tom, že nesprávne právne posúdil postavenie žalobkyne ako SZČO.

viazaný. 20. V úvodnej časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa opätovne otvorila otázku posudzovania jej statusu SZČO ako jednu z podmienok účasti na nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa zák. č. 461/2003 Z. z. účinnom do 31.12.2010. Mala za to, že po 31.03.2009 už nespĺňa podmienku statusu SZČO na to, aby bola povinná platiť sociálne poistenie.

Najvyšší správny súd vyčerpávajúco odôvodnil právny názor, že žalobkyňa aj v období od 01.04.2009 splnila podmienky pre vznik a trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia. 21. V ďalšom sa kasačný súd nestotožňuje ani s námietkou porušenia princípu právnej istoty postupom pobočky žalovanej, aprobovaným napadnutým rozhodnutím, keď žalobkyňa na základe konania prvostupňového orgánu očakávala, že jej vec je vyriešená definitívnym

podala Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s uvedeným dátumom zániku poistenia ku dňu 31.03.2009, aj naďalej bola držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0556/05, zo dňa 23.01.2006 (ďalej aj „licencia L1A“), o čom pobočka žalovanej nemala vedomosť. Žalobkyňa túto skutočnosť neoznámila napriek tomu, že jej z § 227 ods. 2 písm. a) zák. č. 461/2003 Z. z. účinnom do 31.12.2010 vyplývala povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre vznik, trvanie, prerušenie a pre zánik sociálneho

22. Pre úplnosť najvyšší správny súd pripúšťa, že? namietaná doba deväť rokov je veľmi dlhý časový úsek a mechanizmus poskytovania informácií, ktoré slúžia ako podklad pre rozhodnutia Sociálnej poisťovne, by mal umožňovať promptnejšiu reakciu na vzniknutú situáciu.

23. Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutí správnych orgánov kasačný súd uvádza, že rozhodnutie pobočky žalovanej je síce stručné, ale obsahuje však všetky zákonné náležitosti a riadne ozrejmuje dôvod, na základe ktorého žalobcovi nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.03.2009 (držba licencie L1A a príjem v rozhodnom období). Okrem toho v predmetnej veci boli stručné argumenty pobočky podrobne rozvedené a vysvetlené druhostupňovým rozhodnutím žalovanej a spolu tieto rozhodnutia tvoria dostatočný podklad na konštatovanie ich?presvedčivosti, argumentačnej dostatočnosti a zákonnosti.

V tejto súvislosti nemožno považovať za relevantnú ani námietku porušenia práv žalobkyne v?administratívnom konaní, keďže právo vyjadriť sa k?veci (resp. možnosť uplatňovať ďalšie svoje procesné práva) mala účastníčka možnosť realizovať v?odvolacom (administratívnom konaní) o?opravnom prostriedku proti rozhodnutiu pobočky, čo aj využila, a?následne v?konaní pred správnym súdom a?kasačným súdom (opakovane), preto jej práva nemohli byť postupom dotknutých orgánov porušené. Žalobkyňa naviac nesporne disponovala informáciou, že licencia L1A jej nebola zrušená a?zostala v?platnosti, čo ju oprávňovalo na možnosť jej využívania, a?takisto si bola vedomá údajov, ktoré sa nachádzali v?daňovom priznaní, čo boli dva základné momenty pre rozhodnutie Sociálnej poisťovne. Skutočnosť, že pred rozhodnutím pobočky nemala možnosť sa vyjadriť, nie je spôsobilá mať materiálny vplyv na jej práva, obzvlášť ak vydanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne zapríčinila tým, že tomuto orgánu poskytla zavádzajúce informácie čo do dátumu zániku povinného poistenia.

O? otázkach, ktoré sú predmetom tohto konania, urobil právne závery veľký senát najvyššieho súdu rozsudkom 1Vs/3/2019, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný (§ 466 od. 3 SSP) a?ktorý je podkladom pre ustálenie rozhodovacej praxe v?totožných otázkach. Ak teda žalovaná či správny súd formulovali svoje rozhodnutia so zreteľom naň, nemohlo dôjsť k?porušeniu princípu právnej istoty v?danej

26. Žalobkyňa v?závere kasačnej sťažnosti navrhla, aby kasačný súd („za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj práva sťažovateľa na zákonného sudcu v?zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v?spojení s?čl. 6 ods. 1 .

zamietol. 27. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobkyne uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto kasačnú sťažnosť postupom podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

29. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.