6Ssk/132/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:8020200737.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- PO-7Sa/38/2020
- IČS
- 8020200737
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: N.. N. T., narodený XX. H. XXXX, bytom ul. I.. U. XXXX/XA, L., právne zastúpený: Hudzík & Partners s.r.o., so sídlom Mnoheľova 830/15, Poprad, IČO: 47251654, proti žalovanému: Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, so sídlom: Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 24. októbra 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 7Sa/38/2020-62 zo dňa 4. apríla 2023, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Rozhodnutie krajského súdu a priebeh administratívneho konania
1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo 4. apríla 2023, č. k. 7Sa/38/2020-62 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 24. októbra 2020 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“). Preskúmavaným rozhodnutím generálny riaditeľ žalovaného (ďalej taktiež „druhostupňový správny orgán“) postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietol odvolanie v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. XXX
XXX XXXX X zo dňa 24. apríla 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). 2. Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán podľa § 67, § 255 a § 257 zákona č. 461/2003 Z. z. a § 73, § 79 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení (ďalej len „vyhláška č. 149/1988 Zb.“) a vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 123/1990 Zb. zamietol žiadosť žalobcu zo dňa 6. júna 2018 o zvýšenie predčasného starobného dôchodku za príjmy dosiahnuté od 3. apríla 1989 do 31. decembra 1991 počas obdobia, kedy poskytoval služby vykonávané na základe povolenia národného výboru. 3. Žalovaný (rovnako ako prvostupňový správny orgán) v podstatnom vychádzal z nasledovného zisteného skutkového stavu (i) žalobca žiadosťou zo dňa 7. marca 2018 požiadal o priznanie predčasného starobného dôchodku, ktorý mu bol rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. XXX XXX XXXX X z 27. apríla 2018 priznaný od 7. marca 2018; (ii)
žiadosťou zo dňa 6. júna 2018 žalobca požiadal o zvýšenie predčasného starobného dôchodku na základe zhodnotenia príjmov dosiahnutých v období od 3. apríla 1989 do 31. decembra 1991 (ďalej taktiež „rozhodné obdobie“), kedy poskytoval služby na základe povolenia národného výboru (ďalej taktiež „občan poskytujúci služby“); (iii) rozhodnutím č. 414/MH-0-D/89-Má z 20. marca 1989 bolo žalobcovi Mestským národným výborom Vysoké Tatry - Starý Smokovec udelené povolenie na poskytovanie služieb popri svojom hlavnom zamestnaní od 3. apríla 1989 (ďalej taktiež „povolenie“); (iv) žalobca od 1. mája 1990 do 31. decembra 1991 nebol prihlásený na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie (ako SZČO) a nemal povinnosť odvádzať poistné na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie.
4. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a aplikujúc ustanovenia § 255 ods. 1 a § 257 zákona č. 461/2003 Z. z. a § 73 ods. 1 a § 79 vyhlášky č. 149/1988 Zb. žalovaný uzavrel, že „ . . . účastníkovi konania nemožno hodnotiť príjem do 30. apríla 1990 len z dôvodu, že bol povinný platiť daň z príjmov obyvateľstva, pretože nesplnil súčasne podmienku, a to že nebol zúčastnený na zabezpečení z dôvodu inej činnosti.“.
5. Správnou žalobou žiadal žalobca zrušiť preskúmavané rozhodnutie v podstatnom tvrdiac, že (i) do vymeriavacích základov poistenca mu nebol započítaný riadne zdanený príjem, ktorý dosiahol pri poskytovaní služieb na základe povolenia národného výboru v rokoch 1989 až 1991; (ii) nesúhlasil, že príjmy za uvedené obdobie nie je možné započítať pre výpočet dôchodku z dôvodu, že nebol v Sociálnej poisťovni evidovaný ako samostatne zárobkovo činná osoba, ani ako dobrovoľne dôchodkovo poistená fyzická osoba, čo znamená, že nemal povinnosť odvádzať povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, nakoľko v tomto období sa podľa jeho vyjadrenia osobitne neodvádzalo dôchodkové a nemocenské poistenie, ale bola povinnosť platiť daň z príjmov, ktoré riadne platil; (iii) uviedol, že správny orgán vo svojom rozhodnutí neuvádza, na základe ktorého písmena z odseku 1 § 73 vyhlášky č. 149/1988 Zb. oprel svoje rozhodnutie; (iv) vyjadril presvedčenie, že správny orgán nesprávne interpretoval § 73 ods. 1 vyhlášky č. 149/1988 Zb. na jeho prípad, nakoľko bol skutočne
dôchodkovo poistený na zabezpečení z iného dôvodu, teda zo zamestnania, ale podľa jeho názoru sa na neho vzťahuje ustanovenie § 73 ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 149/1988 Zb., nakoľko z výkonu povolenej činnosti bol povinný platiť daň z príjmu obyvateľstva, aj ju riadne platil a riadne podával daňové priznania, čo žalovanému aj dokladoval; (v) ďalej namietal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je takmer totožné s prvostupňovým rozhodnutím a obe trpia nesprávnym právnym posúdením, čím ho správne orgány poškodili pri výpočte výšky jeho dôchodku; (vi) dôvodil, že posúdenie oprávnenosti jeho žiadosti má byť posudzované podľa platných právnych predpisov ku dňu 7. marca 2018. K tomuto dátumu bola vyhláška č.
149/1988 Zb. a vyhláška č. 123/1990 Zb. zrušená, a teda právne neúčinná. Platným zákonom bol a aj je v súčasnosti zákon č. 461/2003 Zb. Nakoniec žiadal zrušiť obe rozhodnutia z dôvodu, že sú nesprávne právne posúdené s odkazom na ustanovenie § 191 ods. 1 písm. c) SSP.
6. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu preskúmal a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení Prvej hlavy Tretej časti SSP upravujúcej všeobecnú správnu žalobu dospel k záveru bližšie opísanému v bode 1.
7. Krajský súd (po opise priebehu správneho konania, rozhodnutí správnych orgánov, správnej žaloby a vyjadrenia žalovaného k nej) (i) poukázal na skoršie rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 4Sa/2/2019 zo dňa 28. januára 2020; (ii) ďalej dôvodil, že „U žalobcu je potrebné rozlišovať vzhľadom na účinné právne predpisy v čase jeho podnikania dve obdobia, a to obdobie od 3. apríla 1989 do 30. apríla 1990 a obdobie po 30. apríli 1990. Do 30. apríla 1990 je potrebné poukázať na znenie § 73 ods. 1 vyhlášky č. 149/1988 Zb. v znení, ktoré bolo účinné do 30. apríla 1990. V zmysle dikcie tohto znenia vyhlášky bol občan poskytujúci vecné plnenia a výkony na základe povolenia národného výboru zúčastnený v kalendárnom roku na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení len za situácie, pokiaľ spĺňal kumulatívne tieto tri podmienky: nebol zúčastnený na zabezpečení z dôvodu inej činnosti, nepoberal starobný dôchodok a súčasne z príjmov dosiahnutých z výkonu povolenej činnosti v predchádzajúcom kalendárnom roku bol povinný platiť daň z príjmov obyvateľstva.
Vzhľadom k tomu, že žalobca bol v období od 3 apríla 1989 do 30. apríla 1990 zúčastnený na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení z hlavného pracovného pomeru u zamestnávateľa Slovák Telecom, a. s. Bratislava, nespĺňa kritéria § 73 ods. 1 vyhlášky, a to tri kumulatívne podmienky tam stanovené. Na žalobcu nedopadá ani aplikácia § 49 ods. 2 citovanej vyhlášky preto, že nebol zúčastnený na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečí podľa tejto Hlavy (druhá hlava zabezpečenie občanom poskytujúcej služby na základe povolenia národného výboru), a to preto, že jeho zúčastnenie na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení vyplývalo z jeho hlavného pracovného pomeru.“; (iii) v súvislosti s časťou rozhodného obdobia po 30. apríli 1990 uviedol, že „ .
. . po 30. apríli 1990 vznikol aj u žalobcu, vzhľadom na zmenu právnej úpravy, rozdielny právny stav, ktorý bolo potrebné vyhodnotiť samostatne. A síce, vyhláška Federálneho ministerstva práce sociálnych vecí číslo 149/988 Zb. bola zmenená vyhláškou Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 123/1990 Zb. od 1. mája 1990 tak, že zabezpečenie občanov poskytujúcich vecné plnenia a výkony na základe povolenia národného výboru zaniká dňom 30. apríla 1990. Pokiaľ boli títo občania po 30 apríli zúčastnení na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení ako samostatne zárobkovo činné osoby, za ich príjem sa považoval priemerný mesačný príjem ustanovený z vymeriavacích základov dosiahnutých v tomto období.
Podľa § 61 ods. 1 písm. a) vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb. sa za samostatne zárobkovo činné osoby sa od 1. mája 1990 považujú osoby vykonávajúce podnikateľskú činnosť podľa zákona o súkromnom podnikaní občanov a ďalšie osoby vykonávajúce samostatnú zárobkovú činnosť vo vlastnej réžii a na vlastný účet podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Podľa § 62 vyhlášky Federálneho ministerstva práce asociálnych vecí č. 149/1988 Zb. samostatne zárobkovo činné osoby sú v kalendárnom mesiaci zúčastnené na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení, pokiaľ zaplatili za tento mesiac poistné. Pre vznik nemocenského a dôchodkového zabezpečenia občanov poskytujúcich služby od 1. mája 1990 bolo potrebné podať ako samostatne zárobkovo činná osoba prihlášku a zaplatiť poistné. Žalovaná v rámci vykonaného dokazovania preverila aj skutočnosti, či bol žalobca v období od 1. mája 1990 do 31. decembra 1991 prihlásený na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie ako samostatne zárobkovo činná osoba. Z potvrdenia založeného v administratívnom spise právneho orgánu I.
stupňa zo dňa 12. marca 2018 vyplýva, že od 1. mája 1990 do 31. decembra 1991 žalobca nebol prihlásený na nemocenské a dôchodkové poistenie, a preto ani nemal povinnosť odvádzať poistné na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie. Z tohto dôvodu príjmy, ktoré dosiahol od 1. mája 1990 do 31. decembra 1991 napriek skutočnosti, že z nich uviedol daň, nebolo možné hodnotiť na určenie sumy jeho dôchodkovej dávky ako hrubý zárobok a ani ako vymeriavací základ dosiahnutý za činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby.“.
8. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, po aplikácii ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. krajský súd žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167 a § 168 SSP tak, že účastníkom náhradu trov
konania nepriznal.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
9. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť. Dôvod kasačnej sťažnosti žalobca v jej úvode vymedzil odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f) SSP (krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a § 440 ods. 1 písm. g) SSP (krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci). Ďalej taktiež vo výpočte kasačných dôvodov zmienil aj § 440 ods. 1 písm. h) SSP (krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu). 10. V kasačnej sťažnosti žalobca v podstatnom uviedol, že (i) „Jednoznačne správny súd nesprávne posúdil plynutie času a na seba nadväzujúce udalostí v rámci administratívneho konania, a následne svojím rozhodnutím poprel princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, pre ktorého akceptovateľnosti je dôležité aj plynutie času, celkový sled jednotlivých udalostí prebiehajúcich v rámci platenia peňazí do solidárneho systému štátu, nevynímajúc ani peňažné príjmy pochádzajúce z „poskytovania vecných plnení a výkonov na základe povolenia národného výboru“, nakoľko aj takéto prispievanie do solidárneho systému je očakávaným základom na dôchodkové zabezpečenie žalobcu.“; (ii) „Napriek tomu, že žalobca odvádzal povinné finančné prostriedky v podobe dane zo mzdy, t.j. aj zo všetkých ostatných hrubých zárobkov (nielen z hlavného zamestnania) za príslušný kalendárny rok do spoločného finančného systému štátu, žalovaný porušil ustanovenie § 257 zákona č. 461/2003 Z. z.“; (iii) ďalej dôvodil, že : „Správny súd sa nevysporiadal uveriteľným spôsobom s jednotlivými skutočnosťami uvedenými v správnej žalobe, vyjadrením žalobcu k vyjadreniu žalovaného a právnej argumentácii žalobcu v rámci súdneho pojednávania pred senátom správneho súdu.“; (iv) v súvislosti s právnymi normami aplikovanými krajským súdom žalobca uviedol, že „Nakoľko v rozhodujúcom období od 03.04.1989 - 30.04.1990, platila vyhláška č. 149/1988 Zb., nahradená neskôr inými právnymi predpismi, posledne zákonom 461/2003 Z. z. v súčasnom znení, pamätajúc aj na právne okolnosti, z pred účinnosti zákona č. 461/2003 Z. z. je dôvodné na môj prípad uplatniť literu právneho predpisu uvádzajúcou všetky hrubé zárobky občana poskytujúcom služby, nakoľko ako finančné príjmy v hlavnom zamestnaní, tak aj príjmy zaťažené daňou zo mzdy, dosiahnuté na základe činnosti povolenej rozhodnutím ...“. 11. Žalobca žiadal, aby kasačný súd buď napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší prvostupňové rozhodnutie aj napadnuté rozhodnutie a vec vráti prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. 12. Kasačná sťažnosť bola doručená žalovanému dňa 14. júla 2023. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril svojím podaním zo dňa 26. júla 2023, v ktorom uviedol, že krajský súd správne zistil skutkový stav veci, na základe ktorého náležite právne posúdil vec, pričom nezistil nezákonnosť a nesprávnosť preskúmavaného rozhodnutia. Odvolal sa na svoje skoršie podania, ktorých obsahu sa pridržiava. Žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
III. A Procesný postup najvyššieho správneho súdu
13. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 14. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 15. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 16. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 24. októbra 2020, ktorým tento postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. zamietol odvolanie v celom rozsahu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
III. B Aplikovateľné právne predpisy
17. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 19. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 20. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 21. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
22. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 23. Podľa § 255 ods. 1 prvá veta zákona č. 461/2003 Z. z., za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj zamestnanie a náhradná doba získané pred 1. januárom 2004 podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004, ak tento zákon neustanovuje inak. 24. Podľa § 257 zákona č. 461/2003 Z. z., osobný vymeriavací základ v období pred 1. januárom 1993 je úhrn hrubých zárobkov za príslušný kalendárny rok, ktoré podliehali dani zo mzdy bez odpočítania tejto dane. Osobný vymeriavací základ v období od 1. januára 1993 do 31. decembra 2003 je úhrn vymeriavacích základov, z ktorých fyzická osoba zúčastnená na dôchodkovom zabezpečení platila poistné na dôchodkové zabezpečenie za príslušný kalendárny rok. 25. Podľa § 73 ods. 1 vyhlášky č. 149/1988 Zb. v znení účinnom do 30. apríla 1990, občan poskytujúci vecné plnenia a výkony na základe povolenia národného výboru (ďalej len „občan poskytujúci služby“) je zúčastnený v kalendárnom roku na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení podľa tejto hlavy, ak a) nie je zúčastnený na zabezpečení z dôvodu inej činnosti, b) nepoberá starobný alebo invalidný dôchodok a c) z príjmov dosiahnutých z výkonu povolenej činnosti v predchádzajúcom kalendárnom roku je povinný platiť daň z príjmov obyvateľstva. 26. Podľa § 79 ods. 2 vyhlášky č. 149/1988 Zb. v znení účinnom do 30. apríla 1990, do hrubých zárobkov sa započítava aj príjem z povolenej činnosti po odpočítaní výdavkov spojených s jej výkonom dosiahnutý v kalendárnom roku, v ktorom občan poskytujúci služby nebol zúčastnený na zabezpečení podľa tejto hlavy len preto, že jeho príjem nedosiahol zdaniteľnú výšku. 27. Podľa § 61 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 149/1988 Zb. v znení účinnom od 1. mája 1990, za samostatne zárobkovo činné osoby sa na účely nemocenského a dôchodkového zabezpečenia považujú osoby prevádzkujúce podnikateľskú činnosť podľa zákona o súkromnom podnikaní občanov a ďalšie osoby prevádzkujúce samostatnú zárobkovú činnosť vo vlastnej réžii a na vlastnú ťarchu podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov. 28. Podľa § 62 ods. 1 písm. vyhlášky č. 149/1988 Zb. v znení účinnom od 1. mája 1990, samostatne zárobkovo činné osoby sú v kalendárnom mesiaci zúčastnené na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení, pokiaľ zaplatili za tento mesiac poistné.
III. C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia
29. Najvyšší správny súd dáva úvodom do pozornosti, že správne súdy nie sú súdmi skutkovými. Ich úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa prvej a tretej časti Správneho súdneho poriadku (§ 177 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v správnej žalobe, ktorým žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správny teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení a na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.
30. Najvyšší správny súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. V rámci kasačného konania skúmal napadnuté rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovaného, ako aj konanie jemu predchádzajúce, najmä z pohľadu, či krajský súd správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.
31. Pri svojom rozhodovaní vychádzal najvyšší správny súd z nasledovných skutočností vyplývajúcich z administratívneho spisu, ktoré skutočnosti žalobca nenamietal a neboli spornými: (i) žalobca získal povolenie na poskytovanie služieb popri svojom hlavnom zamestnaní od 3. apríla 1989; (ii) žalobca v rozhodnom období (od 3. apríla 1989 do 31. decembra 1991) bol zúčastnený na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení z dôvodu inej činnosti, ktorou bol hlavný pracovný pomer (u zamestnávateľa Slovak Telekom, a.s.); (iii) žalobca v rozhodnom období dosahoval príjmy, z činností vykonávaných na základe povolenia, ktoré podliehali dani z príjmov obyvateľstva; (iv) žalobca od 1. mája 1990 do 31. decembra 1991 nebol prihlásený na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie, a teda nezaplatil za dané obdobie poistné.
32. Žalobca sa správnou žalobou domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia v podstatnom z dôvodu, že mu v rozpore s ustanoveniami zákona č. 461/2003 Z. z. nebol do vymeriavacích základov poistenca započítaný riadne zdanený príjem, ktorý dosiahol pri poskytovaní služieb na základe povolenia národného výboru v rokoch 1989 až 1991.
V kasačnej sťažnosti ďalej dôvodil, že „Napriek tomu, že žalobca odvádzal povinné finančné prostriedky v podobe dane zo mzdy, t.j. aj zo všetkých ostatných hrubých zárobkov (nielen z hlavného zamestnania) za príslušný kalendárny rok do spoločného finančného systému štátu, žalovaný porušil ustanovenie § 257 zákona č. 461/2003 Z. z. v neskoršom znení a mu uprel právny nárok spojený s prispievaním do solidárneho systému štátu za obdobie od 03.04.1989 do 31.12.1991, resp. 1992, napriek tomu, že mal preukázanú existenciu takéhoto stavu.“.
33. Najvyšší správny súd sa s právnym záverom opísaným v predchádzajúcom bode nestotožnil. V prvom rade je nutné uviesť, že ustanovenie § 255 ods. 1 prvá veta zákona č. 461/2003 Z. z. upravuje otázku stanovenia obdobia dôchodkového poistenia v období pred účinnosťou zákona č. 461/2003 Z. z., a to tak, že za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj zamestnanie a náhradná doba získané pred 1. januárom 2004 podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004. Zároveň tento zákon v ustanovení § 257 určuje, čo je osobným vymeriavacím základom v období pred 1. januárom 1993. Ide o úhrn hrubých zárobkov za príslušný kalendárny rok, ktoré podliehali dani zo mzdy bez odpočítania tejto dane. Žalobca napadnutému rozhodnutiu vytýka, že v ňom správny orgán nezohľadnil skutočnosť, že žalobca mal v rozhodnom období príjmy, z činností vykonávaných na základe povolenia, ktoré podliehali dani z príjmov obyvateľstva.
34. S odkazom na citované právne normy uvedené v časti III. B vyššie možno rozhodné obdobie rozdeliť na dva časové úseky. Prvý úsek začína momentom, odkedy žalobca na základe povolenia poskytoval služby popri svojom hlavnom zamestnaní; teda od 3. apríla 1989 a končí sa 30. apríla 1990 (novela vyhlášky č. 149/1988 Zb. vyhláškou Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 123/1990 Zb., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení, vyhláška č. 165/1979 Zb. o nemocenskom poistení niektorých pracovníkov a o poskytovaní dávok nemocenského poistenia občanom v osobitných prípadoch a vyhláška č. 91/1958 Zb., ktorou sa uverejňuje opatrenie Ústrednej rady odborov a organizácií a vykonávaní nemocenského poistenia zamestnancov). Druhý úsek začína od 1. mája 1990 (viď predchádzajúca veta) a končí 31. decembra 1991 (posledný deň rozhodného obdobia).
35. Pre posudzovanie účasti žalobcu na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení v období prvého časového úseku (od 3. apríla 1989 do 30. apríla 1990) je rozhodné znenie ustanovenia § 73 ods. 1 vyhlášky č. 149/1988 Zb. v znení účinnom do 30. apríla 1990 a v tomto svetle aj skutočnosť, že žalobca bol v danom období zamestnaný v hlavnom pracovnom pomere, z ktorého titulu bol zúčastnený na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení. Ustanovenie § 73 ods. 1 vyhlášky č. 149/1988 Zb. stanovuje tri podmienky [opísané pod písm. a) až c)], ktoré musia byť kumulatívne splnené na to, aby bol občan poskytujúci vecné plnenia a výkony na základe povolenia národného výboru zúčastnený v kalendárnom roku na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení.
Zo skutočností uvedených vyššie vyplýva, že žalobca nespĺňal prvú z uvedených podmienok [podľa § 73 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 149/1988 Zb.], ktorá skutočnosť marí možnosť jeho účasti na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení ako občana poskytujúceho vecné plnenia a výkony na základe povolenia.
36. Pre posudzovanie účasti žalobcu na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení v období druhého časového úseku (od 1. mája 1990 do 31. decembra 1991) je rozhodné znenie ustanovenia § 62 ods. 1 písm. vyhlášky č. 149/1988 Zb. v znení účinnom od 1. mája 1990 v spojení s § 61 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 149/1988 Zb. v znení účinnom od 1. mája 1990 (viď body 27 a 28 vyššie). Nakoľko žalobca nebol v tomto období prihlásený na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie ako samostatne zárobkovo činná osoba, a teda z tohto titulu neodvádzal poistné na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie (N.B_ neprispieval do „solidárneho systému“, hoci platil „dane“) bráni táto skutočnosť zohľadneniu jeho účasti na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení ako v danom čase ako SZČO.
37. Najvyšší správny súd v zmysle vyššie uvedených záverov (po tom, ako komplexne skúmal preskúmavané rozhodnutie a konanie jemu predchádzajúce, a to najmä z pohľadu, či krajský súd správne posúdil zákonnosť a správnosť preskúmavaného rozhodnutia vrátane posúdenia všetkých období) neidentifikoval dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského
súdu. Tieto závery, spoločne so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, totiž vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku krajského súdu. Preto sa s ním najvyšší správny súd v celom rozsahu stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne.
38. Nad rámec vyššie uvedeného najvyšší správny súd konštatuje, že pokiaľ žalobca ako dôvod kasačnej sťažnosti uvádzal aj ustanovenie § 440 ods. 1 písm. h) SSP (krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu), neuviedol žalobca v tejto súvislosti žiadne rozhodnutie kasačného súdu, ktoré by kolidovalo s napadnutým rozsudkom.
V tejto časti preto kasačný súd vyhodnotil kasačnú sťažnosť (s odkazom na § 440 ods. 2 SSP) ako nedôvodnú. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že krajský súd „ . . . svojím rozhodnutím poprel princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, pre ktorého akceptovateľnosti je dôležité aj plynutie času, celkový sled jednotlivých udalostí prebiehajúcich v rámci platenia peňazí do solidárneho systému štátu.
. .“ najvyšší správny súd uvádza, že predvídateľnosť rozhodnutia je v prvom rade determinovaná znením súdom aplikovanej normy, pričom napadnutý rozsudok je podľa vyššie vyjadreného názoru kasačného súdu súladným s ustanoveniami zákona č. 461/2003 Z. z., ako aj vyhlášky č. 149/1988 Zb.
39. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd nepovažoval kasačnú sťažnosť žalobcu za dôvodnú, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol. 40. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta prvá SSP).
41. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 29. novembra 2024