6Ssk/135/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: T.. W. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.-J. XXX, XXX XX X.-J., zastúpenej: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., so sídlom: Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47238232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom: Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, IČO: 30807484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 34578-2/2022-BA, zo dňa 08.07.2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. 14Sa/38/2022, zo dňa 22.03.2023, ECLI:SK:KSZA:2023:5022200468.1, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Návrh žalobkyne na prerušenie konania sa zamieta. III. Účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Napadnutý rozsudok

zamietla odvolanie žalobkyne v celom rozsahu a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Martin (ďalej aj „pobočka žalovanej“ alebo „pobočka“), č. 13183-1/2017-MT, zo dňa 19.07.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“). Predmetným rozhodnutím pobočka žalovanej rozhodla tak, že žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“), zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 26.11.2013. O trovách súdneho konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 a § 168 a § 175 ods. 1 SSP, keď u procesne úspešnej žalovanej nezistil také dôvody, pre ktoré by bolo možné spravodlivo požadovať od žalobkyne náhradu trov konania pre žalovanú. Súčasne neboli zistené ani dôvody výnimočnosti pre priznanie náhrady trov súdneho konania žalovanej. 2. Krajský súd zákonnosť napadnutého rozhodnutia preskúmal v intenciách ust. § 5, § 14 ods. 1, § 21 ods. 1 a § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2013 a ust. § 10 ods. 1, § 10 ods. 2 a § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a postupom v zmysle právnej úpravy stanovenej SSP dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že v prípade žalobkyne už raz bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že jej ako SZČO nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.10.2013. 3. Dospel k záveru, že žalobkyňa do 26.11.2013 spĺňala podmienky pre status povinne nemocensky poistenej a povinne dôchodkovo poistenej SZČO vzhľadom na (i) držbu licencie L1A a registráciu v Registri daňových subjektov do 26.11.2023 a (ii) dosiahnutie zákonom stanovenej hranice príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2012. Vo vzťahu k námietke ohľadom druhu posudzovaných príjmov, v rámci ktorej žalobca upriamil pozornosť na rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho správneho súdu 1Vs/1/2019, správny súd poukázal na záväzný právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí 1Vs/3/2019, proti ktorému bola Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) odmietnutá ústavná sťažnosť. S poukazom na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu neprisvedčil ani námietke porušenia princípu právnej istoty. K narušeniu princípu právnej istoty nemohlo podľa názoru správneho súdu dôjsť ani tým, že správne orgány vyznačili dátum zániku povinného poistenia v spise, keďže nejde o rozhodovaciu činnosť. Pokiaľ ide o námietku zásahu do práv žalobkyne ako účastníčky administratívneho konania mal naopak za to, že tieto boli zachované. Žalobkyňa ako účastníčka administratívneho konania pred prvostupňovým orgánom mala zabezpečenú realizáciu práv okrem iného aj tým, že na základe jej návrhu prvostupňový správny orgán prerušil konanie vo veci odvolania žalobkyne voči rozhodnutiu o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ako SZČO ku dňu 26.11.2013. Naviac v odvolacom konaní bolo žalobkyni zaručené realizovať práva účastníka administratívneho konania s dôrazom na to, že prvostupňové konanie a odvolacie konanie tvoria v inštančnom postupe jeden celok a nie je možné naň nazerať izolovane.

4. Proti napadnutému rozsudku podala žalobkyňa kasačnú sťažnosť, ktorej dôvody vymedzila tým, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP] a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. V kasačnej sťažnosti navrhla, aby „.

zákonov. . .“. Alternatívne žiadala, aby najvyšší správny súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 5. Žalobkyňa vo svojej kasačnej sťažnosti uviedla, že do 31.10.2013 bola povinná platiť sociálne poistenie ako fyzická osoba - podnikateľ, keď (i) prevádzkovala zdravotnícke zariadenie na podklade vydaného povolenia, ktoré bolo svojím charakterom oprávnením na výkon podnikateľskej činnosti a žalobkyni zakladalo vznik statusu SZČO a zároveň (ii) do 31.10.2013 z podnikateľskej činnosti generovala príjem, ktorý presahoval zákonom stanovenú

dohovoru o ľudských právach. 6. Žalobkyňa svoju kasačnú sťažnosť v ďalšom odôvodnila (ii) arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou druhostupňového rozhodnutia a rozhodnutia pobočky pre absenciu dôvodu ich vydania (iii) porušením procesných práv, keď jej bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, ktorý bez priamej účasti žalobkyne ako účastníka administratívneho konania vydal prvostupňové rozhodnutie a (iv) porušením princípu právnej istoty, práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv z dôvodu rozdielneho výkladu zákonov v právoplatných rozhodnutiach veľkého senátu najvyššieho súdu 1Vs/1/2019 a 1Vs/3/2019.

nielen skutkový, ale aj právny stav predmetnej veci a vysporiadala sa aj so všetkými podstatnými námietkami účastníčky konania, ktoré uviedla vo svojom odvolaní. Stotožnila sa s právnymi závermi vyjadrenými v napadnutom rozsudku.

9. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal?kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

11. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

13. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v?sociálnych veciach. 14. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

08.07.2022. Napadnutým rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila správnosť rozhodnutia pobočky, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobkyni ako SZČO zaniklo povinne nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 26.11.2013.

nedôvodnú; - žalobkyňa podala proti uvedenému rozsudku kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší správny súd rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/89/2018, zo dňa 30.03.2022, tak, že kasačnú sťažnosť žalobkyne zamietol a účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal [držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 3 ods. 1 písm. b) zák. č. 461/2003 Z. z. Účasť držiteľa takejto licencie na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení môže podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti (no nielen na základe tejto licencie) poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 5 zák. č. 461/2003 Z. z. Keďže žalobkyňa bola po 31.10.2013 držiteľkou tejto licencie a aj registrovaná na daň z takéhoto príjmu v zmysle § 5 zák. č. 461/2003 Z. z., mohlo jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zaniknúť len k 30.06. Žalovaná však zistila,

je zrejmé, na základe akého právneho predpisu sociálna poisťovňa rozhodla a z odôvodnenia ani nevyplýva, ktorý právny predpis oprávňuje sociálnu poisťovňu zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného poistenia s odstupom viac ako jedného roka, a to bez upovedomenia o začatí správneho konania (iii) sociálna poisťovňa žalobkyňu neupovedomila o začatí nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu (iv) v súvislosti s ukončením prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia vykonala všetky kroky potrebné k administratívnemu ukončeniu činnosti (v) licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nikdy nevyužívala na dosiahnutie príjmu; - žalovaná následne o podanom odvolaní rozhodla napadnutým rozhodnutím č. 34578-2/ 2022-BA, zo dňa 08.07.2022 tak, že odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie pobočky; - proti napadnutému rozhodnutiu sa žalobkyňa bránila podaním správnej žaloby na krajskom súde, ktorý napadnutým rozsudkom zamietol žalobu ako nedôvodnú.

18. Nedôvodné sú tak preto aj námietky žalobkyne týkajúce sa neexistencie zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu, keďže ako už bolo skonštatované v skoršom rozsudku najvyššieho správneho súdu: „táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie

na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné,

19. V ďalšom najvyšší správny súd neprisvedčil ani námietke porušenia princípu právnej istoty postupom pobočky žalovanej, aprobovaným napadnutým rozhodnutím, keď žalobkyňa na základe konania prvostupňového orgánu očakávala, že jej vec je vyriešená definitívnym

Najvyšší správny súd ďalej dôvodil, že „odhláška bola [teda] len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zanikalo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia. Názor žalobkyne, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, tak nemá oporu v uvedených ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Naopak, ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Ako zdôraznil aj správny súd v napadnutom rozsudku, zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní odhlášky.“ Záver žalobkyne o retroaktívnom zásahu správneho orgánu do svojej rozhodovacej činnosti preto nie je dôvodný.

K samotnej námietke uvádza, že rozhodnutie pobočky je síce stručné, obsahuje však všetky zákonné náležitosti a riadne ozrejmuje dôvod, na základe ktorého žalobkyni zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 26.11.2013. Okrem toho v predmetnej veci boli stručné argumenty pobočky podrobne rozvedené a vysvetlené druhostupňovým rozhodnutím žalovanej a spolu tieto rozhodnutia tvoria dostatočný podklad na konštatovanie ich?presvedčivosti, argumentačnej dostatočnosti a zákonnosti.

V tejto súvislosti nemožno považovať za relevantnú ani námietku porušenia práv žalobkyne v?administratívnom konaní, keďže právo vyjadriť sa k?veci (resp. možnosť uplatňovať ďalšie svoje procesné práva) mala účastníčka možnosť realizovať v?odvolacom (administratívnom konaní) o?opravnom prostriedku proti rozhodnutiu pobočky, čo aj využila, a?následne v?konaní pred správnym súdom a?kasačným súdom (opakovane), preto jej práva nemohli byť postupom dotknutých orgánov porušené. 22. Žalobkyňa v?závere kasačnej sťažnosti navrhla, aby kasačný súd („za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj práva sťažovateľa na zákonného sudcu v?zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v?spojení s?čl. 6 ods. 1 .

K vyššie opísanému návrhu najvyšší správny súd opätovne uvádza, že právne závery ohľadom (sporných) právnych otázok už prešli riadnou kontrolou ústavnosti a uznesením ústavného súdu IV. ÚS 610/2021 bola ústavná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR proti rozhodnutiu veľkého senátu najvyššieho súdu 1Vs/3/2019 odmietnutá. Ústavný súd pritom výslovne konštatoval, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je podľa jeho názoru výslovne dostatočné a zrozumiteľné. Kasačný súd jednak z?uvedeného dôvodu a jednak preto, že nevzhliadol žiaden z?dôvodov uvedených v § 100 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP a ani dôvod na postup podľa § 456 SSP, návrh žalobkyne na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

V Bratislave dňa 20. decembra 2023