6Ssk/136/2023

1. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č. k. 6Sa/16/2022-61 zo dňa 28. marca 2023 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 14. júna 2022, č. 2969-15/2022-BA, (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“) pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Predmetom preskúmania na základe správnej žaloby bolo rozhodnutie žalovanej o tom, že žalobkyňa podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) a podľa článku 61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

3. Správny súd po preskúmaní veci ustálil, že v posudzovanej veci bolo potrebné posúdiť najmä to, či žalovaný orgán verejnej správy pri svojom rozhodovaní postupoval zákonným spôsobom tak, aby bol naplnený účel zákona č. 461/2003 Z. z., a či bolo dodržané Základné nariadenie a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“). Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalobkyňa sa od roku 2015 pracovne zdržiavala na území iného členského štátu - Nemecka, po návrate na Slovensko požiadala o dávku v nezamestnanosti dňa 13.07.2020. Od 01.09.2015 do 31.12.2018 bola zamestnaná na dobu určitú, následne od 24.04.2019 do 17.05.2019 opäť na dobu určitú. Od 27.11.2019 do 16.05.2020 bola zamestnaná v spoločnosti Humanus Personalservice, tento pracovný pomer bol na dobu neurčitú, avšak skončil výpoveďou zo strany zamestnanca - žalobkyne. Na území Nemecka bola zamestnaná, takže daňové povinnosti si plnila na tomto území. V Nemecku pracovala a zdržiavala sa spolu s

Doba poistenia v nezamestnanosti na území Nemecka od 01.09.2015 do 31.12.2018 a od 27.11.2019 do 16.05.2020 nebola sporná. Ustálil, že v konaní nebola sporná skutočnosť, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, ale bola preukázaná doba poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej

Európskej únie. Medzi účastníkmi konania zostalo sporné posúdenie bydliska a centra záujmov žalobkyne. Žalovaná posúdila zachovanie väzieb žalobkyne na Slovensku v súlade s čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, a to dĺžku prítomnosti na území členských štátov Európskej únie podľa čl. 11 ods. 1 písm. a/ Vykonávacieho nariadenia, ktorá bola viac ako 4 roky a situáciu žalobkyne podľa čl. 11 ods. 1 písm. b/ Vykonávacieho nariadenia posúdila ako stabilnú pracovnú situáciu v Nemecku, s poukazom na opakovaný návrat do Nemecka, spoločný pobyt s priateľom v Nemecku, plnenie daňových povinností na území Nemecka a mala za preukázané, že žalobkyňa si väzby so Slovenskom počas činnosti zamestnankyne v Nemecku nezachovala. S týmto záverom žalovanej, o nezachovaní pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území iného členského štátu Európskej únie, v Nemecku, sa správny súd nestotožnil.

roka. Podľa dĺžky prítomnosti na území Nemecka a s poukazom na jej návrat na Slovensko a zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku medzi pobytmi v Nemecku, nemožno považovať prítomnosť žalobkyne v Nemecku za dlhú a trvalú. (98) Podľa názoru súdu, ani pracovná situácia žalobkyne v Nemecku sa nedá hodnotiť ako stabilná.

Navyše, v posudzovanom období od 01.09.2015 do 31.08.2018 bola žalobkyňa zamestnankyňou slovenskej obchodnej spoločnosti e RCo s.r.o. a na prácu do Nemecka bola iba prideľovaná ako dočasne pridelený zamestnanec, nebola teda zamestnaná u nemeckého zamestnávateľa, čo tiež nesvedčí o stabilnej pracovnej pozícii žalobkyne na nemeckom pracovnom trhu. Z uvedeného vyplýva, že pracovnú zmluvu s nemeckým zamestnávateľom na dobu neurčitú mala žalobkyňa iba v období ani nie pol roka“ V bodoch 99 - 102 správny súd vyhodnotil bytovú situáciu žalovanej v Nemecku, ktorú žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí nijak nehodnotí, len konštatuje, že: „samotné vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku nie je v konfrontácii s ostatnými zisteniami spôsobilé zmeniť záver žalovanej o bydlisku žalobkyne v Nemecku.“ V súvislosti s uvedeným správny súd poukázal na to, že: „.

z hľadiska štandardov nájomného bývania a z hľadiska nevyhnutného súkromia, ktoré by svedčali o presune bydliska a centra záujmov žalobkyne do Nemecka. Skutočnosť, že žalobkyňa bývala v hoteli, so spoločnou kuchyňou a kúpeľňou a nehľadala si iné ubytovanie, svedčí o tom, že nemala úmysel sa natrvalo zdržiavať v zahraničí ani vytvoriť si tam bydlisko.

6. Správny súd uzavrel, že žalovaná vec nesprávne právne posúdila, nesprávne vyhodnotila skutočnosti pre posúdenie zachovania bydliska na území SR a zachovania centra záujmov a javí sa mu, že žalobkyňa dostatočným spôsobom preukázala zachovanie pevných väzieb, a teda aj bydliska na území Slovenskej republiky, a to s poukazom na nestabilné zamestnanie v Nemecku, nestabilné a len dočasné ubytovanie žalobkyne v Nemecku (v hoteli), spoluvlastníctvo nehnuteľnosti na bývanie na území Slovenskej republiky (titul nadobudnutia - kúpa v roku 2019 počas zamestnania v Nemecku), pravidelné návraty na Slovensko.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

10. Sťažovateľka zotrvala na názore, že vykonávanie zárobkových činností na území Nemecka (aj keď pre spoločnosť sídliacu na území Slovenska) v období od 14.07.2014 do 30.06.2015 a následne od 01.07.2015 do neurčitého dátumu ukončenia pracovnoprávneho vzťahu, svedčí o jednoznačnej orientácii žalobkyne na územie Nemecka. Následne sa na území Nemecka zdržiavala 4 roky a 8 mesiacov a vykonávala zárobkovú činnosť v pracovnoprávnych vzťahoch v úhrne 3 roky a 11 mesiacov. Uvedené v porovnaní s pracovnou situáciou žalobkyne na území Slovenska (v trvaní 13 dní) jednoznačne preukazuje, že pracovná situácia žalobkyne na území Nemecka bola stabilná a že žalobkyňa sa dlhodobo a opakovane orientovala na nemecký pracovný trh. V konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenska na základe všetkých zistených skutočností, ktoré boli komplexne vyhodnotené v ich vzájomnej súvislosti. Nakoľko o mieste bydliska žalobkyne uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať

11. Sťažovateľka v súvislosti s kasačným dôvodom podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP poukázala na rozsudky NS SR a NSS SR v období rokov 2021-2023, napr. 6Ssk/49/2022 z 28.02.2023, sp. zn. 9Sžsk/40/2021 z 25.10.2022, sp. zn. 7Ssk/103/2021 z 25.10.2021, v ktorých sa kasačný súd a zhodne aj odvolací súd stotožnili s právnym názorom žalovanej ohľadom bydliska. Súčasne poukázala na početné rozhodnutia krajských súdov, z ktorých je podľa názoru sťažovateľky zrejmé, že príslušné súdy sa aj v prípade preukázania slabších väzieb účastníka konania so štátom jeho zamestnania stotožnili s názorom žalovanej vo veci posúdenia bydliska dotknutej osoby.

14. Opätovne poukázala na rozhodnutie, ktoré bolo vydané pre druha žalobkyne, ktorý bol pre posúdenie dávky v nezamestnanosti v identickej situácii ako žalobkyňa, pričom dávka v nezamestnanosti mu bola priznaná, a teda samotná žalovaná uznala zachovanie jeho väzieb v Slovenskej republike. V súlade s princípom právnej istoty, resp. v súlade s princípom legitímneho očakávania v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok v znení neskorších predpisov, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Kasačnú sťažnosť navrhla zamietnuť a priznať jej úplnú náhradu trov konania voči žalovanej.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

17. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 19. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

22. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 14. júna 2022, č. 2969-15/2022-BA, ktorým táto postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, zo dňa 7. októbra 2020, číslo 5741/2020-SK-DvN, vo veci nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti.

dva roky. 25. Podľa čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

27. Podľa čl. 65 ods. 2 Základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

29. Podľa čl. 11 ods. 1, 2 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje Základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (1).

30. Podľa čl. 1 písm. j/ Základného nariadenia, na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 31. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej, vrátane administratívneho spisu prvostupňového správneho orgánu, zistil, že žalobkyňa bola od 17.05.2020 zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žiadosťou spísanou na predpísanom tlačive dňa 15.06.2020 požiadala Sociálnu poisťovňu, pobočka Svidník, o dávku v nezamestnanosti. V ten istý deň vo Vyhlásení žiadateľa na posúdenie zachovania centra záujmov v zmysle článku 65 ods. 2, 3 a 5 Základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia potvrdila odchod do členského štátu EÚ - Nemecko v novembri 2019 (návrat na územie SR v máji 2020), pravidelnosť návratov na územie Slovenska raž mesačne do februára 2020, od marca 2020 neboli návraty možné kvôli pandémii Covid 19, počas pobytu v zahraniční sa s ňou zdržiaval priateľ V. Ž. (nar. XXXX), rodičia a sestra mali

XX. Podľa § 189 zákona č. 461/2003 Z. z. bola na pobočke Sociálnej poisťovne vo Svidníku so žalobkyňou spísaná zápisnica. Predmetom konania bolo posúdenie zachovania bydliska na území SR vo veci nového došetrenia žiadosti o dávku v nezamestnanosti žalobkyne.

Počas dovolenky sa vždy zdržiavala na území Slovenska, v mieste trvalého pobytu, kde bývajú rodičia a neskoršie v obci Z., kde si spolu s priateľom kúpili rodinný dom. Príbuzenské vzťahy neboli nadobudnuté na území členských štátov EÚ. V bode „iné skutočnosti“ potvrdila, že pred odchodom do štátov EÚ a po ukončení štúdia mala problém zamestnať sa na Slovensku, preto sa rozhodla odísť do zahraničia s úmyslom zarobiť peniaze na kúpu domu na Slovensku. Ďalej uviedla, že na Slovensku mala okrem rodičov aj iných príbuzných a priateľov, s ktorými sa počas návratov pravidelne stretávala a stretáva. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, dňa 07.10.2020 rozhodnutím č. 5742/2020-SK-DvN zo dňa 07.10.2020 podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodla, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

Odvolací orgán mal zo spisového materiálnu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Nemecku sa žalobkyňa v tomto čase zdržiavala, bývala, trávila pracovný čas aj mimopracovný čas s priateľom, platila zákonné odvody i dane na území Nemecka. Všetky tieto skutočnosti preukázali prenesenie a vytvorenie centra záujmov žalobkyne na území Nemecka opakovane pracovať a žiť s priateľom. Žalobkyňa žiadala žalobou doručenou krajskému súdu rozhodnutie žalovanej preskúmať

Slovenskej republiky. Tiež nebolo sporné, že v zmysle ňou vyplneného Vyhlásení žiadateľa na posúdenie zachovania centra záujmov v spojení s jej výsluchom uskutočneným dňa 101.10.2020 sa žalobkyňa zdržiavala na území Nemecka od septembra 2015 do mája 2020, kde mala pracovný pomer u troch zamestnávateľov cez pracovnú agentúru. Jej zamestnanie nemalo sezónny charakter. Ďalej bolo zistené, že v Nemecku sa zdržiavala so svojím priateľom V. Ž., s ktorým si v roku 2019 kúpili na Slovensku v obci Z. rodinný dom.

34. V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nemožno nepripomenúť, že Slovenská republika je právny štát, čo priamo vyplýva z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy. Tak napr. v náleze sp. zn. PL ÚS 67/07 zo dňa 6. februára 2008 Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval „princíp právnej istoty je nepochopiteľne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 ods. 1 ústavy.“ Ústavný súd v súvislosti s princípom právnej istoty vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že s jeho uplatňovaním v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionality a spravodlivého obsahu právnych noriem (PL ÚS 15/ 98, tiež napr. PL ÚS 1/04 alebo PL ÚS 8/04.) Štátne orgány môžu podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy

36. V súvislosti so skúmaním okolností uvedených v čl. 11 Vykonávacieho nariadenia posudzovanie centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania, ktoré bolo žalobkyni zabezpečené pracovnou agentúrou so sídlom na

Preto sa kasačný súd stotožnil so záverom správneho súdu o nesprávnom právnom posúdení veci a o zachovaní centra záujmov, ako aj bydliska žalobkyne, na území Slovenskej republiky. 37. Kasačný súd poznamenáva, že správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

38. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, kasačný súd námietky žalovanej uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

41. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.