6Ssk/138/2023

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo dňa 23. marca 2023, č. k. 47Sa/1/2022-46 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 7. decembra 2021, Číslo: 51549-2/ 2021-BA, ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) odvolanie žalobcu zamietla a v celom rozsahu potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava (ďalej len „pobočka žalovanej“) zo dňa 21. septembra 2021, Číslo: 180-25/2021-TT, ktorým žalobcovi nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v zmysle § 21 ods. 4 zákona č. 461/ 2003 Z. z. dňa 30. júna 2009 z dôvodu zrušenia živnostenského oprávnenia, ale zaniklo dňa 31. decembra 2010 zánikom statusu samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 zákona č. 461/2003 Z. z.

Rovnako medzi stranami neboli sporné skutočnosti, že na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/908/2008/OZDF-004 zo dňa 10. 12. 2008 bolo zrušené rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2006/1665 o prevádzkovaní zdravotníckeho zariadenia dňom 31_

V neskoršom rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 veľký senát najvyššieho súdu vyslovil právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je lekár ako držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia.

o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c/ alebo aj podľa iných písmen § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Uvedené rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30. novembra 2021 odmietol, pretože právne závery veľkého senátu najvyššieho súdu vyslovené v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 nepovažoval za ústavne neudržateľné.

5. Z obsahu administratívneho spisu vyplýval nesporný skutkový stav, podstatný pre účely rozhodnutia vo veci zániku, resp. nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu, a síce, že ku dňu 30. 06. 2009, resp. aj po tomto dátume bol žalobca držiteľom licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (predmetná licencia žalobcu č. L1A/TT/0472/05 bola rozhodnutím Slovenskej lekárskej komory č. LZA/TT/0472/ 05 zrušená ku dňu 23. 07. 2017) a zároveň žalobca za rok 2008 dosiahol príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (§ 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov), a to vo výške 1886901,- Sk, teda príjem vyšší ako je pre uvedené obdobie zákonom stanovená hranica 3546,00 Eur, t. j. 12-násobok minimálneho vymeriavacieho základu.

7. Pokiaľ ide o namietanú nedostatočnú súčinnosť konajúcej pobočky žalovanej so žalobcom v preskúmavanom administratívnom konaní, krajský súd dal z obsahu administratívneho spisu do pozornosti, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava oznámením č. 14649-5/2021-TT zo dňa 07. 09. 2021, žalobcovi doručeným dňa 13. 09. 2021, žalobcu pred vydaním administratívneho rozhodnutia vo veci určenia dňa zániku povinného sociálneho poistenia informovala o svojom právnom závere a o skutočnostiach a podkladoch, na základe ktorých podľa názoru pobočky žalovanej žalobcovi povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie nemalo zaniknúť dňa 30. júna 2009, ale malo zaniknúť dňa 31. decembra 2010. Na uvedené oznámenie pobočky žalovanej žalobca nereagoval. Hoci nebol na žiaden úkon orgánom sociálneho poistenia vyzvaný, bolo mu známe skutkovo právne posúdenie veci zo strany správneho orgánu a nič mu nebránilo iniciovať komunikáciu s príslušným orgánom sociálneho poistenia za účelom oboznámenia sa s ďalším postupom Sociálnej poisťovne, prípadne namietať správnosť

8. Krajský súd, vychádzajúc z právnych záverov rozsudku veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020, dospel k záveru, že žalovaná za daných okolností prípadu dostatočne zistila skutočný stav veci potrebný na rozhodnutie vo veci samej a tento správne aplikovala na relevantné hmotnoprávne ustanovenia zákona č. 461/ 2003 Z. z. pri určení zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu v postavení SZČO, nezistiac také závažné porušenie práv a právom chránených záujmov žalobcu, na základe ktorých by bolo možné vyhovieť žalobnému petitu, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP). O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnej žalovanej trovy konania pred správnym súdom nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by jej trovy konania vznikli, pričom žalovanému orgánu verejnej správy, ktorým žalovaná nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.

9. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 6. júla 2023. Kasačnú sťažnosť podal z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci, a nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces krajským súdom.

Zároveň očakával, že jeho vec je vyriešená definitívnym a nespochybniteľným spôsobom. 11. Ďalšia časť kasačnej sťažnosti bola venovaná arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, v rámci ktorej uviedol, že aj napriek tomu, že v zmysle § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa na konanie vo veciach sociálneho poistenia nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, nie je možné upustiť od vyžadovania aspoň minimálnych požiadaviek kladených na konania a rozhodnutie správnych orgánov vyplývajúcich, napr. z Rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy (77) 31 z 28. 09. 1977 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, resp. z Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007)7 z 20. 06. 2007 o dobrej verejnej správe čl. 17, v zmysle ktorého musia byť správne rozhodnutie formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré bolo

12. K porušeniu procesných práv žalobcu ako účastníka administratívneho konania uviedol, že pobočka žalovanej pred vydaním prvostupňového rozhodnutia závažne porušila práva žalobcu ako účastníka konania, keď mu bola v podstate úplne odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, ktorý bez priamej účasti žalobcu ako účastníka administratívneho konania vydala prvostupňové rozhodnutie, ktorým došlo k autoritatívnemu zásahu (úprave) do jeho

13. Poukázal tiež na dva rozdielne právne názory vyslovené v rozhodnutiach veľkého senátu najvyššieho súdu - 1Vs/1/2019 a 1Vs/3/2019. Nevyhnutnou podmienkou právnej istoty, ako jedného zo základných atribútov právneho štátu je aj relatívna stabilita judikatúry.

14. V súvislosti s rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. IV. 610/2021 uviedol, že ústavný súd sám pripúšťa, že zmena judikatúry veľkého senátu najvyššieho súdu v rovnakej skutkovo a právnej veci bez akejkoľvek zmeny objektívnych dôvodov je z hľadiska zachovania právnej istoty, ako jedného zo základných princípov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR

Pričom žalobca poznamenal, že poistka omylu nemôže slúžiť ako legitímny nástroj na zmenu judikatórnej praxe veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu. Len zmena právneho názoru, ktorá vychádza z rozdielneho (nového) zloženia senátu veľkého senátu najvyššieho súdu, nemôže sama o sebe ospravedlňovať vydanie úplne protichodného rozhodnutia v tej istej skutkovo a právnej veci, bez zmeny fundamentálnych, resp. objektívnych okolností.

15. V rámci vnútroštátneho právneho poriadku neexistuje ani žiadny inštitút, na základe ktorého by mohol žalobca, resp. iný adresát právnych noriem, sám iniciovať začatie konania za účelom odstránenia právnej neistoty, ktorá bola (je) založená protichodnou rozhodovacou činnosťou veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu, v rovnakých skutkových a právnych veciach, a tým odstrániť nečinnosť oprávnených osôb v zmysle § 21 ods. 3 písm. a/ v spojení s § 24d ods. 3 písm. b/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, súčasne zabezpečujúc jednotnosť rozhodovacej praxe najvyššej všeobecnej súdnej inštancie v rámci vnútroštátneho súdneho systému. Žalobca nenamietal, že judikatúra súdov sa v čase prirodzene vyvíja a rozvíja, čo so sebou nesie aj následné revidovanie staršej judikatúry, judikatúrou novšou.

16. V závere kasačnej sťažnosti žalobca navrhol, aby najvyšší správny súd prerušil súdne konanie vo veci tejto kasačnej sťažnosti, a v zmysle § 21 ods. 3 písm. a/ v spojení s § 24d ods. 1 písm. b/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podal predsedovi najvyššieho správneho súdu, podnet na zaujatie stanoviska pléna najvyššieho správneho súdu, k zjednoteniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v právoplatných rozhodnutiach veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bude následne pre členov pléna najvyššieho správneho súdu záväzné.

III.

18. Žalovaná využila svoje právo na základe zaslanej výzvy krajského súdu a vyjadrila sa ku kasačnej sťažnosti podaním zo dňa 3. augusta 2023, Číslo: 25703-10/2023-BA. 19. Zotrvala na svojom právnom názore, že vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby, postupovala v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. Záverom navrhla, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

IV.

21. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 23. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

26. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 7. decembra 2021, Číslo: 51549-2/2021-BA, ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. odvolanie žalobcu zamietla a v celom rozsahu potvrdila napadnuté rozhodnutie pobočky žalovanej zo dňa 21. septembra 2021, Číslo: 180-25/2021-TT, ktorým žalobcovi nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2009 z dôvodu zrušenia živnostenského oprávnenia, ale zaniklo dňa 31. decembra 2010 zánikom statusu samostatne zárobkovo činnej osoby.

29. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.

32. Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

34. Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

marca 2021, sp. zn. 7Sžsk/45/2019 tak, že kasačnú sťažnosť zamietol [dospel k zhodnému záveru ako krajský súd o nepreskúmateľnosti preskúmavaných rozhodnutí žalovanej, pretože z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovanej nevyplýva jasným a zrozumiteľným spôsobom, ako sa odvolací správny orgán vysporiadal so skutkovou a právnou argumentáciou prvostupňového rozhodnutia, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu, krajský súd správne konštatoval, že preskúmavané rozhodnutia žalovanej trpia nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov]; - následne žalovaná s poukazom na záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR rozhodnutím zo dňa 16. augusta 2021, Číslo: 14644-20/2021-BA/S rozhodnutie pobočky žalovanej zo dňa 12. mája 2017, Číslo: 594-40/2017-TT zrušila a vec jej vrátila na ďalšie konanie; - preto prvostupňový správny orgán žalovanej - Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím zo dňa 21. septembra 2021, Číslo: 180-25/2021-TT rozhodla opätovne, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a

ako zákonom stanovená hranica]; - proti uvedenému rozhodnutiu pobočky žalovanej podal žalobca opätovne odvolanie namietajúc, pobočka žalovanej by mala skúmať vec z materiálnej stránky, t. j. či skutočne vykonával samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže mať absurdné

36. V podanej kasačnej sťažnosti žalobca opätovne otvoril otázku posudzovania jeho statusu ako samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu držby licencie L1A v súvislosti so zánikom povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ku dňu 31. 12. 2010, pričom tiež spochybňoval záväznosť rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/ 3/2019 v porovnaní s jeho skorším rozhodnutím sp. zn. 1Vs/1/2019.

37. Námietky žalobcu týkajúce sa neexistencie zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu je potrebné vyhodnotiť ako nedôvodné, a preto poukazuje najvyšší správny súd aj na jedno z niekoľkých rozhodnutí najvyššieho správneho súdu, ktorý k tomuto zaujal stanovisko, konkrétne: „Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa už citovaného § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému

Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny

2019. V uvedenom uznesení bolo skonštatované, že: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť.

súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmenil bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia).

39. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

g/ zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti, ako celku, sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo. Rozhodnutie ústavného súdu, ako aj rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy záväzné.

. .“) prerušil konanie a „. . . podal predsedovi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky podnet na zaujatie stanoviska pléna Najvyššieho správneho súdu k zjednoteniu výkladu zákonov . . .“. Odvolával sa pritom na ustanovenie § 21 ods. 3 písm. a/ v spojení s ustanovením § 24d ods. 1 písm. b/zákona č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Záverom najvyšší správny súd tiež poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Atanaslovski proti bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko zo 14. 01. 2010, podľa ktorého vývoj judikatúry sám o sebe nie je v rozpore s výkonom spravodlivosti, keďže neschopnosť zachovať dynamický a vývojový prístup by mohol byť prekážkou reformy alebo zlepšenia. Európsky súd pripomenul, že požiadavka právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní nezahŕňa právo na jednotnosť judikatúry (čo neskôr zdôraznil v rozsudku Sahin a Sahin proti Turecku z 20.10.2011).

O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanej ich nepriznal z dôvodu, že nedošlo k naplneniu predpokladu plynúceho z § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP.

V Bratislave dňa 22. februára 2024