6Ssk/141/2022

stručný priebeh administratívneho konania 1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 26S/56/2019-127 zo dňa 17. februára 2022 (ďalej taktiež „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. PO/ BEZ/2019/3670, O-176/2019 zo dňa 10. júla 2019 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“). Druhostupňovým rozhodnutím žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov a § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 125/ 2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z. z.“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Nitra (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 55/19/

o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 82/2005 Z. z.“). Porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania prvostupňový správny orgán skutkovo vymedzil tak, že (i) žalobca porušil uvedený zákaz tým, že dňa 27. marca 2018 o 15:15 hod. využíval závislú prácu fyzickej osoby P. A., narodeného X. P. XXXX, bytom X. A. XXXX/XX, K. (ďalej len „p. A.“), ktorá

do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia sociálnej poisťovne podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len “zákon č. 461/2003 Z. z.”)] a tým, že (ii) žalobca porušil uvedený zákaz, keď dňa 27. marca 2018 o 15:15 hod. využíval závislú prácu fyzických osôb - J. A., narodeného XX. Z. XXXX (ďalej len „p. A.“) a V. B., narodeného XX.

podľa zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len “zákon č. 5/2004 Z. z.”)]. 2. Krajský súd v úvodnej časti kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku (časti I a II) opísal priebeh administratívneho konania a podstatu napadnutého (druhostupňového) rozhodnutia. Následne (v časti III) zhrnul argumentáciu žalobcu obsiahnutú v správnej žalobe a podstatné skutočnosti uvedené vo vyjadrení žalovaného, žalobnej replike a žalobnej duplike.

p. A. a p. B. zo strany žalovaného; (iii) tretí dôvod spočívajúci v konštatovaní nesprávneho právneho posúdenia veci správnym orgánom dôvodeného tým, že medzi p. A., p. B. a žalobcom nebol vzťah nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnancov a nakoniec (iv) štvrtý dôvod týkajúci sa porušenia povinnosti žalobcu v súvislosti so zamestnávaním p. A., ktorý dôvod žalobca opieral o skutočnosť, že sa pri svojom súvisiacom postupe spoliehal na mediálne vystúpenia ministra Richtera a nesprávne poučenie zamestnancov Sociálnej poisťovne v Topoľčanoch, ktoré skutočnosti ho naviedli konať spôsobom rozporným so

3. Krajský súd všetky štyri žalobcom uvádzané žalobné dôvody vyhodnotil ako nedôvodné. Vo vzťahu k prvému dôvodu za relevantné považoval najmä nasledovné skutočnosti: (i) obsah zápisníc o podaní informácie o vysvetlení dôvodu prítomnosti fyzickej osoby na pracovisku, ktoré zápisnice boli spísané pri výkone inšpekcie práce dňa 27. marca 2018 a v ktorých zápisniciach p. A. a p. B. (súc poučení) uviedli, že sa na práci dohodli so žalobcom, tento je ich zamestnávateľom a pre neho vykonávajú práce; (ii) obsah oznámenia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky z 13. júna 2018 o tom, že p. A. a p. B. nemajú na území Slovenskej republiky povolený žiadny druh pobytu; (iii) obsah oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Topoľčany z 10. júla 2018 o tom, že ani žalobcovi, ani p.

Vo vzťahu k druhému dôvodu krajský súd v podstatnom uviedol, že „ . . .Inšpektorát práce preto správne v rámci dokazovania žiadal útvar Policajného zboru - oddelenie cudzineckej polície Nové zámky o poskytnutie oznámenia len o skutočnostiach potrebných pre posúdenie naplnenia znakov objektívnej stránky daného správneho deliktu, ktorými z dôvodu výkonu štátnej správy na úseku pobytu cudzincov disponuje a nad rámec tohto sa nezaoberal otázkami, patriacimi do výlučnej pôsobnosti Policajného zboru v rámci plnenia úloh štátnej správy .

Krajský súd zdôraznil, že „ . . . v administratívnom konaní vôbec nebolo preukázané, že štátni príslušníci tretej krajiny A. a B. boli vyslaní k žalobcovi na základe zmluvy o dielo uzavretej medzi ním a českou spoločnosťou KOLVAS s.r.o., ale práve naopak, v administratívnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že uvedení štátni príslušníci tretej krajiny sa dohodli na vykonávaní prác priamo so žalobcom (a nie so žiadnym iným subjektom) .

. . ani tretí žalobný dôvod nie je v danej veci naplnený.“. 5. Nakoniec krajský súd posúdil aj štvrtý žalobný dôvod týkajúci sa porušenia povinnosti žalobcu v súvislosti so zamestnávaním p. A. (ktorý rovnako, ako predchádzajúce tri žalobné dôvody, vyhodnotil ako nedôvodný) v podstatnom dôvodiac, že „Mediálne vystúpenie ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, usmerňujúce stanoviská Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny či informácie poskytnuté Sociálnou poisťovňou .

6. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd s odkazom na ustanovenie § 175 ods. 1 v spojení s § 168 SSP a contrario tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.

1 písm. f) SSP. Po stručnom opise procesnej histórie a skutkových okolností veci žalobca podrobnejšie odôvodnil jednotlivé, ním tvrdené, dôvody kasačnej sťažnosti, v podstatnom sa prekrývajúce so žalobnými bodmi artikulovanými v konaní pred krajským súdom (viď bod 2 vyššie). 8.

. . celý spor vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu . . . . . . a následne nesprávne aplikovanej príslušnej právnej úpravy na daný skutkový stav . . .“. Po tom, ako žalobca (v bodoch 3.7 a 3.8 kasačnej sťažnosti) vysvetlil potrebu posudzovania zmluvy o dielo (Smlouva o dílo) uzavretej medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou KOLVAS s.r.o. ako zhotoviteľom dňa 22. januára 2018 (ďalej len „zmluva o dielo“) vo svetle čl. 4 ods. 1 písm. b) Nariadenia európskeho parlamentu a rady č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky a následne § 2586 a nasl. zákona č. 89/2012 Sp. občanský zákoník; vytkol žalobca krajskému súdu, že sa tento zmluvou o dielo nezaoberal dostatočne. V tejto súvislosti poukazoval najmä na podstatné náležitosti (a ich naplnenie) zmluvy o dielo v zmysle aplikovateľného (českého) právneho poriadku odmietajúc, že by „všeobecný“ charakter zmluvy o dielo (tak ako bol označený správnym orgánom) mohol mať vplyv na posudzovanie statusu p. A. a p. B..

posudzovaní významu jednak vyjadrení ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, jednak poučení zamestnancov Sociálnej poisťovne v Topoľčanoch. 9. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP žalobca dôvodil, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva (v kvalifikovanej miere) tým, že sa nedostatočne zaoberal námietkami žalobcu vznesenými v správnom konaní a v konaní pred krajským súdom.

. .“. Krajskému súdu taktiež vyčítal skutočnosť, že tento si mal postup správnych orgánov „vziať za svoj“ a odobriť, resp. že len prevzal argumentáciu žalovaného a prvostupňového správneho orgánu bez toho, aby sa vyrovnal s početnými námietkami a argumentami žalobcu.

. .“ namietajúc pritom formalistický prístup krajského súdu, ktorým sa mal krajský súd odkloniť „ . . . od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorá prílišný formalizmus odmieta . . .“.

14. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 15. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. júla 2023 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP).

III. B Aplikovateľné právne predpisy

16. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z., právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3. 17. Podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z., nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a neprihlásila ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra.

III. C Skutkové východiská

osobami boli spísané zápisnice o podaní informácie o vysvetlení dôvodu prítomnosti fyzickej osoby na pracovisku (ďalej taktiež „zápisnice“ alebo jednotlivo „zápisnica“); (iii) p. A. v zápisnici o. i. uviedol, že jeho zamestnávateľom je žalobca; v deň inšpekcie (27. marca 2018) pracuje od 9:00 hod; robí výkopové práce a na práci sa dohodol so žalobcom; (iv) p.

dobu určitú do 30. apríla 2018; (vii) žalobca v podaní označenom ako „Vyjadrenie k zisteniam kontroly Inšpektorátu práce“ zo dňa 3. apríla 2018 vo vzťahu k p. A. a B. predložil zmluvu o dielo a vo vzťahu k p. A. uviedol, že „Zamestnankyňa našej firmy, pani F.Á_ B., ktorá má na starosti personálne záležitosti, bola v ten deň na celodennom ošetrení so svojim chorým synom, preto nemohla nového zamestnanca ihneď prihlásiť.“; (viii) žalobca v priebehu konania na podporu svojho tvrdenia o tom, že p. A. a p. B. sa v priemyselnom parku nachádzali a vykonávali práce z dôvodu vzťahu k spoločnosti KOLVAS s.r.o. predložil zmluvu o dielo; faktúru č. 120318 dodávateľa KOLVAS s.r.o. a odberateľa žalobcu, vystavenú dňa 1. júna 2018, s popisom „Fakturujeme vám provedene svařečské práce, dle smlouvy o dílo v měsíce březen roku 2018.

p. A. a p. B.; (x) Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky v podaní zo dňa 13. júna 2018 adresovanom prvostupňovému správnemu orgánu tomuto o. i. oznámil, že „Po predvedení bola menovaným cudzincom zistená totožnosť na základe predložených cestovných dokladov, ktoré osobne priniesol pán V.J. U.. Následne bola vykonaná lustrácia v informačných systémoch PZ ako aj kontrola oprávnenosti pobytu na území SR.

V prípade p. A. a p. B. Klient odmieta akékoľvek porušenia právnych predpisov. Uvedené osoby si riadne „objednal“ od spoločnosti KOLVAS, s.r.o. na základe uzatvorenej Zmluvy o dielo zo dňa 22.01.2018, ktorá zodpovedala za všetky pracovné a iné povolenia uvedených osôb.“; (xiii) prvostupňový správny orgán následne rozhodol prvostupňovým rozhodnutím a žalovaný druhostupňovým rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1 tohto odôvodnenia vyššie.

23. Vychádzajúc jednak zo žalobcom uvádzaných kasačných dôvodov (viď body 7 až 10 vyššie), žalobných bodov uvádzaných žalobcom v konaní pred krajským súdom (viď bod 2 vyššie) a v neposlednom rade zo skutkových východísk sumarizovaných v bode 22 vyššie, najvyšší správny súd v ďalšom posudzoval dva skutkovo (čo do porušenia povinnosti žalobcu) odlišné prípady porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/ 2005 Z. z. zo strany žalobcu, ktoré boli identifikované inšpekciou práce dňa 27. marca 2018. V prvom prípade išlo o porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania p. A. podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z., ktorého podstata tkvela v tom, že žalobca, ako zamestnávateľ neprihlásil p. A. do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu (pozri § 231 ods. 1 písm. b/ zákona bod 1 č. 461/2003 Z. z.) na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Porušenie povinnosti žalobcu podľa

. . p. A. do príslušných registrov Sociálnej poisťovne prihlásil dodatočne . . .“ resp. v inom svojom podaní uviedol, že „Zamestnankyňa našej firmy, pani F. B., ktorá má na starosti personálne záležitosti, bola v ten deň na celodennom ošetrení so svojim chorým synom , preto nemohla nového zamestnanca ihneď prihlásiť.“. V tejto súvislosti možno taktiež poukázať na skutočnosť, že žalobca a p. A. dohodu o pracovnej činnosti uzavreli dňa 22. marca 2018 (štvrtok) s nástupom na výkon práce 23. marca 2018 (piatok), inšpekcia práce bola vykonaná dňa 27. marca 2018 (utorok), príslušný registračný list - prihláška do Sociálnej poisťovne bol prijatý dňa 28. marca 2018 (deň nasledujúci po začiatku kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania) s tým, že ako dátum vzniku poistenia v ňom bol uvedený 23. marec 2018. Žalobca porušenie svojej povinnosti (ktoré porušenie nespochybňoval) odôvodňoval v podstatnom tým, že (i) sa spravoval „nesprávnym poučením zamestnancov Sociálnej poisťovne v Topoľčanoch“ a zároveň (ii) že vychádzal „z mediálneho vystúpenia ministra Richtera“; to všetko s dôvetkom

Kasačný súd sa tak v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami orgánov verejnej správy ako aj s ich právnym posúdením, v konaní, ani v rozhodnutiach týchto orgánov nezistil žiadne relevantné zlyhanie. Správne rozhodnutia oboch inštancií obsahujú všetky náležitosti, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, v odôvodnení orgány verejnej správy uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami žalobcu a s jeho vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

ním tvrdené nesprávne poučenie zamestnancov Sociálnej poisťovne, resp. na medializované vyjadrenia člena vlády) na posudzovanie porušenia povinnosti žalobcu podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. Ostatne aj samotná argumentácia žalobcu v kasačnej sťažnosti je v tomto smere značne rozporuplná, keď žalobca na jednej strane „ .

. . sa nestotožňuje s formalistickým prístupom Krajského súdu, ktorý uvádza, že vyhlásenie ministra práce nie je formálnym prameňom práva . . .“. Nezostáva teda než prisvedčiť krajskému súdu, keď tento, posudzujúc porušenie povinnosti žalobcu podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z., nepovažoval za akokoľvek relevantné tvrdenie žalobcu o spoľahnutí sa na ničím nepreukázané „poučenie“ zamestnancov Sociálnej poisťovne v Topoľčanoch alebo na mediálne vystúpenia ministra. Naopak, pokiaľ by krajský súd uvedené tvrdené skutočnosti (za daného skutkového a právneho stavu) vyhodnotil ako relevantné, nebodaj majúce vplyv na výrok napadnutého rozsudku, atakoval by tým jeden zo základných princípov demokratického právneho štátu, princíp legality.

26. V druhom prípade išlo o porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania p. A. a p. B. podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona č. 82/2005 Z. z., ktorého podstata tkvela v tom, že žalobca, ako zamestnávateľ využíval závislú prácu štátneho príslušníka (štátnych príslušníkov) tretej krajiny (Ukrajiny), pričom neboli splnené podmienky na jeho (ich) zamestnávanie podľa osobitného predpisu (§ 21 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z.). Odkazujúc na bod 22 vyššie najvyšší správny súd rekapituluje, že v priebehu konania nebolo sporným, že (i) p. A. a p. B. sa dňa 27. marca 2018 nachádzali v priemyselnom parku a vykonávali tam práce „pre žalobcu“ (poz. súdu: vzťah žalobcu a týchto osôb je predmetom ďalšieho posúdenia nižšie); (ii) čo sa týka charakteru prác, išlo o výkopové práce; (iii) p. A. a p. B. nemali na území Slovenskej republiky povolený žiadny druh pobytu; (iv) p. A. a p. B. nedisponovali (nebolo im udelené) povolením na zamestnanie. Zásadnou spornou otázkou bolo, či žalobca dňa 27. marca 2018 využíval závislú prácu p. A. a p.

Obe osoby v predmetných zápisniciach za zamestnávateľa (resp. osobu, pre koho prácu vykonávajú) označili žalobcu, pričom uviedli, akú odmenu za vykonanú prácu si dohodli („úkolovú“, resp. 5,- eur za hodinu). Zo zápisníc ani z akejkoľvek inej listiny, ktorá je súčasťou administratívneho alebo súdneho spisu nevyplýva, že by p. A. alebo p. B. kedykoľvek po

27. Prirodzený záver (vychádzajúci z vyššie uvedeného) o tom, že žalobca dňa 27. marca 2018 v priemyselnom parku využíval závislú prácu p. A. a p. B., spochybňoval žalobca tvrdením, že páni A. a B. boli zamestnancami spoločnosti KOLVAS, s.r.o. (tvrdenie, že „Spoločnosť KOLVAS svoj záväzok zo zmluvy o dielo splnila prostredníctvom dvoch svojich zamestnancov, ktoré mali vykonávať objednané dielo na určenom pracovisku v zmysle zmluvy o dielo. Za riadne splnenie svojho záväzku zo zmluvy o dielo spoločnosť KOLVAS Sťažovateľovi vystavila faktúru č. 120318 zo dňa 01.06.2018 na sumu 2.329,80,- EUR.“. - bod 3.2 in fine kasačnej sťažnosti), ktoré tvrdenie dokumentoval v podstatnom zmluvou o dielo, faktúrou č. 120318 a s ňou súvisiacim príjmovým pokladničným dokladom.

A. a p. B. v priemyselnom parku vykonávali výkopové práce, pričom faktúra č. 120318 sa (podľa popisnej časti) vzťahuje na práce zváračské; (ii) skutočnosť, že podľa osobitného ustanovenia čl. V ods. 10 zmluvy o dielo žalobca nezaisťoval uzamykateľné priestory a ochranu majetku zhotoviteľa (firmy KOLVAS, s.r.o.) a zmluva o dielo žiadnu zmienku o zabezpečovaní potrieb „zamestnancov“ zhotoviteľa neobsahovala; žalobca však disponoval s cestovnými dokladmi p. A. a p. B. (viď podanie Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky zo dňa 13. júna 2018, v ktorom sa o. i. uvádza „ .

. . Klient mal mnohokrát komplikácie so zadávaním pracovných úloh týmto osobám.“; N.B_ podľa protokolu, resp. zápisníc mali p. A. a p. B. pracovať v priemyselnom parku pre žalobcu dňa 27. marca 2018 „prvý deň“, pričom sa malo jednať o výkopové práce), pričom však v súvislosti s prideľovaním práce, pokynmi, resp. akýmikoľvek dojednaniami súvisiacimi s výkonom práce zmienka o akomkoľvek inom subjekte absentuje. Záver vyjadrený v predchádzajúcej vete (o absencii zmienky akéhokoľvek iného „zamestnávateľského“ subjektu s výnimkou žalobcu) je možné vnímať taktiež v kontexte s vyhláseniami p. A. a p. B. obsiahnutými v zápisniciach, ktoré vyhlásenia sa týkali výšky dojednanej odmeny za vykonanú prácu a subjektu, s ktorým si títo páni mzdové podmienky dohodli. 28.

A. a B. vykonávali závislú prácu pre žalobcu. Skutočnosť, že krajský súd dôkazy vyhodnotil inak, ako by si žalobca prial, neznamená, že tieto dôkazy súd nevyhodnocoval. Pokiaľ naopak žalobca žiadal, aby prvostupňový správny orgán „kontaktoval príslušné orgány Českej republiky“ (viď str. 4 predposledný odsek správnej žaloby), kasačný súd súvisiacu „pasivitu“, či už správnych orgánov alebo krajského súdu vnímal vo svetle iných žalobcom tvrdených skutočností [napr.

. .“ (str. 4 správnej žaloby)] a nepovažoval ju za nesprávny procesný postup znemožňujúci žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pokiaľ ani žalobca (právne zastúpený), súc v zmluvnom vzťahu so spoločnosťou KOLVAS, s.r.o., nebol schopný jasne artikulovať svoje tvrdenie o povahe vzťahu p. A. a B. k uvedenej spoločnosti, nemohla byť nesprávnym procesným postupom absencia aktivity správneho orgánu vedúca k potvrdeniu alebo vyvráteniu takéhoto dohadu (alebo možnosti). Odôvodnenie krajského súdu teda podľa názoru súdu kasačného poskytuje vyčerpávajúce závery, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, ktoré vytvárajú právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Kasačný súd sa s prezentovaným právnym názorom krajského súdu plne stotožňuje, považujúc ho za vecne správny majúci oporu vo vykonanom dokazovaní.

. . príslušné orgány verejnej správy boli podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. zákona o inšpekcii práce povinné žalobcovi uložiť pokutu, a to minimálne vo výške 5.000,- eur . . .“ (bod 52 napadnutého rozsudku) nie je možné nič vytknúť a kasačný súd sa s ním stotožnil.

. .“ (bod 3.46 kasačnej sťažnosti). Následne žalobca, odkazujúc pritom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Českej republiky (sp. zn. IV. ÚS 192/08; IV. ÚS 1735/07 alebo III. ÚS 150/99), dôvodil, že z tejto judikatúry vychádza opakovane vyslovovaný právny názor kasačného súdu zhutnený do myšlienky, že prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných práv.

31. Najvyšší správny súd uvádza, že dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP (vymedzený porušením zákona zo strany správneho súdu tým, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu) zakladajúci jej prípustnosť, primárne slúži na zabezpečenie jednotnej interpretácie zákonov, a teda k dosiahnutiu jednoty uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch (pozri napr. Baricová, J., Fečík, M., Filová, A. a kol.

Jadrom tohto princípu je odôvodnené očakávanie subjektov práva, že „ . . . príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať“

Jeho prípadné zlyhanie v tejto oblasti (teda absencia alebo nedostatočné vymedzenie „podobnosti vecí“) spôsobuje deficit kasačnej sťažnosti v zmysle nenaplnenia podstatných náležitostí kasačnej sťažnosti podľa § 445 ods. 1 písm. c) SSP [neuvedenie sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP] a je nutné na kasačnú sťažnosť (v zodpovedajúcej časti) trpiacu vyššie opísaným defektom nahliadať ako na neprípustnú podľa § 439 ods. 3 písm. a) SSP.

Praha : PROSTOR, 2010, 161 s.). Z naznačenej podstaty veci teda vyplýva potreba zaoberať sa kritériami podobnosti. Za normatívne stanovený obsahový návod v procese identifikácie „podobnosti vecí“ je nutné vnímať ustanovenie § 440 ods. 2 prvá veta SSP, v zmysle ktorého dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podobnosť vecí, pre potreby aplikácie ustanovenia § 440 ods. 1 písm. h) SSP, teda treba posudzovať optikou „právneho posúdenia veci“.

33. Vzhľadom na značne simplexný spôsob vyjadrenia kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP žalobcom (viď bod 30 vyššie) najvyšší správny súd pre potreby posúdenia prejednávanej veci len stroho konštatuje (bez nutnosti dôslednejšieho rozvitia úvah vyššie), že vymedziť „podobnosť vecí“ bez aspoň bazálnej artikulácie skutkovej otázky (quaestio facti), ale najmä právnej otázky (quaestio iuris), ktoré otázky boli riešené jednak vo veci prejednávanej a jednak vo veci „referenčnej“ (judikovanej - predstavujúcej ustálenú rozhodovaciu prax) jednoducho nemožno. Inými slovami, právne posúdenie veci musí byť špecifikované v oboch prípadoch dostatočne konkrétne na to, aby mohli byť tieto prípady porovnané. Za dostatočne konkrétny popis kolidujúcich právnych posúdení však nemožno považovať iba označenie princípu artikulovaného v ustálenej rozhodovacej praxi (hoc aj odkazom na príslušné rozhodnutia) a následné konštatovanie, že tento princíp bol preskúmavaným rozhodnutím porušený. Opačný výklad by totiž viedol k tomu, že kasačný

Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch inštancií a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a práv žalobcu, tento jeho názor považoval aj kasačný súd za správny.

36. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.