6Ssk/14/2022
ECLI:SK:NSSSR:2022:4020200526.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Nitre
- Sp. zn. 1. inštancie
- 19Sa/16/2020
- IČS
- 4020200526
- Citované
- 10× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: KAER-M, s.r.o., so sídlom Javorová 643/8, Nitra, IČO: 46650091, zastúpená advokátkou JUDr. Máriou Konrádovou, so sídlom Farská 8, Nitra, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom 29. augusta 8 a 10, Bratislava, za účasti: Z. E., H. O. XXX/XX, H., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 17. mája 2019, číslo 48399-2/2019-BA v spojení s oznámením z 24. júna 2019, číslo 48399-3/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k. 19Sa/16/2020-95 zo dňa 9. júna 2021, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre, č.k. 19Sa/ 16/2020-95 zo dňa 09. júna 2021 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Nitre, rozsudkom č.k. 19Sa/16/2020-95 zo dňa 09.06.2021 zamietol správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 48399-2/2019-BA zo dňa 17.05.2019 v spojení s oznámením č. 48399-3/2019-BA zo dňa 24.06.2019 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie"). Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra č. 7414-14/2019-NR zo dňa 20.02.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie"). Prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra rozhodla, že ďalšiemu účastníkovi Z. E. ako zamestnancovi zamestnávateľa KAER-M, s.r.o. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 08.09.2015. 2. Krajský súd preskúmaním veci podľa § 2 ods. 1 a 2, § 6 ods. 1 a § 134 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, je v medziach žaloby v súlade so zákonom, má oporu vo vykonanom dokazovaní a v náležite zistenom skutkovom stave, ktorý bol správne právne posúdený. 3. Krajský súd poukázal na to, že žalovaná nie je oprávnená posudzovať skutočnosti rozhodné pre určenie uplatniteľných právnych predpisov zamestnancov žalobcu v zmysle koordinačných nariadení, najmä nemá právo spochybňovať dokument, ktorým mu boli oznámené skutočnosti o výsledkoch vyšetrovania žalobcu na území Francúzska a napokon riešenie tejto problematiky nebolo predmetom napadnutého rozhodnutia žalovanej. Krajskému súdu bolo zrejmé, že príslušná francúzska inštitúcia požiadala Sociálnu poisťovňu o odobratie prenosných dokumentov A1 na základe výsledkov vlastného šetrenia činnosti v SR ako krajine pôvodu, na základe čoho Sociálna poisťovňa vykonala v súčinnosti s Národným inšpektorátom práce vlastnú vonkajšiu kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa na území SR a dospela k rovnakému záveru. 4. Z vykonaného dokazovania krajský súd ustálil, že správne orgány nerozhodovali o určení uplatniteľnej legislatívy, ani odvodovej povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa, ale o zániku sociálneho poistenia jeho zamestnanca podľa slovenskej legislatívy. Správny súd tak dospel k záveru, podľa ktorého žalobca nemohol byť rozhodnutím správneho orgánu ukrátený na svojich právach, nakoľko preskúmavaným rozhodnutím mu nebola uložená žiadna povinnosť ani obmedzenie, rovnako neboli dotknuté žiadne jeho právom chránené záujmy. Žalobca preto nebol aktívne legitimovaný na podanie správnej žaloby. Žalobu správny súd zamietol. 5. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal.
II.
6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 7. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 8. Nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom sťažovateľ videl v tom, že správny súd nesprávne posúdil aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie správnej žaloby. Napriek tomu, že vydaním formulárov PD A1 bola určená slovenská legislatíva, počas platnosti ktorej si Francúzska sociálna poisťovňa svojvoľne zaradila žalobcu do svojho systému sociálneho poistenia v rozpore s Rozsudkom Súdneho dvora zo 06. septembra 2018 vo veci C-527/ 16. Z tohto dôvodu je potrebné v rozsudku rozhodnúť o uplatniteľnej legislatíve sociálneho poistenia, ktorej krajiny sa jedná. Na rozdiel od uvedeného prípadu žalobca ukrátenie na svojich právach v žalobe konštatoval a zároveň ich aj odôvodnil jednak v správnej žalobe a vo vyjadrení, kde uviedol, že ako účastník administratívneho konania bol oznámeniami žalovanej ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, najmä na práve vyplývajúceho mu z článku 12 odsek 1 Základného nariadenia; zo strany žalovanej došlo k zásahu do jeho práva garantovaného mu v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v neposlednom rade žalobca namietal zásah žalovanej do princípu právnej istoty a do zásady ochrany legitímnych očakávaní, z ktorých dôvodov bol žalobca nútený domáhať sa ochrany na správnom súde. Sťažovateľ trval na tom, že bol ukrátený na svojich právach aj v zmysle článku 19 odsek 1 Ústavy SR. Pripomenul, že podnikateľskú činnosť vykonával od roku 2013 až do roku 2018 a po celú túto dobu si riadne plnil všetky odvodové povinnosti voči žalovanej vrátane daňových povinností voči štátnemu rozpočtu. Naopak žalovaná si finančné prostriedky, ktoré jej žalobca za seba a za svojich zamestnancov zaplatil, ponechala, a to aj napriek tomu, že tvrdí, že jej nepatria a že ich treba uhradiť Francúzskej sociálnej poisťovni. 9. Sťažovateľ navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
III.
10. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním z 15.11.2021. 11. Poukázala na to, že žalobca mal možnosť uplatniť v konaní vo veci zániku povinného sociálneho poistenia zamestnanca všetky svoje procesné práva vyplývajúce z príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. K podkladom rozhodnutia Sociálnej poisťovni, pobočka Nitra mal právo sa vyjadriť v rámci odvolacieho konania. Svoje právo si aj uplatnil. Žalobca je iba nespokojný s rozhodnutím žalovanej a svoju nespokojnosť nesprávne vníma a označuje ako ukrátenie práv. Podľa názoru žalovanej zo strany žalobcu neboli splnené predpoklady na podanie správnej žaloby. 12. Správnosť záveru Sociálnej poisťovne a Francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, že v prípade zamestnanca nedošlo k splneniu podmienok vyslania a zamestnanec mal podliehať francúzskemu systému sociálneho zabezpečenia, potvrdzuje aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-784/19 zo dňa 03. júna 2021. 13. Kasačnú sťažnosť navrhla žalovaná zamietnuť.
IV.
14. Vyjadrenie žalovanej bolo sťažovateľovi doručené na vedomie dňa 30.12.2021.
V.
15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd") ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu (§ 453 ods. 3 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačnej sťažnosti je potrebné
vyhovieť. 16. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
17. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom
súde. 18. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
19. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 20. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
21. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd ako nedôvodnú zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo 17. mája 2019, Číslo: 48399-2/2019-BA, ktorým táto postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. zamietla v celom rozsahu odvolanie (žalobcu) zamestnávateľa KAER-M s.r.o., so sídlom Javorová 643/8, Nitra a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra z 20. februára 2019, číslo 7414-14/2019-NR vo veci zániku
povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca Z. E.. 22. Kasačný súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej zistil, že žalobca 1/ je agentúrou dočasného zamestnávania a je usadený v Slovenskej republike, 2/ zamestnával zamestnacov v zmysle čl. 1 písm. a/ základného nariadenia, ktorí mali v Slovenskej republike svoje bydlisko v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia, 3/ týchto zamestnancov na základe dohody s klientom, ktorý bol usadený vo Francúzsku, vysielal do Francúzska. Žalobca svojho zamestnanca Z. E. prihlásil u žalovanej ako poistenca podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. Žalobca tak postupoval podľa § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/ a § 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. na tom základe, že vznikom pracovného pomeru zamestnancovi vzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.
Povinnosťou zamestnávateľa bolo podľa § 128 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. b/ a ods. 10 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. platiť poistné na príslušné poistenie. Rozhodnutie, ktorým sa deklaruje, že zamestnanec nepodlieha slovenským právnym predpisom o sociálnom zabezpečení/poistení, v dôsledku čoho by mal podliehať iným právnym predpisom, má za následok, že rovnakými právnymi predpismi sa spravuje, resp. môže spravovať aj postavenie zamestnávateľa.
23. Kasačný súd ustálil, že Z. E., ako zamestnanec žalobcu spadal do rozsahu osobnej pôsobnosti Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základného nariadenia) podľa jeho čl. 2 ods.
1. Podľa čl. 11 ods. 1 Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. potom platí, že ak čl. 12 až 16 neustanovujú inak, osoba vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 1 cit. nar. osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu (s určitými obmedzeniami). Podľa kasačného súdu tak z čl. 12 ods. 1 cit. nar. vyplýva subjektívne právo zamestnanca, aby podliehal právnym predpisom štátu, v ktorom zvyčajne vykonáva činnosť jeho zamestnávateľ (t. j. vysielajúceho štátu), ak sú splnené tam uvedené podmienky.
Z už vysvetlených dôvodov však rovnaké subjektívne právo má aj zamestnávateľ tohto zamestnanca, a ochrany tohto subjektívneho práva sa môže domáhať aj správnou žalobou podľa § 2 ods. 2 a § 177 ods. 1 SSP. V tu prerokúvanej veci žalobca už v žalobe namietal, že žalovaná svojím postupom zasiahla do jeho práva z čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, čo podľa kasačného súdu postačuje na to, aby bola osvedčená jeho aktívna legitimácia v zmysle citovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku. Otázka, či žalobcovi skutočne takéto právo patrilo a či doň bolo nezákonne zasiahnuté, je predmetom vecného posudzovania správneho súdu a kasačného súdu, samo osebe však nespochybňuje žalobcovu aktívnu legitimáciu.
24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v identickej právnej veci vedenej pod sp. zn. 7Sžsk/59/2021 vo svojom rozhodnutí uviedol: „Na uvedené čl. 12 a 13 nariadenia č. 883/ 2004 nadväzujú čl. 14 až 16 Nariadenia európskeho parlamentu a rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávacieho nariadenia č. 883/2004, o sociálnom zabezpečení. Už z nadpisu čl. 16 je zrejmé, že sa týka uplatňovania čl. 13 nariadenia č. 883/2004, a nie čl. 12. V tu prerokúvanej veci však žalovaná, ale aj žalobca v podanej správnej žalobe vôbec nespochybňujú, že tu ide o vyslanie zamestnancov do iného štátu v súlade s čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Z tohto dôvodu nie je vôbec zrejmé, prečo sa správny súd odvoláva na čl. 16 nariadenia č. 987/2009 a obsiahlo ho analyzuje, keď spôsob určovania uplatniteľných právnych predpisov upravený v tomto článku sa týka situácie, ktorej existenciu ani žalobca, ani žalovaná netvrdí. Z čl. 14 ods. 7 nariadenia č. 987/2009 síce vyplýva, že v konkrétnom
prípade môžu vzniknúť pochybnosti, či určitá činnosť sa má hodnotiť ako vyslanie podľa čl. 12 ods. 1 alebo ako výkon zamestnania na území viacerých členských štátov podľa čl. 13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004.
V tu prerokúvanej veci však počas celého obdobia žiaden takýto spor nevznikol a ani z napadnutého rozsudku správneho súdu neplynie, že by vo veci takýto rozpor videl. Ak by ho bol videl, musel by sa totiž najskôr pokúsiť o jeho vyriešenie podľa pravidiel uvedených v cit. čl. 14 ods. 7 nariadenia č. 987/2009, čo však odôvodnenie neobsahuje.
Za daných okolností je tak celé právne posúdenie napadnutého rozsudku, pokiaľ vychádza z čl. 16 uvedeného nariadenia, nesprávne, pretože je nesprávne jeho základné východisko. Postup ustálenia uplatniteľných právnych predpisov pre vyslanie zamestnancov upravuje čl. 15 ods. 1 nariadenia č. 987/2009, podľa ktorého v prípade, že osoba vykonáva činnosť v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát podľa hlavy II nariadenia č. 883/2004, zamestnávateľ podľa možnosti vopred informuje o tejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú (teda v danej veci Sociálnu poisťovňu).
Táto inštitúcia vydá dotknutej osobe osvedčenie uvedené v článku 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 a bezodkladne sprostredkuje inštitúcii členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva, informácie o právnych predpisoch uplatniteľných na túto osobu podľa čl. 12 nariadenia č. 883/2004.
Podľa uvedeného čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné. Toto osvedčenie podľa čl. 5 ods. 1 cit. nar. uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. Judikatúra Súdneho dvora (porov. napr. rozsudok zo 6. septembra 2018, C-527/16, Alpenrind, na ktorý odkazoval aj žalobca, ale najmä skorší rozsudok z 29. januára 2006, C-2/05, Herbosch Kiere) zdôrazňuje, že záväznosť osvedčení (potvrdení) podľa čl. 5 cit. nar. je prejavom zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi. Táto záväznosť znamená, že nielen príslušné inštitúcie, ale aj súdy iných členských štátov musia obsah týchto osvedčení akceptovať, pokiaľ nie sú vydávajúcou inštitúciou zrušené.
Pokiaľ inštitúcia iného členského štátu nesúhlasí s obsahom tohto osvedčenia, môže požiadať vydávajúcu inštitúciu, aby poskytla podrobnejšie vysvetlenie alebo poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší (čl. 5 ods. 2 nariadenia č. 987/2009).
Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii (čl. 5 ods. 4 cit. nar.). Pojem „dohoda" v zmysle cit. čl. 5 ods. 4 však nemožno stotožňovať s pojmom „dohoda o určení uplatniteľných právnych predpisov" podľa čl. 16 ods. 4 cit. nar. Dohoda podľa čl. 5 ods. 4 znamená, že inštitúcie členských štátov nájdu obojstranne uspokojivé riešenie pôvodne spornej situácie. Dohoda o určovaní uplatniteľných právnych predpisov v tomto prípade neprichádza do úvahy už preto, že uplatniteľné právne predpisy sú v zmysle čl. 12 nariadenia č. 883/2004 a čl. 5 a 15 nariadenia č. 987/2009 určené obsahom osvedčenia podľa čl. 19 ods. 2 cit. nar. Už v dôsledku toho neobstojí východisko správneho súdu, že v administratívnom spise chýba zachytená dohoda príslušných inštitúcií, pretože táto nemá - na rozdiel od dohody podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009 - právotvorný účinok. Ako už bolo uvedené, ustanovenie čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a
čl. 14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009 normuje výnimku, podľa ktorej (za určitých podmienok) vyslaní zamestnanci naďalej podliehajú právnym predpisom štátu, v ktorom má sídlo ich zamestnávateľ (pričom nie je potrebné, aby im tam pred vyslaním aj skutočne vznikla účasť na sociálnom poistení - porov. rozsudok z 25. októbra 2018, C-451/17, Walltopia).
Splnenie týchto podmienok je osvedčené osvedčením podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. Pokiaľ nie je osvedčené splnenie týchto podmienok, v zásade sa uplatňuje všeobecné pravidlo určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa cit. čl. 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 a uplatnia sa predpisy štátu, kde zamestnanec vykonáva činnosť. Úlohou inštitúcie členského štátu, ktorá podľa čl. 14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009 vydala osvedčenie pre vyslaných zamestnancov, pri rozhodovaní o zrušení tohto osvedčenia tak spočíva v posúdení, či tu skutočne sú alebo nie sú predpoklady, za ktorých sa na vyslaných zamestnancov naďalej uplatňujú právne predpisy štátu, kde má sídlo ich zamestnávateľ, podľa čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a čl. 14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009. Toto posúdenie je táto inštitúcia povinná vykonať samostatne, v súlade so svojou vlastnou procesnou úpravou, a nie je obmedzená tým, že by predtým musela docieliť formálnu dohodu s inštitúciou členského štátu vyslania".
25. Kasačný súd preto kasačnú námietku žalovanej, že zostalo otázne, či boli splnené predpoklady na podanie žaloby a domáhanie sa ochrany práva vyplývajúceho z článku 12 ods. 1 základného nariadenia, vyhodnotil ako relevantnú.
26. V ďalšom konaní tak bude úlohou krajského súdu v naznačenom smere posúdiť, koho práva môžu byť predmetným opatrením žalovanej potenciálne dotknuté a následne ustáliť, či určité subjektívne právo žalobcu alebo aký jeho chránený záujem (vo vzťahu k jeho tvrdeniam o ukrátení na právach označených už v žalobe), boli vydaním predmetných opatrení žalovanej dotknuté alebo poškodené. Až na základe takto prijatého právneho záveru, ktorého východiská krajský súd účastníkom konania aj náležite objasní, zvolí svoj ďalší postup v konaní o žalobe žalobcu.
27. Kasačný súd dodáva, že pokiaľ žalovaná namietala, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, kasačný súd na jej námietku neprihliadol. Oznámenia žalovanej o dodatočnom vyhlásení formulárov PD A1 vydané dotknutým zamestnancom žalobcu za neplatné sú opatreniami správneho orgánu, ktoré zo súdneho prieskumu nie sú vylúčené, keďže ich nemožno podradiť pod ustanovenie § 7 SSP.
Otázkou preskúmateľnosti formulára E 101 (v súčasnosti tlačivo s označením PD A1) sa najvyšší súd zaoberal napr. v uznesení sp. zn. 9Sžsk/93/2017 z 28.11.2018. Je potrebné tiež uviesť, že v danej veci krajský súd nevyslovil nezákonnosť žalovanou tvrdenej dohody o určení uplatniteľnej legislatívy pre zamestnancov žalobcu (ako to uvádza žalovaná), ale iba skonštatoval, že z administratívneho spisu žalovanej nevyplýva, že by medzi ňou a francúzskou inštitúciou URSSAF došlo k dohode v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu tak nekoliduje ani rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015 z 27.04.2016, ako sa domnieva žalovaná.
28. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej, že krajský súd porušil právo na spravodlivý proces tým, že ju neúmerne a jednostranne zaťažoval zasielaním vyjadrení a predkladaním administratívnych spisov a iných dokladov do každého konania samostatne, kasačný súd dáva do pozornosti, že je v záujme samotnej žalovanej (ako účastníkovi konania), aby jej boli vyjadrenia protistrany (prípadne zúčastnených osôb) zaslané na oboznámenie, či vyjadrenie. Ani štandardnej povinnosti riadne predložiť príslušný „administratívny spis" žalovanú ušetriť nemožno, nakoľko práve administratívny spis je prostriedok, z ktorého správne súdy overujú, či skutkový stav, z ktorého preskúmavané rozhodnutie vychádza, skutočne korešponduje skutočnostiam zisteným v administratívnom konaní. Kasačný súd dáva žalovanej do pozornosti, že povinnosť orgánov verejnej správy na požiadanie predložiť správnemu súdu v určenej lehote riadne vedený administratívny spis alebo iné doklady, listiny a písomnosti, ako aj podať vyjadrenie k veci je všeobecnou povinnosťou orgánov verejnej správy poskytnúť správnemu súdu súčinnosť a je ukotvená v § 102 SSP. Z ustanovenia § 105 ods. 2 písm. c) SSP
priamo vyplýva, že za účelom rozhodnutia vo veci predseda senátu vyžiada administratívne spisy od žalovaného orgánu verejnej správy, pričom žalovaný je povinný v určenej lehote predložiť správnemu súdu svoje administratívne spisy, ktorú povinnosť môže správny súd vynucovať aj ukladaním pokút (§ 450 ods. 5 SSP). Argumentáciu žalovanej, že v postupe správneho súdu, ktorý realizoval svoje procesné povinnosti dané mu Správnym súdnym poriadkom (príkladmo § 105 ods. 2 písm. c/ SSP) je potrebné vzhliadnuť porušenie princípu uvedeného v článku 17 Civilného sporového poriadku, kasačný súd hodnotí ako neadekvátnu, keď z kasačnej sťažnosti žalovanej nevyplýva, z akého konkrétneho dôvodu žalovaná vníma štandardné vyžiadanie si administratívnych spisov týkajúcich sa jednotlivých dotknutých zamestnancov žalobcu ako neprimerané zaťaženie.
29. Rovnako ako je na zvážení súdu (nie žalovanej), aby vyhodnotil na účely vydania rozhodnutia vo veci potrebu vyžiadania si administratívneho spisu, na jeho vlastnom uvážení je aj posúdenie, či vyhovie návrhu na spojenie vecí (konaní). Povinnosť spojiť veci na spoločné konanie je daná len v prípade, ak sú naplnené predpoklady uvedené v § 65 ods. 3 SSP, o ktorú situáciu sa v predloženej veci nejedná. Kasačný súd nemá výhrady k procesnému postupu krajského súdu, ktorý nespojil na spoločné konanie právne veci vedené na krajskom súde
pod sp. zn. 23Sa/75/2019, 23Sa/76/2019 a 23Sa/77/2019, ako aj 23Sa/80/2019, 23Sa/81/2019 a 23Sa/82/2019, ako to navrhla žalovaná tvrdiac, že sú založené na rovnakom skutkovom základe a zhodnom právnom posúdení, nakoľko každá z označených právnych vecí sa týka iných zamestnancov žalobcu (prípadne iných ňou vydaných opatrení voči tým istým zamestnancom), vo vzťahu ku ktorým je žalovaná stále povinná predložiť jednotlivé administratívne spisy. V danej právnej veci je predmetom prieskumu 16 opatrení žalovanej vydaných vo vzťahu k 6 zamestnancom žalobcu. Z uvedených dôvodov kasačný súd nezdieľa názor žalovanej, že nespojením označených právnych vecí na spoločné konanie došlo k nehospodárnemu postupu krajského súdu v konaní a ani jej presvedčenie, že nepodaním jedinej žaloby (vo vzťahu ku všetkým opatreniam žalovanej ohľadom zamestnancov žalobcu), žalobca prioritne sledoval potenciálnu možnosť získať vyššiu náhradu trov konania.
30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 15. júla 2022