6Ssk/143/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: Z.. Z. P., nar. XX. K. XXXX, bytom K. XXXX/XX, F., právne zastúpenej: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47238232, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29 augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 38938-3/2017-BA zo dňa 15. augusta 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k. 23Sa/66/2022-145, zo dňa 22. marca 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Návrh žalobkyne na prerušenie konania sa zamieta. III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Rozhodnutie krajského súdu a priebeh administratívneho konania

2008. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť. 2. O kasačnej sťažnosti žalovanej zo dňa 26. júna 2018 rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) rozsudkom zo dňa 15. júla 2022, sp. zn. 9Sžsk/131/2018 (ďalej len „zrušujúci rozsudok“) tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odvolaním sa na závery konštatované v rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo dňa 24. novembra 2020, sp. zn. 1Vs/3/2019 a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zo dňa 30. novembra 2021, č. k. IV. ÚS 610/2021-22. 3.

4. Po zrušení prvého rozsudku najvyšším správnym súdom krajský súd vec prejednal na nariadenom pojednávaní v neprítomnosti žalobkyne, jej právneho zástupcu a žalovanej podľa § 114 SSP, v dôsledku čoho rozsudok vyhlásil v zmysle § 137 ods. 3 SSP.

5. Z obsahu spisu vyplývalo, že žalobkyňa aj po vydaní rozhodnutia Nitrianskeho samosprávneho kraja č. NI: 2006/104246 zo dňa 21. júla 2006, ktorým bolo žalobkyni ku dňu 30. júla 2006 zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia vydaného Nitrianskym samosprávnym krajom č. 105982/2004 zo dňa 1. decembra 2004 v odbore oftalmológia, bola naďalej držiteľkou licencie č.: L1A/NR/0889/06 vydanej Slovenskou lekárkou komorou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore oftalmológia. Táto licencia bola Slovenskou lekárskou komorou zrušená až dňa 3. februára

Krajský súd sa ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku v stručnosti venoval námietkam žalobkyne spočívajúcim v jednotlivých aspektoch konania žalovanej, okrem iného zdôraznil, že žalovanej zo zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) nevyplýva povinnosť upovedomiť o začatí konania všetkých známych účastníkov konania, a tiež jej neukladá povinnosť dať im možnosť sa pred vydaním rozhodnutia vyjadriť.

7. Záverom odôvodnenia sa krajský súd venoval otázke povahy odhlášky, ktorá má len evidenčný charakter a ktorou žalobkyňa oznamovala žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým jej malo zaniknúť povinné sociálne poistenie. Žalovaná mohla tieto údaje iba akceptovať, čo však nemá povahu rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia. Zároveň krajský súd poukázal na to, že z administratívneho spisu, ako ani zo zákona č. 461/2003 Z. z., nevyplýva tvrdenie zániku sociálneho poistenia vyznačením v spise. Krajský súd sa tiež vyjadril s odkazom na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, aj ku skutočnosti, že odôvodnenie nemusí dávať odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

rozhodnutie pobočky žalovanej, že jej sociálne poistenie nemalo zaniknúť dňa 31. júla 2006, čím došlo k závažnému zásahu do princípu právnej istoty. 10. V druhej časti žalobkyňa namietala arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok zrozumiteľných dôvodov, prečo boli prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie zo strany správneho orgánu vôbec vydané. Následne kládla subjektívne otázky typu, či išlo len o iniciatívu žalovanej alebo o formu opravy pochybenia v evidencii žalovanej alebo „iné“. Argumentovala tiež tým, že doposiaľ nedostala odpovede na zásadné otázky, týkajúce sa zmeny zániku jej sociálneho poistenia ako SZČO.

Týmto postupom malo dôjsť zo strany žalovanej k autoritatívnemu zásahu do jej právneho postavenia. Následne namietala, že štandardizáciou takéhoto postupu by podľa jej názoru došlo iba k oznamovaniu rozhodnutí správnych orgánov ex post. 12.

13. V záverečnej časti kasačnej sťažnosti žalobkyňa navrhla, aby „[. . .] za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj [jej] práva na zákonného sudcu [. . .]“ senát najvyššieho správneho súdu konanie prerušil a „[.

14. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 25. augusta 2023 vyjadrila žalovaná. Žalovaná zotrvala na svojom právnom názore, že vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne postupovala v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. Záverom navrhla, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

15. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

17. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 18. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 15. augusta 2017, číslo: 38938-3/2017-BA, ktorým žalovaná rozhodnutie pobočky žalovanej potvrdila. Pobočka žalovanej rozhodnutím zo dňa 27. marca 2017, číslo: 16338-2/2017-LV rozhodla o tom, že žalobkyni zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2008.

Najvyšší správny súd však otázku postavenia žalobkyne v súvislosti s držbou licencie L1A považuje za vyriešenú, najmä vzhľadom na skoršie zrušujúce rozhodnutie najvyššieho správneho súdu, ktoré sa uvedenej otázke venovalo vyčerpávajúco, a na ktorej spornosť dal najvyšší správny súd už odpoveď. Najvyšší správny súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vysloveným v skoršom zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho správneho súdu, v rámci ktorého boli zohľadnené aj odlišné právne názory vyslovené Veľkým senátom najvyššieho súdu (1Vs/1/2019 a 1Vs/3/ 2019) a zároveň proti rozhodnutiu 1Vs/3/2019 bola odmietnutá aj ústavná sťažnosť ústavným súdom uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021. 20. Žalobkyňa v súvislosti s vyššie uvedeným ďalej pomerne rozsiahlym spôsobom napádala záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019 vo vzťahu k skôr vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019, a na ne nadväzujúceho

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný.“. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy SR úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Žalobkyňou avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“). 21. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také

niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti, ako celku, sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

22. Najvyšší správny súd v tomto kontexte dopĺňa, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania“. Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 111/2017-17 zo dňa 8. marca 2017).

Napriek tomu, že žalobkyňa podala Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia ku dňu 30. júla 2006, aj naďalej bola držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A/NR/0889/06 zo dňa 14. februára 2006), o čom pobočka žalovanej nemala vedomosť. Žalobkyňa túto skutočnosť neoznámila, napriek tomu, že jej z § 227 ods. 2 zákona č. 461/ 2003 Z. z. vyplýva povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žalovaná sa o držbe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nedozvedela od žalobkyne, ale až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou. Následne po preskúmaní skutkového stavu, pobočka žalovanej rozhodla o sociálnom poistení žalobkyne ako o spornom prípade. Konštatovania, že pobočka rozhodla až po 11 rokoch od podania Registračného listu FO - odhlášky tak v tomto smere nie sú dôvodné.

rozhodnutí ozrejmila podstatné skutočnosti a vyjadrila sa ku všetkým odvolacím námietkam, čo najvyšší správny súd považuje za postačujúce. V tomto kontexte najvyšší správny súd vyhodnotil námietky žalobkyne ako nedôvodné a napadnuté rozhodnutie žalovanej považuje za plne súladné so zákonom č. 461/2003 Z. z., ako aj postup, ktorý vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzal. 25. Žalobkyňa v závere kasačnej sťažnosti (v bode označenom ako „VII. Návrh na prerušenie súdneho konania“) tiež navrhla, aby najvyšší správny súd („za účelom zachovania princípu právnej istoty, ako aj práva sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 [.

zrozumiteľné. Najvyšší správny súd tak z uvedeného dôvodu, ale aj preto, že neidentifikoval žiaden z dôvodov uvedených v § 100 SSP, návrh žalobcu na prerušenie konania nevyhodnotil ako dôvodný. 26. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobkyne voči napadnutému rozsudku krajského súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú

28. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.