6Ssk/145/2023

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa 13. júna 2019, č. k. 47Sa/13/2018-71 zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Dunajská Streda č. 700-0512102317-GC04/17 zo dňa 19. decembra 2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi predpísala poistné za obdobie január 2009 až jún 2009 spolu vo výške 667,80 eur, (z dôvodu neodvedenia poistného) ako aj rozhodnutie žalovanej č. 33473-3/2018-BA zo dňa 18. apríla 2018, ktorým potvrdila prvostupňové rozhodnutie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a vec vrátil pobočke žalovanej na ďalšie konanie. Krajský súd zaviazal pobočku žalovanej určiť obdobie povinného sociálneho poistenia žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO“) a následne za splnenia zákonom stanovených podmienok pristúpiť k predpísaniu poistného.

3. Krajský súd v poradí druhým, kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa 9. februára 2023, č. k. 47Sa/22/2022-112 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správnu žalobu žalobcu zo dňa 27. júna 2018 zamietol. Krajský súd vychádzal zo záväzného právneho názoru vysloveného najvyšším správnym súdom v zrušujúcom rozsudku.

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd poukázal na to, že žalobca v správnej žalobe nespochybňoval dobu zameškaného poistného ani jeho výšku, či správnosť výpočtu predpísaného poistného. Žalobca nespochybnil ani správnosť postupu, ktorým ho pobočka žalovanej vyzvala na opravu dátumu zániku povinného poistenia SZČO podaním novej odhlášky fyzickej osoby s dátumom ku dňu 30. júna 2009. Žalobca na základe tejto výzvy novú odhlášku predložil. Uvedený postup nebol označený ani zrušujúcim rozsudkom najvyššieho správneho súdu ako nezákonný.

V tejto súvislosti poukázal na nejednotné rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30. apríla 2019 a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 a uviedol, že po vydaní neskoršieho rozsudku Veľkého senátu najvyššieho súdu je riešenie otázky účinkov držby licencie L1A naprieč rozhodovacou praxou senátov (v súčasnosti) najvyššieho správneho súdu

Krajský súd konštatoval, že medzi stranami neboli sporné skutočnosti, že žalobca bol v období od 21. apríla 2005 do 2. februára 2016 držiteľom licencie č. L1A/TT/0013/05, na základe ktorej bol oprávnený dosahovať príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti, pričom v rozhodujúcom zdaňovacom období k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2007 dosiahol žalobca príjem z podnikania vyšší ako bola zákonom ustanovená výška príjmu pre dané obdobie. Keďže v roku 2008 žalobca nedosiahol príjem z podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti relevantný pre vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia od 1. júla 2009, žalovaná správne ustálila, že zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu v postavení SZČO nastal dňom 30. júna 2009 [§ 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) v znení účinnom do 31. decembra 2010].

V tejto súvislosti krajský súd poukázal na nespornú skutočnosť vyplývajúcu z obsahu administratívneho spisu spočívajúcu v tom, že žalobca za predmetné obdobie mesiacov január 2009 až jún 2009 nemal odvedené poistné na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie, poistné na invalidné poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity (v celkovej výške 667,80 eur).

8. Záverom krajský súd konštatoval, že žalovanou potvrdený postup príslušnej pobočky žalovanej je súladný so zákonom, keďže podmienky na predpísanie dlžného poistného Sociálnou poisťovňou boli splnené (žalobca ako SZČO za predmetné poistné obdobie povinné sociálne poistenie neodviedol vôbec) a pobočka žalovanej bola povinná neodvedené poistné z úradnej povinnosti predpísať. Krajský súd preto dospel k záveru, že žalovaná dostatočne zistila skutočný stav veci vo vzťahu k aplikácii relevantných hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. pre účely predpísania povinného poistného žalobcovi v postavení SZČO za obdobie január 2009 až jún 2009 a toto v správnej výške predpísala.

9. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 6. júla 2023, pričom ako dôvod kasačnej sťažnosti označil ustanovenie (i) § 440 ods. 1 písm. g) (tvrdiac, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a (ii) § 440 ods. 1 písm. f) SSP (tvrdiac, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). 10. Žalobca odôvodnenie kasačnej sťažnosti systémovo rozčlenil do niekoľkých častí.

V súvislosti s uvedeným mal zato, že jeho vec už bola definitívnym a nespochybniteľným spôsobom vyriešená, napriek tomu o 10 rokov neskôr bolo vydané ďalšie rozhodnutie (predpis poistného), čím došlo k závažnému zásahu do princípu právnej istoty. Argumentoval tiež tým, že nie je možné, aby správny orgán rozhodujúci o jeho veci, spätne vychádzal z nedostatočných informácií. Je povinnosťou správneho orgánu, aby mal v čase svojho rozhodovania k dispozícii všetky informácie pre náležité rozhodnutie vo veci. V tomto kontexte v ďalšej časti kasačnej sťažnosti namietal porušenie práv žalobcu postupom pobočky žalovanej spočívajúcom v odňatí možnosti konať pred správnym orgánom, ktorý bez priamej účasti sťažovateľa ako účastníka konania vydal prvostupňové rozhodnutie, ktorým došlo k autoritatívnemu zásahu (úprave) do jeho právneho postavenia. Štandardizáciou takéhoto postupu by podľa názoru žalobcu došlo iba k oznamovaniu rozhodnutí správnych orgánov ex post.

12. V kontexte narušenia princípu právnej istoty žalobca v tretej časti kasačnej sťažnosti spochybnil záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 vo vzťahu k skôr vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019, a na ne nadväzujúceho rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021, ktorým bola odmietnutá sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019.

. .]“. žiadal tiež, aby najvyšší správny súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 14. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 16. augusta 2023 vyjadrila žalovaná. Žalovaná označila námietky žalobcu za irelevantné vo vzťahu k výroku rozhodnutia vo veci predpísania poistného nakoľko (i) namieta výlučne zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ii) pobočka žalovanej nerozhodovala o zániku poistného, a teda námietky nekorešpondujú so skutkovým stavom (iii) žalobca bol súčinný a na základe výzvy pobočky žalovanej opravil dátum zániku povinného sociálneho poistenia a podal novú odhlášku so správnym dátumom (iv) svoje práva mal možnosť hájiť v rámci odvolacieho konania a ak by sa bola preukázala nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, pobočka žalovanej ako prvostupňový orgán by napadnuté rozhodnutie v rámci autoremedúry zrušila, resp. nahradila novým rozhodnutím v súlade so zákonom. Žalovaná považovala za irelevantné aj námietky žalobcu, ktoré spočívali v spochybnení záväznosti rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom

15. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

17. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 18. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 18. apríla 2018, číslo: 33473-3/2018-BA, ktorým žalovaná rozhodnutie pobočky žalovanej potvrdila. Pobočka žalovanej rozhodnutím zo dňa 19. decembra 2017, číslo: 700-0512102317-GC04/17 predpísala žalobcovi, ako SZČO poistné za obdobie január 2009 až jún 2009 v celkovej výške 667, 80 eur.

Proti uvedenému rozhodnutiu žalobca využil riadny opravný prostriedok, ktorým spochybňoval svoje postavenie v súvislosti s držbou licencie L1A, ktorá mu ostala v platnosti aj po zrušení oprávnenia na prevádzkovanie neštátneho zdravotníckeho zariadenia v odbore všeobecné lekárstvo na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. j. TA/2006/2765 zo dňa 5. júna 2006. Toto zariadenie mal prevádzkovať ako fyzická osoba od 1. júla 2006 až do 30. augusta 2007, pričom od 1. septembra 2007 sa transformoval na právnickú osobu.

Následne ho pobočka žalovanej písomnosťou zo dňa 5. decembra 2017 vyzvala na zaslanie Registračného listu FO - odhlášky z povinného sociálneho poistenia ku dňu 30. júna 2009. Túto odhlášku pobočka žalovanej obdržala dňa 12. decembra 2017, t. j. 30. júnom 2009 žalobcovi zaniklo povinné sociálne poistenie. Zároveň z administratívneho spisu vyplýva a medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol držiteľom licencie L1A/TT/0013/05 odo dňa 21. apríla 2005 do 2. februára 2016, ktorá ho oprávňovala dosahovať príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti definovaný v § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, pričom v rozhodujúcom zdaňovacom období k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2007 dosiahol žalobca príjem z podnikania predstavujúci príjem vyšší ako bola zákonom ustanovená výška príjmu pre dané

žalovanej o tomto odvolaní. Z pohľadu najvyššieho správneho súdu však otázka zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, vzhľadom na vyššie uvádzané okolnosti a skutočnosti bola vyriešená a zároveň v tomto konaní ju už nemožno

2019. V dotknutom uznesení ústavného súdu bolo konštatované, cit.: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia).

Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

. .]“) prerušil konanie a „[. . .] podal predsedovi [najvyššieho správneho súdu] podnet na zaujatie stanoviska pléna [najvyššieho správneho súdu] k zjednoteniu výkladu zákonov [. . .].“ Odvolával sa pritom na ustanovenie § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s ustanovením § 24d ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. V súvislosti s týmto návrhom najvyšší správny súd uvádza, že právne závery týkajúce sa (sporných) právnych otázok už prešli riadnou kontrolou ústavnosti a uznesením ústavného súdu zo dňa 30. novembra 2021, sp. zn. IV. ÚS 610/2021 (vo veci ústavnej sťažnosti Rvp 361/2021), bola ústavná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR proti rozhodnutiu Veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 odmietnutá. Ústavný súd pritom výslovne konštatoval, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je podľa jeho názoru výslovne dostatočné a

sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku. 25. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanej nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP.

V Bratislave dňa 29. novembra 2023