6Ssk/149/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: Y.. X. L., narodená XX. L. XXXX, bytom v Š., E. XXXX/ XX, právne zastúpená CONSULTA, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom v Bratislave, Šafárikovo námestie 4, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 23. augusta 2017, Číslo: 33023-2/2017-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. júla 2022, č. k. 20Sa/9/2022-153, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne zamieta . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I.

II.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 6. októbra 2022. Kasačnú sťažnosť podala z dôvodov upravených v § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP. 6. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu, sp. zn. 1Vs/1/2019, ktoré ponúklo odlišné stanovisko vo vzťahu k posudzovania licencie L1A, a vzhľadom na to, že neexistuje zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu, žalobkyňa tak namietala postup krajského súdu, ktorý pri svojom rozhodovaní vychádzal z chronológie prijatia rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019 a 1Vs/3/2019. 7. Žalobkyňa poukázala, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jej námietkami a nevyjadril sa ani k porušeniam zákona, ktoré namietala v podanej žalobe [porušenie § 178 ods. 1 písm. a/, § 209 ods. 1, § 209 ods. 3, § 218 ods. 1 a § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“)]. V zásade namietala, že napadnuté rozhodnutia sú v rozpore s § 209 ods. 1 a súčasne aj s § 178 ods. 1 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z., pretože nijakým spôsobom neoprávňuje prvostupňový orgán rozhodnúť o nezaniknutí povinného poistenia. Prvostupňové aj správnou žalobou napadnuté rozhodnutie teda vykazujú znaky svojvoľných rozhodnutí bez akejkoľvek opory v zákone. Žalobkyňa mala za to, že ak sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí nevyjadril k vyššie uvedeným námietkam, došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. 8. Záverom navrhla, aby najvyšší správny súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 12. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 13. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 14. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 15. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 16. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 17. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 23. augusta 2017, Číslo: 33023-2/2017-BA, ktorým žalovaná postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie zo dňa 23. januára 2017, Číslo: 700-0600047716-GC09/16, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. mája 2008 ako samostatne zárobkovo činnej osobe. 18. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že - prvostupňový správny orgán žalovanej - Sociálna poisťovňa, pobočka Galanta (ďalej len „pobočka žalovanej“) rozhodnutím zo dňa 23. januára 2017, Číslo: 700-0600047716-GC09/16 rozhodla, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. 05. 2008 [keďže aj po 30. 05. 2008 bola naďalej držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a zároveň príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2006 bol vyšší ako zákonom stanovená hranica];

zákona č. 461/2003 Z. z. jej nedala možnosť vyjadriť sa vo veci; napadnuté rozhodnutie bolo nepreskúmateľné, pretože v ňom žalovaná nereagovala na námietku žalobkyne, že jej povinné poistenie zaniklo podľa § 21 ods. 1 v spojení s ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. Licencia na výkon samostatnej zárobkovej praxe nie je oprávnením]; - žalovaná podala proti uvedenému rozsudku kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší správny súd rozsudkom zo dňa 30. marca 2022, sp. zn. 9Sžsk/157/2018 tak, že rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 29. júna 2018, č. k. 20Sa/25/2017-75, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie [žalovaná má právomoc rozhodovať o nevzniku, neprerušení a nezániku povinného poistenia v zmysle § 172 ods. 5 a § 178 ods. 1 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z.; licencia L1A ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania je potrebné považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo

19. V podanej kasačnej sťažnosti žalobkyňa opätovne otvorila otázku posudzovania jej statusu ako samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu držby licencie L1A a opätovne spochybňovala záväznosť rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 v porovnaní s jeho skorším rozhodnutím sp. zn. 1Vs/1/2019.

odpoveď. Z uvedeného dôvodu tak, najvyšší správny súd toto odôvodnenie opätovne dáva do pozornosti žalobkyni a v celom rozsahu naňho poukazuje. 20. Nedôvodné sú tak preto aj námietky žalobkyne týkajúce sa neexistencie zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu, keďže ako už bolo skonštatované v skoršom rozhodnutí najvyššieho správneho súdu: „Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa už citovaného § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia veľkého senátu.

príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/ 2021 odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné.

Aj tieto námietky najvyšší správny súd vyhodnotil ako nedôvodné, pretože na tieto už dal odpoveď vo svojom skoršom rozhodnutí najvyššieho správneho súdu, a na ktorého závery poukázal aj krajský súd v napadnutom rozhodnutí (bod 20), a preto nepovažoval za potrebné opakovať tieto závery. V skoršom rozhodnutí najvyššieho správneho súdu bolo skonštatované, že „V prerokúvanej veci organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o otázke zániku poistenia, ktorý považovala za sporný. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z. Citovaný § 172 ods. 5, ako aj § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/ 2003 Z. z. vymedzujú právomoc žalovanej ako rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Touto formuláciou však nie je obmedzený, ale ani definovaný možný výrok rozhodnutia v takýchto prípadoch. Spornosť prípadu, o ktorom

Možnosť vydať takéto rozhodnutie je tak súčasťou právomoci, ktorá je žalovanej zverená v § 172 ods. 5 a § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., a opačné stanovisko žalobkyne nie je správne. . . .

22. Vzhľadom na vyššie uvedené, najvyšší správny súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výrokov rozsudku, ako aj v súlade so záväzným právnym názorom vysloveným v skoršom rozhodnutí najvyššieho

24. Najvyšší správny súd zároveň poukazuje, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania“. Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší správny súd námietky žalobkyne proti rozsudku krajského súdu považoval za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

27. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.